Štefan Kvietik, rodák z Horných Plachtiniec, je jednou z najvýraznejších postáv slovenskej hereckej scény. Jeho charakteristický mužný, drsný a podmanivý hlas zostal dodnes nezameniteľný. Narodil sa 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach, v okrese Veľký Krtíš. S divadlom sa po prvýkrát stretol už ako štvorročný, keď svojím plačom prerušil ochotnícke predstavenie svojich rodičov.
Počiatky umeleckej dráhy
V detstve sa Štefan Kvietik túžil stať lekárom. Jeho rodičia však boli mimoriadne talentovaní a skúsení divadelní ochotníci, vďaka ktorým už v mladom veku okúsil hereckú profesiu. Sám herec opisuje svoj prvý dotyk s divadelným svetom: „V divadelnej hre Hrob lásky moja mama a otec hrali mileneckú dvojicu. Otec v hre umiera a mama nad jeho hrobom kvíli. Ja ako štvorročný som sedel v hľadisku v lone starkej a pri pohľade na túto scénu som prepukol v srdcervúci nárek až do chvíle, kým sa mi otec spoza kulís neukázal. Určite to nebol náznak hereckých daností, ale úprimný prejav detskej duše.“
V 50. rokoch, počas dovolenky v rodisku, sa s mladým Štefanom stretol Július Pántik. Vnímajúc jeho herecký talent v Divadle Boženy Slančíkovej Timravy v Lučenci, prihovoril sa u jeho rodičov, aby ho poslali študovať do Bratislavy na Vysokú školu múzických umení (VŠMU). Rodičia súhlasili, hoci samotnému hercovi sa táto profesia spočiatku príliš nepozdávala. „Budem úprimný, v prvom ročníku som mal isté problémy, bojoval som sám so sebou, keďže štúdium herectva nebolo mojou vysnívanou túžbou. Postupne ma však zaujalo a začalo napĺňať. Prispelo k tomu aj to, že som v škole stretol svoju lásku, neskôr manželku Evu,“ spomína Kvietik. Okrem manželky Evy, ktorá tiež vyštudovala herectvo, ho na škole ovplyvňovali vynikajúci pedagógovia, najmä profesor Janko Borodáč a jeho manželka Oľga Borodáčová.
Divadelné a filmové úspechy
Štefan Kvietik našiel svoje umelecké uplatnenie veľmi rýchlo. Najskôr pôsobil v Armádnom divadle v Martine, neskôr prešiel na našu prvú scénu, kde podľa oficiálnych údajov vytvoril približne 76 postáv. Medzi jeho nezabudnuteľné divadelné úlohy patria:
- Figaro v hre Nový Figar
- Stanley Kowalski v hre Električka zvaná túžba
- Nick v hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej
- Ricardo Fontana v hre Zástupca
- Don Rodrigo v hre Cid
- Andrej Bolkonskij v hre Vojna a mier
- Joe v hre Čas tvojho žitia
- Edmund v hre Kráľ Lear
- August v hre Dve
- Bača Mišo v hre Bačova žena
„A mal som to šťastie a česť, že som tieto inscenácie absolvoval s veľkými hereckými osobnosťami slovenského divadla,“ zaspomínal si herec. Jeho stálymi partnerkami na javisku boli také herecké legendy ako Emília Vášáryová, Zdena Gruberová, Eva Krížiková, Božidara Turzonovová či Soňa Valentová.
Kvietikovo herecké konto obohatilo aj takmer 300 televíznych inscenácií a filmov. Medzi najznámejšie patria:
- Medená veža (1970)
- Červené víno (1972)
- Tisícročná včela (1983)
Jeho charakterové úlohy, ako horal Pirin, vinár Urban Habdža či včelár Samo Pichanda, sa stali neodmysliteľnou súčasťou pokladu slovenskej kinematografie.
Prvé filmové kroky a významné úlohy
Prvú výraznú filmovú rolu získal Štefan Kvietik vo filme Petra Solana Boxer a smrť (1962). Tento silný príbeh vyvoláva otázky o sile ľudskosti a solidarity. S filmom bol Kvietik pozvaný na filmový festival v Corku, kde ho oslovil filmový producent s ponukou na spoluprácu. Vtedy len žartom poznamenal, že by si rád kúpil auto Hillman Minx, čo producent považoval za honorár.
Staršia generácia divákov si pamätá jeho úlohu baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v poli (1964) v réžii Otta Haasa. V tom istom roku si zahral aj vo filme Prípad pre obhajcu, ktorý nakrútil Martin Hollý. Kritika ocenila Štefana Kvietika za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Film, odohrávajúci sa v jednej miestnosti, je nabitý energiou a rivalitou medzi dvoma bratmi, ktorých excelentne stvárnilo duo hercov Štefan Kvietik a Ivan Rajniak.
Svoj talent predviedol sympatický herec aj v postave Pirina z filmu Medená veža (1970) v réžii Martina Hollého ml. Spolu s Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno (1972) v réžii Andreja Lettricha, ktorý vznikol podľa románu Františka Hečka a zachytáva sociálny zápas slovenskej vinohradníckej dediny na začiatku 20. storočia. Bravúrne sa Kvietik zhostil aj postavy Sama Pichandu v Jakubiskovej filmovej epopeji Tisícročná včela (1983). Zhostil sa aj menšej, no výraznej úlohy v ďalšom Jakubiskovom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989), v ktorom sa režisér svojsky vyrovnáva s obdobím 50. rokov, kultom osobnosti, kamarátstvom a láskou.
Posledným dielom, v ktorom sa herec objavil, je seriál Horská služba (1998). V roku 2007 ešte spolupracoval ako rozprávač na vojenskej dráme Rozhovor s nepriateľom. Potom sa definitívne utiahol do ústrania.
Štefan Kvietik 90 s RTVS
Pedagogická činnosť a odchod z divadla
Od roku 1984 Štefan Kvietik ponúkal svoje vedomosti ako pedagóg na VŠMU. Medzi jeho študentky patrila napríklad obľúbená Diana Mórová či Michaela Čobejová. „Žiaľ, VŠMU som musel predčasne opustiť, a preto som nemohol ponúknuť svoje skúsenosti väčšiemu množstvu študentov herectva,“ zdôveril sa v minulosti. Mnohí sú presvedčení, že s jeho hereckým majstrovstvom mohlo vyrásť viacero kvalitných hercov.
Predčasne odchádzal aj z divadelných dosiek, a to vo veku 62 rokov. V polovici 90. rokov sa rozhodol, že pre divadelné intrigy už na javisko nevstúpi. „Neodchádzal som zatrpknutý alebo urazený, ale mám svoje životné filozofie a jedna z nich je, že treba odísť vtedy, keď ťa potrebujú, nie vtedy, keď ťa nepotrebujú,“ povedal v relácii Nočná pyramída na vlnách Slovenského rozhlasu.
S odstupom takmer tridsiatich rokov umelec akoby svoj odchod nevnímal nijako výnimočne. Pravda však je, že v tom čase SND opustilo veľké množstvo kvalitných umelcov, vrátane Karola Machatu, Zdenky Gruberovej, Juraja Sarvaša či Jozefa Kronera. Nebohý Juraj Sarvaš spomínal, ako mu Štefan Kvietik povedal: „Ďuro, počúvaj, pomery sa zmenili… O rok mám šesťdesiatdva. Hneď idem do dôchodku.“
Karol Machata v jednom z rozhovorov uviedol: „Neodchádzal som z divadla zatrpknutý. Rozhodol som sa tak sám. Prišla nová vlna, a tak som si povedal, že stačilo. Ale viacerí sme cítili, že je čas odísť. V divadelnej šatni som bol s Pištom Kvietikom a my sme si už dávnejšie hovorili, že pôjdeme do dôchodku. A keď z divadla odišla aj Zdena Gruberová, povedal som si, že odídem aj ja. Navyše aj v súkromí som vtedy prežíval ťažké chvíle.“
Keď teda takmer pred tridsiatimi rokmi Štefan Kvietik odišiel z divadla vo veku 62 rokov do dôchodku, pre mnohých fanúšikov to bolo veľké sklamanie. Tí, ktorí nemali možnosť obdivovať jeho divadelné majstrovstvo, prežívali všetky jeho televízne alebo filmové osudy.
Život v ústraní a rodinné dedičstvo
Odkedy je z hereckej legendy dôchodca, užíva si najmä chvíle s rodinou. S manželkou Evou, taktiež vyštudovanou herečkou, prežili v harmonickom zväzku celý život. „Moja Evka vnímala môj herecký život inak, ako sa druhým zvonka zdá, lebo sama túto profesiu vyštudovala a chápala, čo to všetko znamená, a mnohé veci, ktoré išli chýrom, prežívala s úsmevom. Bola mi vždy mojou veľkou oporou, aj v ťažkých chvíľach vždy stála pri mne. Ja si to veľmi uvedomujem a som jej za to povďačný,“ vyznal sa.
Dvojica spoločne vychovala tri deti. Z jeho blízkych sa do povedomia dostal vnuk Matúš Kvietik, ktorý úspešne pokračuje v dedových šľapajach. Matúš priznal, že jeho starý otec pozorne sleduje jeho hereckú kariéru: „Dedko je mojím agresívnym divákom. (Smiech.) Videl všetko. Je to trošku desivé, ale naozaj bol na každom jednom predstavení, ktoré som mal v Bratislave. Aj do žilinského divadla, v ktorom som účinkoval, sa občas prišiel pozrieť na predstavenia. Je naozaj veľmi aktívny divák.“
Matúš dodáva, že dedko sa k televíznej tvorbe nevyjadruje, no po premiérach radi diskutujú o jeho hereckých výkonoch. „Dedko mi vždy povie, čo sa mu páčilo alebo čo by mi vyčítal. Jasné, že aj vyčíta, ale vždy sú to rozumné diskusie. Hovorí mi, že v mojom herectve vidí posun, že sa to zlepšuje. Vníma to však trošku zvláštne a ja s ním v jeho tvrdeniach úplne súhlasím, lebo hovorí, že nehrám ako on. To je veľká pravda. Na deda sa nepodobám, typovo sme úplne rozdielni. Vravieva, že mu svojím herectvom pripomínam Ivana Mistríka, jeho dlhoročného kamaráta. Hovorí mi: Ty si taký Mistrík, si emotívnejší, citovejší.“
Počas rokov v ústraní sa na Štefana Kvietika rozhodne nezabudlo a stále mu prichádzajú herecké ponuky. Filmoví tvorcovia dokonca prosili jeho vnuka Matúša, aby sa za nich u starého otca prihovoril. „Bolo to márne. Kvietikovci totiž majú jednu vec danú geneticky, a to že sú veľmi tvrdohlaví,“ povedal nám Matúš.
Ocenenia a uznanie
Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach pri Veľkom Krtíši. Po štúdiu herectva na VŠMU v Bratislave začal svoju kariéru v Armádnom divadle v Martine. Umelec odohral veľké postavy v divadle, televízii a filmoch.
Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič mu v roku 2004 udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Počas udeľovania cien OTO za rok 2009 do Siene slávy vstúpil aj herec Štefan Kvietik. Je tiež laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska z roku 2013. Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo si prevzal 9. novembra 2014.
Štefan Kvietik je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. Svoje spomienky spísal so spisovateľom Jánom Čomajom v roku 2009 v knihe Život bez opony.
Spomienky na minulosť a blízkosť k prírode
Štefan Kvietik sledoval svoje staré filmy a smútil. Ťažko sa zmieroval s tým, že väčšinu kamarátov vídava už len v televízii. „Som vďačný, že som sa dožil vysokého veku, no odprevádzať na večnosť priateľov nie je nič príjemné,“ povedal pred smrťou.
Svoj život nazýval Kvietik schodíkmi k šťastiu. „Zažil som neraz aj príkorie, no na prežité roky spomínam veľmi rád a s vďačnosťou. Na divadelných doskách som strávil tridsaťdeväť rokov, no nikdy som netrval na tom, že musím zomrieť na javisku,“ zamyslel sa pred pár rokmi. Opustiť Slovenské národné divadlo sa rozhodol pre nedostatok kvalitnej práce spolu s blízkym priateľom a kolegom Karolom Machatom.
Kvietik nikdy nebol televízny maniak, no v čase sviatkov si staré filmy či inscenácie pozrel rád. „Dívam sa na to, ale nie kvôli tomu, aby som posilňoval svoje ego. Pred televíznu obrazovku si sadám, pretože sa znovu aspoň týmto spôsobom stretám s ľuďmi, s ktorými som pracoval a priatelil sa,“ vyznal sa.
Neskrýval smútok z odchodu svojich kolegov. „Poviem vám, v tých chvíľach mi je veľmi smutno. Je tam napríklad scéna, kde je nás trebárs deväť, no živý som už len ja. Generácia desať rokov po mne, to už je všetko preč. Taký je život, nič sa nedá robiť. Preto ich sledujem aspoň v televízii a som šťastný, že som s nimi hoci len takýmto spôsobom,“ povedal.
Kvietik mal už dlhšie problémy s chôdzou, musel si pomáhať paličkou. No inak bol v dobrej kondícii. Miloval šport, bol fanúšikom FC Barcelona a obdivovateľom Novaka Djokoviča. S láskou sa staral o svoju záhradu, miloval kvety, vtáky, stromy. Ešte minulý týždeň stihol uviazať vinič, čo mu pripomínalo jeho legendárnu postavu Urbana Habdžu z Červeného vína.
Celý život poľoval, no posledné roky chodil do lesa bez zbrane. „Zbožňoval prírodu, najmä svoje milované Štiavnické vrchy, o ktorých vedel hovoriť s takou nehou ako o milenke. V posledných rokoch chodil už iba na postriežku pozorovať zvieratá, ale to mu stačilo, vtedy bol šťastný.“
„Milovník dobrého vína a krásnych žien dostával v čase svojej najväčšej slávy 100 - 150 listov denne a po každom divadelnom predstavení na neho čakala záplava ctiteliek,“ uviedol jeho kamarát Eduard Chmelár.
tags: #narodeniny #karol #kvietik