Erika Mészárosová je vizuálna umelkyňa, výskumníčka a nositeľka ženských príbehov, ktoré sa z dejín vytratili. Namiesto pamätníkov zo žuly vytvára efemérne pamätníky z chleba, výšivky a mydla. Projekt Ženy v SNP nie je len výstavou - je cestou naprieč Slovenskom, kde sa pamäť stretáva s telom, komunitou a každodennosťou.
Cesta k umeniu: Od detských snov k profesionálnej tvorbe
Vizuálna umelkyňa Erika Mészárosová sa narodila v Jelenci, malebnej slovenskej obci, kde z dvora starých rodičov videla na zrúcaninu hradu Gýmeš. Ako sama s úsmevom spomína, už ako päťročná mala tri vysnívané povolania: chcela byť veterinárkou, princeznou a umelkyňou. „Dve sa mi vlastne splnili. Mám päť mačiek a žijem si svoj život ako princezná,“ hovorí s nadhľadom.
Umenie sa u nej objavilo prirodzene. „Mala som taký kufrík plný farbičiek a náčrtníkov a s tým som chodila všade,“ spomína. Po štúdiu na ŠUP-ke v Bratislave a pedagogickej fakulte v Trnave sa jej umelecká cesta vykryštalizovala na Ostravskej univerzite a následne na doktorandskom štúdiu na FaVU v Brne. Jej umelecký rukopis sa formoval prepájaním umenia a výskumu, feministickým pohľadom a interdisciplinárnym prístupom: „Vždy si musím spraviť výskum, nájsť tému, ktorá ma zaujme, až potom tvorím.“
Efemérne pamätníky a práca s komunitou
Erika svoj projekt Ženy v SNP nestavia na všeobecných faktoch. Pracuje s konkrétnymi osudmi, miestami a emóciami. Každý príbeh, ktorý spracuje, má svoje meno, tvár a pamätník. Nejde o mýtus hrdinstva, ale o skutočné životy, ktoré formovali dejiny inak - cez každodennosť, starostlivosť a odvahu bez odmeny.
Významné projekty a metodológia
- Ženy v SNP: Výskumno-umelecký projekt využívajúci metódu oral history. Erika sa stala sprostredkovateľkou dvoch svetov: sveta pamäti a sveta obrazu.
- Kanibalizmus: Séria performancií a výtvarných objektov, v ktorých autorka skúma blížiacu sa apokalypsu, klimatickú problematiku a metafory požierania minorít majoritou.
- Jednota č. 8: Umelecká rezidencia v Dúbravici, kde v priestore bývalého obchodu vytvorila intímny archív ženských hlasov a pamätí prostredníctvom textilných inštalácií.
Príbehy, ktoré menia dejiny
Pre Eriku je tento projekt viac než len umelecká reflexia histórie. Je to osobná misia, ktorá má priniesť späť hlas tým, ktoré boli vymazané z dejín. Zbierala príbehy žien ako Božena Palacková, partizánska spojka, či pani Petreje, ktorá prala partizánske oblečenie v mrazivej vode rieky Belá.
| Meno | Činnosť v odboji | Forma pamätníka |
|---|---|---|
| Božena Palacková | Partizánska spojka | Padák z hodvábu a šatky s príbehmi |
| Pani Petreje | Krajčírka, starostlivosť o odev | Mydlová voda a výšivky ako „záplaty“ |
| Pani Dubeňová | Zásobovanie potravinami | Rituálne pečenie chleba a výsadba stromov |
Tieto skoršie práce sú dôležitým kameňom v jej vývoji. Ukazujú, že aj keď sa Erika dnes prezentuje najmä cez výskum a efemérne pamätníky, jej jazyk je od začiatku formovaný cez dotyk, cez látku, cez príbeh a cez ženský pohľad na svet.