Každoročne, pri príležitosti Zeleného štvrtka, sa pápež Ján Pavol II. obracal kňazom celého sveta apoštolským listom, aby ich povzbudil v ich službe a zamyslel sa nad dôležitými aspektmi ich povolania. Hoci konkrétny text listu z roku 1994 nie je podrobne uvedený, nasledujúce úvahy odrážajú všeobecné témy a kontext, ktoré formovali pápežské učenie o kňazstve v danom období, vrátane odkazu na Rok rodiny 1994, ako aj na apoštolskú exhortáciu Pastores Dabo Vobis.
Cirkev a kňazská služba ako naplnenie Božieho prísľubu
1. Cirkev ako Boží ľud nepretržite zažíva uskutočňovanie tejto prorockej zvesti a s radosťou za to Pánovi vzdáva vďaky. Vie, že živým, najvyšším a definitívnym naplnením tohto Božieho prísľubu je sám Ježiš Kristus: "Ja som dobrý pastier" (Jn 10,11). On sám, "veľký Pastier oviec" (Hebr 13,20), zveril apoštolom a ich nástupcom službu pásť Božie stádo (porov. Jn 21,15-17). Bez kňazov by Cirkev nemohla prežívať tú základnú poslušnosť, ktorá je srdcom jej existencie a jej poslania v dejinách: totiž poslušnosť voči Ježišovmu príkazu: "Choďte teda, učte všetky národy" (Mt 28,19) a "toto robte na moju pamiatku" (Lk 22,19; porov. 1 Kor 11,24).
Viera nás ubezpečuje, že Pánov prísľub nemôže ostať nenaplnený. Práve tento prísľub je dostatočným dôvodom a silou, aby sa Cirkev radovala z rozkvetu a početného vzrastu kňazských povolaní, ktoré dnes badať v niektorých častiach sveta. Všetci sme povolaní naplno dôverovať Božiemu prísľubu, ako o tom jasne a dôrazne vydali svedectvo synodálni otcovia: "S plnou dôverou v prísľub Krista, ktorý povedal: «A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20), a uvedomujúc si ustavičné pôsobenie Ducha Svätého v Cirkvi synoda pevne verí, že Cirkvi nikdy nebudú chýbať svätí služobníci...". Ako sme na závere synody povedali na krízu kňazských povolaní, "prvá odpoveď, ktorú musí Cirkev vysloviť, spočíva v úkone plnej dôvery v Ducha Svätého."
2. Zostať verní milosti, ktorú sme prijali! Hlboká dôvera, že Boh svoj prísľub bezpodmienečne splní, sa preto v Cirkvi spája s veľkou zodpovednosťou za spoluprácu na diele Boha, ktorý nás volá, za pomoc pri vytváraní a udržiavaní takých podmienok, v ktorých Bohom zasiate dobré semeno môže zapustiť korene a priniesť bohatú úrodu. Cirkev nikdy nemôže prestať prosiť Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (porov. Mt 9,38). Toto formačné dielo Cirkvi je pokračovaním tej Kristovej činnosti, ktorú evanjelista Marek opisuje týmito slovami: "Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu." (Mk 3,13). Možno tvrdiť, že Cirkev počas svojich dejín vždy nanovo, hoc aj s rozličnou intenzitou a rozličným spôsobom, prežívala túto stránku evanjelia, a to skrze formáciu kandidátov kňazstva i samých kňazov.
Historický kontext a formácia kňazov
3. Príležitosť poskytovali najmä synody biskupov. Už na prvom všeobecnom zasadaní v októbri 1967 sa synoda na piatich plenárnych zhromaždeniach zaoberala obnovou seminárov. Na služobné kňazstvo sa zameralo hlavne riadne všeobecné zasadanie roku 1971, ktoré venovalo tejto otázke polovicu svojho času. Výsledky tohto dlhého synodálneho rokovania, zhrnuté a vo forme odporúčaní odovzdané nášmu predchodcovi pápežovi Pavlovi VI., ukázali naliehavosť témy. Aj pri mnohých iných príležitostiach potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi starostlivosť o život a službu kňazov. V posledných rokoch sa z viacerých strán pociťovala naliehavosť znovu sa zaoberať otázkou kňazstva, zaujať nový postoj k tejto otázke, ktorý by väčšmi zodpovedal súčasným okolnostiam v Cirkvi a v kultúre. Z problému identity kňaza sa pozornosť presunula na problémy spojené s procesom kňazskej formácie i s kvalitami života kňaza. Nové generácie dnešných kandidátov služobného kňazstva sa značne líšia od svojich bezprostredných predchodcov a žijú v podstatne novom svete, ktorý sa ustavične a rýchlo vyvíja.
Táto synoda sa usilovala odpovedať na otázky predchádzajúcej, venovanej povolaniu a poslaniu laikov v Cirkvi a vo svete. Sami laici naliehavo žiadali, aby sa kňazi horlivo starali o svoju formáciu, a tak im čo najvhodnejšie pomáhali plniť spoločné poslanie Cirkvi. Lebo "čím viac laikov bude apoštolsky činných, tým väčšmi budú potrebovať náležite pripravených kňazov." Takto samotný život Božieho ľudu potvrdzuje učenie Druhého vatikánskeho koncilu o vzťahu medzi všeobecným kňazstvom veriacich a kňazstvom služobným čiže hierarchickým, pretože hierarchia má v tajomstve Cirkvi povahu služby (porov. Lumen gentium, 10).
Úloha apoštolskej exhortácie a výzvy súčasnosti
4. Keď touto posynodálnou apoštolskou exhortáciou preberáme bohaté dedičstvo úvah, rád a odporúčaní, ktoré pripravovali a sprevádzali prácu synodálnych otcov, pripájame dnes svoj hlas rímskeho biskupa a Petrovho nástupcu a prihovárame sa srdciam všetkých veriacich a každému osobitne, a najmä srdciam kňazov a všetkých tých, ktorí sa namáhajú s ich formáciou. Z úst a zo sŕdc synodálnych otcov preberáme slová a myšlienky "Záverečného posolstva synody Božiemu ľudu": "S vďakou a plní obdivu vás oslovujeme ako svojich prvých spolupracovníkov v našej apoštolskej službe. Vaša práca v Cirkvi je naozaj potrebná a nenahraditeľná. Vy nesiete bremeno kňazskej služby a žijete v priamom styku s veriacimi. Z celého srdca vás teda pozdravujeme, vyjadrujeme vám svoju vďačnosť a povzbudzujeme vás, aby ste s radosťou a odhodlaním vytrvali na tejto ceste. Nedajte sa znechutiť! Ten, ktorý nás povolal a poslal, je s nami po všetky dni nášho života."
5. Je isté, že jestvuje "podstatný obraz kňaza, ktorý sa nemôže meniť. Kňaz - tak v budúcnosti, ako i dnes - sa musí podobať samému Kristovi. Ježiš totiž, kým ešte žil na zemi, nám v sebe samom poskytol definitívny obraz čiže vzor kňaza, keď zrealizoval služobné kňazstvo, na ktorom ako prví mali účasť apoštoli. Táto služba je predurčená pretrvávať a neprestajne sa obnovovať vo všetkých historických obdobiach. Kňaz tretieho tisícročia bude teda v tomto zmysle pokračovateľom kňazov, ktorí v predchádzajúcich stáročiach udržiavali život Cirkvi. Preto kňazské povolanie bude aj po roku 2000 výzvou prežívať jediné a trvalé Kristovo kňazstvo." Zároveň sa život i služba kňaza musí "prispôsobovať každej dobe a životným okolnostiam...". Keďže synodálni otcovia museli trvalú pravdu kňazskej služby prispôsobiť potrebám a osobitnostiam dnešnej doby, hľadali odpoveď na niektoré nevyhnutné otázky, a to: Aké problémy a zároveň aké pozitívne podnety vyvoláva súčasné spoločenské, kultúrne a cirkevné prostredie u chlapcov, dospievajúcich mladíkov, ktorí majú v úmysle zvoliť si natrvalo kňazský život? Teraz predložím niektoré prvky rozboru situácie, ktorý urobili synodálni otcovia.
Spoločenské, kultúrne a cirkevné výzvy pre kňazstvo
6. V spoločnosti sa očividne aj napriek mnohým protirečeniam všeobecne vzmáha a šíri smäd po spravodlivosti a pokoji, človek sa s väčším pochopením začína pozerať na svet a starať o prírodu, otvorene hľadá pravdu a chráni ľudskú dôstojnosť. Mnohé skupiny obyvateľstva celého sveta čoraz väčšmi túžia po konkrétnej medzinárodnej solidarite, ako aj po novom usporiadaní sveta v slobode a spravodlivosti. Na vlastnom náboženskom a kresťanskom poli padajú ideologické predsudky a nekompromisné odmietanie hlásania duchovných a náboženských hodnôt. Zároveň sa na mnohých miestach sveta vynárajú nové a nečakané možnosti evanjelizácie a obnovy cirkevného života. Očividne vzrastá i poznanie Svätého písma a nadšený zápal mnohých mladých cirkevných spoločenstiev podporovať a šíriť hodnoty, aké predstavuje osoba a život človeka. Túžba po Bohu a po živote a hlbokom vzťahu s Bohom dnes mocnie tam, kde chýba autentické a integrálne hlásanie Ježišovho evanjelia, čím sa šíria rozličné formy nábožnosti bez Boha i rôzne sekty.
7. Treba zaznamenať aj akési prehnané obhajovanie subjektivity osobnosti, pod vplyvom ktorej hľadí človek iba na svoj prospech, čo ho zneschopňuje nadviazať pravé ľudské vzťahy. A preto mnohí, najmä chlapci a mladíci, aby zahnali túto osamelosť, hľadajú náhrady rozličného druhu, oddávajú sa rozličným formám hedonizmu, utekajú pred zodpovednosťou. Navyše sa v celom svete po páde ideológií, ktoré vytvorili z materializmu dogmu a programovo likvidovali náboženstvo, šíri nový druh praktického a existenciálneho ateizmu, ktorý sa zhoduje so svetskou predstavou o ľudskom živote a jeho zmysle. Človek "sa zaujíma len o seba, považuje sa za stredobod záujmov a odvažuje sa vyhlasovať o sebe, že je princípom a príčinou každej skutočnosti." Pritom znovu a znovu zisťuje, že je čoraz chudobnejší o ten "doplnok duše", ktorý potrebuje tým väčšmi, čím mocnejšie ho disponovanie hojnými hmotnými dobrami a zdrojmi ľstivo presviedča, že je sebestačný. V tejto súvislosti treba spomenúť najmä rozklad rodinného spoločenstva a zatemnenie alebo prekrútenie pravého významu ľudskej sexuality. Tieto javy majú veľmi negatívny dopad na výchovu mladých ľudí a prekážajú ich ochote k akémukoľvek duchovnému povolaniu. Ďalej je tu zvýšená sociálna nespravodlivosť, ako aj hromadenie bohatstva v rukách malého počtu ľudí, čo je ovocím "neľudského kapitalizmu", ktorý čoraz väčšmi prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými národmi.
Aj v Cirkvi možno pozorovať znepokojujúce negatívne javy, ktoré priamo vplývajú na život a službu kňazov. Veľmi dôležitou, hoci v mnohých krajinách s kresťanskou tradíciou relatívne novou je skutočnosť, že na tom istom území sa nachádzajú skupiny rozličných národností a vierovyznaní. K týmto činiteľom, a to v úzkom spojení so vzrastom individualizmu, sa pridáva ďalší jav: subjektivizácia viery. Vzrastá počet kresťanov, ktorým chýba vnímavosť pre integrálnu a objektívnu náuku viery, pretože sa pridržiavajú len toho, čo sa im páči, čo sa zhoduje s ich osobnou skúsenosťou, čo sa neprotiví ich vlastným zvykom. A napokon v mnohých cirkevných spoločenstvách ešte aj dnes chýbajú kňazi a ochota k službe, z čoho vznikajú veľké problémy.
8. Nielen spoločnosť a kultúra, ale aj samotné cirkevné spoločenstvá sa dnes vyznačujú mnohými rozpormi a možnosťami, ktoré mladí ľudia vnímajú, prežívajú a spoznávajú s veľkým zápalom, čo bezprostredne a významne ovplyvňuje ich formovanie. Na mladíkov veľmi vplýva príťažlivosť takzvanej konzumnej spoločnosti, ktorá ich opantáva a vháňa do područia individualistického, materialistického a hedonistického výkladu ľudskej existencie. Materiálne chápaný "blahobyt" sa tak stáva jediným cieľom života, ktorý treba bezpodmienečne a za každú cenu získať. Z toho vyplýva odpor voči čomukoľvek, čo má príchuť obety, a odmietanie akýchkoľvek námah spojených s hľadaním a s uplatňovaním duchovných a náboženských hodnôt. To sa odzrkadľuje najmä v názore na ľudskú sexualitu: zbavená vlastnej dôstojnosti - ako prejav vzájomnej služby a osobného darovania sa - redukuje sa na nástroj spotreby. Koreňom týchto sklonov, ktoré ovládajú mnohých mladíkov, je pomýlená predstava slobody. Táto sloboda nemá nič spoločné s poslušnosťou voči objektívnej a univerzálnej pravde, ale prežíva sa ako slepý súhlas s vášňami pudu a s túžbou jedincov po moci. Tak sa v rovine myslenia a konania stáva prirodzeným, že sa stráca súhlas s etickými princípmi, ba v náboženskej oblasti sa objavuje náboženská ľahostajnosť, ktorá síce nie je vždy výslovným odmietaním Boha, ale počas ktorej sa človek správa, ako by Boha nebolo, a to aj v rozhodujúcich okamihoch a pri dôležitých rozhodnutiach. Svet mladých často vyvoláva "problémy" aj v cirkevných spoločenstvách. Ak sa u mladíkov, a to ešte väčšmi ako u dospelých, objavuje sklon k subjektivizácii kresťanskej viery a len sčasti a s výhradami sa zúčastňujú na živote a poslaní Cirkvi, potom sa pastoračná starostlivosť o mládež z rôznych príčin stáva ťažkou v kresťanskom spoločenstve. Isteže, nie je ľahké ukázať mladým ucelený a obsažný príklad kresťanského života v Cirkvi a vychovávať ich k nemu.
Pozitívne znamenia a evanjeliové rozoznávanie
9. Predovšetkým treba pripomenúť, že niektoré javy, ktoré ešte nedávno spôsobovali veľké problémy, dnes ustupujú. Medzi mladými dnešnej doby sa živo rozvíjajú mnohé a rozmanité formy dobrovoľnej služby, ktorými pomáhajú v najzanedbanejších a najchudobnejších oblastiach našej spoločnosti. A to má veľmi dôležitý výchovný význam, lebo pobáda mladíkov k bezúhonnejšiemu a nezištnejšiemu životu, otvorenému voči núdznym. Nedávny pád ideológií, veľmi kritický postoj k svetu dospelých, ktorí nie vždy ponúkajú svedectvo života riadeného morálnymi a nadčasovými hodnotami, ba aj príklad rovesníkov, ktorí sa utiekajú k drogám a násiliu, prispievajú k nástojčivosti závažnej otázky: ktoré hodnoty dávajú zmysel životu, utrpeniu a smrti? Ako v okruhu dobrovoľných sociálnych služieb, tak aj v cirkevnom spoločenstve prejavujú mladí čoraz väčšiu horlivosť a angažovanosť, a to najmä účasťou v rozličných tradičných, ale aj obnovených, ako aj nových združeniach. Prirodzene, túto silne protirečivú situáciu v spoločnosti a v Cirkvi treba vziať do úvahy nielen v pastorácii zameranej na povolania a pri formovaní budúcich kňazov, ale aj v živote a službe kňazov a v ich permanentnej formácii.
10. Terajšiu zložitú situáciu, hoci len narýchlo a zhruba načrtnutú príkladmi, treba nielen poznať, ale predovšetkým vysvetľovať. Je veľmi dôležité poznať situáciu. Ešte dôležitejšie je podať vysvetlenie situácie. Vyžaduje si to dvojznačnosť a niekedy aj rozpornosť, také typické pre situáciu, v ktorej sa prelínajú ťažkosti s úspechmi, negatívne prvky s dôvodmi k nádeji, prekážky s možnosťami, tak ako na tom poli z evanjelia, kde bolo zasiate a "spolu rástlo" dobré zrno s kúkoľom (porov. Mt 13,24-30). Nie je vždy ľahký výklad, ktorý by rozlíšil dobro od zla, znaky nádeje od hrozieb. Pri formovaní kňazov nestačí len jednoducho prijať kladné činitele a celkom odmietnuť záporné. Aj tie pozitívne treba pozorne posúdiť, aby jeden činiteľ nevylučoval druhý, aby sa navzájom neznehodnocovali, ak sa budú absolutizovať a stavať proti sebe. To isté platí aj o negatívnych činiteľoch.
Princíp poznania a kritérium konkrétneho rozhodnutia pri vysvetľovaní historickej situácie nachádza veriaci v novej a jedinečnej realite, čiže v evanjeliovom rozoznávaní: to je výklad vo svetle a sile evanjelia, a to evanjelia živého a osobného, ktorým je Ježiš Kristus, a skrze dar Ducha Svätého. Takto evanjeliové rozoznávanie nezískava z historickej situácie a z jej udalostí a okolností len jednoduchý "údaj", ktorý treba dôkladne zaznamenať a ktorému sa možno naďalej ľahostajne a nečinne prizerať, ale "úlohu", ba výzvu k zodpovednej slobode tak jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti. Je to "výzva" spojená s "volaním", ktoré Boh necháva zaznieť v tejto historickej situácii; v nej a skrze ňu Boh volá veriaceho a ešte skôr Cirkev, aby pomohli "evanjeliu povolania a kňazstva" vyjadriť svoju trvalú pravdu v meniacich sa životných okolnostiach. Slová Druhého vatikánskeho koncilu treba aplikovať aj na formáciu kňazov: "Cirkev má povinnosť neprestajne skúmať znamenia doby a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia, aby na večné otázky človeka o zmysle terajšieho i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu mohla odpovedať spôsobom, ktorý je primeraný tej-ktorej generácii."
Toto evanjeliové rozoznávanie sa zakladá na dôvere v lásku Ježiša Krista, ktorý sa bez prestania a neúnavne stará o svoju Cirkev (porov. Ef 5, 29) a je jediným Pánom a Učiteľom, uholným kameňom, centrom a cieľom celých ľudských dejín; živí sa svetlom a silou Ducha Svätého, ktorý vždy a všade vzbudzuje poslušnosť viery i radostné odhodlanie nasledovať Krista, ako aj dar múdrosti, ktorá posudzuje všetko, ale ju nik nemôže posúdiť (porov. 1 Kor 2,15). Nezatvárajme oči pred ťažkosťami. Nie je ich málo, a nie sú ani malé.
Vernosť povolaniu a podpora kňazov
Dôležitou témou je sviatostné kňazstvo a vernosť sľubom, ktoré si kňazi na seba vzali v deň svojej vysviacky. Ján Pavol II. v Roku rodiny 1994 zdôrazňoval význam komunity. Spolubratia v kňazskej službe sa spoločne schádzajú na slávení svätých tajomstiev. Zosvetštenie spoločnosti a nedostatok duchovných povolaní trápi spoločne celú Cirkev. Sme povolaní naplno dôverovať Božiemu prísľubu a obetovať svoje životy a svoj čas s láskou. Pán si vybral a povolal svojich služobníkov do služby zasvätenia.
Potrebujeme vytrvať a zostať verní v povolaní, rovnako ako aj neustále posilňovať povolania kňazov na všetkých úrovniach. V tejto situácii je dôležité klásť si otázku: "čo máme robiť?". Pánovi môžeme slúžiť svojimi modlitbami a duchovnými obetami. Naše povolanie pre službu Bohu a blížnym je dar, za ktorý ďakujeme. Našou úlohou je žehnať a vytrvať v povolaní. Rodiny, ktoré tvoria farnosť, sa majú stať "domácimi cirkvami" (ecclesia domestica), kde sa praktizuje modlitba a čítanie Svätého Písma.
Kňazi vysluhujú sviatosti, predovšetkým chorým a starým ľuďom, ktorí sú pokladmi farských spoločenstiev. Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mene Kristovom, tam je On medzi nimi (Mt 18,20). Ako vodcovia máme veriacim ukázať príklad, vytvárať atmosféru, kde prebýva Božia rodina, kde sa žije láska a milosrdenstvo. V takejto atmosfére môžu mnohí znovu nájsť zanechanú náboženskú prax, vlastné povolanie a zdokonaľujú sa v láske. Sme pozvaní k obnoveniu povolania a k spolupráci s milosťou sviatosti kňazstva. Nevera sa stáva bolestivou ranou na Mystickom Tele Kristovom. Preto je dôležitá vzájomná modlitba: kňazi za kňazov, jeden za druhého. Tí, ktorých nám Pán zveril a sú zverení do našej služby, potrebujú naše modlitby a podporu pri evanjelizácii a vo svojom povolaní.