Sonet alebo znelka je lyrická básnická forma, ktorá má 14 veršov. Tie sú zvyčajne rozdelené do štyroch strof: dvoch štvorveršových (kvartetá) a dvoch trojveršových (tercetá). Názov pochádza z talianskeho slova sonetto, čo znamená „jemný zvuk“.
Štruktúra a formy sonetu
Sonet má záväznú formu, ktorá sa vyvinula v priebehu storočí. Pôvodne sa často používala rýmová schéma a b b a / a b b a / c d c / d c d. Prvé štvorveršie sonetu zvyčajne obsahuje tézu (nastolenie problému), zatiaľ čo druhé štvorveršie predstavuje antitézu (negáciu alebo rozvinutie problému). Posledné dve trojveršia tvoria syntézu, ktorá prináša rozuzlenie alebo myšlienkový posun. Na konci básne je často výrazná pointa, ktorá môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu.
Existujú aj odlišné formy sonetov, napríklad anglický alebo shakespearovský sonet, ktorý sa vyznačuje väčšou voľnosťou a má rýmovú schému /abab/cdcd/efef/gg/.
Sonetový veniec - komplexná básnická forma
Sonetový veniec, niekedy nazývaný aj znelkový veniec, predstavuje komplexný básnický cyklus, v ktorom sa sonety spájajú do väčších celkov. Ide o vrchol lyriky, kde básnici demonštrujú svoju formálnu aj obsahovú zručnosť. Sonetový veniec má záväznú štruktúru, ktorá prepojuje jednotlivé básne do jedného celistvého diela.
Základná forma sonetového venca
U základnej formy venca sonetov každý sonet rozoberá stanovenú tému z inej stránky. Kľúčovou charakteristikou je prepojenie: posledný verš každého sonetu je zároveň prvým veršom sonetu nasledujúceho. Posledný verš posledného sonetu v cykle je navyše prvým veršom prvého sonetu, čím sa veniec uzavrie. Takýto veniec sonetov sa obvykle skladá zo siedmich sonetov.
Hrdinský veniec (Sonnet Redoublé)
Komplikovanejšou formou je takzvaný sonnet redoublé, známy aj ako hrdinský alebo majstrovský veniec. Pri tejto forme je sonetov pätnásť. Štrnásť sonetov je spojených rovnako ako pri základnej forme (posledný verš jedného je prvým veršom druhého). Pätnásty sonet, nazývaný majstrovský sonet alebo magistrála, je zložený z prvých veršov každého z predchádzajúcich štrnástich sonetov. Aj tento pätnásty sonet musí dávať zmysel a tvoriť súdržný celok. Celý cyklus pätnástich zneliek tak obsahuje 210 veršov.
Pri tvorbe sonetových vencov sa častejšie využíva forma anglického sonetu, pretože forma talianskeho sonetu by si vyžadovala príliš veľké množstvo rýmov na veľmi obmedzený počet slov, čo by mohlo byť náročné na dodržanie.
Osobitný druh: Tenzone
Existuje aj osobitný druh sonetu pod názvom „tenzone“, ktorý sa tvorí kolaboratívne. Prvý sonet napíše jeden básnik a druhý, iný básnik, naň reaguje ako odpoveď na jeho myšlienku, čím vytvárajú dialóg prostredníctvom sonetov.
Historický vývoj a významní predstavitelia
Francesco Petrarca - zakladateľ európskeho sonetu
Do európskej poézie zaviedol sonet Francesco Petrarca, významný predstaviteľ talianskej humanistickej a renesančnej literatúry. Jeho zbierka Spevník, známa aj pod názvom „Sonety pre Lauru“, obsahuje 366 sonetov, ktoré venoval svojej milovanej Laure. Táto zbierka, napísaná v národnom jazyku, je prejavom nenaplnenej lásky a celoživotnej inšpirácie, ktorú Laura pre Petrarcovi predstavovala. Laura zomrela po 21 rokoch ich platonického vzťahu na mor.
Petrarcov Spevník je rozdelený do dvoch častí: prvá časť opisuje Laurinho života a druhá časť po jej smrti. Autor v nej zobrazil Laurinu skromnosť a zároveň zdôraznil jej fyzickú krásu, často s odkazom na krásu prírody (dážď kvetov, zurčiaca voda). Hlboký cit k Laure sa nemení ani po jej smrti, pričom platonické zbožňovanie postupne prechádza do nostalgie a smútku. Petrarcove verše sú prejavom osobnej autoštylizácie, v ktorej vyjadril svoj osobný údel.
Slovenskí tvorcovia sonetov a sonetových vencov
Sonet ako formu prijali aj slovenskí básnici. Medzi priekopníkov v tejto oblasti patria Pavol Ország Hviezdoslav, Svetozár Hurban Vajanský, Janko Jesenský a Ján Kostra.
Pavol Ország Hviezdoslav
V tvorbe Pavla Orsága Hviezdoslava sú zastúpené všetky literárne druhy: lyrika, epika, dráma. Medzi jeho básnické cykly patria aj Sonety, ktoré obsahujú 21 zneliek, kde autor hľadá pravdu, dobro a krásu ako základ svojej tvorivej činnosti. Hviezdoslav však používal mierne odlišné strofické usporiadanie veršov 4+4+6, odlišné od klasického 4+4+3+3.
Mimoriadne významná je jeho zbierka Krvavé sonety, ktorá má 32 sonetov. V nej Hviezdoslav premieta obraz 1. svetovej vojny a vyjadruje svoju ostrú reakciu - odsúdenie, hľadanie vinníka, bolesť a zúfalstvo. Súčasne sa zamýšľa nad záhadami vesmírneho sveta a zraňuje ho zloba a nenávisť pozemského života. Hviezdoslav je sklamaný spoločnosťou, ktorá ho obklopuje a chce uniknúť do sveta fantázie básnickej tvorby, no nakoniec spoznáva, že jeho miesto je na Zemi spoločenských zápasov. Verí, že aby vo svete zavládla spravodlivosť, musí medzi ľudí preniknúť idea ľudskosti.
V Krvavých sonetoch autor vyzdvihuje vysoký ideál, pričom je očarený myšlienkou, že ľudský um bude čoraz viac prenikať do prírody. Zamýšľa sa nad životom, smrťou a svojím poslaním. Napriek tomu, že v čase vypuknutia 1. svetovej vojny mal 65 rokov a nemohol byť vojakom, vojnu razantne odsúdil. Zbierka sa skladá z troch hlavných častí:
- 1. Časť prostredníctvom lyrických opisov zachytáva konkrétny obraz vojny, zobrazuje jej ukrutnosť a ničivé účinky pre ľudstvo.
- 2. Časť sa zaoberá otázkou, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Autor nenachádza priamu odpoveď, ale tuší, že je to egoizmus jednotlivcov, skupín a národov. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, pričom jeho úvahy sú prudkou obžalobou buržoáznej spoločnosti a kresťanstva, ktoré nedokázalo dodržiavať Božie prikázanie: „Nezabiješ“.
- 3. Časť v závere vyjadruje túžbu po mieri a vieru v lepšiu spoločnosť.
Motív vojny autor dosahuje aj využitím zvukomaľby a genitívnej metafory, ktoré zintenzívňujú emocionálny dopad básní.
Vojtech Mihálik
Medzi predstaviteľov súčasnej slovenskej literatúry, ktorí tvorili sonety, patrí Vojtech Mihálik. Vytvoril cyklus „sonety pre tvoju samotu“, ktorý obsahuje 100 sonetov. Ich základnou témou je láska, pričom Mihálik rozlišuje rôzne podoby: anjelskú, rajskú, ale aj bolestnú lásku. Ženu niekedy zobrazuje s hadom na srdci, ktorá sa s mladým mužom iba zahráva. Pri písaní sonetov sa inšpiroval Petrarcovými sonetmi pre Lauru, pričom na jednej strane zobrazil túžbu po žene, no na druhej strane aj strach zo straty.
Jozef Urban
Jozef Urban, považovaný za spoluzakladateľa tzv. rockovej generácie, výrazne ovplyvnil aj autorov barbarskej generácie. Bol veľkým talentom slovenskej poézie a písal aj piesňové texty. Pre jeho tvorbu je príznačný cielený paradox, ktorý dosahuje netradičnými až šokujúcimi spojeniami - drsný obsah (vrátane hovorových slov, slangu a vulgarizmov) vyjadruje prostredníctvom vznešenej a perfektnej formy klasického sonetu. Využíva svieže obrazy a iskrivé metafory, ktoré svedčia o jeho talente. Vo veršoch cítiť ozveny modernizmu a silný vplyv americkej beatnickej poézie, ku ktorej sa hlásil.
Urbanova zbierka Snežienky & biblie predstavuje súbor milostných a buričských veršov, kde dominuje osobná lyrika, ľúbostná a spoločenská téma. Skladby „Nič viac, nič menej“ (balada pre Martinu), „Dnes je Mikuláša“ (balada pre Táňu) a „Zlaté časy“ (balada pre Ivanu) sú napísané formou sonetu a usporiadané do sonetového venca, čo je pre slovenskú literatúru pomerne vzácne. Urban ich nazýva baladami a venuje ich konkrétnym ženám. Zaujímavosťou je, že v básni „Nič viac, nič menej“ sa prvý sonet končí veršom: „Láska je moja dlaň. A tvoja. Slovom, dlane.“, a nasledujúci sonet sa začína tým istým veršom, čo Urban dokázal bravúrne, pričom báseň nestratila zo svojej poetiky, ale naopak, ešte viac získala a vygradovala.