August je významným časom pre kresťanov, keďže 15. augusta si pripomínajú Nanebovzatie Panny Márie. Tento mariánsky sviatok je v niektorých kresťanských cirkvách považovaný za vôbec najdôležitejšiu udalosť z celého roka. Katolícka cirkev ho slávi najvyšším stupňom liturgického slávenia - slávnosťou, ktorá je vyhlásená ako prikázaný sviatok. Vyjadruje, že Presvätá Bohorodička Panna Mária už dosiahla života v „dokonalej a oslávenej telesnosti“ ako individuálna osoba a bola telom i dušou vzatá do Neba. Toto učenie vyznávajú viaceré cirkvi: Katolícka cirkev, Pravoslávna cirkev a časť cirkví anglikánskej tradície. Východné cirkvi Pannu Máriu oslavujú zvyčajne o pár dní neskôr, a to 28. augusta, pod názvom Zosnutie (Uspenije) presvätej Bohorodičky.
Historické korene a vývoj sviatku
Počiatky v Jeruzaleme a šírenie na Východe
História osláv Nanebovzatia Panny Márie nás zavedie do Jeruzalema, kde tradícia osláv vznikla v 5. storočí. Už prví kresťania vyznávali vieru v Máriino nanebovzatie, pričom sa nikdy nehovorilo o relikviách alebo pozostatkoch jej tela. Podľa tradície bol v Jeruzaleme na vrchu Sion dom, v ktorom Panna Mária žila a dokončila svoj pozemský život. Jej smrť nazývajú cirkevní otcovia usnutím. Pochovaná bola v údolí Cedron a nad jej hrobom stojí Bazilika Nanebovzatia. Hrob je však prázdny, otvorený, lebo Mária bola vzatá do neba. Aj keď z pohľadu historikov sa zdá pravdepodobnejšie, že Mária skončila svoju pozemskú púť v Jeruzaleme, predsa aj Efez je v kresťanskej tradícii dodnes vnímaný ako mariánske mesto a miesto Máriinho nanebovzatia.
Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší. Tradícia ho spomína už pred efezským snemom, ktorý bol v roku 431. Slávil sa aj v najstarších východných cirkvách - v arménskej i etiópskej. Najstaršie dielo, ktoré hovorí o nanebovzatí Panny Márie, pochádza z gréckej jazykovej oblasti a nazýva sa O smrti sv. Panny - De obitu S. Dominae. Grécka cirkev ho nazýva koimésis, čiže usnutie, v staroslovienčine uspenije.
Ustanovenie sviatku v Byzantskej ríši a na Západe
Byzantský cisár Mauritius (588 - 602) ustanovil sviatok Nanebovzatia za štátny sviatok v celej svojej ríši na 15. augusta, aby tak zatienil starú orientálnu slávnosť vinobrania, ktorá si uchovávala mnohé pohanské prvky. O storočie neskôr sa oslavy rozšírili do celého sveta a v 7. storočí tiež do Ríma.
Západná cirkev ho slávila najskôr v Galii (dnešné Francúzsko) v 7. storočí, a to 18. januára. Aj vo Vizigótskom kráľovstve (dnešné Španielsko) sa slávil už v 7. storočí, ale 16. augusta. V Ríme ustanovil tento sviatok pápež Sergius I. (687 - 701). Zo začiatku mal titul Natale sanctae Mariae (Narodenie Panny Márie pre nebo), ale už rímske sakramentáre Gelasianum a Gregorianum pochádzajúce zo 6. - 8. storočia ho nazývajú Assumptio beatae Mariae Virginis (Nanebovzatie preblahoslavenej Márie Panny). Pápež Sergius I. tiež zaviedol slávnostnú sviečkovú procesiu ulicami Ríma v predvečer sviatku, ktorá sa slávnostne končila v starobylej Bazilike Santa Maria Maggiore. Sviatok sa slávil s takou úctou a slávnostnosťou, že pápež Mikuláš I. ho vo svojich Inštrukciách Bulharom dáva na úroveň Vianoc, Veľkej noci a Turíc.
Vývoj teologických úvah a cirkevných postojov
Rané svedectvá a učenie cirkevných otcov
Ústnu tradíciu viery o nanebovzatí začali čoskoro hlbšie vysvetľovať tak východní, ako aj západní cirkevní otcovia. Gregor, biskup v Tours, už v 6. storočí jasne zdôrazňuje Máriino telesné nanebovzatie. Túto náuku horlivo hlásal i svätý Ján Damascénsky (675 - 749). Ten odkazuje na tradíciu jeruzalemskej cirkvi, podľa ktorej svätý Juvenal, jeruzalemský biskup, oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii na chalcedónskom koncile (451), že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov. Keď neskôr na žiadosť svätého Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny. Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba. Iná tradícia zase spomína, že zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov bez bolesti.
Svätý Tomáš Akvinský hovoril, že Panne Márii patrí zvláštna úcta hyperduliae - nadúcta. Odôvodnenie a závery teológov o telesnom nanebovzatí Bohorodičky zhrnul a rozširoval svätý Peter Kanízius (1521 - 1597).
Teologický význam a kristocentrická perspektíva
Každá mariologická úvaha v starovekom kresťanstve bola výslovne kristocentrická. Nejestvovala žiadna reflexia o Márii, ktorá by nevychádzala z kristológie a v nej by sa rovnako aj nekončila. Prvé vážnejšie mariologické úvahy začínajú na koncile v Efeze (431), kde ide hlavne o pravé Kristovo božstvo a človečenstvo. Mária porodila pravého Boha a pravého človeka - zaznieva vtedy z úst koncilových otcov. Odvtedy ju tradícia nazýva Bohorodičkou.
V starovekých kázňach a katechézach tieto mariologické úvahy išli tematicky ešte ďalej a hovorili o nemožnosti, aby Máriino telo - ako chrám Kristovho tela - prepadlo rozkladu. Na kresťanskom Západe podobné mariologické uvažovania mali skôr dogmatický, špekulatívny a filozofický charakter. Argumenty sa podobajú tým z východnej tradície, i keď sú spôsobom uvažovania komplikovanejšie. Niektorí západní otcovia používajú paralelu starej a novej Evy. Zatiaľ čo stará Eva je po smrti pre svoj hriech potrestaná rozkladom svojho tela, nová Eva - Mária je pre svoj súhlas k úlohe Bohorodičky uchránená od takéhoto údelu.
Vyhlásenie dogmy o Nanebovzatí Panny Márie
Cesta k dogme
Už počas zasadnutia Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870) v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to však nestalo.
Nepretržitá tradícia viery, liturgická tradícia a súhlasný postoj biskupov celej Cirkvi umožnili až pápežovi Piovi XII., aby zaviazal všetkých kresťanov vo svedomí prijať vieru v nanebovzatie Panny Márie. Urobil tak 1. novembra 1950 apoštolskou konštitúciou Munificentissimus Deus (Najštedrejší Boh), ktorou slávnostne vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie. Toto učenie v Rímskokatolíckej cirkvi je záväzná, normatívna výpoveď v oblasti viery.
Pápež Pius XII. vo svojej slávnostnej formulácii tohto článku viery použil slovné spojenie „Panna Mária po skončení pozemského života”. Vyhol sa tak vyjadreniu o tom, či Panna Mária umrela a bola tak vzatá, alebo či bola priamo vzatá bez predošlej smrti. Dogma teda úzko súvisí s tajomstvom Nepoškvrneného počatia, ktoré ako článok viery slávnostne definoval pápež Pius IX. v roku 1854.
Definícia dogmy a jej význam
V dokumente Munificentissimus Deus pápež Pius XII. vysvetlil pojem Nanebovzatie Panny Márie, aby veriaci nemali nejasnosti v chápaní tejto pravdy viery. Pápež vyhlásil: „Nepoškvrnená Bohorodička, vždy Panenská Bohorodička Mária, bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“
Katechizmus Katolíckej cirkvi (b. 966) definuje Nanebovzatie Panny Márie takto: „Napokon bola Nepoškvrnená Panna - uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu - po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ Katechizmus ďalej učí (b. 974): „Panna Mária bola vzatá do neba s telom a dušou, a tak už má účasť na sláve svojho Syna, na vzkriesení tela.“
Nanebovzatie Panny Márie je tajomstvo, v ktoré máme veriť. Uvádzajú sa tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve - nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou. Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji (porov. Gn 3,15). Kristus zostal neporušený na tele, vstal zmŕtvych, a tak právom môžeme hovoriť, že aj Panna Mária bola vzkriesená a oslávená aj so svojím telom.
Slávenie a vplyv sviatku
Antropologický a spoločenský význam
Snaha pápeža Pia XII. vyhlásiť v roku 1950 túto starokresťanskú výpoveď za dogmu mala aj dejinné motívy, úzko súvisiace s končiacou sa druhou svetovou vojnou. Šok z neľudskosti bol silným motívom pre vtedajšieho pontifika, aby opäť povýšil to, čo vojna tak kruto ponížila. Ľudské telo sa stalo masou, číslom, kusom i pokusom. Toto zohavené a ponížené ľudské telo Boh povyšuje, objíma a prijíma k sebe. Je tak dokonalým vyjadrením Božieho milovania človeka v tele a s telom. Sviatok Nanebovzatia je rehabilitáciou ľudskej telesnosti.
Kresťanstvo je kontinuitou starozákonnej antropológie, ktorá chápe človeka nie ako hierarchiu, ale ako jednotu telesného a duchovného. Sviatok Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie nám ukazuje, že Boh prijíma celého človeka. Máriino prijatie do neba (nanebovzatie) je silnou antropologickou výpoveďou, lebo v Márii je prijaté a pozdvihnuté celé ľudstvo. Nanebovzatá Panna Mária je predobrazom vzkriesenia, ktoré čaká všetkých ľudí.
Liturgické čítania a zvyky
V súvislosti so sviatkom Nanebovzatia je dobré všimnúť si čítania, ktoré v tento deň ponúka liturgia. Slávnosť už v sebe tradične obsahuje perikopu zo Zjavenia apoštola Jána o kozmickej žene, odetej slnkom, a pod jej nohami je mesiac. Tento pozoruhodný obraz sa v druhom tisícročí začal interpretovať s mariologickou tendenciou. Spomínaná žena nesie Máriine črty, a preto sa tento obraz z Jánovej Apokalypsy stal súčasťou liturgie slávnosti Nanebovzatia. Žena, v tomto prípade predstavujúca Máriu, nepodlieha zlobe ani rozkladu.
Na mnohých miestach na Slovensku i v zahraničí sa pri príležitosti tohto sviatku konajú mariánske púte a procesie. Vo svete sa na mnohých miestach na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie zachováva prastarý zvyk požehnávania kvetín a bylín, ktorého základ vznikol v 10. storočí v Nemecku. V kostoloch sa počas omše zvykli svätiť kvety, obilie a liečivé byliny, ktoré si ľudia poprinášali.
Významným a prikázaným sviatkom je 15. august aj v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, kde ho slávia pod názvom Zosnutie (Uspenije) presvätej Bohorodičky. V tejto cirkvi sviatku predchádza dvojtýždňový pôst, známy ako Uspenský pôst, ktorý trvá od 1. do 14. augusta. Vo viacerých európskych krajinách je 15. august aj dňom pracovného pokoja.
Umelecké zobrazenia a mariánsky kult
Nanebovzatie Panny Márie inšpirovalo a stále inšpiruje celú radu umelcov. Téme bolo venované nespočetné množstvo mozaík, ikon, sôch a obrazov. Medzi najslávnejšie patrí napríklad dielo Petra Paula Rubensa z roku 1626 alebo oltárny obraz od španielskeho manýristu El Greca z roku 1577. Obrazy slávnych majstrov, ktoré zobrazujú Máriu vystupujúcu na oblakoch do nebies, zdobia mnohé oltáre slávnych kostolov.
Mariánsky kult patril k hlavným zložkám katolicizmu už v starom Uhorsku a jeho šírenie bolo príznačné pre obdobie baroka. V Katolíckej cirkvi na Slovensku oddávna vyjadrujú Matke Božej veľkú úctu, čo dokumentujú aj mnohé kostoly, kaplnky a oltáre zasvätené Panne Márii. Protestanské cirkvi vo všeobecnosti mariánsky kult neakceptujú.
Mariánska úcta sa prejavovala medzi ľuďmi aj počas bežných dní, každodenne počas poludňajšieho zvonenia na Anjel Pána. Sošky, maľby na skle či tlačené obrázky s motívom Panny Márie mali v dedinskom dome zvláštne miesto, kládli sa alebo vešali nad stôl do kultového kúta izby. Populárne boli aj mariánske piesne vydávané v tlačenej podobe či v spevníčkoch.
