Svätý Otec František pokračuje v sláveniach Eucharistie v priamych prenosoch o 7. hodine ráno z Domu sv. Marty. Vo Veľkonočný pondelok 13. apríla sa modlil za ľudí zodpovedných za veci verejné a za odborníkov, aby našli správnu cestu pre dobu nastupujúcu po pandémii. Odkaz evanjelia o podplatení strážcov Ježišovho hrobu predstavil ako nebezpečenstvo korupcie vzhľadom na ľudskú slobodu rozhodnúť sa buď pre život, pre Ježiša, alebo naopak zostať v hrobe „bôžika peňazí“.
Doba „po“ pandémii sa „už začala“, skonštatoval v úvode svätej omše pápež František. Omšový úmysel obetoval za tých, čo sa touto situáciou zaoberajú pre zabezpečenie ďalšieho chodu života v jednotlivých krajinách: „Modlime sa dnes za správcov verejných vecí, vedcov, politikov, ktorí začali študovať cestu východiska v „popandémiovej“ dobe, ktorá sa už začala: aby našli správnu cestu, vždy v prospech ľudí, vždy v prospech národov.“
Homília: Voľba medzi radosťou a nostalgiou hrobu
Z evanjelia podľa Matúša (Mt 28,8-15) sa vo svojej homílii Svätý Otec zamýšľal opäť nad problémom voľby medzi dvoma pánmi - buď peniaze, alebo Boh. Ako pripomenul, je ľahké „skĺznuť do hrobu peňazí“.
Dnešné evanjelium nám predstavuje možnosť voľby, ktorá je tu dennodenne, možnosť človeka, ktorá je však od toho dňa jasná: je to voľba medzi radosťou, nádejou z Ježišovho vzkriesenia, a nostalgiou hrobu.
Ženy ako prvé posolkyne vzkriesenia
Ženy idú napred, aby priniesli tú zvesť (porov. Mt 28,8): Boh vždy začína ženami, vždy. Otvárajú cesty. Nepochybujú: vedia; videli ho, dotkli sa ho. Videli aj prázdny hrob. Je pravda, že učeníci nemohli tomu uveriť, a povedali si: „Tieto ženy majú azda len prílišnú fantáziu“... neviem, mali svoje pochybnosti. Ale ony si boli isté, a táto ich cesta nakoniec vedie až k dnešnému dňu: Ježiš vstal z mŕtvych, je živý medzi nami (porov. Mt 28, 9-10).
Korupcia ako alternatíva k pravde
A potom je tu tá ďalšia možnosť: lepšie je nežiť tu s prázdnym hrobom. Ten prázdny hrob nám narobí množstvo problémov. A tak je tu rozhodnutie ukryť skutočnosť. Je to ako vždy: ak neslúžime Bohu, Pánovi, slúžime inému bohu, peniazom. Spomeňme si to, čo povedal Ježiš. Sú dvaja páni: Pán Boh a pán mamona. Nedá sa slúžiť obom.
A na uniknutie z tejto zrejmosti, z tejto reality, si kňazi a zákonníci zvolili tú druhú cestu. Tú, ktorú im ponúkal bôžik peňazí. A zaplatili: zaplatili si mlčanie (porov Mt, 28,12-13). Mlčanie svedkov. Jeden zo strážnikov urobil vyznanie hneď po Ježišovej smrti: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ (Mk 15,39).
Títo chudáci nechápu, majú strach, pretože im ide o život... a šli za kňazmi, za zákonníkmi. A oni im zaplatili: zaplatili za mlčanlivosť, a toto, drahí bratia a sestry, nie je nejaká provízia: toto je čistá korupcia, korupcia v čírom stave.
Ak nevyznávaš Pána Ježiša Krista, zamysli sa prečo: kde je tá pečať tvojho hrobu, kde je korupcia. Je pravda, že mnoho ľudí nevyznáva Ježiša, pretože ho nepoznajú, pretože my sme ho neohlasovali s dôslednosťou; a toto je naša vina. Avšak ak sa niekto zoči-voči evidentným dôkazom vydá touto cestou, je to cesta diabla, cesta korupcie. Zaplatí sa ti a mlč.
Voľba pre život v postpandemickej dobe
Aj dnes, stojac pred blízkym koncom tejto pandémie - dúfajme, že to bude čoskoro - je tu tá istá možnosť voľby: buď stavíme na život, na vzkriesenie národov, alebo to bude na bôžika peňazí: vrátiť sa k hrobu hladu, otroctva, vojen, fabrík na zbrane, detí bez vzdelávania... tam je ten hrob.
Nech nám Pán - tak v našom osobnom živote, ako aj v živote našej spoločnosti - vždy pomáha zvoliť si blahozvesť: blahozvesť, ktorá je obzorom vždy otvoreným. Nech nás vedie zvoliť si dobro ľudí. A nikdy neupadať do hrobu bôžika peňazí.
Veľkonočné „Aleluja“ aj v duchovnom prijatí
Svätý Otec pri ranných svätých omšiach stále pokračuje aj v krátkych adoráciách pred vystavenou Oltárnou sviatosťou, ktoré ukončí eucharistickým požehnaním. Veriacich sledujúcich priamy prenos dnes pápež František vyzval k duchovnému svätému prijímaniu modlitbou od sv. Alfonza z Liguori:
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam.“
Pochopenie zmŕtvychvstania: Viac než samozrejmosť
Evanjeliá na Veľkú noc oznamujú: Ježišov hrob je prázdny. Tieto rozprávania poznáme. Ku hrobu chodili najprv ženy, Ježišove priateľky, potom niektorí Ježišovi učeníci. Scénu v evanjeliách dotvárajú anjeli, ktorí plnia úlohu nebeských hovorcov. Keď na veľkonočné sviatky každoročne počúvame toto posolstvo, berieme to normálne. Posolstvo, že hrob je prázdny a Ježiš vstal z mŕtvych, patrí ku koloritu kresťanskej Veľkej noci.
Ak sa nás však toto posolstvo má naozaj dotknúť, ak má ovplyvniť náš život, odporúčam, aby sme posolstvo o Ježišovom zmŕtvychvstaní až tak samozrejme neprijímali. Z našej strany, zo strany nášho chápania nejde o žiadnu samozrejmosť. Samozrejmá je naopak smrť. S ňou máme skúsenosť, ju si vieme reálne predstaviť. Vzkriesenie však uniká našej skúsenosti. Nejde predsa o reinkarnáciu ani reanimáciu (návrat do starého tela, ani o návrat do iného tela, ani nejde o návrat duše ako pri tzv. vyvolávaní duchov)!
Ježiš zostúpil do smrti zo strany našej existencie, zo strany, s ktorou máme dôvernú skúsenosť. Zo smrti však vystúpil do priestorov, kde smrti niet, do priestorov, s ktorými skúsenosť nemáme a ktoré presahujú naše horizonty. Preto sa nevyhnutne vynárajú otázky a námietky: Ako si to možno predstaviť? Okolo seba nevidíme, žeby moc smrti bola premožená. Hroby, nad ktorými stojíme, nie sú prázdne. Ohrozenie násilím, utrpením a smrťou naďalej trvá - aj po Veľkej noci. To sú skutočnosti, ktoré z nášho sveta nevymizli.
Alebo je to inak? Zo strany našich možností zaiste nie. V našej moci nebolo Ježiša oživiť ani udržať pri živote. A to ani v myšlienkach. Nikdy som preto neveril námietke ateistov, že kresťania si Ježišovo zmŕtvychvstanie vysnívali či rovno mysleli. Načo by to komu bolo? Pravda, aj snívaniu treba porozumieť a rozlišovať. Ak niekto pridlho sníva ako zaľúbený o vysnívanej bytosti, ktorá jeho záujem neopätuje, môže akurát prísť o zdravý rozum. Ak však sníva o tom ako ľúbiť, to je iná vec. To mu môže pomôcť, aby sa zmenil a aby sa z človeka neschopného ľúbiť stal človek schopný milovať.
Filozof Paul Ricoeur takto vysvetľoval vyjdenie Izraelitov z Egypta: Tak dlho snívali o slobode, až sa sami zmenili a slobodnými stali. Takému snívaniu verím, to si viem predstaviť. Ak by Boh sám Ježiša nevytrhol zo smrti, snívať o tom mohli by sme - ako sa u nás vraví - do aleluja. Ale to aleluja by sme si nezaspievali. Ježiš žije jedine z moci Boha, ktorý mŕtvych oživuje a to, čo nie je, povoláva k bytiu, ako píše apoštol Pavol v Liste Rimanom (Rim 4,17). To je základ našej nádeje. Božie konanie, nie naše snívanie, zakladá našu vieru napriek všetkým otázkam a pochybnostiam.
Ale čo so silnou skutočnosťou smrti, ktorá nás tak trápi? Nemecký biskup Franz Kamphaus v jednej svojej veľkonočnej meditácii pripomína skúsenosť jazdy autom v noci neznámou krajinou. Ocitneme sa v cudzom prostredí, zablúdime a nevieme, kde sme. Odrazu sa vo svetle reflektorov zablyskne známy smerovník. Všimneme si to a môžeme ísť ďalej. Ten okamih, keď sme sa zorientovali, stačí. Vieme, kde sme a na čom sme. Posolstvo o Ježišovej a našej Veľkej noci je také znamenie a ešte niečo viac. Už vieme, kto nás očakáva na konci našich tmavých uličiek.
Svedectvo lásky a nádeje
„PÁN VSTAL Z MŔTVYCH, ako povedal. Radujme sa všetci a plesajme, lebo on naveky kraľuje, aleluja“. Cirkev nás vstupnou antifónou dnešnej Omše vyzýva, aby sme sa všetci zborovo pripojili k tomuto výkriku radosti. Veľkonočná nedeľa je takým veľkým tajomstvom, že liturgia jej nevenuje len jeden deň, „to by bolo príliš málo na takú veľkú radosť“[1], ale celý tento týždeň, ktorý tvorí oktávu Veľkej noci. Týchto osem dní je ako jedna dlhá nedeľa, pretože do dvadsiatich štyroch hodín nie je možné obsiahnuť radosť z poznania, že Ježiš so svojimi slávnymi ranami žije a hovorí nám: „Kto sa môže prieť so mnou? Hovorí: Ja som Kristus, ja som zničil smrť, ja som zvíťazil nad nepriateľom, ja som pošliapal podsvetie, zviazal silného a uchvátil človeka do nebeských výšin; ja, hovorí, ja, Kristus“[2].
Ženy, ktoré nasledovali Pána, pohnuté láskou, išli navštíviť hrob svojho Majstra. Hneď však bežali späť domov, aby ostatným povedali, čo sa im stalo: našli ho prázdny a stretli Ježiša... ktorý bol živý, ktorý žije! „Ženy hneď vyšli z hrobu,“ hovorí nám evanjelium, „so strachom a veľkou radosťou bežali oznámiť to učeníkom“ (Mt 28, 8). Je to sám vzkriesený Kristus, ktorý im vychádza v ústrety a potvrdzuje ich v ich apoštolskom zámere: „Choďte a povedzte mojim bratom, aby išli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28, 10).
Prežívajú prekvapujúcu radosť, ktorá je zlučiteľná aj s istým zmätkom, pretože nie je ľahké zabudnúť na scény Umučenia. Nespochybňujú to, čo videli: niet pochýb, že to bol Ježiš, kto ich stretol na ceste; bol to jeho spôsob pohľadu a tón hlasu. „Po obradoch Veľkonočného trojdnia, ktoré nám umožnili prežiť tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána, ho teraz očami viery kontemplujeme vzkrieseného a živého. Aj my sme povolaní osobne sa s ním stretnúť a stať sa jeho zvestovateľmi a svedkami“[3].
Mária Magdaléna a ostatné ženy - apoštoli apoštolov
MÁRIA MAGDALENA a ostatné ženy, ktoré nasledujú Ježiša, budú mať na starosti odovzdávanie správ apoštolom. Ježiš im zverí prvé oznámenie o zmŕtvychvstaní, budú „prvými svedkami tejto pravdy. Možno chce odmeniť ich jemnosť, ich citlivosť na jeho posolstvo, ich statočnosť, ktorá ich hnala na Kalváriu“[4]. Srdcia týchto žien horeli intenzívnou láskou k Ježišovi, preto neodišli od hrobu. Mária Magdaléna „hľadala toho, ktorého nenašla, hľadala ho s plačom a horiac ohňom lásky. Preto,“ hovorí svätý Gregor, „bola jediná, ktorá ho vtedy videla, pretože ho zostala hľadať, lebo to, čo dáva silu dobrým skutkom, je vytrvalosť v nich“[5]. Tieto ženy sa stali apoštolmi apoštolov. Budú to ony, ktoré podnietia učeníkov, aby raz a navždy vyšli z úkrytu a sami hľadali Pána.
Sila ich svedectva sa rodí z úprimnej lásky k Majstrovi. Hnacou silou evanjelizácie v Cirkvi bola vždy láska. Tak je to aj v živote svätých, ktorí pohnutí ohňom lásky k Pánovi ho odvážne ohlasovali. Tak ako sa rieky na jar vylievajú zo svojich brehov a robia pole úrodnejším, tak aj „apoštolát, ktorý je prekypujúcou láskou k Bohu, dávajúcou sa ostatným. Vnútorný život predpokladá rast v zjednocovaní sa s Kristom, prostredníctvom Chleba a Slova. A apoštolský zápal je jasným, primeraným a žiaducim prejavom vnútorného života. Keď človek zakúsi Božiu lásku, pocíti aj bremeno duší. (…) Apoštolát je pre kresťana druhou prirodzenosťou; nie je to niečo extra, niečo navyše, čo sa pridáva k jeho každodennej činnosti, k jeho profesionálnym povinnostiam“[6].
Teraz vieme, že Pán je živý a miluje nás; to je veľká správa, ktorá napĺňa náš život nádejou. A preto dúfame, že sa z nej budú tešiť aj mnohí ďalší. Sám Ježiš nám prichádza v ústrety, aby nás utvrdil v tejto našej túžbe a zároveň ju premenil na poslanie svojich učeníkov po celé veky: „Choďte a hlásajte“. Zdá sa, že každému z nás hovorí: „Svojím životom, svojím slovom, svojím priateľstvom môžete aj vy sprostredkovať svojim bratom a sestrám veľkú zvesť, že život je silnejší ako smrť a láska silnejšia ako nenávisť“.
Strážcovia a úrady vs. ženy: Kontrast strachu a radosti
NA ROZDIEL od svätých žien, strážcovia hrobu, keď zistili, že je prázdny, boli plní hrôzy. Mysleli si, že telo niekto ukradol. Nevedeli, ako si majú vysvetliť, čo sa stalo. Boli vystrašení, pretože si uvedomovali, že ich životy sú v nebezpečenstve. Išli do mesta a oznámili to židovským úradom. Veľňazi a starší si ich mlčanie vykúpili veľkou sumou peňazí a ubezpečili ich o ochrane v prípade, že by sa Pilát dozvedel o ich nedbanlivosti.
Zatiaľ čo odvaha žien sa znovu prebudila, keď zistili, že Kristus žije, úrady hovoria o mŕtvom mužovi, ktorého sa boja. Kým sväté ženy plné radosti odchádzajú od hrobu, aby túto novinu oznámili ostatným, vojaci utekajú s úmyslom utajiť, čo sa stalo. Ženy získajú pokoj, vojaci, naopak, podľahnú strachu a lži. „Dnes nám Zmŕtvychvstalý Kristus opakuje, ako to urobil tým ženám, (...) aby sme sa nebáli stať poslami ohlasovania jeho zmŕtvychvstania. Nemajú sa čoho báť tí, ktorí sa stretnú so Zmŕtvychvstalým Ježišom a s obnovenou odvahou sa mu poslušne zveria. Toto je posolstvo, ktoré sú kresťania povolaní šíriť až do končín zeme“[7]. Každý deň „máme veľa príležitostí sprostredkovať svoju vieru druhým ľuďom jednoduchým a presvedčivým spôsobom; takýmto spôsobom môže naše stretnutie s nimi prebudiť ich vieru. A je veľmi naliehavé, aby muži a ženy našej doby spoznali a stretli Ježiša a aj vďaka nášmu príkladu sa ním nechali osloviť“[8].
Zahalení do veľkonočnej radosti môžeme vzývať Máriu, aby nás urobila svedkami lásky Ježiša Krista, poslami nádeje, ktorú nám získal svojím víťazstvom.
tags: #velkonocny #pondelok #homilia