„Keď končí sa spoločná cesta, smiech zanikol v tichu opustenej triedy,
zostali po nás iba prázdne miesta, na zemi kúsok roztrúsenej kriedy.
V pamäti zbieraš vzácne chvíle a v ušiach znie Ti ozvena krokov,
poslednou stránkou triednej knihy zatváraš krásnych deväť rokov.“
Vážená pani riaditeľka, vážený pán riaditeľ, vážené pani zástupkyne, vážení učitelia, milé tety upratovačky a kuchárky, milí rodičia, priatelia a spolužiaci!
Úvod a zamyslenie nad koncom jednej etapy
Dnes je ten deň, tá chvíľa a čas, kedy sa lúčime my, deviataci, s touto školou. Nastal okamih, na ktorý sme čakali deväť rokov a pre nás deviatakov nastal čas, keď sa so školou musíme rozlúčiť. O chvíľu budeme počuť posledné zvonenie, tú milovanú i nenávidenú melódiu, ktorá tentokrát odzvoní detským hrám, prvým láskam, vráskam, sklamaniam i žiaľu. Na nič z toho sa nebude dať zabudnúť. Ako by sa aj dalo, keď si každý z nás odnáša milión zážitkov. Spomienky na spoločné bláznovstvá, výhry a prehry, radosti i starosti ostanú hrubými písmenami vryté navždy v našich srdciach. Pre nás všetkých to bude koniec jedného krásneho obdobia.
Všetko má svoj začiatok i koniec. Ale to, čo vyzerá ako koniec, môže byť iba začiatok. Dnes sa mnohým zdá, že sa všetko končí - koniec školského roka, učenia, skorého vstávania. Ale naozaj je to koniec? Pre nás deviatakov sa tu končí jedna etapa života a otvára sa cesta do neznáma. Pre niekoho je to možno vydýchnutie, pre niekoho a myslím, že nakoniec pre všetkých to bude ukončenie jedného krásneho obdobia, ktoré nás prenesie do mladosti, o ktorej sa hovorí, že je najkrajším okamihom života.
Spomienky na začiatky: Od prváčika po deviataka
Naša cesta sa začala pred deviatimi rokmi, kedy naše kroky prvýkrát viedli do školy. Bola to chvíľa, keď sme nesmelo prekročili bránu školy. Ruka v ruke s mamou sme sa vydali v ústrety nepoznaného dobrodružstva, ktoré na nás čakalo za bránami tejto budovy. Pocity boli rôzne. Niektorí boli plní šťastia, eufórie i vzrušenia, no aj strachu, obáv či neistoty, že sa pre nich skončili bezstarostné roky hier a detských zábav. Sedeli sme v laviciach, vystrašení a plní očakávaní z niečoho nového. Prváčikovia, ktorí nevedeli písať ani počítať. Niekedy sa nám v očiach objavili slzy, keď sme chceli ísť domov k svojej mame.
Predsa sme však s rodičmi spoločne prekročili prah prváckych tried, kde nás už vítali usmievavé tváre pani učiteliek a vychovávateliek. Strach a neistota pominuli, keď sa ku nám prihovorila naša prvá pani učiteľka, ukázala nám krásne vyzdobenú triedu a rozdala učebnice. Dodnes si pamätám, ako nám ochotná pani učiteľka rozdávala šlabikáre či prvé učebnice matematiky, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou našich aktoviek počas nasledujúceho roka. Potom sme spolu bojovali s prvými písmenkami, číslicami, násobilkou i s vybranými slovami. Postupne sme sa začali spoznávať prvé písmenká, ktoré sme skladali do slabík, slov a neskôr aj do viet. Obohatili sme sa aj o základné poznatky z matematiky. Naučili sme sa pracovať s číslicami, číslami i znamienkami. Rýchlo z nás opadol pocit obáv vďaka každodenným stretnutiam.
Deväť rokov v laviciach: Zážitky, poznanie a priateľstvá
Ani sme sa nenazdali a prvý stupeň sme mali za sebou. Mnohých z nás nerozdelil ani prechod z prvého stupňa na druhý, keďže sme sa opäť stretli so známymi tvárami v piatom ročníku. Zase prišiel strach a obavy z druhého stupňa. Po prvom polroku sme boli opäť v pohode, pretože páni učitelia neboli žiadni strašiaci, ale obyčajní ľudia, ktorí nás chceli veľa naučiť a usmerniť nás tým správnym smerom. Na druhom stupni sa veľkou rýchlosťou rozširoval obzor nášho poznania. Nadobudnuté poznatky sme rozširovali, aby tak pribúdali dieliky do skladačky poznania. Naše vedomosti rástli, rozširovali sa naše pracovné návyky a zručnosti. Každý školský rok nám dal čosi nové, čosi výnimočné.
Síce sa nám do školy chodievalo čoraz s väčšou nevôľou, no ťahali nás k nej kamaráti a možno aj túžba po rozširovaní obzoru. Pokladnica spomienok nadobúdala na hodnote humornými situáciami, pri ktorých dokonca niekedy išlo za hranice školského poriadku. V pamäti nám ostanú šantivé prestávky, výbuchy smiechu, rozletené stoličky či nezabudnuteľné hlášky. Zvláštnu pozornosť si vyžadujú školské výlety, ktorých nebolo málo. Pri nich dochádzalo k zaujímavým, ba aj vtipným udalostiam, no hlavne posilňovali, utužovali a zjednocovali našu triednu „rodinu“. Tiež nezabudneme na písomné práce či odpovede, kde sme rozvíjali spoluprácu a vzájomnú pomoc.
V škole sme sa naučili i to, čo nenájdete v učebniciach, čo sa na hodinách nevysvetľuje. Pochopili sme medziľudské vzťahy, vzťahy medzi spolužiakmi, medzi žiakom a učiteľom. Nie každý sme so všetkými kamaráti, ale aj tak sme sa snažili porozumieť ich myšlienky a správanie. Veď každý sme iný. V škole sme spoznali zopár skvelých ľudí, možno začiatok na celoživotné priateľstvá. S kamarátmi všetko išlo ľahšie. Tu sme sa naučili znášať prehry, ale aj postaviť sa znova na nohy, nevzdávať sa a tešiť sa z úspechu alebo podržať sa v neúspechu. Už vieme, že dva plus dva je štyri, že v slove „mýliť“ sa píše ypsilon, že zem je guľatá. Jednou z najdôležitejších vecí, čo sme sa naučili, bolo vážiť si priateľstvo, lásku a porozumenie.
Vesmír u včielok
Poďakovanie: Učiteľom, personálu a spolužiakom
Deväť rokov sa nám presýpalo pomedzi prsty ako ten najsypkejší piesok. Ani sme sa nenazdali a už sme sa ocitli v deviatom ročníku. Konečne sa z nás stali najstarší žiaci so všetkým, čo k tomu patrí. Veľké poďakovanie patrí hlavne Vám, učitelia. Poctivo ste nás pripravili na život na strednej škole. Venovali ste sa nám s láskou a pomáhali ste nám prehrýzť sa učivom základnej školy. Darovali ste nám vzdelanie, len to je najlepším cestovným lístkom do sveta dospelosti. Našli sme vo vás dobrých priateľov, na ktorých sa dá vždy spoľahnúť, a ktorí sú oporou v ťažkých chvíľach. Za to všetko, milí naši učitelia, úprimne a srdečne ďakujeme. Naša vďaka patrí každému z vás, pretože si ju všetci zaslúžite rovnako. Preto naše „ďakujem“ plynie priamo zo srdca.
Osobitá vďaka patrí našim triednym pani učiteľkám, ktoré to s nami nemali ľahké, ale vždy nám podali pomocnú ruku, aby sme sa dostali z každého problému. Trpezlivo, ako majster sochár formuje svoju sochu, formovali ste naše osobnosti, vzdelávali ste nás, poskytovali ste nám cenné rady, odovzdávali more skúseností, pomáhali, kde bolo treba. S radosťou sa budeme vracať v spomienkach do obdobia, keď sme boli súčasťou tejto školy.
Pani riaditeľka, ďakujeme i Vám. Vy ste bdeli nad naším vzdelaním a dozerali ste na všetko. Tety upratovačky, i vám patrí naše „ďakujem“. Vy ste po nás upratali aj ten najväčší neporiadok, aby sme sa na druhý deň mohli vrátiť do čistej triedy. Boli ste na nás vždy milé. A vám, tety kuchárky, ktoré ste vždy varili niečo chutné a dobré, patrí tiež naše „ďakujem“.
Milí spolužiaci, prežili sme spolu tie najkrajšie roky - roky detstva. Navzájom sme si našli nových kamarátov, vytvorili úžasné priateľstvá, zažili krásne a neopakovateľné zážitky. Sme vďační za prvú čiarku, čo rukou nešikovnou napísali sme do písanky. Za sladkú hrdosť, keď po slabikách prečítali sme prvé stránky. Za tichú bolesť, keď pre žiaľ iných do kníh spŕchla slza veľká. Za všetko Vám vďaka.
Uvedomujeme si, že sme vám veľakrát spôsobili nemálo problémov a starostí, že sme boli veľakrát neposlušní, nezodpovední, nechápaví a málo citliví. Zároveň sa vám chceme ospravedlniť za všetky problémy, ktoré sme vám spôsobili často krát kvôli našej nezodpovednosti, ľahostajnosti, lenivosti, neposlušnosti či drzosti. Prosíme vás, aby ste nám prepáčili tieto naše previnenia a aby ste si uchovali v spomienkach na nás len chvíle radostné a príjemné. Veríme, že nás budete spomínať len v dobrom, aj napriek tomu, že sme neboli vždy takí, ako ste si predstavovali a ako by sa patrilo.
Pred prahom novej cesty: Stredná škola a budúcnosť
No trápila nás otázka, ktorá nám počas celej deviatky klopala na dvere: Kam ísť na strednú? Vynaložené úsilie a námaha ani náhodou neboli zbytočné, keďže sa nám podarilo prehrýzť cez monitor i prijímačky, ktoré sme úspešne všetci zvládli a nakoniec sme sa rozhodli podľa svojich možností a schopností pre vhodné štúdium. Zostáva nám len dúfať, že naše rozhodnutia boli správne a vybrané stredné školy budú dobrým odrazovým mostíkom pre budúci život, či už v zamestnaní alebo vo vysokoškolských laviciach.
Teraz nás čakajú stredné školy, noví učitelia, nový kolektív, noví kamaráti. Budeme každý na inej škole. Pre nás sa tam začne nielen nový školský rok, ale aj nový život. Končí sa jedno obdobie nášho života a musíme vykročiť do ďalšieho. Taký je život, musíme ísť ďalej za svojím cieľom. Sme si vedomí, že to nebude len cesta ružovou záhradou a budeme si musieť poradiť s prekážkami. Že učenie bolí, vie azda každý z nás, čo sme doteraz sedeli v školských laviciach. Mnohí z nás majú jasnú predstavu o tom, čo by chceli v živote robiť, aké méty dosiahnuť. Jedni sa už tešia na nové vedomosti získané ďalším štúdiom, iní sa už nemôžu dočkať sladkej voľnosti.
Odkaz a rozlúčka
Opúšťame miesta nám tak blízke, ľudí, ktorí nám boli zväčša oporou. Už chceme letieť v ústrety záhadnej budúcnosti. Možno preto máme ten zvieravý pocit v duši. My vám dnes, keď sa naše cesty rozchádzajú, sľubujeme, že sa budeme snažiť, aby sme všetko bohatstvo, čo ste nám odovzdali, využili a znásobili pre dobro svoje i našej spoločnosti. Našu základnú školu budeme reprezentovať, robiť jej dobré meno a v dobrom na ňu spomínať.
V každom prípade, táto škola bola pre nás druhým domovom, ale aj keď si to úplne uvedomujeme až na konci nášho pôsobenia. Našich deväť rokov na tejto škole uplynulo, no čakajú na nás ďalšie, ale na inej škole. Aj keď sa naše cesty onedlho rozdelia a každý pôjde za svojím cieľom, verím, že príde čas, keď sa po rokoch opäť stretneme a zaspomíname si. Nech nám tento úsmev vydrží, nech spomienky nám nedovolia na seba zabudnúť.
Lúčime sa s vami, so všetkými spolu. Všetkým nám bude život ponúkať cenné skúsenosti v rovnakej miere. Stačí len brať a každý večer sa vracať s plným náručím. Preto sa s vami všetkými lúčime a želáme veľa šťastia. Ešte raz vám všetkým ďakujeme a dovidenia!
tags: #koncorocny #prihovor #deviatakov