Folklórna Rozprávka: Bača na Salaši
Rozprávka s názvom "Salaš na Čertovici", ktorú spracoval a publikoval P. E. Dobšinský v roku 1883, je významným dielom slovenského folklóru. Jej skoršiu verziu, pod názvom "Zlá nôcka", zapísala Božena Němcová už v roku 1857 v knihe Slovenské pohádky a pověsti.
Príbeh rozpráva o istom pocestnom, ktorý zablúdil v hore a ukryl sa v jednom salaši. O polnoci prišli na salaš valasi. Bača ponúkol pocestného syrom a mliekom, pocestný však tušil, že bača je diabol a nič nechcel. Bača ho prehováral, no jeden z valachov vyskočil a chcel ho hodiť do kotla. Bača mu chcel ten syr čapiť medzi oči, ale pocestný bol rýchlejší a "capil mu modlitebnú knižku do tváre".
Vianočné Oblátky: Tradícia Pečenia a Roznášania
Historický Kontext a Rozšírenie
Pečenie a roznášanie oblátok sa do 20. storočia ako ľudová modifikácia stredovekého cirkevného zvyku pravdepodobne udržalo v praxi tak u slovenského, ako aj maďarského ľudu. Tento zvyk povzbudzovala ešte v 18. storočí nielen katolícka, ale aj evanjelická cirkev.
Slováci v Maďarsku piekli oblátky (oblátki, oplátke, oplátki) obyčajne v predvianočný týždeň (tížďen pret Kračúnom - Kétšoproň, ve vánočném tídňi - Čerňa, tížďen skorej napiekli - Banka). Vyskytovali sa však rozdiely, podľa informácií to trvalo viac týždňov (Veňarec), alebo oblátky sa piekli 3-4 dni pred Štedrým večerom (Kirť). Niekde dbali len o to, aby boli s pečením hotoví na Vianoce (Sára).
Medzi katolíckymi Slovákmi je tento zvyk rozšírenejší, resp. dlhšie pretrvávajúci. Medzi evanjelikmi sa dá presnejšie vymedziť jeho rozšírenie.
Zánik a Cirkevné Zákazy
Zánik zvyku roznášania oblátok súvisel s tvrdo zakazujúcimi cirkevnými predpismi, keďže tento proces nebol tak jednoduchý. S. Tessedik, opierajúc sa o záznamy svojho predchodcu, Mateja Markovitza, sarvašského farára, bol vo svojej knihe Szarvasi nevezetességek (Sarvašské pamätihodnosti) nútený zaoberať sa aj viackrát s "hostiatiou", s obyčajom predávania oblátok a s tým súvisiacimi zbierkami.
V roku 1759 prvýkrát píše, že „úplne zastavili hostiatiu, ktorá bola zo všetkého pohľadu tak zhubná", avšak v roku 1771 má pripomenúť stupňovanie vplyvu „dávnejšie vyhlásených zákazov". V roku 1792 je nútený znovu zopakovať svoj dávnejší výrok, považovaný za definitívny, podľa ktorého „šťastne zrušili... predaj oblátok". V tej istej knihe vzrušujúco zhrnul do 6 prísnych bodov škodlivosť tohto zvyku:
- žiaci sa kvôli tomu 3-4 týždne nedostavia do školy,
- kradnú,
- žobrú,
- pod zámienkou pečenia oblátok „korheľčia",
- „márnomyseľnou vášňou" sa učia zarobiť peniaze,
- navyše s vianočnými oblátkami vykonávajú rôzne poverové praktiky.
Na úhradu príjmov z predaja oblátok cirkev poukázala učiteľom 24 forintov.
Pravdepodobne od polovice 18. storočia aj v Békéšskej Čabe zavádzala evanjelická cirkev podobné zákazy, lebo v „konvenciách" cirkevných učiteľov z roku 1762 a z roku 1769 medzi príjmami duchovných, resp. učiteľov vo všetkých prípadoch je uvedená aj suma uhrádzajúca príjmy z predaja oblátok: napr. v „hiváni" Michala Géča (1762): „Místo hostiacie bude núti 14. r. zl." V tomto istom roku je v zozname príjmov učiteľa dievčat uvedené: „Místo hostiacie 10 r. zl.". Pri vyradení príjmov farára zase toto (1769): „Za oplatky rfl. 10". V rovnakom období guťanskému evanjelickému farárovi za týmto cieľom prináležalo poldruha „kila" pšenice.
Regionálne Praktiky a Odmeny
V Balážskych Darmotách (Balassagyarmat) ešte chodili v prvej polovici 19. storočia vyberať poplatky katolícki učitelia, ale podľa zápisov z rokov 1853-54 už oblátky roznášali dievčatká. Medzi Slovákmi v Novohradskej a Peštianskej župe sa spomienky na roznášanie oblátok zachovali dodnes. Cirkev sa aj v tejto oblasti snažila nahradiť roznášanie oblátok, a to napriek tomu, že napr. vo Veňarci sa tento zvyk spolu s koledovaním na Blažeja aj na Gregora zachoval až do roka 1940.
Údaje o tomto zvyku sa nedajú zozbierať vo všetkých obciach patriacich do tejto oblasti, ale v niektorých slovenských osadách v Maďarsku bol do polovice 20. storočia tak intenzívny, že ešte aj v poslednom období poznali žobrácke piesne, resp. vinše patriace k tomuto zvyku (Veňareč, Potvorke).
V niektorých evanjelických osadách podporovalo pretrvanie zvyku aj to, že kolednujúcim na Vianoce (čo chodili koledovať - polazovať - Banka) dávali tieto oblátky do daru, alebo ich vešali aj na vianočný stromček (na kriskindli: Cerňa). Za posledné desaťročia 20. storočia však tento zvyk rýchlo zanikol. V Jači si už skoro naňho zabudli, len vymenovali niekoľko rodín, v ktorých sa vykonával ešte na Štedrý večer. U nich oblátky piekla jedna žena. V Cuvári ich už nepiekli, ale roznášali ich a predávali maďarské a slovenské deti z blízkeho Penca.
Archaickejšie verzie tohto zvyku súvisia aj so zbieraním oblátok. V Lucine, vo Veňarci ich piekla manželka učiteľa a školopovinné deti ich v košíku roznášali po dedine. Veňarčania, vstúpiac do domu, odrecitovali dlhší vinš (dávnejšie v biblickej češtine, v poslednom období v slovakizovanej jazykovej podobe). Vo Veňarci poslali učiteľovi alebo učiteľke, v Lucine farárovi múku, fazuľu, mak, klobásu, resp. za slamienku krmivo zvieratám.
V Teranoch oblátky piekol evanjelický aj katolícky farár, avšak katolíckemu v skutočnosti piekla slúžka. Neskôr sa u evanjelikov zmenil spôsob: rodičia detí, ktoré roznášali hotové oblátky, priniesli na faru mlieko, múku, cukor, kde spoločne piekli oblátky. Odmena za roznášanie bola však podobná: školopovinným deťom dávali peniaze, farárovi v košíku pokrytom peknou vzorkovanou prikrývkou nosili za oblátky fazuľu, múku, klobásu, a stalo sa, že mu darovali aj domáci tkaný uterák. Deti chodievajúce v skupinkách sa pri stretnutí na ulici zvedavo vypytovali, kto a koľko už zarobil (Keľko sťe dostáli?). V obci už tento zvyk úplne zanikol.
V Maglóde informátori spomínali podobné zážitky: učiteľka spolu s končiacimi dievčatmi piekla oblátky. Deti tiež recitovali koledy, za čo dostali peniaze a pre učiteľa múku, fazuľu, klobásu, slaninu, vajcia a tvaroh. Vo Veľkej Tarči a v Mende piekol oblátky kantor, resp. jeho žena a deti ich v predvianočný týždeň roznášali v košíku. V Lucine do každého domu oblátky niesli deti. Presne mali určené, aký počet do ktorého domu majú priniesť.
Za posledných rokov, kým sa tento obyčaj vykonával, však už vo väčšine osád tohto okolia pečú oblátky len gazdiné v domácnostiach a dávajú ich na stôl len k večeri na Štedrý večer (Banka, Guta). Rovnako pripravujú oblátky a mlynársky koláč (oblátky boli tenšie a sladké, kým mlynársky koláč bol hrubší a slaný). V Gute ich piekla a predávala jedna staršia žena. V Banke oblátky nazývajú ich koláčikmi (koláčiké). Durčania považujú pečenie oblátok za katolícky zvyk, hoci ešte prednedávnom aj u nich piekli niektorí oblátky k vianočnej večeri. Zvyk pečenia oblátok najďalej pretrval aj v domácnostiach evanjelických slovenských dedín Zadunajska.
V Černi piekli ich len starí rodičia dnešnej staršej generácie, v Eske si spomínali len na niekoľko žien, ktoré ich piekli v dvoch-troch rodinách. V katolíckych slovenských obciach dlhšie pretrvávalo roznášanie oblátok za účelom zbierania darov. Avšak vo väčšine prípadov sú v súčasnosti vyskytujúce sa varianty už len poslednou fázou dávnejšej praxe.
V Kirti piekla oblátky učiteľka a žiaci ich v košíkoch roznášali do každej katolíckej domácnosti. Do každej rodiny doniesli 5-10 oblátok, ale stalo sa, že ich bolo až 30. Aj dary za oblátky sú rovnaké: fazuľa, klobása, vajcia, ktoré dostával učiteľ. Odmenou detí boli peniaze.
V Potvoriciach chlapci a dievčatá už aj vopred chodievali po domoch, do kapsy zbierali múku na pečenie oblátok. Aby rodiny dostali chuť pre dary, sa snažili zvýšiť spievaním koledou, ktorej text a melódia boli rovnaké s koledou na Blažeja a Gregora, tiež pretrvávajúcou v tomto regióne. Gazdiná im potom dala za lyžicu múky. Z tej manželka učiteľa napiekla oblátky, ktoré tiež odtiaľ roznášali.
V Pišpeku v poslednom období poskytovalo pečenie oblátok možnosť zárobku pre chudobnejšie ženy. Doma upečené oblátky samy predávali alebo ich deti. V Rákoskeresztúre dievčatá pri roznášaní oblátok, podobne ako aj vo Veňarci, recitovali vinše. Na suroviny na pečenie oblátok, ktoré napiekla učiteľka (múka, vajce, mlieko) zase - podobne ako v Potvoriciach - sa poskladali. Za oblátky učiteľke taktiež darovali klobásu, fazuľu, mäso a deti dostávali peniaze.
Z uvedených príkladov vyplýva, že u Slovákov v Novohrade a okolo Pešti sa v značnej miere, nezávisle od náboženskej príslušnosti, zachovala aj archaickejšia prax. V ostatných oblastiach zase vo fáze pred zaniknutím tohto zvyku piekli oblátky doma, resp. ich kupovali od starších, chudobnejších žien v dedine, alebo blízkej obci.
V slovenských obciach Bukových hôr a Zemplína si už tiež pamätajú len na to, že staršie ženy kedysi piekli oblátky. V Novej Hute (Bükkszentkereszt) piekla ich jedna stará žena a deti ich predávali v košíku (pri každej hiži vinšovali), za čo taktiež dostávali peňažnú odmenu. Do Répášskej Huty prinášali oblátky rôznej veľkosti z Novej Huty. Vo väčšine dedín Zemplínskych hôr už zanikol zvyk nosenia oblátok.
U katolíckych Slovákov v oblasti Piliš-Vérteš-Gereče sa dajú vymedziť dve etapy pečenia, resp. roznášania oblátok. Pred druhou svetovou vojnou v Santove, v Tardoši ich piekol učiteľ, v Šárišápe, Číve (resp. v určitom období aj v Tardoši) zase farár. Roznášali ich učiteľom určené deti. Za hotové oblátky (oplatki) tiež tak ako inde, dostávali dary. V Tardoši zo zozbieraných peňazí učiteľ rozdal niečo aj deťom. V poslednom období aj v týchto obciach pečú oblátky ženy doma sčasti na predaj, sčasti pre vlastnú potrebu. V Give si požičiavajú od farára pekáč, svoj vlastný majú len 2-3 ženy v dedine. V Tardoši ich pečie kostolník, ako aj jedna žena bývajúca na novom sídlisku (Újtelep). V roku 1991 jednu oblátku predávali za jeden forint. Podobne je to aj v Sáre, ležiacej na juh od Pešti, kde ich dávnejšie, ako aj v súčasnosti pečie zvonár, ktorý má vlastný pekáč (furma). Od neho si oblátky kupujú ľudia v takom počte, koľko členov má rodina. Dávnejšie ich opätovali naturáliami (poleno dreva, liter múki, kúštik slaniny). Na Santove už tento zvyk zanikol.
Obyčaj roznášania oblátok medzi slovenskými katolíkmi žijúcimi v južnej časti Dolnej zeme prežila do dvadsiatych rokov nášho storočia. Pred prvou svetovou vojnou oblasť kétšoproňských salašov oblátkami zásobovali z Békéšskej Čaby, potom ich dostávali z Kondorošu a neskôr ich piekol miestny kantor. V Békéšskej Čabe piekol ich zvonár, odtiaľ ich posielali ku kétšoproňskému kurátorovi. Ten si vybral niekoľko silnejších chlapcov, ktorí oblátky roznášali po salašoch. Z Kondorošu ich priniesli k jednej šoproňskej rodine, odkiaľ ich ďalej roznášali deti. Za odmenu dostávali fazuľu (pasuľa), klobásu (klbása) a orechy (oreche). Zozbierané potraviny poslali ďalej čabianskemu zvonárovi, kondorošskému farárovi, resp. miestnemu učiteľovi. Pri roznášaní vinšovali nasledujúci text: "Na pamiatku narodenia Krista Pána Spasiteľa prinášame vám kresťanské pozdravenia. Prajeme vám milosti, radosti, hojnosti, s vinšom a darmi, ktoré udeľuje Ježiško malý."
V bihorských slovenských dedinách dodnes oblátky piekol farár. Nová Huta, Stará Huta, Zidareň mali spoločného farára. V dôsledku poslednej výmeny farára došlo k takej zmene, že oblátky nepečie žena bývajúca vedľa kostola, avšak naďalej si môžu oblátky vyzdvihnúť na farnosti. Keďže v Bodonosi nemajú teraz svojho kňaza, zaniklo pečenie oblátok. V týchto dedinách od nepamäti zabezpečoval oblátky farár.
Betlehemské Hry a Koledovanie
Typológia a Regionálne Rozdiely
V praxi maďarského ľudu sú podľa Tekly Dömötör dve hlavné skupiny betlehemských hier: prvú predstavujú pastierske hry, zakladajúce sa na biblických udalostiach narodenia malého Ježiša, druhá súvisí s príchodom Troch kráľov, sledujúcich betlehemskú hviezdu. Medzi Slovákmi podľa systematizácie Józsefa L. RNŸEY-ho sa do prelomu 19. a 20. storočia, resp. do začiatku storočia vyskytovali všetky tieto typy hier. E. Horváthová spomína aj chodenie s kozou, resp. rozlišuje aj medzi chodením Troch kráľov a chodením s hviezdou. Etnografický atlas Slovenska k týmto hrám zaraďuje aj hru na Dorotu, ktorá sa v súčasnosti značne intenzívne zachovala aj u Slovákov žijúcich v Bihorských horách.
V predvianočnom období sa začínalo chodenie s betlehemom. Tieto hry sú v dôsledku náboženskej príslušnosti Slovákov, ale aj nezávisle na nej, resp. aj podľa obdobia ich vykonávania, odlišného charakteru. Ak totiž skúmame betlehemské hry v evanjelických a katolíckych osadách osve, dosiahneme zložitý obraz.
Evanjelické a Katolícke Komunity
Podľa jednej časti evanjelikov je chodenie s betlehemom charakteristické skôr pre katolíkov, pritom však vo viacerých obciach obývaných evanjelikmi patrila táto hra k svojskej miestnej obyčaji. Avšak vo viacerých evanjelických lokalitách nezohrávala žiadnu úlohu. V tejto súvislosti časový faktor zohráva mimoriadne dôležitú úlohu: chodenie s betlehemom zanikalo v rôznych obdobiach, preto sa dnes ťažko dá zistiť, nakoľko bolo intenzívne, resp. či vôbec v danej obci existovalo. Podľa súčasných údajov dokážeme hodnoverne zistiť len to, kde od začiatku 20. storočia táto obyčaj existovala.
Jej znovuzavádzanie v maďarskom jazyku sa uskutočnilo predovšetkým vďaka školskej výuke: väčšinou úspešné bolo tam, kde bola hra dávnejšie známa v slovenskom jazyku. U evanjelikov nie je zachovávanie predvianočných zvykov, resp. ich zánik v synchrónne. Napríklad, kým u evanjelických Slovákov žijúcich v Novohrade a v severnej časti Peštianskej župy zvyk roznášania oblátok bol v mladosti terajšej starej generácie ešte intenzívny, chodenie s betlehemom už poznajú len tam, kde k nim chodili zo susedných maďarských katolíckych obcí (Banka, Cuvár, Durka, Guta, Horné Peťany, Jača, Sámson, resp. nábožensky zmiešané Terany). Vo významnejších evanjelických osadách južnej časti Dolnej zeme (Canádalbert, Békéšska Čaba, Malý Kereš, Nadlak, Níreďháza, Pitvaros, Slovenský Komlóš), kde roznášanie oblátok už dávno zaniklo, bolo chodenie s betlehemom predsa len častejšie.
Vzájomné Vplyvy
V Níreďháze vplývalo na tento zvyk maďarské okolie, ale v evanjelickom Slovenskom Komlóši - poznávajúc text betlehemskej hry - to sa nedá predpokladať. Susediace slovenské evanjelické, resp. maďarské katolícke osady boli jednak vo vzťahu vzájomného ovplyvňovania sa a sčasti vo vzťahu vzájomného preberania javov. Maďarské betlehemské hry radi počúvali (aj podľa doterajších príkladov), dokonca z iniciatívy miestneho učiteľa sa ich sporadicky aj naučili. Vzájomný vplyv úzkeho kontaktu v rámci etnika spôsobil rozšírenie betlehemskej hry v užšom okruhu.
Napríklad v obciach patriacich do sféry vplyvu Nadlaku a Slovenského Komlóša, v Ambróze, Canádalberte a Pitvaroši pred prvou svetovou vojnou prebiehali betlehemské hry v slovenčine. V Slovenskom Komlóši a v troch okolitých evanjelických obciach slovenskosť tohto zvyku odumrela po prvej svetovej vojne, zatiaľ čo v Nadlaku, patriacom k Rumunsku, s väčšou-menšou prestávkou pretrvala dodnes.
Hry, vynárajúce sa zo zážitkov z detstva, často spomínajú, ako "chodiaci s betlehemom (betlehemáši) zaklopali na okno a zavolali: Pustíte z betlehemom?" Jazykom piesne bánhedešského zlomku betlehemskej hry je slovakizovaná biblická čeština (bibličtina). Podľa miestnych informátorov betlehemci v izbe predniesli známu koledu, ktorá sa začína: "Pásli ovce pastíri." Dá sa predpokladať, že ju vo všeobecnosti aplikovali aj do betlehemskej hry. V Malom Kereši medzi dvoma svetovými vojnami chodievali už len s maďarskou betlehemskou hrou, ktorú sa naučili v škole. Zlomok textu dávnejšej slovenskej betlehemskej hry sa podarilo zachovať Anny Ďivičanovej, ktorá ho aj publikovala. V Duneďháze sa betlehemské hry nepresadili ani pod vplyvom.
Jasličková Pobožnosť: Súčasné Prežívanie Vianoc
Jasličková pobožnosť je formou oslavy Vianoc, ktorá zahŕňa nielen náboženské texty, ale aj aktívne zapojenie detí a mládeže, ktoré s radosťou prezentujú básne, príbehy, piesne a modlitbičky maličkému Ježiškovi v jasličkách. Zvony oznamujú príchod malého Ježiška na tento pozemský svet, narodeného v Betleheme, ale aj v srdciach veriacich. Napriek tomu, že Ježiš prišiel na svet chudobný a bez miesta okrem maštaľky, našli ho tam pastieri.
Detská betlehemská hra 🌟 Toto sa stáva virálnym, vtipné! 😂
Príbeh Jedličky
V rámci pobožnosti je často predstavený príbeh jedličky, ktorá sníva o svojom poslaní. Malá jedľa sa zdôveruje veľkej, ako sa jej snívalo: „Stala som si na stolíku, okolo mňa plno kriku. Ovenčená, okrášlená, veselá a natešená. Čo by aj nie - dieťa hlási, zo striebra som mala vlasy. Bože a tie krásne šaty a na čele aká krása, zlatý anjel ligotá sa. Sviečky tie čo mi dali, konáre mi ohrievali. Len som sa ich trocha bála, že mi nové šaty spália. Okolo mňa veľkí, malí peknú pieseň zaspievali. Dieťatko že narodené dnes je v meste Betleheme." Matka jedľa na to múdro poznamenáva, či vie, prečo dnes hviezdičky inak svietia.
Moderná Interpretácia Narodenia Ježiša
Pobožnosť často reflektuje nad tým, ako Ježišovo narodenie nebolo pre svätého Jozefa a Pannu Máriu vôbec ľahké. Panna Mária nosila Ježiška pod srdcom, keď prišiel rozkaz od cisára Augusta, aby sa každý dal zapísať v meste, z ktorého pochádza. Cesta bola pre Máriu veľmi ťažká a po príchode do Betlehema ich nikde nechceli prijať, pretože Mária čakala dieťa. Namiesto útulnej izbičky dostali maštaľ, ktorú zohrieval osol a vôl, a postieľku s perinou pre Ježiška veru tiež nemali. Ježiško totiž chcel prísť ako jednoduchý človek, aby mohli k nemu prísť všetci: i chudobní, i utláčaní, i tí, ktorých niečo trápi. "A vidíte práve tí Obyvatelia Betlehema poslali Jozefa s Máriou preč." Dobrotivý Boh ich však nenechal samých a pomohol im nájsť chudobnú betlehemskú maštaľ, kde Panna Mária darovala svetu Spasiteľa a kráľa. „V chudobe, v pokore a v tichosti koná Pán Boh veľké veci."
Príbeh pokračuje vytrvalosťou Márie a Jozefa, ktorí sa navzájom povzbudzujú. Mária hovorí: "Jozef, ďakujem ti za tvoju pomoc." Jozef spozoruje Betlehem a volá: "Mária pozri, vidím Betlehem! Vydrž!" Keď sa pýtajú na prenocovanie, obyvateľ im povie: "Viem o jednom mieste, kde sa môžete zložiť. Na okraji mesta je jaskyňa a v nej maštaľ, kde pastieri prechovávajú svoje stáda ale teraz je prázdna. Tam choďte!" Jozef a Mária prichádzajú do maštaľky, kde Mária porodí svojho syna, zavinie ho do plienok a uloží v jasliach.
Pastieri a Ich Klaňanie
Anjeli zobudia pastierov s výzvou: "Pastieri, pastieri, vstávajte!" Pastieri, hoci spočiatku vystrašení, sa ponáhľajú s chudobnými darmi do maštaľky, aby sa poklonili novonarodenému Kráľovi. "Nenarodil sa v paláci, ako by to mnohí očakávali, alebo v luxusnom dome, či vile, ale narodil sa v chudobe, leží v jasliach na slame. Takto pokorne prichádza na svet Syn Boží. Prišiel, aby patril všetkým, bez rozdielu v každej dobe a každom čase. I dnes sa rozdáva a prichádza aj k nám."
Múdri Muži
Malému Ježiškovi sa nepoklonili iba chudobní a biedni pastieri, ale aj vznešení a múdri ľudia - Traja Králi, ktorí museli prejsť veľmi dlhú a namáhavú cestu, aby sa s ním stretli a poklonili sa mu. "Aj dary, ktoré priniesli boli oveľa Bohatšie ako dary pastierov. Ale Mária prijala tieto dary s rovnakou láskou."
Ježiš v Súčasnom Svete
Pobožnosť často zahŕňa aj zamyslenie nad tým, ako Ježiš kráča ulicami mesta a "klope, klope na ľudské srdcia", najmä tie "poznačené jeho znamením vo svätom krste". No stretáva sa s odmietaním. Skupina mladých ho nepozná a nechce, rodina s návštevou ho odmietne, stavbári nechcú, aby bol "v ich parte". Ježiš sa pýta: „PREČO!...Prečo ste takí k môjmu Otcovi s ku mne?" Mladí mu na otázku "Som Ježiš, váš priateľ" odpovedia: "Vieš, Pane Ježišu, nemusíš ísť s nami, veď my sa ti prídeme ukázať do kostola na sobáš." Odvrhnutý prichádza na okraj mestečka, kde zaklope na dvere. Dvaja starší ľudia, ktorí s ním chcú hrať, ho však privítajú.
Príbeh sa prelína aj s modernými morálnymi dilemami. Jozef sa vracia do mesta, aby našiel spravodlivých. Stretáva Martina, ktorý po úraze zápasí s finančnými problémami. Juraj mu navrhuje pracovať načierno, ale Martin odmieta, hovoriac: "Nemôžem predsa podpísať klamstvo." Juraj ho nazlostene opúšťa. Jozef však Martina privíta slovami: "Poď so mnou. Hľadal som ťa." Tento moment symbolizuje Ježišovo hľadanie tých, ktorí si zachovávajú integritu a vieru aj v ťažkých časoch. Mária hovorí: "Moje Dieťatko chce zem! Ona mu patrí! Pre ňu sa narodil, pre ňu zomrel... Jozef, ty si určite nepozeral dobre. Naši pastieri sa skryli, naši králi sa schovávajú. Pýcha a jej sluhovia rozsievajú takú tmu, že v nej všetci blúdia, ale oni sú tu na zemi!"