Otázka, kedy má Ježiš meniny, nemá v tradičnom ponímaní jednoznačnú odpoveď, akú poznáme u bežných mien. V slovenskom kalendári mien sa však 1. január spomína v spojitosti s menom Ježiš. Okrem toho si v liturgickom kalendári Cirkev pripomína Najsvätejšie meno Ježiš ako ľubovoľnú spomienku 3. januára. Tieto dátumy, spolu s tradičnou oslavou Vianoc, sú kľúčové pre pochopenie úcty k Ježišovmu menu.
Pôvod a hlboký význam mena Ježiš
V semitských kultúrach malo pomenovanie veľký význam, pretože zdôrazňovalo poslanie, na ktoré bol človek povolaný. V Izraeli sa meno udeľovalo pri obriezke, keď sa dieťa začleňovalo medzi Abrahámových potomkov. Tak to bolo aj v prípade Ježiša, osem dní po jeho narodení (porov. Lk 2, 21). Boh prostredníctvom anjela oznamuje Jozefovi, aké meno má dať Máriinmu synovi: „Ona porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20-21).
Meno Ježiš je latinskou podobou gréckeho „Iesous“ (Ἰησοῦς), ktoré je zase prepisom hebrejského „Jeshua“ (Jehošuaʕ) alebo „Jehoshua“ (Jehošuaʕ) či v skrátenej podobe „Joshua“, čo znamená „Jahša“ „Boh zachraňuje“. V pôvodnom jazyku malo tvar Jošua, čo znamená „JHVH je Spása“. Ide o to isté meno aké nosil Mojžišov nástupca, ktorého zvykneme nazývať Jozue.
Boh mení mená niektorých zvlášť významných ľudí v dejinách spásy ako symbol úlohy, ktorá im bola zverená. Tak sa to stalo napríklad s Abramom, ktorý dostal meno Abrahám, pretože mal byť otcom množstva národov; Jakub dostal meno Izrael, pretože zápasil s Bohom a zvíťazil; a Šimona sám Ježiš Kristus nazve Kéfas - Peter -, pretože bude skalou, na ktorej bude postavená Cirkev. V prípade Ježiša zasiahol sám Boh, aby meno vteleného Slova znamenalo presne to vykupiteľské poslanie, ktoré prišiel vykonať: „Jahve spasí“.
Kresťania ho nazývajú aj Ježiš Kristus (lat. Iesus Christus; hebr. ישוע, ישו Joszue; aram. ܝܫܘܥ, ܝܫܘ Jeszua = "JHWH"; gréc. Ιησους Χριστος - Iésous Christos). Kristus však pôvodne nie je meno, ale titul pochádzajúci z gréckeho Christós (grécky: Χριστός), čo znamená Pomazaný. Toto slovo je pravdepodobne prekladom hebrejského Mesiáš (heb. מָׁשִיַח), čo doslovne znamená „pomazaný Jahvem“. Starí kresťania často Ježiša nevolali Christos, ale používali grécke Chrestos, čo znamená dobrý. Toto bolo zároveň bežné grécke meno, hlavne u spodných vrstiev a otrokov.
Dni spomienky a úcty mena Ježiš
Dnes si spomíname na Ježišovo meno. V liturgickom kalendári je ľubovoľná spomienka Najsvätejšieho mena Ježiš slávená 3. januára. Okrem toho, podľa niektorých slovenských kalendárov mien, sa meno Ježiš spomína aj 1. januára, na Nový rok.
Uctievanie mena Ježiš, ktoré je v súčasnosti titulárnym sviatkom jezuitov, sa datuje do liturgických slávností 14. storočia. Svätý Bernardín zo Sieny v 15. storočí spolu so svojimi žiakmi neúnavne propagoval kult mena Ježiš po celom Taliansku a ostatnej Európe. Svätý Bernardín vo svojej dobe nosil tabuľku s obrazom Eucharistie, z ktorej vychádzali lúče, na ktorých bol vidieť monogram „IHS“, skratka Ježišovho mena v gréčtine.
Neskôr zbožná tradícia pridala monogramu IHS nový význam a zmenila ho na „christogram“: „I“ ako „Iesus“ (Ježiš); „H“ ako „hominum“ (z človeka); „S“ ako „salvator“ (spasiteľ). Inými slovami, nápis „IHS“ začal znamenať „Ježiš, spasiteľ človeka“. Nad prostredným písmenom H bol kríž. Znak Ježišovho mena sa v Taliansku veľmi rozšíril. Ozdoboval verejné budovy i súkromné domy a stal sa znamením kresťanského bratstva.
O storočie neskôr, okolo roku 1530, pápež Klement VII. zaviedol úctu k Najsvätejšiemu menu Ježiš ako liturgický sviatok. Svätý Bernardín Siensky (1380 - 1444) vo svojej dobe podporoval úctu k Ježišovmu menu a ako ovocie svojho úsilia ho pridal k slovám svätej Alžbety, ktoré opakujeme v modlitbe Zdravas Mária. „Veľkým základom viery je meno Ježiš, ktoré z nás robí Božie deti,“ povedal taliansky svätec. Viera „spočíva v poznaní a svetle Ježiša Krista, ktorý je svetlom duše, bránou života, základom večnej spásy“.
Historická neistota Ježišovho narodenia
Vianočné obdobie nám pripomína predovšetkým narodenie Ježiša Krista. Oficiálne sa tento sviatok oslavuje 25. decembra, a tak by Ježiš tradične v tento deň mal osláviť ďalší rok. Je toto ale skutočne dátum jeho narodenia? Podľa odborníkov, presný termín v skutočnosti nepoznáme.
Náš letopočet sa podľa tradície odvíja od narodenia Ježiša. Samotné označenie "pred Kristom" či "po Kristovi" hovorí samé za seba. Podľa všetkého sa však Ježiš v skutočnosti narodil ešte pred naším letopočtom. Presný rok nepoznáme, dohadov je pritom viacero. Aj pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš z Nazareta: Príbehy počiatku uviedol, že skutočný dátum narodenia Ježiša bol niekoľko rokov predtým, ako sa myslelo. Tento názor sa zhoduje s väčšinou odborníkov.
Pôvodný termín Ježišovho narodenia určil ešte v 6. storočí mních Dionysius Exiguus, u nás známy ako Dionýz Malý. Nik však netuší, ako k tomuto termínu prišiel. Predpokladá sa, že vychádzal z Ježišovho krstu počas vlády Tibéria. Jeho odhad je pritom od skutočnosti zrejme odlišný o niekoľko rokov.
Podľa odborníkov sa Ježišovo narodenie datuje zhruba do obdobia roku 6 až 4 pred Kr. "V Biblii nie je žiadna zmienka o tom, kedy sa narodil. Vieme, že to bolo za panovania Herodesa Veľkého, ktorý zomrel pred prvým rokom nášho letopočtu," uviedol profesor z Oxford University, John Barton. Evanjeliá Matúša a Lukáša podávajú navzájom rôzne príbehy o jeho narodení, ktoré poukazujú na dobu kráľa Herodesa. Tomu však odporuje zmienka o Kviríniovom sčítaní v Lk 2,2, ktoré bolo v roku 6 po Kr. Histórie detstva však nie sú historickými prameňmi, čo komplikuje presné datovanie.
Nielenže nie je presný rok narodenia Ježiša, odborníci netušia ani konkrétny deň či mesiac. Všetko nasvedčuje tomu, že Ježiš sa vôbec nenarodil v decembri. Tento mesiac pritom zrejme vôbec neprichádza do úvahy. V evanjeliu sa totiž spomínajú v súvislosti s Ježišovým narodením aj pastieri a ich stáda, ako spolu nocujú pod holým nebom. Vzhľadom na to, že ide o skutočne studený mesiac, je vysoko nepravdepodobné, žeby zostávali v takej zime vonku. Podľa niektorých výpočtov by mesiacom Ježišovho narodenia mohol byť september alebo október. Dátum narodenia Ježiša Krista zrejme zostane navždy nevyriešenou hádankou.
Sila a vplyv mena Ježiš
„TVOJE MENO je ako vyliaty olej“ (Pies 1, 3), hovorí Pieseň piesní o Ženíchovi. Ježišovo meno je naozaj ako vôňa, ktorá roznáša svoju vôňu po celom dome. Svätý Bernard z Clairvaux poznamenáva, že olej má tri vlastnosti, ktoré možno aplikovať na Ježišovo meno: tak ako olej „je svetlo, pokrm a liek“, tak aj najsladšie Ježišovo meno „svieti, keď sa hlása, živí, keď sa konzumuje, pomazáva a zmierňuje zlo, keď sa vzýva“.
- Ježiš je predovšetkým svetlom, ktoré svieti uprostred tmy. Aby sme toto svetlo od Krista prijali, musíme otvoriť oči duše a očistiť ich očnou masťou sviatostí. Svätý Josemaría nás vyzval, aby sme opakovali: „Ut videam, ut videamus, ut videant!“ (Aby som videl, aby sme videli, aby videli!).
- Po druhé, Ježiš je aj pokrmom pre dušu. Keď vyslovujeme jeho meno, naše srdce sa napĺňa radosťou. Svätý Bernard hovorí: „Čítanie ma rozčuľuje, ak nečítam Ježišovo meno. Hovorenie ma rozčuľuje, ak sa v ňom nehovorí o Ježišovi. Ježiš je med v ústach, melódia v uchu, radosť v srdci.“
- Jeho vzácne meno je nakoniec liekom na našu slabosť. „Niet nič vhodnejšieho na zastavenie rozmachu hnevu, na utlmenie pýchy, na zahojenie vredov závisti, na potlačenie záchvatov žiadostivosti, na uhasenie ohňa zábudlivosti, na uhasenie smädu lakomstva a na zahnanie všetkých neusporiadaných chúťok.“
Príbeh svätého Bernardína Sienského | Príbehy svätých | Epizóda 160
V Novom zákone sa zistí, čo všetko sa dialo v mene Ježišovom. Kresťania sa zhromažďovali v mene Ježišovom. Vierou mali život v Ježišovom mene. Apoštoli krstili v mene Ježišovom, mazali chorých olejom. Diali sa divy v mene Ježišovom, uzdravenia i exorcizmy. Apoštoli kázali a učili a ohlasovali evanjelium v mene Ježišovom. V Ježišovom mene je prisľúbené poslanie Ducha Tešiteľa a vyslyšanie prosieb. V Ježišovom mene boli ospravedlnení.
V mene Ježiša dávali apoštoli silu zmrzačeným (Sk 3, 6; 9, 34) a život mŕtvym (Sk 9, 40). Meno Ježiš poskytuje útechu v duchovných skúškach a pripomína hriešnikovi postavy otca márnotratného syna a milosrdného Samaritána; rovnako ako spravodlivému pripomína utrpenie a smrť nevinného Božieho Baránka. V Ježišovom mene získavame každé požehnanie a milosť v čase i na večnosti, lebo Kristus povedal: „O čokoľvek budete Otca prosiť, dá vám v mojom mene“ (Jn 16, 23).
„VERU, VERU, hovorím vám: Ak budete Otca o niečo prosiť v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene; proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16, 23-24). Svätý Josemaría nás naučil nádherný výrok: „Iesu, Iesu, esto mihi semper Iesus“: Ježišu, Ježišu, buď pre mňa vždy Ježišom. Ak ju budeme často opakovať, budeme prekvapení jej účinkami, najmä keď sa budeme cítiť smutní, ustarostení alebo unavení.
Naším poslaním - poslaním bežných kresťanov - je šíriť vôňu tohto mena všade okolo nás. Kráľovské kňazstvo - božská pečať krstu a birmovania - „nám umožňuje niesť Kristovo meno na všetky miesta, kde ľudia pracujú a žijú. Nezabúdajme však, že apoštolát, ak má byť skutočne účinný, musí byť založený na hlbokom, obvyklom, každodennom spojení s Ježišom Kristom, naším Pánom“.
Ježiš Kristus: Ústredná postava dejín spásy
Ježiš Kristus (* asi 6 až 4 pred Kr., Herodovo kráľovstvo - † 30 až 33, Jeruzalem) bol židovský pocestný kazateľ z 1. storočia. Je ústrednou postavou kresťanstva, najväčšieho náboženstva na svete. Kresťania ho považujú za Mesiáša, Spasiteľa ľudstva a Božieho Syna. Od dátumu Ježišovho narodenia, hoci nepresne vypočítaného, sa tradične odvodzuje dnes používaný kresťanský letopočet.
O Ježišovi Kristovi sa v Biblii hovorí zvlášť v 4 kánonických evanjeliách uvedených v Novom zákone. Evanjeliá uvádzajú Ježišov rodokmeň siahajúci až k Adamovi. Narodil sa v Betleheme panne menom Mária, ktorá ho počala zo Svätého Ducha. Za jeho pozemského otca bol považovaný Jozef Nazaretský, ktorý bol tesárom. Po Ježišovom narodení sa mu prišli pokloniť Mudrci z východu. Kráľ Herodes sa po správe od nich rozhodol povraždiť všetky deti v Betleheme. Jozef po varovaní, ktoré dostal vo sne prostredníctvom anjela, zobral Máriu a Ježiša a utiekli na istý čas do Egypta. Po návrate z Egypta sa usadili v Nazarete.
Ježiš verejne pôsobil asi od roku 28 ako pocestný kazateľ v oblasti dnešného Izraela a západného brehu Jordánu. Hlásal skorý príchod Božieho kráľovstva a vyzýval k obráteniu a pokániu. Verejné vystúpenie Ježiša sa začalo Jánovým pokrstením Ježiša v Jordáne. Pri krste zostúpil na Ježiša v podobe holubice Svätý Duch a z neba zaznel hlas hovoriaci "Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie". Ježiš vykonal aj mnoho uzdravení a vzkriesil mŕtvych. Učil svojich učeníkov, ako sa majú modliť, a naučil ich modlitbu Otče náš. Ježiš vyhlasuje, že neprišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, ale ich naplniť.
Okolo roku 30 ho Rimania na naliehanie Židov v Jeruzaleme ukrižovali. Judáš Iškariotský, jeden z Dvanástich, sľúbil veľkňazom, že Ježiša zradí, za čo mu oni sľúbili 30 strieborných. Pri veľkonočnej večeri Ježiš lámal chlieb a ustanovil Eucharistiu. Vojaci ho potom korunovali tŕním a vyviedli na Golgotu na ukrižovanie. Keď ho ukrižovali, spolu s ním ukrižovali aj dvoch zločincov.
Evanjeliá ďalej uvádzajú, že na tretí deň po svojej smrti vstal zmŕtvych. Po zmŕtvychvstaní sa ukázal apoštolom a iným ľuďom a na 40. deň vystúpil na nebesia.
Okrem Biblie existuje niekoľko prameňov, ktoré spomínajú existenciu osoby Ježiša Krista. Žiaden z ich autorov však nebol jeho súčasníkom. Najdôležitejšie z nich sú texty židovského dejepisca Jozefa Flávia, rímskeho historika Tacita (Annales, približne rok 115), listy Plinia mladšieho cisárovi Trajanovi a zmienka u Suetonia o rozruchu podnietenom Chrestom.