Bývalá predsedníčka vlády Slovenskej republiky a uznávaná sociologička Iveta Radičová oslávila svoje 60. narodeniny 7. decembra. Životné jubileum si pripomenula v rodinnom kruhu, pričom prehovorila o priebehu oslavy a darčekoch, ktoré dostala.
Oslava 60. narodenín v kruhu najbližších
Iveta Radičová slávila svoje 60-te jubileum v rodinnom, najbližšom kruhu cez víkend. V stredu 7. decembra sa dožíva životného jubilea 60 rokov.
„Moji najdrahší a najbližší,“ uviedla Radičová. Začala s tým najväčším pokladom - jej dcéra Evka s partnerom a vnučkou Šarlotkou. Najkrajší darček, a to nie je fráza, boli tie maličké rúčky jej vnučky, ktorá ju objala a podávala jej kvietok. Bol to nepredstaviteľný zážitok, lebo už je to takýto ročný človečik a musíte uznať, že je to to najkrajšie, čo môžete zažiť.
Okrem toho dostala aj darčeky, ktoré potešia ženu. Dostala šperky, od dcéry nádherné topánky, ktoré by si sama nekúpila. Potešil ju aj nádherný parfém a ďalšie krásne ženské darčeky. Prioritou je však tento jej rodinný anjelik a každú voľnú chvíľu, ktorú má, trávi s malou Šarlotkou. Jej maminka sa tiež teší z jej prítomnosti, sem-tam ju zastúpi. Ako povedala jej dcéra, má plnohodnotne funkčnú starú mamu.
Raný život a akademické začiatky
Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD., rod. Karafiátová, sa narodila 7. decembra 1956 v Bratislave. Obidvaja jej rodičia pochádzajú zo Záhoria, ale presťahovali sa za prácou do Bratislavy, kde našli domov na Nedbalovej ulici, v jedinom jednoposchodovom domčeku, ktorý tam dodnes stojí. Jej otec bol novinár, postupne odstavený, a maminka pracovala ako zdravotná laborantka a sestra. Keď sa Iveta narodila, bola s ňou šesť rokov doma a do zdravotníctva sa už nevrátila, nastúpila do ČTK (Československá tlačová kancelária), do fotoodbytu. Rodina Karafiátovej žila vo veľmi skromných pomeroch, pretože jej otec sa nedokázal v socializme uplatniť.
Iveta Radičová si svoje detstvo pamätá ako nádherné obdobie, ktoré pretancovala. Od troch do šestnástich rokov chodila na balet a gymnastiku k primabaleríne Kráčalikovej. Základnú deväťročnú školu začala navštevovať na Nedbalovej ulici v roku 1962 už ako 5-ročná. Na zápise do škôlky jej riaditeľ umožnil vynechať materskú školu a prihlásiť sa rovno na základnú školu, lebo vedela čítať aj písať. Prvý rok v škole sa nesmierne nudila. Od piatej triedy chodila do výberovej anglickej triedy, ktorú v roku 1966 učila madam Karlinská, ktorá nevedela ani slovo po slovensky.
Spomienky na rodičov sú intenzívne. Maminka bola pre ňu anjelom, ktorý sa vedel tešiť z maličkostí a trestala ju tichom, nie krikom. Otec bol tvrdší kaliber. Pamätá si incident s posunutými hodinkami, za ktorý dostala výprask za lož, nie za premeškanie. Nikdy nezabudla na jeho vetu, že keby povedala pravdu, nemusela by vytiahnuť remeň.
V roku 1968, keď Československo okupovali Rusi, mala 12 rokov. Tieto udalosti vnímala veľmi intenzívne, ale detskými očami. Otec sa na dva-tri roky vrátil k novinárčine a brával ju do ulíc. Bola svedkom jeho rozhovorov s vojakmi na tankoch, streľby na námestí a zakopaných ruských diel v Petržalke namierených na druhú stranu Dunaja. Na niekoľko dní im viacerým aj zakázali vychádzať z domu. V 70. rokoch nastala radikálna zmena, otec bol dlhé roky úplne bez práce a až po niekoľkých rokoch sa zamestnal ako robotník v Západoslovenských tlačiarňach. Neskôr sa mu podarilo získať prácu jazykového redaktora pri editovaní kníh. K novinárčine sa vrátil po roku 1989, nastúpil do Verejnosti. Stál si za svojím, bol presvedčený, že koná správne.
Veľmi chcela ísť na konzervatórium, aby sa stala primabalerínou alebo choreografkou. Otec však vyhlásil, že „hopkanda“ z nej nebude, a odmietol jej podpísať prihlášku. Išla teda na gymnázium na Tomášikovu, kde sa učili prírodné vedy s rozšíreným vyučovaním moderných jazykov. Maturitné vysvedčenie jej v aule neodovzdali, pretože trieda odmietla mať socialistické slogany na tablách a urobila si vlastné. Napriek tomu bola prijatá na univerzitu.
Lákalo ju rozumieť tomu, v čom človek žije. Prihlásila sa preto na kombináciu sociológia - matematika. Pre nízky záujem sa ročník neotvoril, a tak sa rozhodla študovať len sociológiu. Navštevovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v rokoch 1975 až 1979. Na univerzite sa stretla so Stanom Radičom, budúcim známym glosátorom a humoristom, za ktorého sa v roku 1979 krátko po promócii vydala. V roku 1980 sa im narodila dcéra Eva.
Na katedre už vtedy pôsobili takzvaní hirnerovci, žiaci profesora Hirnera - Soňa Szomolányi, Vlado Krivý, Imro Vašečka, Bútorovci, v tom čase tam patril aj Juraj Schenk. Večer pozývali na akademickú pôdu mená ako Fedor Gál, Miloš Zeman, Josef Alan, Milan Petrusek a mnohých ďalších. Vznikol veľmi príjemný ostrov pozitívnej deviácie. Ako jedna z mála jasne a verejne vyjadrila svoje odmietavé stanovisko ku komunistickému režimu v Československu, ponuku na členstvo v Komunistickej strane Slovenska odmietla. Na zápis anticharty sa jej podarilo zmobilizovať celú triedu, aby nepodpísala, za čo dostala oficiálne pokarhanie a podmienečné vylúčenie zo školy. Spolupracovala s ľuďmi, ktorí v roku 1987 vydali publikáciu Bratislava nahlas.
Vedecká kariéra a sociálne aktivity
Iveta Radičová, ako sociologička, v rokoch 1979-1989 vedecky pracovala na Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave. Pracovala na oddelení sociológie rodiny, kde sa venovala metodológii, aby sa vyhla sociologickým témam v duchu marxizmu-leninizmu. Tam získala aj doktorát filozofie (práca: Kvantitatívny a kvalitatívny výskum, 1981). Titul PhD. získala v SAV za prácu Typologická metóda v sociálnych vedách (1986). Neskôr pôsobila na Katedre sociológie FF UK (1990 - 1993) a ako zástupkyňa riaditeľa Academia Istropolitana (1993 - 1997).
V roku 1992 založila neziskovú organizáciu S.P.A.C.E. - Centrum pre analýzu sociálnej politiky, v ktorej bola výkonnou riaditeľkou do 1. augusta 2005. Špecializovala sa na štúdium rodových otázok. Na docentku habilitovala s prácou Križovatky sociálneho poznania - problémy sociálnej politiky (1997). Medzi 1997 - 2005 pôsobila na Katedre politológie FiF UK. Profesúru získala v roku 2005 za prácu Procesy sociálnej inklúzie a exklúzie, čím sa stala profesorkou sociológie. Jej kľúčovou kvalifikáciou je orientácia na verejné dianie a verejnú politiku, na sociálnu politiku a zamestnanosť so špecifickým dopadom na problémy Rómov, na európsku integráciu a na metodológiu sociálneho výskumu. S titulmi a ako garantka štúdia sa snaží udržiavať kritériá na vysokej úrovni, aby si veda zachovala svoju reputáciu a držala krok so svetom.
V období druhej polovice osemdesiatych rokov sa intenzívne zamýšľala nad systémovými zmenami. Dôležitú rolu pre ňu zohral Ivo Možný, ktorý ju podnietil aplikovať čistú metodológiu na konkrétny problém. Angažovala sa s ochranármi, sformulovala výzvu na vytvorenie vlády národného porozumenia a žiadosť o prepustenie Bratislavskej päťky. Už vtedy mala na starosti výskum spôsobu života rodiny a vyšla jej štúdia o zemitosti voľného času a šedej ekonomike.
Pôsobila ako hosťujúci profesor na univerzitách v USA, Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku, Rakúsku a iných. Okrem toho pôsobila aj ako expertka na sociálnu politiku na Federálnom ministerstve práce a sociálnej politiky, ako expert Vlády SR v Komisii pre rodinu, na Ministerstve privatizácie a v Komisii prevencie drogových závislostí. Bola výkonnou riaditeľkou Slovenskej sociologickej spoločnosti a NISPAcee - siete organizácií a škôl verejnej politiky v strednej a východnej Európe. Koordinovala viaceré výskumné projekty. Pre Svetovú banku realizovala výskum chudoby, ktorého vedľajším efektom bol Atlas rómskych komunít, prvé zmapovanie problematiky s návrhom riešenia - komunitné centrá, terénna sociálna práca, sociálni pracovníci v teréne či asistenti učiteľov. Popri tom sú to témy výskumu právneho štátu, spravodlivosti demokracie, kultúrnych zdrojov správania sa, po čom túžime, čo by sme chceli. Premietlo sa to do celého konceptu aj konkrétnych riešení otvoreného vládnutia.
Stano Radič dával Ivete pred spaním čítať všetky jej práce. Monografia mala stovky strán a poctivo všetko prečítal. Keď mu dávala rukopisy, vracal jej to dvojfarebné - opravené červeným a zeleným perom. Zelená vlnovka znamenala „nerozumiem“, takže vedela, že to má prerozprávať, a červená znamenala: „Existujú aj nádherné slovenské výrazy, prelož!“. Čo ju vytáčalo do nepríčetnosti, ale nedávala to najavo, lebo by ho to odradilo, bolo, že malinkými číslicami jej opravoval slovosled, keďže už mala anglický slovosled. Bolo to peklo, ale poctivo jej to editoval a ona to poctivo opravovala. Stano sa ešte dožil ukončenia jej akademickej kariéry, bol s ňou na oficiálnej obhajobe profesúry a bol na ňu vtedy veľmi pyšný. Ani ona nikdy nechýbala na jeho premiére.
Politická dráha: Od ministerky k premiérke
Bohatá politická kariéra Ivety Radičovej sa začala v čase novembra 1989. Dňa 16. novembra 1989 sa zúčastnila študentského pochodu v Bratislave, aj ostatného revolučného diania. V rokoch 1990-1992 bola členkou hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) a stala sa jeho hovorkyňou, čím bola jednou z mála žien, ktoré sa prominentne angažovali v Nežnej revolúcii. V apríli 1990 odišla na postdoktorandské štúdium do Oxfordu a v novembri 1990 hneď prijala pozíciu hovorkyne VPN. Z univerzity neskôr odišla spolu s ďalšími štyrmi kolegami kvôli politicko-hodnotovému sporu na novozaloženú Katedru sociálnych a ekonomických vied na Academiu Istropolitanu.
Globálna história práv žien za 3 minúty
Druhá časť jej politickej kariéry sa začala odvíjať v roku 2005. Vo vláde Mikuláša Dzurindu bola po demisii Ľudovíta Kaníka stranou SDKÚ-DS nominovaná na post ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny. Do funkcie ju prezident vymenoval 17. októbra 2005. V novembri 2006 vstúpila do SDKÚ-DS, kde zastávala pozíciu podpredsedníčky. Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa stala poslankyňou národnej rady za SDKÚ-DS, pričom na kandidátke SDKÚ-DS bola ako nestraníčka a získala najviac preferenčných hlasov spomedzi kandidátov strany. Bola podpredsedníčkou Výboru NR SR pre sociálne veci a bývanie. Mandátu poslankyne sa vzdala 23. apríla 2009. Dôvodom jej kroku bola skutočnosť, že 21. apríla 2009 hlasovala aj za svoju vtedajšiu stranícku kolegyňu Tatianu Rosovú, ktorá bola v tom čase v sále pri rečníckom pulte bez hlasovacej karty a nestihla sa vrátiť na miesto.
V roku 2009 kandidovala v prezidentských voľbách s podporou strán SDKÚ-DS, SMK, KDH a OKS. V prvom kole konanom 21. marca 2009 získala najväčšiu podporu v Bratislavskom, Trnavskom a Nitrianskom kraji, kde zvíťazila. Len v Bratislavskom kraji získala nadpolovičnú väčšinu 52,6 % a z volebných obvodov získala najviac v Dunajskej Strede: 88,55 %. Celkovo získala 713 735 hlasov (38,05 %), no v druhom kole konanom 4. apríla získala 988 808 hlasov (44,46 %) a prehrala proti Ivanovi Gašparovičovi, ktorý získal 1 234 787 (55,53 %) hlasov.
Po parlamentných voľbách 2010 ju prezident SR 23. júna 2010 poveril ako volebnú líderku SDKÚ-DS zostavením novej slovenskej vlády. Dňa 8. júla 2010 ju o 20:40 prezident Ivan Gašparovič vymenoval za predsedníčku vlády Slovenskej republiky. Radičová sa stala prvou ženou na tomto poste a druhou osobou bez komunistickej minulosti. V októbri 2011 bola aj dočasnou ministerkou obrany, po odobratí poverenia Ľubomíra Galka (SaS).
Jej koaličná vláda (SDKÚ-DS, SaS, KDH, Most-Híd) padla 11. októbra 2011. Pri hlasovaní v Národnej rade o dôvere vláde hlasovalo zo 126 poslancov 55 za a 9 sa zdržalo. Vláda Ivety Radičovej tak nezískala potrebných 76 hlasov, stratila dôveru parlamentu a padla. Otázka jej dôvery bola spojená s otázkou prijatia eurovalu. Pre ňu bolo riziko pádu do recesie a zvýšenie nezamestnanosti v prípade odmietnutia spoločného európskeho riešenia neprijateľné. V máji 2012 opustila rady členov SDKÚ-DS.
Počas pracovnej cesty v USA v dňoch 7. až 12. novembra 2010 si v newyorskej Carnegie Hall prevzala ocenenie „Žena roka“ udeľované americkým časopisom Glamour. V októbri 2011 dostala medailu za osobný prínos k rozvoju Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Život po politike a súčasné aktivity
Po ukončení aktívnej politickej kariéry sa Iveta Radičová vrátila na akademickú pôdu. Jej kroky najprv smerovali do Oxfordu, kde mala prednášať od októbra 2012 na St Anthony College Oxfordskej univerzity. Počas jarného trimestra v roku 2013 prednášala šesťkrát na University of Oxford a dvakrát na iných univerzitách. Mávala tiež pravidelné semináre v European Study Centre na St. Antony College. Neskôr začala učiť na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy a pôsobí aj na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Od septembra 2015 vyučuje na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií.
V januári 2015 pôsobila Radičová na Robert Bosch Academy v Berlíne. Prijala tiež pozvanie do Madridského klubu bývalých politikov, ktorí sa delia o svoje skúsenosti. Kandidatúru na prezidentku vo voľbách v roku 2014 Radičová odmietla už v septembri 2012 a svoj zámer nekandidovať potvrdila opäť vo februári 2013. V januári 2017 vrátila ocenenie Zlatý biatec za rok 2012, ktoré dostala od NEF - Hospodárskeho klubu.
V súčasnosti sa venuje témam, ktoré čakajú a neminú Európsku úniu, hlavným problémom a ich riešeniam. Aby s vaničkou nevyliali aj dieťa, ako sa hovorí. Okrem toho sa cez Madridský klub, v ktorom funguje, venuje akútnym témam ako napríklad migrácia utečencov, ale aj extrémizmus a terorizmus. Pokúša sa navrhovať opatrenia a riešenia s nádejou, že pomôžu a zafungujú. Niektoré už pomohli a zafungovali.
Iveta Radičová, vdova po humoristovi Stanovi Radičovi, žije s dcérou Evou v Novej Dedinke, okres Senec. V roku 2000 jej zomrela mama, v roku 2001 Stanova mama, v roku 2002 Stanov otec, aby napokon v roku 2005 odišiel Stano. Vtedy urobila prvýkrát výkrik do tmy, že a dosť. Bolo to naozaj ťažké, život bol húpačka, tak v súkromí ako v profesii. Vrchol vystrieda sklamanie či pád. To k nemu patrí.
Na zlé momenty sa dá reagovať dvojitým spôsobom - buď vás to poznačí a budete sa trápiť do konca života, alebo to prijmete ako test, ako skúšku, ako novú výzvu. Dodnes ju tešia platné zmeny v rodinnej politike, zmeny v materskej dovolenke, či zosúlaďovanie práce a rodiny, zmeny v sociálnych službách. Jej srdcovkou bol výskum detských domovov a transformácia detských domovov na rodinné domy, ktoré dodnes fungujú. Nezabúda na veľký výskum chudoby a nové nástroje politiky trhu práce a zamestnanosti. Vníma Slovensko ako osobnosti, ktoré sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu.
tags: #iveta #radicova #narodeniny