Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti (Jn 13, 1). Tieto slová svätého Jána čitateľovi jeho Evanjelia oznamujú, že v onen deň sa má udiať niečo veľké. Je to predslov nežný a dojímavý, paralelný s veršami zaznamenanými v rozprávaní svätého Lukáša: „Veľmi som túžil - tvrdí Pán - jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť (Lk 22, 15).“
Viera nás vedie spolu so Šimonom Petrom vyznať: „A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý (Jn 6, 69).“ Každý pokus, čo i len zďaleka si nárokujúci vysvetliť tajomstvo Zeleného štvrtka, javí sa ako nedokonalý. Nie je však ťažké sčasti vytušiť pocity Ježišovho srdca v spomínaný večer, posledný večer, čo strávil so svojimi pred obetou na Kalvárii.
Predstavme si čisto ľudskú skúsenosť lúčenia sa dvoch ľudí, ktorí sa milujú, no povinnosť ich núti rozlúčiť sa. Želali by si ostať navždy spolu - a nemôžu, lebo ľudská láska, akokoľvek veľká by bola, je obmedzená a na svoje vyjadrenie musí použiť symboly. Lenže čo nemôžeme my, to môže Pán. Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý Človek, nezanecháva len symbol, ale skutočnosť: on sám zostáva. Odchádza k Otcovi, no zároveň zotrváva medzi ľuďmi. Nezanechá nám tu obyčajný dar, ale pod spôsobom chleba a vína je tu však skutočne prítomný on sám: so svojím Telom a so svojou Krvou, so svojou Dušou a so svojou Božskou prirodzenosťou.
Ustanovenie Najsvätejšej Eucharistie
Zelený štvrtok je dňom, v ktorom si pripomíname prvý Zelený štvrtok v dejinách, keď Ježiš Kristus zhromaždil svojich učeníkov, aby slávili Paschu. Počas Pánovej Večere Kristus ustanovuje Eucharistiu. Na miesto veľkonočného baránka a všetkých obiet Starej zmluvy prichádza dar jeho Tela a Krvi, dar seba samého. Tak sa nový kult zakladá predovšetkým na skutočnosti, že Boh obdarúva nás a my, naplnení týmto darom, stávame sa jeho - stvorenie sa vracia k Stvoriteľovi.
Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom (11, 23-26) túto skutočnosť úžasne vystihol, keď píše: „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku.“ A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.“
Eucharistia ako Obeta a Sviatosť
Radosť Zeleného štvrtka pochádza z poznania, že Stvoriteľ sa rozlieva láskou k svojim stvoreniam. Akoby nestačilo už toľko iných dôkazov jeho milosrdenstva, náš Pán Ježiš Kristus ustanovuje Eucharistiu, aby sme ho mohli mať vždy blízko pri sebe. Najsvätejšia Trojica si zamilovala človeka, pozdvihla ho do poriadku milosti a túži skutočne prebývať v našej duši: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok (Jn 14, 23).“
Tento trojičný prúd lásky k ľuďom sa najvznešenejším spôsobom zvečňuje v Eucharistii. V katechizme sa učíme, že Najsvätejšiu Eucharistiu môžeme považovať za Obetu a Sviatosť; a že táto Sviatosť sa nám predstavuje ako sväté prijímanie a ako poklad na oltári vo Svätostánku. Na Zelený štvrtok upriamujeme našu pozornosť na Najsvätejšiu Eucharistiu ako na obetu a pokrm, teda na svätú omšu a sväté prijímanie. Liturgia Cirkvi takto v krátkych slohách zhrňuje vrcholné kapitoly dejín túžobnej lásky, akou nás zahŕňa Pán, napríklad v hymnusoch „Sviatosť tela tajomného“ (Pange lingua) a „Ó svätá hostina“ (O sacrum convivium).
Vo svätej omši sa neustále vznáša modlitba k Otcovi, kňaz zastupuje večného Kňaza, Ježiša Krista, ktorý je zároveň aj Obeťou. Pôsobenie Ducha Svätého vo svätej omši je neopísateľné a nepochybné. Svätý Ján Damascénsky píše: „Mocou Ducha Svätého sa uskutočňuje premena chleba na Kristovo telo.“ V oltárnej obete je prítomná celá Najsvätejšia Trojica. Z vôle Otca a za spolupráce Ducha Svätého sa Syn obetuje vo vykupiteľskej obete. Svätá omša - opätovne zdôrazňujem - je úkonom božským, trojičným, nie ľudským. Kňaz, ktorý ju slávi, ju slúži ako Pánom poverený zástupca, prepožičiavajúci svoje telo a svoj hlas; nekoná v svojom mene, ale in persona et in nomine Christi - v osobe a v mene Krista.
Ustanovenie Služobného Kňazstva
Zelený štvrtok je tiež dňom, v ktorom Pán zveril dvanástim apoštolom kňazskú úlohu - pod spôsobom chleba a vína sláviť sviatosť jeho tela a krvi, až kým znova nepríde. Je to deň novozákonného kňazstva, deň narodenín nášho kňazstva. Kristus ustanovuje služobné kňazstvo a Eucharistiu, a teda sviatosť, ktorá umožní, aby sa Eucharistia zvečňovala. Prefácia svätej omše odhaľuje jej význam: „On si vyberá ľudí, aby sa vkladaním rúk podieľali na jeho posvätnej službe. Ustanovuje ich, aby v jeho mene obnovovali obetu nášho vykúpenia, keď pred tvoju rodinu kladú jeho paschálny pokrm.“
Nové kňazstvo už nie je otázkou príslušnosti k rodu, ale je založené na zotrvávaní v tajomstve Ježiša Krista. Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v tom, že my biedne ľudské bytosti môžeme mocou sviatosti hovoriť Kristovým „ja“, - in persona Christi. Pán chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom nás, a toto dojemné tajomstvo, ktoré sa nás pri každom slávení tejto sviatosti vždy nanovo dotýka, si zvlášť pripomíname na Zelený štvrtok.
Význam vkladania rúk a pomazania olejom
Aby sa to veľké a tajomné nestratilo v každodennosti, potrebujeme takúto osobitnú spomienku, potrebujeme sa vrátiť k tej hodine, v ktorej Pán položil na nás svoje ruky a urobil nás účastnými na tomto tajomstve. Ústrednú úlohu pri udelení sviatosti kňazstva zohráva prastaré gesto vkladania rúk, ktorým si Kristus privlastnil kňaza, hovoriac: „Ty mi patríš.“ Tým hovorí: „Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho Srdca. Si ukrytý v mojich ochranných rukách, a práve preto sa nachádzaš v rozľahlých priestoroch mojej lásky.“
Pripomeňme si tiež, že naše ruky boli pomazané olejom, ktorý je znakom Ducha Svätého a jeho sily. Prečo práve ruky? Ľudská ruka je nástrojom činnosti človeka, je symbolom jeho schopnosti čeliť svetu. Pán na nás vložil ruky a teraz chce, aby sa naše ruky stali vo svete jeho rukami. Chce, aby už neboli iba nástrojmi, ktorými si berieme veci, ľudí a svet a privlastňujeme si ich, ale aby odovzdávali jeho božský dotyk, dajúc sa do služby jeho lásky. Pomazané ruky majú byť znamením jeho schopnosti dávať a tvorivo formovať svet láskou - a na to je, zaiste, potrebný Duch Svätý. V Starom zákone je pomazanie znakom ustanovenia do služby: kráľ, prorok, kňaz robí a dáva viac, ako to, čo pochádza od neho samého. Ježiš sa v evanjeliu predstavuje ako Boží Pomazaný, Kristus, čo znamená, že koná z Otcovho poverenia a v jednote s Duchom Svätým a takto dáva svetu nové kňazstvo.
Kňazi ako priatelia Krista
Svätý Otec Benedikt XVI. vo svojej homílii kňazom pripomína: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca (Jn 15, 15).“ Pán nás urobil svojimi priateľmi: všetko nám zveril; zveril nám seba samého, takže môžeme hovoriť s jeho „ja“ - in persona Christi capitis. To je najhlbší zmysel kňazského bytia - stať sa priateľom Ježiša Krista, o čo sa musíme každý deň nanovo usilovať.
Priateľstvo znamená spoločenstvo v zmýšľaní a chcení. Táto jednota zmýšľania je nielen záležitosťou intelektu, ale i spoločenstvom citov a vôle, teda aj konania. Musíme poznať Ježiša čoraz osobnejšie tým, že ho počúvame, žijeme s ním, zdržiavame sa v jeho blízkosti - čítaním Svätého písma, modlitbou, výstupom na „vnútorný vrch modlitby“. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby, pretože aktivizmus bez hlbokého intímneho spoločenstva s Kristom zostane nakoniec bez ovocia a stratí svoju účinnosť. Byť Ježišovým priateľom zároveň znamená priateľstvo s jeho blízkymi, teda s Cirkvou.
Obrad Umývania Nôh a Prikázanie Lásky
Zelený štvrtok je deň, ktorý je veľmi vzácny pre našu spásu. Skôr než by došlo k vrcholnej udalosti ustanovenia Eucharistie a kňazstva - Pán Ježiš umyl apoštolom nohy. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, - preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“ Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: ‚Učiteľ‘ a: ‚Pane‘ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ (Jn 13, 1-15)
Ježiš s postojom služobníka umýva nohy apoštolom a odporúča im, aby si navzájom umývali nohy (porov. Jn 13, 14). V Majstrovom geste je čosi viac než len lekcia pokory. Teológ Romano Guardini hovorí: „Postoj našej malosti, ktorá sa skláňa pred veľkým, ešte nie je postojom pokory. Je to jednoducho, postoj k pravde. pravá pokora.“ Preto je Ježiš Kristus skutočne pokorný. „Pán, keď si zamiloval tých, ktorí mu patrili, miloval ich až do konca. Keďže vedel, že prišla hodina odchodu z tohto sveta a návratu k Otcovi, počas jedla im umyl nohy a dal im prikázanie lásky.“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi).
Štvrtok Pánovej večere
Nové prikázanie lásky
Ešte v ten istý štvrtok nám Ježiš dáva svoje nové prikázanie lásky: „Milujte sa navzájom. Ako som ja miloval vás, tak sa aj vy milujte navzájom (Jn 13, 34).“ Pred Ježišom bola láska založená na očakávanej odmene na oplátku alebo na plnení uloženej normy. Teraz je kresťanská láska založená na Kristovi. My však nemáme schopnosť takto milovať; nie je to len ovocie ľudského úsilia, ale dar od Boha.
Missa Chrismatis a posvätenie olejov
Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia služobného kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých.
- Olej chorých (Oleum infirmorum): Používa sa pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých. Olej je znamením sily a má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť.
- Olej katechumenov: Používa sa pri krste, aby posilnil budúcich kresťanov v ich boji proti zlu.
- Krizma: Je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“. Krizma sa používa pri krste, birmovaní, kňazskej a biskupskej vysviacke a pri posviacke oltárov a chrámov.
Liturgické a duchovné aspekty Zeleného štvrtka
Zelený štvrtok, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok večer sa svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti. V tento deň prestávajú zvoniť zvony ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na veľkonočnú vigíliu vzkriesenia a namiesto nich sa používajú rapkáče.
Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich.
Svätá omša nás stavia pred základné tajomstvá viery, pretože je výslovným darom Najsvätejšej Trojice Cirkvi. Preto má byť svätá omša stredobodom a koreňom duchovného života kresťana. „Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na svoj cieľ (Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae 3, 65, 3).“ Prežívať svätú omšu znamená zotrvávať v neustálej modlitbe a byť presvedčený, že pre každého z nás je to osobné stretnutie s Bohom: keď sa mu klaniame, chválime ho, prosíme ho, vzdávame mu vďaky, zadosťčiníme za naše hriechy, očisťujeme sa a cítime sa byť v Kristovi zjednotení so všetkými kresťanmi.
Vďaka kňazstvu a s ním zviazanej svätej omši máme Eucharistiu. A vďaka Eucharistii sa rozvíja v nás opravdivý Boží život. Riešenie, ako sa Bohu odvďačiť za toľkú lásku, je jednoduché a prístupné všetkým veriacim: s láskou sa zúčastňovať na svätej omši a naučiť sa v nej stýkať s Bohom, pretože v tejto obete je obsiahnuté všetko, čo od nás Pán očakáva.