Máloktorý príbeh vyvoláva toľko emócií, ako skaza lode Titanic. Hoci v histórii námornej plavby by sme našli počtom obetí aj väčšie katastrofy a asi aj dramatickejšie príbehy stroskotania, príbeh Titanicu vysoko vyčnieva. Tak tomu bolo už krátko po jeho osudovej plavbe a tak tomu je až podnes. Stal sa témou stoviek kníh, beletrie, literatúry faktu, či odborných prác a mnohých filmov.
Nová komplexná mapa miesta stroskotania
Americkí výskumníci za pomoci sonarov a robotov vytvorili prvú komplexnú mapu miesta, kde v roku 1912 stroskotal Titanic. Mapa zachytáva úsek dna Atlantického oceánu s rozmermi päť krát osem kilometrov, na ktorom sú rozptýlené trosky a predmety z lode. Vedci dúfajú, že získané poznatky po takmer 100 rokoch pomôžu presnejšie objasniť okolnosti tragédie. Podľa stôp na dne oceánu sa im napríklad už podarilo zistiť, že zadná časť lode počas potápania rotovala a neklesala priamo dolu.
Doterajšie mapy miesta stroskotania boli podľa odborníkov neúplné a pre výskumné účely nedostatočné. Využili pritom presné údaje zo sonarov a viac ako 130 000 fotografií z podmorských robotov.
Príbeh Titanicu a jeho sté výročie na History Channel
Nepotopiteľný sen a tragická realita
Titanic, najveľkolepejší parník, aký kedy brázdil moria, predchádzala povesť nepotopiteľného plávajúceho paláca. Pýcha však predchádza pád! Už stavbu najväčšieho parníka na svete sprevádzalo vzrušenie verejnosti. Keď Titanic 31. mája 1911 v belfastskej lodenici spustili na vodu, na túto udalosť sa prišlo pozrieť podľa neskorších odhadov až 100 tisíc ľudí. Loď postupne dokončovali a čakala ju aj úspešná skúšobná plavba. Predaj lístkov však nesplnil očakávania, pod čo sa podpísala aj ich vysoká cena.
Keď v apríli 1912 vyrazil na prvú transatlantickú plavbu, nikto netušil, že pôjde i o plavbu poslednú. Dňom D sa stal 10. apríl 1912 a Titanic sa vydal na svoju prvú, no zároveň aj poslednú plavbu z britského Southamptonu do New Yorku. Jeho skaza 15. apríla 1912 v skorých ranných hodinách otriasla celým svetom.
Titanic: Ako postavili „nepotopiteľnú“ loď | Bezplatná dokumentárna história
Námorná katastrofa Titanicu si vyžiadala dovtedy nepredstaviteľný počet obetí - zahynulo viac ako 1500 pasažierov a členov posádky lode, čo predstavuje viac ako dve tretiny pasažierov. Tí, ktorí sa nedostali do záchranných člnov, nemali v chladných vodách Atlantiku šancu prežiť viac ako niekoľko desiatok minút. Potopil sa parník, ktorý bol vzhľadom na svoju špeciálnu konštrukciu vydávaný a aj považovaný za prakticky nepotopiteľný. Na dne oceána skončila najmodernejšia loď, triumf ľudskej techniky. Skaza lode Titanic natrvalo poznačila aj životy viac ako sedem stoviek tých, ktorým sa podarilo prežiť. O príčinách havárie bude ďalšia časť seriálu Borisa Koreňa venovaná 110. výročiu.
Dokumentárny film o práci expedície odvysiela televízia History Channel 15. apríla, na 100. výročie potopenia lode.
Osudy pasažierov: Príbehy odvahy a ľudskosti
Námorná katastrofa Titanicu však nie je len príbehom lode, je to príbeh ľudí - pasažierov a členov posádky. V súvislosti s blížiacim sa výročím potopenia slávnej lode sa vynára množstvo príbehov cestujúcich, ktorí, hoci neboli aristokratmi krvou a pôvodom, svojím vznešeným správaním i činmi v daný kritický moment preukázali vysokú mieru aristokratických vlastností. Vlastností ako altruistická obetavosť, potlačenie pudu sebazáchovy, stoický pokoj i nadnesený humor. Dotyční pasažieri neprepadli panike a evolučne zakorenenému „úteku alebo útoku“. Pomáhali s nalodením žien a detí do člnov a vyrovnane prijali svoju istú smrť.
Hrdinskí kňazi: Posledná služba na palube
Na palube Titanicu cestovali aj traja katolícki kňazi, ktorí v onú tragickú noc odmietli nastúpiť do záchranných člnov a obetavo stáli pri svojich veriacich. Klerickými pasažiermi na lodi Titanic boli P. Juozas Montvila (Litovčan), P. Thomas Roussel Davids Byles (Angličan) a P. Joseph Peruschitz (Nemec). Všetci na Titanicu cestovali druhou triedou (z troch vtedy fungujúcich tried). Na palube lode sa zoznámili a vzájomne si miništrovali pri sv. omši. Preživší pasažieri spomínajú na týchto troch kňazov naozaj v dobrom. O ich každodennej sv. omši povedala novinárom pasažierka druhej triedy Ellen Toomeyová. Lawrence Beesley zas videl týchto troch kňazov v knižnici druhej triedy, ako si čítali Sväté písmo a viedli diskusiu o jednotlivých veršoch.
V nedeľu 14. apríla ráno slúžil otec Byles sv. omšu s cestujúcimi druhej triedy v ich salóniku a potom s cestujúcimi tretej triedy. Veriacim otec Byles predniesol kázeň v angličtine a francúzštine; otec Peruschitz opakoval kázeň v nemčine a maďarčine. Podľa svedectva preživších, všetkým trom kňazom posádka niekoľkokrát ponúkala voľné miesta na záchranných člnoch, tí ale svorne ako jeden muž kategoricky odmietli s tým, že nemôžu opustiť ostatných, na ktorých sa už nedostalo miesta v záchranných člnoch.
Podľa oznámenia zachránených sa títo traja kňazi s ľuďmi modlili sv. ruženec, spovedali, utešovali a tiež fyzicky pomáhali matkám s deťmi a starším osobám nastúpiť do záchranných člnov. Keď osadenstvo začalo byť vystrašené, všetci katolíci na palube túžili s najväčšou vrúcnosťou po pomoci kňazov. Dvaja kňazi neustále dávali všeobecné rozhrešenie tým, ktorí mali zomrieť. Tí, ktorí vstúpili do záchranných člnov, boli utešovaní dojímavými slovami. Všetci traja hrdinskí presbyteri zahynuli utopením vo vodách Atlantiku. Ich telá, ak aj boli nájdené, neboli nikdy identifikované.
Životopisy hrdinských kňazov:
- P. Juozas Montvila: Za kňaza vysvätený 22. marca 1908. Pôsobil ako vikár v Lipskas, kde tajne zabezpečoval duchovné potreby pre uniatov. Ostro vystupoval proti ruskej politike násilného nútenia katolíckych Litovčanov k prestupu na pravoslávie, za čo bol prenasledovaný a zatknutý. Rozhodol sa pre emigráciu do Spojených štátov. Otec Montvila bol v Litve považovaný za hrdinu a uvažuje sa o jeho kanonizácii.
- P. Thomas Roussel Davids Byles: Pochádzal zo zámožnej rodiny, študoval na Oxforde, kde konvertoval na katolícku vieru. Vysvätený za kňaza 15. júna 1902. Do Ameriky cestoval na svadbu svojho brata. Pôvodne mal cestovať inou loďou, ale na poslednú chvíľu prešiel na Titanic. Pápež vyhlásil otca Bylesa za mučeníka Cirkvi.
- P. Joseph Peruschitz: Pochádzal zo Strasslachu v Bavorsku. V roku 1894 požiadal o vstup do benediktínskeho kláštora Scheyern, kde bol v roku 1895 ako benediktín vysvätený za kňaza. V kláštore mal viacero pedagogických a edukačných zamestnaní. V roku 1912 bol na ceste do Minnesoty, kde mal byť zamestnaný v benediktínskej škole.
John Jacob Astor IV.: Milionár s iróniou
John Jacob Astor IV., obchodník, vynálezca, spisovateľ a vplyvný milionár - bol najbohatší cestujúci na palube Titanicu. V dvoch knihách, ktoré boli o Titanicu prečítané, sa uvádza jeho údajný výrok, ktorý mal povedať, keď mu prišiel steward oznámiť kolíziu lode s ľadovcom: „Je pravda, že som si objednal ľad, ale toto je absurdné/smiešne.“ Keď druhý dôstojník Charles Lightoller neskôr dorazil na palubu a dokončil prípravu záchranného člnu č. 4, Astor doň pomohol nastúpiť svojej tehotnej žene so slúžkou a zdravotnou sestrou. Potom sa spýtal, či by sa mohol pridať k svojej manželke, pretože bola v „chúlostivom stave“. Podľa cestujúceho Archibalda Gracieho IV. (ktorý sa zachránil na prevrátenom skladacom člne) sa mal následne opýtať dôstojníka, že aké číslo má daný čln, aby mohol neskôr svoju manželku nájsť. Naposledy ho videli živého na krídle pravoboku, kde fajčil cigaretu s Jacquesom Futrellom. O polhodinu neskôr loď zmizla pod hladinou oceánu. Madeleine Force Astorová, jej zdravotná sestra a jej slúžka prežili. Plukovník Astor, jeho komorník, Victor Robbins a Futrelle nie. Astorovo telo našli 22. apríla a priradili mu číslo 124. Identifikovali ho na základe zlatých vreckových hodiniek, diamantového prsteňa a značne vysokej hotovosti.
Manželia Strausovci: Láska až za hrob
Manželia Strausovci sú krásnym príkladom manželskej lásky až za hrob. Isidor Straus (pôvodom z Bavorska) bol obchodník, politik a spolumajiteľ dodnes existujúceho obchodného domu Macy’s. Pôsobil aj ako poslanec v Snemovni reprezentantov USA. Len čo bolo jasné, že sa Titanic potápa, Ida Strausová odmietla opustiť Isidora a bez neho nastúpiť do záchranného člna. Podľa priateľa a preživšieho Archibalda Gracieho IV. Ida vyhlásila: „Nebudem odlúčená od svojho manžela. Spolu sme žili, spolu aj umrieme.“ Potom dala svojej slúžke Ellen Birdovej svoj kožuch a trvala na tom, aby sa dostala do záchranného člna č. 8. Isidor a Ida boli naposledy videní na palube ruka v ruke. Očití svedkovia opísali túto scénu ako „najpozoruhodnejšiu ukážku lásky a oddanosti“. Obaja umreli, pričom nájdené bolo len Isidorovo telo. Nakoľko telo Idy nenašli, odobrali aspoň vodu z miesta potopenia do urny a takto ich „spolu pochovali“ v rodinnom mauzóleu.
Benjamin Guggenheim: Džentlmen do poslednej chvíle
Benjamin Guggenheim, americký podnikateľ, sa v kritickej chvíli zachoval ako aristokrat, konečne bez sebeckosti jemu vlastnej. Po kolízii s ľadovcom pomohol so svojím komorníkom Gigliom nastúpiť ženám do záchranného člnu. Keď pomáhal nastúpiť do člnu jednej zo svojich slúžok, povedal jej nemecky: „Čoskoro sa opäť uvidíme! Je to len oprava. Zajtra bude Titanic opäť pokračovať v plavbe.“ Uvedomil si však, že situácia je oveľa vážnejšia a že sa mu nepodarí zachrániť. Vrátil sa preto spolu s Gigliom do svojej kajuty a obaja muži sa prezliekli do slávnostného večerného oblečenia. Bolo počuť, že poznamenal: „Obliekli sme sa do toho najlepšieho a sme pripravení potopiť sa ako džentlmeni.“ Jeden preživší zaznamenal i jeho odkaz pre manželku: „Ak sa mi niečo stane, povedz mojej manželke v New Yorku, že som pri plnení svojich povinností urobil maximum.“
Michel Navratil: Slovák a otec na Titanicu
Mnoho životných pochybení mal za sebou zaiste aj jediný Slovák na palube Titanicu, ktorým bol Michel Navratil. Uniesol svojich synov do Ameriky, kde chcel potom zavolať aj svoju exmanželku, aby začali v „Novom svete“ nový život a obnovili svoje manželstvo. Po náraze lode do ľadovca sa zachoval ako správny rodič, mysliac hlavne na záchranu svojich synov. Hrdinstvo a obetavosť v „onú noc“ prejavilo množstvo ľudí a nielen v radoch pasažierov. To boli čriepky príbehov z „onej noci“ zo 14. na 15. apríla 1912. Príbehy, ktoré by sa dali uzavrieť výrokom: „Aj medzi ľuďmi sa nájdu ľudia“.
Nečakaný záchranca: Príbeh P. Francisa Browna
O šťastí mohol hovoriť katolícky kňaz, člen jezuitského rádu P. Francis Browne, v tom čase študent teológie na univerzite v Dubline. Na palube sa Browne spriatelil so zámožným americkým párom, ktorý sa mu ponúkol, že mu zaplatí cestu až do New Yorku. Keď však duchovný žiadal svojich jezuitských predstavených o súhlas, dostalo sa mu strohej odpovede: „Okamžite vystúpte!“ Browne sa poslušne podriadil príkazu.
Sté výročie a jeho spomienkové akcie
Presne sto rokov po havárii slávneho parníka Titanic sa na mieste jeho potopenia konala v noci na nedeľu spomienková bohoslužba. Cestujúci dvoch plavidiel, ktoré tam priplávali z anglického Southamptonu a z opačnej strany z New Yorku si tak uctili pamiatku viac než 1500 cestujúcich a členov posádky lode, ktorí katastrofu neprežili. Udalosť starú sto rokov si pasažieri lodí Balmoral a Journey pripomenuli minútou ticha, modlitbami a hlbokým hlasom lodnej píšťaly. Spomienkové akcie boli zarámované dvoma hlavnými okamihmi - nárazom Titanicu do ľadovca o 23:40 miestneho času a potopením výletnej lode o 2:20 miestneho času - medzi ktorými sa rozhodovalo o životoch ľudí na vlnách ľadového Atlantiku.
Presne sto rokov po náraze Titanicu do ľadovca sa rozozneli lodné píšťaly, v okamihu jeho potopenia boli spustené do vĺn a požehnané vence, informoval denník The Chronicle Herald. Autentické boli podľa neho nielen dobové kostýmy mnohých cestujúcich na spomienkových lodiach.
Trvalý odkaz Titanicu
Od potopenia Titanicu už uplynulo viac ako 110 rokov. Ako to už býva, silné príbehy si žijú svojím vlastným životom a na príbeh Titanicu sa nabaľuje množstvo ďalších príbehov. Katastrofa lode Titanic je nielen varovaním pred pýchou a podcenením sily prírody, ale aj pripomienkou odvahy, obetavosti a ľudskosti, ktorá sa prejavila v najkritickejších chvíľach.