František Krištof Veselý: Život a odkaz legendy slovenskej kultúry

František Krištof Veselý, skalický rodák a jedna z najvýraznejších osobností slovenského šoubiznisu svojej doby, bol uznávaný herec, spevák a režisér. Zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej kultúre ako zakladateľ slovenskej hudobnej scény a bol známym elegánom a bonvivánom, ktorý si získal srdcia širokej verejnosti. Jeho život, kariéra a súkromie, najmä vzťah s manželkou Gizkou, sú dodnes predmetom záujmu a obdivu. O jeho živote, kariére a osobnosti sa dozvedáme aj z rozprávania jeho dcéry, MUDr. Evy Veselej.

Pôvod a detstvo

František Veselý sa narodil 12. apríla 1903 v Skalici. Jeho rodné meno bolo František Ferdinand Veselý. Otcom bol Pavel Veselý a matka Leopoldína Veselá, rodená Koteková. Jeho detstvo bolo poznačené odchodom biologického otca, Pavla Veselého, ktorý odišiel za prácou do Ameriky a už sa nevrátil. Následne sa jeho matka vydala druhýkrát za budapeštianskeho továrnika Krištofa, ktorý Františka adoptoval, a tak získal meno František Krištof. Továrnik Krištof však neskôr skrachoval a opustil svoju ženu aj s nevlastným synom v Budapešti. Osemročný František zostal v rodnej Skalici, kde ho vychovávali starí rodičia Kotekovci. Celé detstvo strávil v Skalici a už v ranom veku mal výrazný vzťah k hudbe a spevu.

Vo veku sedemnástich rokov odišiel za matkou do Budapešti. Tam prijal otčimovo priezvisko a odvtedy bol František Krištof Veselý. Neskôr si z umeleckých dôvodov požiadal úrady o zmenu mena a pridanie ďalšieho priezviska Veselý. V skalickej škole sa učil maďarčinu, na čo nemal dobré spomienky, lebo pri chybe ich učiteľ bil po prstoch paličkou. V Maďarsku sa maďarčinu dokonale naučil, lebo tam študoval, hral v divadlách a vlastne tam niekoľko rokov žil. Skalicu mal celý život v srdci a bol hrdý, že je Skaličan. Nestratil ani väzby so Skaličanmi, o čom svedčí aj fakt, že práve kamarát, Skaličan Dr. Janko Blaho, mu napísal do Budapešti list, že SND v Bratislave hľadá tenora do divadla. Navštevoval a podporoval svojich starých rodičov, hlavne babičku. Jeho obľúbeným miestom v Skalici bola zrejme Kalvária. Spolu s Jankom Blahom (ktorý sa neskôr stal známym slovenským operným tenorom) spievali v skalickom cirkevnom zbore.

Umelecké začiatky a vzostup

Popri štúdiu gymnázia vyštudoval v rokoch 1921 - 1923 štátnu hereckú školu v Budapešti, kde získal vzdelanie v oblasti herectva a spevu. Ako zborista začal spievať v Budapeštianskom operetnom divadle. V roku 1930 začal vystupovať vo viacerých mestách ako Segedín, Debrecín, Ráb, Cegléd či Miškolc. Počas pôsobenia v Miškovci sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Gizkou.

Manželstvo s Gizkou

Ich vzťah sa začal nenápadne, keď jej galantný herec kúpil nové čižmy za jedinú rodinnú cennosť - zlatý prsteň. František založil vzácny rodinný prsteň, aby jej kúpil čižmy, ktoré si nemohla dovoliť. Tento moment odštartoval celoživotné partnerstvo. Odvtedy sa od seba nepohli. Vzali sa, keď mal 24 rokov, avšak ich jediná dcéra Eva sa im narodila až o 16 rokov neskôr.

Kariéra v SND a na Novej scéne

Jeho umelecká kariéra nabrala na obrátkach po príchode do Bratislavy. Hoci pôvodne zvažoval pôsobenie v Košiciach, jeho priateľ Janko Blaho ukázal jeho list vtedajšiemu šéfovi Slovenského národného divadla (SND), ktorý si ho okamžite poistil na roky dopredu. Od roku 1931 pôsobil ako sólista operetného súboru SND, kde okrem spievania aj režíroval operety (1931 - 1933, 1936 - 1938, 1940 - 1946). Popri vystupovaní v maďarskom alebo slovenskom divadle hosťoval aj v českých divadlách (Varieté a Švandovo divadlo v Prahe).

Jeho interpretačný štýl a prirodzený šarm mu priniesli úspech v mnohých operetách, ako napríklad „Keď rozkvitne máj“, „Modrá ruža“, „Pod cudzou vlajkou“, „Turecký tabak“ či „Osudný valčík“. Mnohé šlágre z dielne Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa sa v jeho podaní stali nestarnúcimi hitmi. František Krištof Veselý sa svojím osobitým interpretačným štýlom podieľal na vzniku slovenskej tanečnej piesne a jej zlatej éry. Spolu s Gejzom Dusíkom a Pavlom Braxatorisom patrí medzi spoluzakladateľov slovenskej operety.

Po druhej svetovej vojne bol spoluzakladateľom Divadla Nová scéna v Bratislave, ktoré otvorili 30. novembra 1946 premiérou Shakespearovej komédie „Skrotenie zlej ženy“. Viedol tu súbor hudobnej komédie a pôsobil v ňom medzi rokmi 1946 - 1964. Jeho réžie, podobne ako jeho herecký prejav, boli vždy verné klasickým hodnotám. V divadle a v živote vyznával tradičné princípy. Bol v prvom rade hercom.

Filmová a nahrávacia tvorba

Svoju prvú filmovú rolu stvárnil v roku 1936 v českej komédii „Uličnice“, kde okrem hrania aj spieval. V tom istom roku nahral aj svoju prvú platňu vo firme Ultraphon. V predvojnových a vojnových časoch hral v 11 filmoch. V období Slovenského štátu naspieval aj niekoľko platní pre nemecké firmy Telefunken a Polydor.

Zoznam jeho filmových úloh zahŕňa:

• 1936: Uličnice
• 1936: Rozkošný příběh
• 1937: Falešná kočička
• 1937: Děvčátko z venkova
• 1938: Ducháček to zařídí
• 1938: Svatební cesta
• 1938: Slečna matinka
• 1938: Pán a sluha
• 1938: Bílá vrána
• 1939: Paní Kačka zasahuje
• 1939: Dědečkem proti své vůli
• 1940: Adam a Eva
• 1955: Štvorylka
• 1964: Charleyho teta (TV film)
• 1966: Siedmy kontinent
• 1967: Pasca (TV film)
• 1975: Vtipnejší vyhráva

Zoznam piesní, ktoré naspieval, je tak rozsiahly, že na Wikipédii je rozdelený podľa abecedy. Dcéra Eva Veselá má rada všetky piesne, ktoré spieval jej otec, avšak najviac miluje „Podaj mi rúčku“, snáď preto, že otec mal vždy pri sebe jej fotku, keď to spieval. Piesne, ktoré preslávil, neskôr nahrali mnohí speváci ako Karol Duchoň, Milan Kňažko alebo Milan Lasica s Hot Serenaders. Občas si rodičia zaspomínali na staré časy, keď sa v Budapešti vracali zo zábavy alebo po predstavení cestou domov spievali na ulici a ľudia otvárali okná a spievali s nimi.

František Krištof Veselý ako človek a rodinný život

Vzťah Františka Krištofa Veselého s manželkou Gizkou bol pevný a dlhotrvajúci. Počas ich spoločného života sa jedenásťkrát sťahovali, keďže František pôsobil v Maďarsku, Prahe i Bratislave. Bývali v rôznych hereckých penziónoch a prenájmoch, čo neposkytovalo ideálne podmienky na založenie rodiny. Situácia sa zmenila až po ich usadení sa v Bratislave.

Napriek tomu, že ich okolie považovalo za absolútne rozdielnych a nedávalo ich vzťahu veľkú šancu, ich manželstvo bolo úspešné. František venoval všetku svoju energiu divadlu, zatiaľ čo Gizka ho doma dobíjala energiou. Bola energická a podporovala ho vo všetkom. Dcéra Eva Veselá spomína, že najkrajšie obdobie svojho života prežila práve s rodičmi. Otec ju často brával so sebou na skúšky do divadla aj na estrády po Slovensku, čím ju chránil aj pred neželanou pozornosťou. Cez prázdniny chodievali do Tatier a k Balatonu. Najradšej mala Vianoce, kedy otec nevystupoval a všetci boli v kľude, slávnostne spolu.

František si rodinné zázemie veľmi vážil, pravdepodobne aj kvôli svojej vlastnej skúsenosti s neúplnou rodinou. Jeho biologický otec emigroval a jeho druhý otec, podnikateľ Krištof, skrachoval a opustil jeho matku. Preto bol František vždy oporou pre svoju rodinu. Harmónia ich spolužitia sa narušila len raz, keď Gizka, ktorá mala krásny hlas a prepadla divadlu, uvažovala o zamestnaní. František, obávajúc sa finančných problémov, radšej pracoval do úmoru sám. Gizka pôsobila istý čas ako externá spolupracovníčka v Slovenskom rozhlase a neskôr uvažovala o prevádzkovaní bufetu na Novej scéne, avšak František s tým nesúhlasil, nechcel o tom ani počuť. On si myslel, že chce pracovať preto, lebo chýbajú peniaze, ale Eva Veselá tvrdí, že otec na ňu vtedy žiarlil, lebo mama bola veľmi zábavná a dlho výborne vyzerala. Paradoxne, hoci bol František obletovaným fešákom, žiarlivosť v ich vzťahu nebola problémom Gizky, skôr naopak. V domácnosti bol užitočný najmä pri nákupoch. Mama ho posielala na Obchodnú do jedného mäsiarstva, kde predávajúcej zaspieval: „Miluška, aké máte dnes mäso?“ a dostal najkrajšie. Pri výbere darčekov pre mamu zase najradšej chodil do koženej galantérie na tej istej ulici. Sám si potrpel na náramkové hodinky, ktoré si často kupoval, vymieňal alebo predával.

Rodina Veselých bývala v byte blízko Novej scény. Ich byt bol rušný a volali ho „kaviareň U Veselých“, kde sa v dvoch izbách zišlo až tridsať ľudí dva-tri razy do týždňa. Mama Gizela a otec patrili k spoločenským a zábavným ľuďom. Spievali, debatovali, hral na klavíri (ľutoval, že nevie hrať na gitare, lebo mali radi Beatles) a hrali karty. V izbe mali dva stoly: jeden pre kartárov, druhý pre kibicov. Hrávali preferans, neskôr sa stala módnou kanasta, zatiaľ čo ženy sa venovali ručným prácam. Počas hry otec i jeho hereckí priatelia často situačne citovali divadelnú klasiku. Dcéra Eva spomína, že otec sa jej venoval, vymýšľal jej rozprávky, spieval uspávanky a piesne z operiet, učil sa s ňou do školy, veľa čítali a počúvali rádio, súťažiac, kto určí názov opery. Okruh priateľov Veselých bol veľký, k blízkym patrili rodiny Janka Blaha a Gejzu Dusíka. K Dusíkovcom chodievali na chatu a s Jankom Blahom vymýšľali rôzne „pestvá“, napríklad raz pochovávali veveričku. Obliekli sa do čierneho, spievali pohrebné piesne a potom sa trochu pripili. Eva Veselá musela otca vliecť na stanicu. K spoločenskému životu patrili premiéry nových predstavení, návšteva Flóry či Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní v Bratislave. Potom však prišlo obdobie skúšania nového kusu. Otec sa učil v jednej izbe, dcéra v druhej. Hoci mal dobrú pamäť, po šesťdesiatke ho trochu trápila, ale mama mu nahadzovala texty a pomáhala mu vo všetkom. Čítala scenáre, ak sa jej nepáčili, hneď ich vyradila a prespievavala s ním pesničky. Ona ho vlastne manažovala, hoci vtedy ešte toto povolanie neexistovalo.

František Krištof Veselý: Osobnosť a výzvy

Po 2. svetovej vojne bol zatknutý a umiestnený do pracovného tábora v Novákoch, len za to, že spieval aj v období Slovenského štátu a údajne aj za spievanie paródie na tému zoštátnenia a kolektivizácie. O jeho zatknutí doma nikto nehovoril, dcéra sa o tom dozvedela až z novín a kníh. Napriek jeho veľkej popularite mu režim neprial ani neskôr. K politike sa staval s nadhľadom, občas s kamarátmi politizovali. Ak sa stretol s vtedajšími známymi politickými osobnosťami, správal sa vtipne, podpichovačne a pritom diplomaticky. Za socializmu dostal titul zaslúžilého umelca, čo bolo v tej dobe dosť vysoké vyznamenanie. Jeho prvá reakcia bola, či to bude aj "posolené" (peniažkami).

Dcéra Eva Veselá si nepamätá na to, ako ho divadelní fanúšikovia nosili na rukách do bratislavského bytu, ani na to, ako pražský policajt zastavil kvôli Veselému dopravu na Václavskom námestí so slovami „Jde kníže!“. Eva bola sama talentovaná; chodila na balet a výborne hrala na klavíri, ale práve prejavy uznania otcovi ju od umeleckej dráhy odklonili. Vďaka rodinným priateľom lekárom pričuchla k medicíne a stala sa zubnou lekárkou.

František Krištof Veselý bol múdry, veselý, pravdovravný, spoločenský, miloval knihy a mal široký rozhľad. Bol všestranný umelec, krásne kreslil. Zdeněk Macháček, dirigent Novej scény, spomínal, že Veselý bol vždy a za každých okolností elegán. Keď vošiel do miestnosti, akoby sa tam rozsvietilo. Napriek problémom to na ňom nikdy nebolo vidno a prinášal vždy dobrú náladu. Nikdy nebol zapletený do žiadnych afér, klebiet alebo ohovárania. Bol jedným z mála mužov, o ktorých sa dá povedať, že vedel nosiť frak. Macháček tiež spomínal na Veselého gurmánske sklony. Nejedol veľa, ale rád si dobre "zapapkal" a zbožňoval delikatesy. Miesta koncertov si pamätal podľa toho, čo tam jedol a mal dokonalý prehľad o reštauráciách na Slovensku. Macháček tiež uviedol, že Veselého réžie nikdy neboli moderné, vyznával klasické hodnoty a bol tolerantný šéf, čo sa mu možno aj vypomstilo. Dcéra Eva Veselá však upozorňuje na to, že otec neznášal komunizmus, socializmus ani fašizmus a nebol apolitický. Pomáhal, kde mohol. Upozorňoval židovských priateľov na blížiace sa deportácie a priamo ich s mamou nabádali na emigráciu. Raz sa mu podarilo nemožné, keď intervenoval u Tisa a vybavil, že manžela uplakanej susedy neodviedli do pracovného tábora.

Posledné roky a odkaz

Po nedobrovoľnom odchode do penzie, keď ho z divadla, ktoré zakladal, poslali ako šesťdesiatročného do dôchodku, sa František Krištof Veselý trápil. Vedenie divadla to zdôvodnilo tým, že potrebujú peniaze pre mladých, a sľúbili, že ho naďalej budú prizývať na hosťovačky, avšak nikdy k tomu neprišlo, z politických dôvodov. Eva Veselá spomína, že otcovi by stačili dve-tri vety, ale už ho nezavolali. Napriek zdravotným problémom, ako napríklad chrlenie krvi, nikdy nechýbal na predstaveniach. Želal si zomrieť na javisku, podobne ako jeho hereckí kolegovia, ale toto želanie sa mu nesplnilo. Ochorel na rakovinu. Keď zistil, čo mu je, povedal lekárom: „Robte so mnou, čo chcete, viem, že ešte neviete ako na to.“ Nechal ich prosto pracovať. Starostlivá manželka Gizka pripisovala jeho občasné depresívne stavy jeho „slávskemu“ (slovanskému) pôvodu. Napriek všetkému si rozumeli a vždy sa vzájomne podporovali.

František Krištof Veselý zomrel 13. marca 1977 v Bratislave. Jeho odkaz žije ďalej prostredníctvom jeho nezabudnuteľných interpretácií a prínosu pre slovenskú kultúru. Jeho meniny sa neslávili 4. októbra ako ostatní Františkovia, ale 3. decembra, na sviatok sv. Františka Xaverského. Otec s prestávkami päť rokov písal knihu, pri ktorej mu pomáhala aj dcéra Eva. Dlho trvalo, kým sa jej podarilo vybaviť vydanie knihy. Rukopis viackrát požičali a niektoré strany sa stratili. Kniha vyšla pod názvom „Moja cesta s piesňou“, hoci otec chcel, aby sa volala „S úsmevom a veselo so spevom… (kráčam životom)“. Vyšla aj jedna kniha s názvom „Dedinka v údolí“, ktorú napísal Laco Zrubec. Eva Veselá, ako dcéra starších rodičov, sa rozhodla pre štúdium medicíny, aby si zabezpečila budúcnosť, a stala sa zubnou lekárkou.

Nedávno vznikol muzikál „Bonviván“ inšpirovaný jeho životom, no jeho dcéra Eva Veselá s ním má zmiešané pocity. Tvrdí, že otca „očiernili“ a v príbehu prekrútili niekoľko vecí, ktoré odmietli napraviť. Nesúhlasí s tým, že by mal milostné aféry, alebo že by mu bolo ľahostajné spoločenské zriadenie či smrť jeho matky. Napriek kritike však nakoniec priznala, že sa bála, že to bude horšie, a že muzikál zachránila záverečná skladba „Ja som optimista“, ktorá otca naozaj charakterizuje.

Chronológia života

• 12. apríl 1903: Narodenie v Skalici, Rakúsko-Uhorsko, ako František Ferdinand Veselý.
• 1921 - 1923: Štúdium herectva na štátnej hereckej škole v Budapešti.
• 1930: Začiatok vystupovania v maďarských mestách, zoznámenie s Gizkou v Miškovci.
• 1931: Podpísanie zmluvy so Slovenským národným divadlom (SND) ako sólista operetného súboru.
• 1936: Debut v českom filme „Uličnice“, nahratie prvej platne.
• V predvojnových a vojnových časoch: Hral v 11 filmoch.
• Po 2. svetovej vojne: Zatknutie a pobyt v pracovnom tábore.
• 30. november 1946: Spoluzakladateľ Divadla Nová scéna v Bratislave, kde pôsobil ako šéf súboru hudobnej komédie do roku 1964.
• 1969: Udelenie titulu Zaslúžilý umelec.
• 13. marec 1977: Úmrtie v Bratislave, Československo.

tags: #frantisek #kristof #vesely #gizka #svadba