Dušičky, oficiálne nazývané Pamiatka zosnulých, sú tradičný sviatok, počas ktorého si ľudia pripomínajú svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Tento deň, ktorý pripadá na 2. novembra, je pre mnoho rodín príležitosťou na návštevu cintorínov, zapaľovanie sviečok a tichému spomínaniu. Dušičky sú kresťanským sviatkom, ktorý sa oslavuje každoročne 2. novembra a je venovaný spomienke na tých, ktorí nás opustili, a je časom uctievania pamiatky zosnulých priateľov a rodinných príslušníkov.
Sviatok Všetkých svätých sa oslavuje 1. novembra a Pamiatka zosnulých, známa aj ako Dušičky, nasleduje 2. novembra. Avšak ľudovo nazývame obdobie obidvoch sviatkov ako dušičkové. Sviatok Všetkých svätých je deň pracovného pokoja, čo znamená, že ľudia nemusia ísť do práce. Deti majú v tom čase jesenné prázdniny. V tento deň oslavuje katolícka cirkev všetkých svätých. Kým Pamiatka zosnulých je venovaná práve blízkym ľuďom, ktorí nám zomreli.
Pôvod a historický kontext sviatkov
Kresťanské korene Dušičiek a Všetkých svätých
História tohto sviatku siaha až do stredoveku, keď cirkev začala formálne vyčleňovať deň na pripomienku zomrelých. Kresťanské rituály spojené s modlitbami za duše v očistci mali pomôcť mŕtvym nájsť pokoj a dostať sa do neba. V súčasnosti sú Dušičky nielen dňom náboženskej úcty, ale aj časom, keď sa rodiny schádzajú, aby spoločne spomínali na tých, ktorí tu už nie sú.
Sviatok Všetkých svätých siaha do hlbokej histórie a radí sa do čias formovania prvého kresťanstva, ktoré vznikalo ešte v časoch Rímskej ríše. Samotné počiatky slávenia pamiatky všetkých svätých sú kladené do štvrtého storočia nášho letopočtu. V Ríme sa sviatok Všetkých svätých mučeníkov začal oslavovať v deň výročia zasvätenia rímskeho Panteónu Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom, a to od 13. mája 609. Sviatok všetkých svätých mučeníkov sa odvtedy slávil 13. mája alebo na prvú nedeľu po Turícach, čo je dodnes zachované v gréckom kalendári ako Nedeľa svätých.
Etnologička Katarína Nádaská uviedla, že sviatok Všetkých svätých má spojitosť s antickým Rímom. V roku 25 pred Kristom cisár Oktavián Augustus nechal vybudovať chrám Panteón, pôvodne zasvätený všetkým bohom. V 7. storočí bol však vysvätený pápežom Bonifácom IV. na kresťanský chrám a do jeho útrob sa uložili telesné pozostatky prvých mučeníkov. "Tento symbolický akt položil základy sviatku Všetkých svätých, ktorý pápež Gregor III. ustanovil v roku 731 na 1. november," vysvetlila etnologička. V ôsmom storočí pápež Gregor III. presunul tento sviatok z 13. mája na 1. novembra.
Pamiatka zosnulých, slávená 2. novembra, vznikla neskôr a jej popularizáciu inicioval opát svätý Odilo z Francúzska, ktorý v roku 998 začal na tento deň sláviť omše za zosnulých benediktínov. Zvyk sa rýchlo rozšíril aj medzi veriacich, a od 15. storočia sa začali slúžiť tri omše - za zosnulých, za úmysel svätého otca a za duše v očistci. Pápež Benedikt XV. v roku 1915 povolil túto prax všetkým kňazom.
Katolícka cirkev 1. novembra slávi prikázaný sviatok Všetkých svätých, na ktorý 2. novembra nadväzuje deň Spomienky na všetkých veriacich zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Veriaci si počas omší pripomínajú svätých, ktorí viedli pravý kresťanský život, žili a zomreli vo viere v Ježiša Krista. Deň spomienky na všetkých, tzv. Dušičky 2. novembra je dôležitá udalosť pre nás všetkých, pretože asi každý človek už stratil niekoho blízkeho.
V katolíckych kostoloch sa na Dušičky konajú omše za mŕtvych. Tento deň sa u katolíkov považuje za deň spomienky na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba. Cirkev už po stáročia spája s touto slávnosťou nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti a nie strachu. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom Slávnosti všetkých svätých.
Pohanské korene a prelínačky tradícií
Málokto však vie, že iba v prípade sviatku Všetkých svätých ide o kresťanskú tradíciu. Spomínanie na všetkých zosnulých má už pramene v pohanských zvykoch. Slovania totiž verili, že každý zosnulý sa síce najprv dostane do raja, no odtiaľ sa opäť vráti do pozemského sveta. Počas týchto dní sa sústredili na rôzne rituály, ktoré mu mali tieto prechody uľahčiť a taktiež na ochrannú mágiu tých ľudí, ktorí sa počas toho konkrétneho roka zúčastnili nejakého pohrebu alebo prišli do kontaktu s mŕtvym.
Dušičky majú v strednej Európe aj pohanské korene, ktoré sa prelínajú s kresťanskými tradíciami. V minulosti sa v niektorých regiónoch verilo, že duše zosnulých prichádzajú na zem, aby dohliadali na svojich potomkov. V strednej Európe sa verí, že počas Dušičiek sa spojí svet živých so svetom zosnulých. Pohania tiež slávili sviatok duchov svojich predkov prinajmenej po dva dni, lebo neodmysliteľnou súčasťou osláv bola aj noc pre svoju dodnes čarokrásnu atmosféru, ktorú umocňovali nielen ohne horiace v pohanskom háji, ale aj okolitá príroda osídlená duchmi, ktorí pozorovali celú akciu.
Dušičky - Pamiatka zosnulých aj Sviatok všetkých svätých sú preto len dva nie celkom úspešné pokusy zahladiť spomienku na pohanský sviatok. To sa síce nepodarilo ani za takmer dvetisíc rokov, ale samotnú podstatu sviatku sa kresťanstvu odstrániť podarilo celkom úspešne. Kresťania tento sviatok dlho odmietali, často však z celkom iného dôvodu, lebo mnohí v tom čase mali zasa svojím pohľadom na svet a spoločnosť k pohanským tradíciám oveľa bližšie ako dnešní pohania. Odmietali ho z principiálneho dôvodu, aby svoju ideológiu mohli predkladať ako niečo celkom iné a niektoré kresťanské cirkvi dodnes účasť na tomto sviatku považujú za hriech. Iní ho však programovo prijali a zapojili do svojich tradícií, ako o tom svedčí aj blízkosť termínu ku sviatku všetkých svätých, ktorí sa neoslavuje v tomto čase náhodou, ale na základe rozhodnutia pápeža Urbana VI., ktorý v štrnástom storočí už vtedy existujúcu pamiatku dušičiek povýšil na sviatok. Nadviazal tak na iniciatívu istého benediktínskeho kláštora, ktorý koncom prvého tisícročia nášho letopočtu v dávnom termíne pohanského sviatku začal sláviť sviatok všetkých zosnulých kresťanov. A tí sa zrejme riadili protipohanskou taktikou, ku ktorej od roku 601 nabádal pápež Gregor I., ktorý vydal dekrét, v ktorom odporúčal namiesto potláčania pohanských zvykov dať týmto zvykom kresťanský obsah.
V minulosti naši predkovia rozlišovali len dve ročné obdobia - leto a zimu. Obdobie, ktoré dnes poznáme ako jeseň, pokladali za koniec leta a začiatok zimy. Verili, že práve v tomto období sa duše zomrelých môžu vrátiť a pozorovať svojich potomkov, ako žijú a ako sa im vodí. Preto si ich uctievali, spomínali na nich, modlili sa za ich duše a na ich počesť chystali hostiny.
Tradičné zvyky a obrady na Slovensku
Návšteva a výzdoba cintorínov
Dušičky sú nielen sviatkom spomienok, ale aj časom, kedy sa dodržiavajú rôzne tradície a zvyky, ktoré majú hlboký symbolický význam. Jedným z najrozšírenejších zvykov je zapaľovanie sviečok na hroboch zosnulých, ktoré symbolizuje svetlo ukazujúce cestu dušiam, aby našli pokoj. Plamene sviečok symbolizujú Kristovo svetlo.
Ďalšou významnou tradíciou je zdobenie hrobov kvetmi - najčastejšie sa používajú chryzantémy, ktoré sú považované za symbol nesmrteľnosti a večné spomienky. Okrem kvetov sú pre Dušičky typické aj vence, ktoré ľudia pokladajú na hroby. Vence sú často zdobené sušenými kvetmi, stuhami a malými symbolmi spojenými s večnosťou. V dňoch okolo 1. a 2. novembra ľudia navštevujú cintoríny, aby si uctili pamiatku zosnulých príbuzných. Je zvykom zapáliť sviečky, položiť kvety alebo vence na hroby. Populárnymi kvetmi sú chryzantémy, ktoré hýria rôznymi farbami. V tieto dni sú cintoríny plné ľudí a svetiel. Je to jediné obdobie v roku, keď to na cintorínoch doslova žije.
Tradičná výzdoba hrobov čečinou sa rozšírila do modernej podoby s použitím širokej škály živých či umelých kvetov, často v črepníkoch alebo v podobe vencov. Prezdobovanie hrobov sa stalo populárnym približne v 80. rokoch 20. storočia, a to najmä vďaka dostupnosti rozličného materiálu. V minulosti mala výzdobu na starosti gazdiná a už vtedy sa úprava hrobu v istej miere pokladala za otázku prestíže rodiny.
V strednej Európe sú cintoríny počas Dušičiek miestom stretávania rodín. Tento sviatok sa často využíva ako príležitosť na stretnutie so vzdialenými príbuznými, ktorí spoločne prichádzajú uctiť si svojich blízkych. Príprava hrobov: V niektorých regiónoch sa v dňoch pred Dušičkami upratujú a zdobia hroby, čo sa stáva súčasťou rodinného rituálu. Každý člen rodiny prispieva k tomu, aby hroby zosnulých vyzerali čo najkrajšie a najčistejšie. Návšteva cintorínov a hrobov, kde odpočívajú naši milovaní blízki, sa zachovala dodnes. Často je to jediná príležitosť vidieť počas roka blízku či vzdialenú rodinu, ktorá býva ďaleko od nás.
Ľudové zvyky a povery
Podľa ľudovej tradície, v Deň mŕtvych spomíname na našich mŕtvych, chodíme na cintoríny, upravíme hroby, zapálime sviečky. Na Slovensku sa začali dodržiavať aj určité rituály, napríklad na Orave a Liptove nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť večere, pridali i chlieb a maslo, zámožnejší aj pálenku ako jedlo pre "dušičky". Niektorí položili na stôl i nôž, aby si duše mohli z pečiva odkrojiť. Tradovalo sa, že ak by v túto noc zomrelí na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu.
Podľa povier sa duše počas Dušičiek mohli na 48 hodín vyslobodiť z očistca, a tak im príbuzní v domácnostiach chystali rôzne dobroty, koláče alebo víno, ktoré kládli na obľúbené miesta nebožtíkov. Gazda v tom čase naplnil lampu maslom alebo olejom, aby si duše mohli ošetriť rany a popáleniny z plameňov v očistci, kde pykali za svoje hriechy. Na Dušičky sa lampy plnili maslom alebo olejom, aby si mŕtvi, ktorí prišli navštíviť svojich živých blízkych, mohli pomazať rany z očistca a vyliečiť ich. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné.
Medzi tradičné ľudové zvyky patrilo pečenie špeciálneho pečiva v tvare lebiek s prekríženými hnátmi, ktoré sa kedysi rozdávalo pri cintorínoch chudobným. Hoci sa tento zvyk dnes už takmer vytratil, ukazuje prepojenie medzi kresťanskými a predkresťanskými tradíciami. Nádaská doplnila, že Slovania počas pohanského obdobia prinášali na hroby jedlo a nápoje, čo sa v niektorých regiónoch zachovalo dodnes. Gazdiná napríklad piekla koláče z bielej a tmavej múky. Tie prvé šli pre panstvo a druhé pre poddaných. V prvý deň sa robilo pečivo v tvare kríža, ktoré volali kosti svätých. Na pamiatku zosnulých robili zase koláč v tvare štvorca, ktorý sa plnil sladkými plnkami. Ten volali dušičky a rozdávali ho chudobným ľuďom po ceste do kostola a cintorína.
Ďalším zvykom bolo rozdávanie jedla chudobným s prosbou o ich modlitby za pokoj duše. Najčastejšie sa rozdával čerstvo upečený chlieb alebo menšie bochníčky tzv. duše alebo dušičky. Kým rodina išla na cintorín, v dome si nechali prestretý stôl pre svojich mŕtvych, aby sa mohli najesť vo vlastných, milovaných domoch, kde predtým žili.
Podľa ľudovej tradície v tento deň (v niektorých oblastiach celý týždeň) bolo zakázané prať, pretože verili, že vo vode na pranie si zosnulí umývajú nohy, a preto by voda mohla znečistiť prádlo. Z hrobu bolo zakázané zobrať hocičo domov, aby sa mŕtvy potom nevrátil domov, a takisto bolo zakázané čokoľvek premiestniť z jedného hrobu na druhý, aby sa tým neprenášali hriechy zosnulých. Pred ranným zvonením sa však mŕtvi museli vrátiť do sveta, z ktorého prišli.
Zrejme z týchto čias sa tradujú aj povery, podľa ktorých majú na dušičky o polnoci v kostole omšu duchovia a živé bytosti ich nesmú v túto chvíľu rušiť. Ak nechcete, aby sa vám na pleci usadila striga, vyhýbajte sa počas týchto sviatkov rázcestiam, križovatkám alebo takzvaným krížnym cestám. Na týchto miestach sa stretávali rôzne negatívne bytosti, ktoré mohli smrteľníka stiahnuť na onen svet. Aj usmrtenie žaby patrilo k nepríjemným udalostiam. Mohla sa v nej totiž skrývať duša zosnulého príbuzného. Ak chcela mladá dievčina vedieť, kto sa stane jej manželom, odporúčalo sa jej, aby si sadla pred zrkadlo, pred ním jedla jablko a zároveň si česala vlasy. Naši predkovia navyše verili, že ak sa v predvečer Dušičiek prepchajú cez úžiny skál, stromov alebo prelezú nejakými dierami v prírode, zotrú zo seba zlú energiu a choroby.
Pohostenie a rodinné stretnutia
Počas sviatkov sa stretávali rodiny a príbuzenstvo najčastejšie pri hroboch, kde spomínali na tých, ktorí odišli na večný život. Vzhľadom na chladnejšie počasie sa po spoločnej modlitbe presunuli do svojich útulných príbytkov, v ktorých nasledovalo pohostenie. Nechýbala pálenka, ktorá v úvode všetkých zahriala, potom sa podávali tradičné pokrmy typické pre jesenné obdobie. K obvyklým patrili zemiaková, konopná, maková kaša, mäso, dobroty z kačaciny či husaciny, pečená baranina, zajačí paprikáš, pokrmy zo zemiakov, lekvárové perky, slivkové gule alebo knedličky, štrúdľa, jablčník či pagáče. Do prvej polovice 20. storočia bol typickým špeciálny druh pečiva zvaný dušičky, ktorým sa hostilo blízke aj vzdialené príbuzenstvo. Ak rodiny cestovali zďaleka a prišli rovno k obedu, domáca pani im ponúkla polievku, najčastejšie slepačiu, varené mäsko a chlebík.
Hospodársky význam sviatkov
Vo vidieckom prostredí predstavovalo obdobie Dušičiek i koniec hospodárskeho roka, ktorý znamenal ukončenie funkčného obdobia richtárom, obecným sluhom, takzvaným boženíkom, alebo pastierom. Konali sa voľby, predkladali sa účty, gazdovia si zjednávali paholkov na statok, a ak boli s ich službou spokojní, dohodli si s nimi prácu aj na nasledujúci rok. Na Dušičky sa navyše končila služba pastierom koní a volov, ktorí boli za svoju prácu odmenení obilím, chlebom, strukovinami, koláčmi či pálenkou.
Moderné spôsoby uctenia pamiatky
Pripraviť sa na Dušičky znamená nielen myslieť na návštevu cintorína, ale tiež sa dôkladne zamyslieť nad tým, ako si uctiť pamiatku zosnulých čo najosobnejším a dôstojným spôsobom. Naplánujte si návštevu cintorína: Pokiaľ máte hroby svojich blízkych na rôznych miestach, je dobré si včas naplánovať, kedy a kde sa vydáte. Pripravte si dekorácie: Okrem tradičných chryzantém môžete priniesť na hroby vence, sviečky, a dokonca aj osobné spomienkové predmety. Pripomeňte si zosnulých doma: Ak nemôžete navštíviť hroby svojich blízkych, vytvorte si doma malé spomienkové miesto. Zúčastnite sa spomienkových obradov: V mnohých kostoloch či komunitných centrách sa na Dušičky konajú špeciálne spomienkové omše a obrady.
Ak si chcete uctiť pamiatku na svojich blízkych originálnym spôsobom, môžete sa rozhodnúť pre miniurny, šperky s popolom alebo iné pamätné predmety. Miniurny sú výnimočnou možnosťou, ako uchovať blízku osobu stále po svojom boku. Tento druh urny umožňuje rozdelenie popola medzi viacerých pozostalých, takže každý môže mať doma či na inom mieste malú, ale významnú časť svojho milovaného. Vďaka ručnej výrobe a štylizácii do podoby ich väčších verzií sú tieto urny zároveň veľmi estetické a ponúkajú možnosť osobného spojenia s vašim blízkym. Do miniurny môžete vložiť nielen časť popola, ale aj osobný predmet, napríklad snubný prsteň, fotografiu alebo drobné pamiatky.
Pamiatkové sklo predstavuje výnimočný spôsob, ako si uchovať spomienku na blízkeho človeka v jedinečnej a umeleckej forme. Skúsení sklári s láskou a starostlivosťou zatavujú malé množstvo popola do krištáľového srdca, kvapky, guličky alebo slzy, čím vytvárajú jedinečné pamiatky, ktoré v sebe spájajú spomienku a emóciu. Ak hľadáte dostupnejšiu alternatívu k luxusnému pamätnému sklu, pamätné sklenené srdcia z bárnatého skla sú ideálnym riešením. Každé srdiečko je vyrábané v tradičnej sklárni a vďaka ručnej výrobe je každé srdiečko originál. Sklenené srdce obsahuje malú dutinku, do ktorej je možné z druhej strany vložiť malé množstvo kremačného popola.
Pamiatkové diamanty predstavujú jedinečný a nadčasový spôsob, ako uchovať spomienku na milovanú osobu. Tento pamätný predmet je k dispozícii v rôznych veľkostiach a tvaroch, ktoré je možné prispôsobiť vašim osobným prianiam. Každý pamätný diamant je označený jedinečným referenčným číslom a môže byť doplnený aj rytinou s menom či krátkym nápisom.
Dušičky vo svete a porovnanie s Halloweenom
Halloween - pôvod a komercializácia
Po revolúcii v roku 1989 sa k nám dostal z USA Halloween. Pôvod slova Halloween je odvodené od All Hallows' Even alebo All Hallows' Evening, znamenajúce Predvečer všetkých svätých (31. október). Napriek katolíckemu názvu sa tomuto sviatku pripisuje nekresťanský pôvod. Dovtedy pre nás neznámy sviatok sa začal aj v našich končinách udomácňovať. Ľudia začali zdobiť tekvice, organizovať párty v strašidelných kostýmoch či súkromné večierky plné hororových prekvapení.
Samotný americký Halloween má korene v Európe, čo sa vo všeobecnosti vie. Názov Halloween doslova znamená „predvečer všetkých svätých“. Američania a Angličania ho odvodzujú od termínu keltského Nového roku, resp. od konca starého roku, ktorý Kelti nazývali Samhain. Kelti skutočne takýto sviatok oslavovali a zrejme podobne, ako sa slávi aj dnes Haloween - to je veselo, v prezlečení za mytologické bytosti, dnes však už vnímané len ako „strašidlá“. Nebol to v tom čase sviatok detí, bol to sviatok dospelých. Pôvodne taktiež pietna spomienka na zosnulých si možno práve kvôli ich komercializácii tohto sviatku sa najmä u starších generácií neteší takej obľube. Dnes chodia do ulíc deti prezlečené do kostýmov, ktoré potom zvonia susedom a strašia ich, aby od nich dostali nejaké sladkosti.
Pred novembrom 1989 existovali u nás aj iné "oslavy" s lampiónovými sprievodmi, ktoré súviseli s inými výročiami, ale podvedome spájali s atmosférou spomienok na mŕtvych. Tí starší, ktorí prežili detstvo na dedine alebo v menších mestách si pritom pamätajú, že jeden z najvýraznejších symbolov Halloweenu - tekvica s vyrezanými otvormi pre oči a ústa, vo vnútri ktorej horela sviečka, patrila koncom októbra, tesne pred Sviatkom všetkých svätých, neodmysliteľne k tradícii, ktorú pestovali rodičia a starí rodičia spolu s deťmi ako spomienku na skutočný sviatok duchov predkov. V tom čase o existencii komerčného amerického sviatku nikto ani netušil.
Svetové paralely k Dušičkám
Sviatok duchov predkov neprevzali Slovania od Keltov a Kelti ho nevymysleli, ale boli, spolu so Slovanmi, len jednou z mnohých kultúrnych skupín po celom svete, ktorí ho oslavovali. So sviatkom duchov, často napodiv v tom istom termíne, ale tiež v iných termínoch, sa stretáme u mnohých starobylých kultúr po celom svete. Sviatok duchov predkov poznali, bez vplyvu kresťanstva, obyvatelia vzdialeného Kaukazu, ktorí verili v moc duchov predkov rovnako ako naši predkovia a vo výročné dni im nosili dary a konali pri ich hroboch slávnosti. Rovnaký vzťah k duchom svojich predkov však mali aj americkí indiáni.
Dodnes sú dávne formy osláv toho sviatku živé v Guatemale alebo v Mexiku, avšak aj u černošského obyvateľstva žijúceho na ostrovoch pri strednej Amerike, ktorí si ich priniesli zo svojej africkej domoviny. Podobné zvyky nachádzame v Ázii, Melanézii, Polynézii.
V Mexiku sviatky nazývajú Dni mŕtvych a ponímajú ich vo veselšom tóne, ako v našich končinách. Je to ich najväčší sviatok a trvá niekoľko dní. Ulice sa vyzdobia pestrými ozdobami a všade môžete pozorovať kostry oblečené do bláznivých kostýmov. Ulice sa potom naplnia šťastnými oslavujúcimi ľuďmi, ktorí tam spievajú, tancujú a hodujú. Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi nich vracajú duše detí a aj niektorých mŕtvych. Uctiť si ich preto chodia na cintorín, kde im nosia špeciálne oranžové kvety. V každom dome sa postaví jeden malý oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti v tvare lebiek a veci, ktoré mali ich mŕtvi radi počas života. Mexický, pohanský termín bol pôvodne spojený s dožinkami, čiže u nich sa konal koncom augusta. Podľa Mexičanov duchovia mŕtvych predkov sú prostredníkmi medzi bohom (bohmi) a ľuďmi, čo je diametrálne odlišný pohľad ako u ostatných kresťanov. Mexický festival mŕtvych je pestrofarebný a temperamentný, a hoci sa oficiálne nesie v katolíckom duchu, má tisícročia staršiu tradíciu a ťažko v jeho priebehu zbadáme niečo kresťanské.
What is Day of the Dead? | National Geographic
Vo Francúzsku trávia 1. november podobne ako my, väčšina ľudí prichádza na cintorín uctiť si pamiatku zosnulých. Podľa tradície by sa mali počas Sviatku všetkých svätých v Nemecku schovávať nože, aby sa na nich duchovia neporanili. Väčšina mladých si však už tento zvyk ani nepamätá a aj v Nemecku čoraz viac dominuje americká verzia osláv. Podobne ako vo Francúzsku sa aj tu deti zvyknú poobliekať do kostýmov a po zotmení chodia od dverí k dverám a zbierajú sladkosti. Belgičania veria, že ak vám v Sviatok všetkých svätých skríži cestu alebo vojde do vášho príbytku čierna mačka, prinesie vám to nešťastie. Okrem toho je samozrejme zvykom zapaľovať na počesť zosnulých sviečky. Na Sicílii veria, že počas onej magickej noci prinášajú nebohí sladkosti deťom, ktoré počas roka poslúchali. Na severe krajiny zas nechávajú v dome horiacu sviečku, lavór s vodou a kus chleba pre prípad, že by sa mŕtvi vrátili z druhej strany. V Trentine zasa zvonia zvony, ktoré privolávajú mŕtvych a miestni pre nich nechávajú plné stoly jedla. V Írsku sa so Sviatkom všetkých svätých spája viacero tradícií.
Ekologický aspekt sviatkov
Okrem duchovného významu týchto dvoch dôležitých dní, je dôležité zvážiť aj ekologický aspekt, ktorý sa týka tradičných ozdôb na hroby. Mnohí ľudia často zdobia hroby svojich blízkych zosnulých plastovými, jednorazovými dekoráciami, ktoré sa následne stávajú ťažko recyklovateľným odpadom. V tomto kontexte by sme mali uvažovať o udržateľnosti a rozvážnosti vo voľbe ozdôb. Namiesto plastových dekorácií použime ekologicky prijateľnejšie alternatívy. Napríklad, kvetinové aranžmány z čerstvých kvetov môžu byť skvelou voľbou.