Opera Wolfganga Amadea Mozarta Figarova svadba (v origináli Le nozze di Figaro) patrí k zlatému fondu svetovej opery. Toto komické dielo o štyroch dejstvách z roku 1786 sa stalo jedným z najväčších úspechov Mozartovej umeleckej kariéry a okamžite si našlo trvalé miesto v divadlách po celej Európe. Vznikla v období politických a spoločenských revolúcií konca 18. storočia, ktoré zásadne menili európsky svet.
Mozart na myšlienky osvietenstva zakódované v librete Lorenza da Ponteho reagoval a vo svojej kompozícii novátorsky kombinoval komické momenty, drámu a zložité ansámble. Samotná opera je tak dokumentom nielen hudobného majstrovstva, ale aj odvahy otvorene komentovať dobu, v ktorej vznikala. Dielo bolo napísané na základe Beaumarchaisovej divadelnej hry, ktorú bolo kvôli cenzúre náročnejšie uviesť, než napísať. Amorovy strely lietajú, kam sa im zachce, spájajú zdanlivo nespojiteľné a rozdeľujú zdanlivo nerozdeliteľné, čo je hlavnou hnacou silou príbehu.
Komplikované vzťahy a spoločenský vzdor
Dej Figarovej svadby sa odohráva na vidieckom šľachtickom sídle a rozpráva príbeh služobníka Figara a jeho snúbenice Zuzany, ktorí plánujú svadbu. Počas vymeriavania izby, v ktorej majú bývať, sa Zuzana zveruje Figarovi, že ju obťažuje gróf Almaviva, čo Figara rozčúli. Ich čistá láska a predstava domáceho šťastia, dokonalej rodiny, tak prechádzajú ťažkou skúškou.
Ústredný konflikt: Gróf Almaviva
Gróf Almaviva, ktorý si pre získanie krásnej Rosiny v minulosti neváhal vydávať za opitého dôstojníka a šplhať v noci na cudzie balkóny, teraz trávi čas slávnosťami a obletovaním pekných dievčat. Hoci sa Figaro stal jeho komorníkom a chystá svadbu s komornou grófky Rosiny, Zuzanka sa páči aj grófovi. Ten sa usiluje o Zuzanu a chce si uplatniť svoje „právo prvej noci“, ktoré už predtým zrušil. Figaro sľubuje pánovi pomstu, zatiaľ čo Zuzana bojuje za svoju slobodu a dôstojnosť proti požiadavkám a obťažovaniu grófa, chrániac si slobodu voľby a čistotu.
Cherubín: Mladistvá vášeň a zbožňovanie
Plnú hlavu lásky má aj páža Cherubín, zamilovaný do grófky. Jeho túhy po Barbarine a Zuzanke sú skôr hrou a rozbúrenými hormónmi, ale v prípade grófky ide o niečo vážnejšie. Gróf Cherubína nachytal u Barbariny a za trest ho posiela preč, chystajúc sa ho poslať do vojny, pretože sa o jeho cite ku grófke dozvedel. Cherubín hľadá pomoc u Zuzanky, kam však prichádza aj gróf.
Grófka Rosina: Sklamaná láska a snaha o nápravu
Zuzana sa s grófovými návrhmi zverila aj grófke, ktorá smutne spomína na zmiznutú lásku. Grófka sa chystá potrestať manžela a prehovorí Zuzanu, aby si dala s grófom schôdzku. Spoločne s Figarom sa snažia vrátiť grófa do náručia grófky, aby nechal Zuzanu na pokoji a umožnil ich svadbu.
Bočný príbeh: Marcelína a Bartolo
Figaro má aj ďalší záväzok, ktorý môže znemožniť svadbu - požičal si od grófovej hospodyne Marcelliny peniaze, a ak ich nesplatí, musí sa s ňou oženiť. Marcellina po svadbe veľmi túži a Dr. Bartolo, ktorý sa chce Figarovi oplatiť za to, že mu vyfúkol Rosinu, jej rád pomôže. Spor s Marcellinou je však nakoniec ukončený, keď sa ukáže, že Figaro je jej a Bartolov nemanželský syn.
Dej opery ako "bláznivý deň"
Udalosti Figarovho svadobného dňa sú označené za "bláznivé". Dôležitý je obrovský tlak, pod ktorým sa jednotlivé postavy ocitnú. Všetky smerujú k určitému rozhodnutiu, sú neustále vyhadzované z kruhu. Deje a príhody, o ktorých opera pojednáva, sa odohrávajú počas jediného dňa, dňa svadby, ktorý je spojený s mimoriadnymi očakávaniami a výzvami.
Svadobný deň plný intríg a prestrojení
Gróf prichádza k Zuzane, snaží sa dohodnúť si s ňou schôdzku, no pod stôl sa ukryje zúfalý Cherubín, ktorého milostné návrhy Zuzane prerušil tanečný majster Basilio. Cherubín je záhy objavený, ale prichádza Figaro s dievčatami provolávajúcimi slávu grófovi. Situácia sa komplikuje, keď gróf skoro pristihne Cherubína v izbách grófky, kde sa tento prezlieka do ženských šiat. Cherubín vyskočí z okna a Zuzanka predstiera, že to bola ona, kto bol zamknutý v kabinete. Všetko takmer zmarí záhradník Antonio, ktorý Cherubína zahliadol, a Figaro sa snaží vziať vinu za polámané kvety na seba.
Grófka presvedčí Zuzanku, aby pozvala grófa na schôdzku do záhrady, pričom miesto nej tam príde ona sama. Zuzanka súhlasí, ale radosť grófa zo schôdzky pokazí náhodou zaschnutá poznámka Zuzany Figarovi, že už vyhrala ich vec. Gróf sa chce pomstiť. Grófka so Zuzankou napíšu lístok s pozvaním, ktorý má dať Zuzanka grófovi počas svadobného obradu. Cherubína medzitým ukryla Barbarina medzi ostatnými družičkami, kde ho odhalí Antonio.
Figarova svadba za približne minútu
Barbarina hľadá špendlík, ktorým Zuzana zopla lístok grófovi. Malo jej ho vrátiť ako potvrdenie schôdzky, ale niekde jej spadol. Prekvapí ju Figaro, ktorý z jej reči usúdi, že to je Zuzana, kto má schôdzku s grófom. Zúri a zverí sa Marcelline, tá ale verí v Zuzaninu nevinu. Nakoniec má s mužmi svoje skúsenosti. Záhrada ožíva pármi hľadajúcimi súkromie na flirtovanie.
Grófka prezlečená za Zuzanu čaká na grófa. Figaro z úkrytu vidí, ako gróf odvádza do altánu domnelú Zuzanu, keď sú vyrušení. Prichádza Zuzana v šatách grófky, ale Figaro ju rýchlo odhalí a spoločne zahrajú vracajúcemu sa grófovi vášnivú scénu. Ten sa domnieva, že pristihol svoju ženu, ale nakoniec sa ukáže, že jediným pristihnutým je tu on. Zaznejú slová odpustenia a všetci bežia oslavovať. Na konci opery zostáva mnohé nevyrieknuté, jedno však všetky postavy spája: túžba po novom začiatku a nádej na lásku, ktorá je bezpodmienečná. Dielo sa zavŕši všeobecným odpustením a zmierením, akýmsi uvedomením si pochybenia.
Téma emancipácie a sociálna kritika
Figarova svadba bola určitým spôsobom aj signálom revolúcie - kritizuje zneužívanie moci šľachty nad poddanými. Poukazuje na veľký rozdiel medzi dvoma spoločenskými vrstvami (šľachta a poddaní). V diele sa do popredia dostali majstrovsky dramaturgicky i hudobne načrtnuté problémy vzťahov muža a ženy, pertraktované s vtipom, ale v podtexte aj s vážnejším akcentom.
Opera je najľudskejšia opera, akú poznáme, všetky ľudské prednosti a slabosti sú odhalené úžasným spôsobom. Často je kladený dôraz na odľahčené a humorné stránky príbehu, ktoré sú samozrejme tiež výrazné, ale opera obsahuje aj hĺbku a tragiku. Humor je vrstvený - situačný, spoločenský aj psychologický.
Režijné interpretácie vzťahov
Režiséri sa pri inscenovaní Figarovej svadby často zaoberajú nadčasovosťou vzťahovej zápletky a jej spoločenskou relevanciou.
Nadčasovosť v poňatí Jiřího Heřmana (Brno)
Pre režiséra a umeleckého šéfa Janáčkovej opery NdB, Jiřího Heřmana, išlo o prvé uchopenie Mozartovej opery. Ako hlavné vodidlo javiskových akcií mu slúžila výlučne partitúra. Necítil potrebu dianie aktualizovať, zápletku vnímal ako nadčasovú a snažil sa rozvinúť každý moment, vyvierajúci z hudby. Heřmanova réžia sa pri vedení základnej vzťahovej línie zaoberala aj takými nepatrnými, ale významovo vypovedajúcimi detailmi, ako je práca s kvetmi a ich farbami. Profily postáv sú cizelované do detailov. Ešte zreteľnejšie ako v prípade grófskeho páru, hoci aj ten má svoje fazety citov a tajomstiev, vyšli mladistvou energiou nabité portréty Figara a Zuzanky. Záverečné dejstvo, ktoré býva inscenačným rizikom, Heřman s výtvarníkom vyriešil mobilnými, sólistami posúvanými sochami a fragmentmi parku. Zaujímavo je vyriešené finále opery, keď všetky kulisy putujú nad javisko a na vyprázdnenej scéne by malo dôjsť ku generálnemu pardonu. K viditeľnému zmiereniu grófskeho páru však ani nedochádza. V parku už ostáva len Grófka, za ktorou sa rozbehne Cherubín, čo je dôvtipná bodka za „bláznivým dňom“.
Dana Dinková a zrkadlo spoločnosti (Banská Bystrica)
Nová inscenácia Štátnej opery v Banskej Bystrici v réžii Dany Dinkovej využíva klasickú poetiku s modernými výrazovými prostriedkami. Pre Dinkovú sa v diele skrýva najväčší odkaz Figarovej svadby - výsmech vyššej vrstve a spoločenský vzdor, akési nastavenie zrkadla vtedajšej spoločnosti, aby bolo zreteľné, že len múdrosť, inteligencia a jednota dokážu oklamať mocných. Tieto slová pôsobia na ňu nespútane, veľmi otvorene a najmä aktuálne, je až pozoruhodné, ako krásne sa dá aj po niekoľkých storočiach dielo aplikovať na dnešnú dobu. Ďalším, pre ňu veľmi zaujímavým podnetom, je nastolenie témy emancipácie, ktorá sa prejavuje predovšetkým v postave Zuzany. Všetky postavy autorít vnímala po herecko-inscenačnej, ale i výtvarnej stránke ako ľudské karikatúry, ktoré sú viac afektované a teatrálne, čím sa snažia zakryť svoju hlúposť.
Moderná interpretácia Barbory Horákovej Joly (Praha)
Režisérka Barbora Horáková Joly vychádza z názvu Beaumarchaisovej predlohy k Figarovej svadbe, „Bláznivý deň, alebo Figarova svadba“. Podstatný je pre ňu obrovský tlak, pod ktorým sa jednotlivé figúry ocitnú. Všetky mieria k určitému rozhodnutiu. Tiež sa dostávame k základnej otázke, čo manželský zväzok vôbec znamená a akú má, či nemá morálnu cenu. Všetky priania a predstavy Zuzany a Figara prechádzajú v ich svadobný deň skúškou. To, čo ich na začiatku spája, je ich úplne jasná predstava domáceho šťastia, dokonalej rodiny s dokonale zastrihnutým trávnikom pred domom. Keď ale dôjde na otázku, pre aký život sa má človek rozhodnúť, prídu pochybnosti. Režisérka vníma, že tu existuje priestor pre interpretačnú hru s otázkou, či tá svadba skutočne prebehne, alebo nie.
Inscenácia SND: Prepracovanosť gesta a herecké etudy
Inscenácia Figarovej svadby v Opere SND v réžii Martina Hubu nesie črty uvážlivosti a rozhľadenosti, rešpektujúc operné špecifiká. Nie lacné aktualizácie a scénické efekty, ale prepracovanosť gesta či repliky a vytvorenie adekvátnej celkovej atmosféry príbehu sú jeho devízy. Režisér nechal spevákom dosť priestoru na vlastnú kreativitu, čo viedlo k badateľným rozdielom v hereckom uchopení postáv jednotlivými alternantmi. Úsilie vyhnúť sa opisnosti a triviálnosti viedlo niekedy k akémusi asketickému výrazu, čo platí tak o viacerých detailoch, ako aj o inscenácii ako celku.
Posolstvo Figarovej svadby
Figarova svadba je najľudskejšia opera, akú poznáme, všetky ľudské prednosti a slabosti sú odhalené úžasným spôsobom. Opera, aj keď často zdôrazňuje odľahčené a humorné stránky príbehu, obsahuje aj hĺbku a tragiku, ktorá je šokujúca. Na konci opery zostáva mnohé nevyrieknuté, jedno však všetky postavy spája: túžba po novom začiatku a nádej na lásku, ktorá je bezpodmienečná. Dielo otvára otázku, čo manželský zväzok vôbec znamená a akú má, či nemá morálnu cenu. Práve preto nás stále priťahuje čistá láska medzi Zuzanou a Figarom, baví rozjarený Cherubín so svojou rozvíjajúcou sa sexualitou, ktorý hľadá objekt zbožňovania v každej dostupnej žene, dojíma milostné sklamanie Rosiny a môžeme sa vidieť v nie príliš úspešných výbojoch grófa Almavivu.