Sviatosť pomazania chorých je jednou zo siedmich sviatostí Cirkvi, ktorá má za cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby alebo staroby. Jej biblický základ sa nachádza v liste apoštola Jakuba: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,14-15).
Choroba a utrpenie z kresťanského pohľadu
Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné.
Choroba v Starom zákone
Človek Starého zákona prežíva chorobu pred Božou tvárou. Pred Bohom roní slzy nad svojou chorobou a od neho, Pána života a smrti, si úpenlivo vyprosuje uzdravenie. Choroba sa stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie. Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom a že vernosť Bohu podľa jeho Zákona navracia život: „… lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15,26). Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj vykupiteľský význam za hriechy iných.
Kristus - lekár duší i tiel
Kristov súcit s chorými a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16) a že Božie kráľovstvo je už celkom blízko. Ježiš má moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy; prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí. Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36). Jeho uprednostňujúca láska k chorým v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú pozornosť voči všetkým, čo trpia na tele alebo na duši.
Ježiš často žiada od chorých, aby verili. Na uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk, blato a umytie. Chorí sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6,19). Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1,29), ktorého je choroba iba následkom. Nový zákon predstavuje Krista ako uzdravovateľa z mnohých chorôb.
Poslanie Cirkvi a charizma uzdravovania
Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých. Ježiš ich pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania. Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno. Duch Svätý dáva niektorým ľuďom mimoriadnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb.
Cirkev dostala od Pána úlohu „Chorých uzdravujte“ (Mt 10,8) a snaží sa ju plniť jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela.
Ustanovenie a vývoj sviatosti pomazania chorých
Apoštolská Cirkev pozná osobitný obrad pre chorých, o ktorom svedčí svätý Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,14-15). Tento list dosvedčuje, že táto služba bola už v prvotnej Cirkvi inštitucionalizovaná. Evanjelista Marek tiež podáva svedectvo o poslaní apoštolov: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6,12-13). V týchto evanjeliových textoch a v Jakubovom liste je základ vypracovania sviatostného obradu pomazania chorých. Modlitba viery a pomazanie olejom v mene Ježiša Krista vytvorili základnú štruktúru pre sviatosť pomazania chorých.
V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach života. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých: „Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona.“
Charakteristika sviatosti pomazania chorých
Účel a cieľ sviatosti
Sviatosť pomazania chorých je sviatosťou uzdravenia, pretože jej cieľ a naplnenie spočíva v ozajstnom zdraví a vovádza človeka do života Božieho kráľovstva. Cirkev prichádza k lôžku nemocného a dokonca i umierajúceho človeka, aby voviedla tohto človeka do svetla lásky a života v Ježišovi Kristovi, nie však obnovovať či vracať jeho zdravie alebo zastupovať medicínu a lekárov.
Kto môže prijať sviatosť?
Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu pre chorobu alebo starobu začína ocitať v nebezpečenstve. Vhodný čas na prijatie svätého pomazania nastáva vtedy, keď sa veriaci začína ocitať v nebezpečenstve smrti pre chorobu alebo starobu. Veriaci, ktorý dosiahol „vek používania rozumu“, je podľa Kánonického práva človek, ktorý zavŕši 7. rok života. Pod podmienkou „ocitať sa pre chorobu v nebezpečenstve“ sa myslí na nebezpečenstvo smrti. Sviatosť pomazania chorých má teda právo prijať veriaci, ktorý ochorel na takú chorobu, pri ktorej je vážne nebezpečenstvo smrti.
Byť „pre starobu v nebezpečenstve“ znamená rovnako nachádzať sa v nebezpečenstve smrti. Sviatosť pomazania chorých môže prijať veriaci, ktorý v dôsledku staroby značne upadá na sile alebo má viac ako 75 rokov. Kresťan môže toto pomazanie prijať zakaždým, keď upadne do ťažkej choroby, a tak isto aj vtedy, keď ho už prijal, ale choroba sa mu zhorší. Pomazanie chorých je dobré prijať i v prípade odchodu do nemocnice. Sviatosť pomazania chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života.“
Opakovanie sviatosti
Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stáva vážnejším. „Znova upadá do vážnej choroby“ znamená do tej istej alebo inej život vážne ohrozujúcej choroby. „Ak sa nebezpečenstvo stáva vážnejším“ znamená, že sviatosť možno opakovať, keď sa zdravotný stav ešte viac zhoršil, a tak nebezpečenstvo smrti je ešte vážnejšie. Ak sa zdravotný stav nezhoršil, sviatosť pomazania chorých by nemala byť opätovne udelená skôr ako o 6 mesiacov. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.
Podmienky pre prijatie
Pomazanie chorých sa nemá udeliť tým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu. Pred pomazaním chorých treba pristúpiť k sviatosti zmierenia (nemusí to byť v deň prijatia sviatosti pomazania chorých) a po prijatí pomazania chorých je tiež vhodné pristúpiť k svätému prijímaniu. Táto sviatosť sa udeľuje žijúcemu, nie mŕtvemu človeku.
Kto vysluhuje sviatosť?
Sviatosť pomazania chorých môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený biskupom alebo, v prípade potreby, kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje. Je povinnosťou duchovných pastierov poučiť veriacich o blahodarných účinkoch tejto sviatosti. Veriaci nech povzbudzujú chorých, aby si zavolali kňaza a prijali túto sviatosť.
Miesto a čas prijatia
Slávenie tejto sviatosti je liturgickým a spoločným slávením, či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých. Je veľmi vhodné, aby sa slávilo v rámci Eucharistie, pamiatky Pánovej Veľkej noci. Ak to okolnosti vyžadujú, môže sviatosť pokánia predchádzať slávenie tejto sviatosti a po ňom môže nasledovať sviatosť Eucharistie.
Prosíme, aby ste kňaza zavolali k chorému čím skôr, nie až vtedy, keď je v bezvedomí alebo mŕtvy. V prípade, že chorý je v nemocnici, požiadajte zdravotnícky personál, aby informoval duchovného správcu nemocníc v meste o potrebe udeliť sviatosť. Ak máte vo svojej rodine, v svojej domácnosti blízkeho, ktorý potrebuje vyslúženie tejto sviatosti, obráťte sa na nás.
Nesprávne mienky o sviatosti
Na túto sviatosť existuje v súčasnosti niekoľko nesprávnych mienok, keď túto sviatosť nazývajú tzv. „posledným pomazaním“, ktoré odkrýva človeku bezpečný prechod do večnosti a tiež sa pozerajú na túto sviatosť ako na užitočný doplnok medicíny. Pomazanie chorých je sprevádzané modlitbou za ich uzdravenie. Jej význam je vnútorne spojený so znakom, ktorý vyjadruje úplné uzdravenie osoby a dobrotivosť nebeského Otca, darovanú človeku, zranenému chorobou a hriechom na tele i na duši. Toto uzdravenie je dielom Krista, lekára duší a tiel.
Obrad sviatosti pomazania chorých v gréckokatolíckom obrade
Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na rôznych častiach tela vo východných obradoch, zatiaľ čo v rímskom obrade sa zvyčajne obmedzuje na čelo a ruky. V gréckokatolíckom obrade sa pri pomazaní používajú posvätený olej, ktorým pomažú chorého na čele, nose, lícach, perách, hrudi, rukách a nohách. Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje chorému osobitnú milosť tejto sviatosti.
Priebeh slávenia
Slávenie sviatosti pomazania chorých tvorí nedeliteľný celok so slovom a sviatosťou. Otvára ho liturgia slova, ktorú predchádza úkon pokánia. Slávenie tejto sviatosti obsahuje najmä tieto prvky:
- „starší [po grécky presbyteroi] Cirkvi“ (Jak 5,14) mlčky vkladajú ruky na chorých;
- vo viere Cirkvi sa modlia nad chorými;
- potom udeľujú pomazanie olejom, ktorý posvätil biskup alebo, v prípade potreby, kňaz.
Kňaz si oblečie liturgické rúcha, príde k chorému a vľúdne pozdraví jeho i ostatných prítomných. Možné úvodné pozdravy zahŕňajú:
V. Pokoj vám a všetkým, ktorí sú v tomto dome.
Alebo:
V. Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista.
Alebo:
V. Nech je zvelebený Boh, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu, a ktorý poslal svojho jednorodeného Syna, aby bol lekárom našich duší i tiel. Jemu sláva na veky.
Nasleduje úvodný príhovor, v ktorom kňaz povzbudí prítomných k účasti na obrade a chorému prejaví svoju blízkosť, napríklad: "Bratia a sestry, zhromaždili sme sa okolo nášho chorého brata (našej chorej sestry), aby sme ho (ju) spoločne modlitbou odporúčali milosrdnému Bohu a vyprosovali mu (jej) úľavu v chorobe, posilu v utrpení a ak je to na osoh jeho (jej) večnej spáse, aj uzdravenie."
Po chvíli ticha nasledujú prosby o milosrdenstvo a prednes modlitieb:
V. Zmiluj sa nad nami, Pane,
L. lebo sme sa prehrešili proti tebe.
V. Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo,
L. a daj nám svoju spásu.
V. Pane, vyslyš moju modlitbu,
L. a moje volanie nech príde k tebe.
V. Pán s vami.
L. I s duchom tvojím.
Potom kňaz prednesie konkrétne prosby, napríklad: „Všemohúci Bože, tvoj jednorodený Syn prijal na seba slabosť našej ľudskej prirodzenosti a vzal na seba naše bolesti; Pane, zmiluj sa. L. Pane zmiluj sa.“ A podobne. Nasleduje čítanie Božieho slova, napríklad z Evanjelia podľa Matúša (Mt 8, 5-10) o uzdravení stotníkovho sluhu. Po prečítaní text možno, ak je to vhodné, krátko vysvetliť.
Ďalej nasledujú prosby za chorého. Kňaz vyzve prítomných slovami: „Bratia a sestry, modlitbou viery pokorne prosme Pána za nášho brata M. (našu sestru M.), aby ho (ju) posilnil svojou milosťou, zmiernil jeho (jej) bolesti a dal mu (jej) zdravie tela i duše.“ Nasledujú konkrétne invokácie a odpovede: „V. Pane, ktorý si povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ L. Uzdrav nášho brata (našu sestru).“ a iné modlitby, prosbami za telesné i duševné uzdravenie, posilu a trpezlivosť v utrpení.
Po modlitbách kňaz zoberie do rúk nádobku s posväteným olejom, krátko v tichosti sa modlí a pomaže chorého na určených častiach tela. Po pomazaní sa kňaz modlí trojsvätú pieseň a následne prednesie záverečnú modlitbu pomazania, ktorá začína „Vladyko, Ježišu Kriste, Synu živého Boha...“ a prosí o odpustenie hriechov a navrátenie zdravia tela i duše.
Sväté prijímanie (Viatikum)
Po pomazaní zvyčajne nasleduje sväté prijímanie, ak je chorý schopný ho prijať. Kňaz ukáže veriacim Telo Kristovo a podá ho chorému so slovami: „Hľa, čoho si sa dotkol (dotkla), nech sa ťa pridŕža a čo si prijal (prijala), nech ťa naplní a nech ti je na odpustenie hriechov a na večný život.“ Tým, čo opúšťajú tento život, Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Je semenom večného života a silou vzkriesenia podľa Pánových slov: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54).
Záverečná modlitba
Na záver sviatosti sa prednesie záverečná modlitba, napríklad: „Všemohúci Bože, ktorý uzdravuješ všetky neduhy a zachraňuješ od smrti, prosíme ťa, navráť zdravie svojmu služobníkovi M. (svojej služobníčke M.), aby sa ti mohol (mohla) s radosťou klaňať a slúžiť ti vo svätosti a spravodlivosti po všetky dni svojho života.“
Účinky sviatosti pomazania chorých
Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky:
- Spojenie chorého s Kristovým utrpením: pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi, posilnenie, pokoj a odvaha kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby. Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele.
- Odpustenie hriechov: ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia.
- Navrátenie zdravia: ak to osoží duchovnej spáse.
- Príprava na prechod do večného života: Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života. Preto bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ („sviatosť odchádzajúcich“). Pomazanie chorých završuje naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom. Dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj.
- Osobitný dar Ducha Svätého: Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa.
- Ekleziálna milosť: Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu. Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého.
tags: #pomazanie #nemocnych #v #greckokatolickom #obrade