Fašiangy sú obdobím radosti, zábavy a hodovania, ktoré predchádza pôstnemu obdobiu. Táto tradícia má hlboké korene v histórii a prešla mnohými premenami, aby sa stala tým, čím je dnes.
Pôvod a etymológia názvu
Fašiangy (iné názvy: fašiang; nárečovo: fašianok; zastarano: fašang(y), fašäng, fašank, faršongy, faršongy, foršangy, mäsopust, masopust) je obdobie, ktoré trvá od Troch kráľov až do polnoci pred Popolcovou stredou. Potom nasleduje 40-dňový pôst (zavedený až koncom 4. storočia kresťanskou cirkvou) až do Veľkého piatku.
Podľa prameňov z obdobia Veľkej Moravy sa u nás v 9. storočí používal termín mjasopust, čo znamenalo koniec jedenia mäsa pred pôstom. V Česku sa toto slovo zachovalo ako masopust. Na Slovensku sme však neskôr prebrali nemecký názov fašiangy, ktorý pochádza z nemeckého slova Fastenschank. Etnograf Ján Čaplovič už v roku 1818 zaradil fašiangy medzi najväčšie a najveselšie sviatky Slovákov.
Fašiangové obdobie je niekedy kratšie a inokedy dlhšie, pretože Popolcová streda, nazývaná ľudovo aj „Krivou“ alebo „Škaredou“, býva každý rok inokedy. Predchodcov fašiangových obyčajov však treba hľadať v dávnejších časoch, a to v pohanskom antickom Ríme a vo zvykoch starých Slovanov. V prvom prípade išlo o slávnosti na počesť bohov Bakcha a Marsa, vyznačujúce sa roztopašnou zábavou. V druhom prípade sa jednalo o hry spojené s mágiou a o sprievody masiek v očakávaní konca zimy a príchodu jari.
Tradičné fašiangové zvyky a oslavy
Odjakživa sa fašiangy spájali so zábavou, spevom a všeobecným poskakovaním. Ako napísal pred vyše sto rokmi náš polyhistor Jozef Ľudovít Holuby, "je to čas všeobecného poskakovania", čiže krepčenia. Plesy či bály podobné tým dnešným sú oveľa mladšie ako samotné fašiangy, ale už koncom 19. storočia sa veselo plesalo aj v Bratislave (vtedajšom Prešporku), v Trnave i v ďalších mestách vtedajšieho Horného Uhorska.
Regionálne rozdiely a špeciality
Oslavy fašiangov sa regionálne líšili, aj keď sa vyskytovali aj spoločné črty. Napríklad v regióne Liptov a v obci Čičmany sa varila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci najprv týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali dievčatá, ale aj starších. Pri tejto obchôdzke nezabudli zozbierať vajíčka a slaninu. Praženicu väčšinou pripravovala richtárka, potom sa začínala zábava, na ktorej boli aj pražené šišky, karamel, závin, huspenina a ďalšie miestne špeciality.
V Honte bolo zvykom robiť pálenku. Chlapci chodili po dedine a vyberali zrno, taktiež spojené s obchôdzkami za dievčatami a pýtaním slaniny, klobásy a niekde im dali aj údené mäso. Všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravili pohostenie.
Remeselnícke cechy a mestské fašiangy
Fašiangové zábavy robili aj remeselnícke cechy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Väčšinou sa konali v dome majstra, pretože tu sa vítali noví tovariši, ktorým bolo poskytnuté krátkodobé ubytovanie. V tomto období sa zvykli stávať z učňov tovariši. Museli však uspieť v rôznych skúškach. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi atď. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Mlynári behali na chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obručami a podobne. Remeselnícke fašiangové zvyky však zanikli pred prvou svetovou vojnou.
Gradácia fašiangového ošiaľu
Kedysi mali fašiangy niekoľko fáz alebo skôr stupňov, ktoré postupne gradovali. Vypĺňali ich pytačky, zásnuby a ohlášky, ale napríklad aj zakáľačky. Fašiangový ošiaľ sa sústredil do posledných troch dní, od nedele do stredy, nazývaných aj bláznivé alebo Bakchusové dni, a v niektorých slovenských regiónoch aj Končiny či Ostatky.
„Posledné tri fašiangové dni slávia Slováci nesmierne veselo,“ písal Čaplovič pred 200 rokmi. „Idú z domu do domu, na dvore vystrájajú rozličné kúsky, zatancujú… a pritom všetkom je veľa smiechu. Gazdiná im musí dať slaninu, ktorú si nastoknú na (drevený) ražeň. Takejto zábave hovoria s ražňom chodiť.“ O takmer 70 rokov neskôr Holuby vo svojej pražskej prednáške poznamenal, že podobné chodenie sa zvykne končiť aj tragikomicky. To vtedy, keď sa mládenci večer nevedia s „nafašiangovanou slaninou a inými darmi“ v krčme spravodlivo podeliť, pričom nezriedka lietali päste.
Končinám predchádzal Tučný štvrtok (inde Tučná sobota), keď sa jedlo sedmoraké mäso a devätoraká polievka. V utorok, v predvečer Popolcovej stredy, sa tradične pochovávala basa, čo bola paródia na skutočný pohreb. Mala vyjadriť zákaz akejkoľvek zábavy počas nasledujúceho Veľkého pôstu.
Mužské tance vo fašiangových sprievodoch počas „chodenia“ s ražňom boli zvyčajne sprevádzané spevom zvláštnych fašiangových piesní. Ako približoval Holuby, tanečníci "vyskakujú, čím najvyššie môžu, aby konope tak vysoké narástli, ako tanečník vysoko vyskočí". Preto sa týmto tancom hovorilo „tance na konope“ alebo „tance na ľan“.
Podľa súčasnej etnografky Zory Mintalovej-Zubercovej fašiangovému ošiaľu podliehali v stredoveku všetky sociálne vrstvy vrátane najvznešenejších. To sa týkalo aj banských miest za ich zlatej éry a miestnej honorácie. Napríklad v Banskej Štiavnici bolo zvykom na fašiangy vymieňať - pod rúškom noci - firemné tabule kupcom, podnikateľom i verejným činiteľom.
Súčasnosť a pretrvávajúce tradície
Aj keď mnohé zvyky zanikli, niektoré prežili storočia. Napríklad pochovávanie basy sa udržalo, pravda, iba na vidieku, aj to len vo vybraných regiónoch a so značnými prestávkami. Fašiangové sprievody v rôznych variáciách, často prispôsobené novým časom, sú však dodnes živou súčasťou fašiangových osláv.