Janko Francisci Rimavský (1822-1905) bol významnou postavou slovenského národného hnutia, jeho život a dielo zanechali nezmazateľnú stopu v slovenskej histórii a kultúre. Bol opisovaný ako „nadšený bojovník za práva slovenského ľudu, národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej“. Vladimir Mináč ho stručne a výstižne charakterizoval ako „významného predstaviteľa slovenského národného hnutia“ - vojaka a básnika, spisovateľa a novinára, ale aj organizátora ekonomického a politického života.
Život a dielo Janka Francisciho Rimavského
Janko Francisci sa narodil 1. júna 1822 v Hnúšti. Základné vzdelanie získal vo svojej rodnej obci a neskôr pokračoval v štúdiách v Ožanoch. V roku 1839 prišiel študovať na evanjelické lýceum v Bratislave. Na protest proti zákazu Štúrových prednášok odišiel so skupinou študentov študovať do Levoče. Tam sa stal zástupcom profesora M. Hlaváčka na katedre reči a literatúry česko-slovanskej. V Levoči založil Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku.
Po absolvovaní štúdia práva na evanjelickom kolégiu v Prešove (1845-1847) pracoval ako úradník. Počas študentských rokov sa prejavil ako talentovaný básnik a prozaik. Jeho báseň Svojim vrstovníkom na pamiatku bola prvým samostatným výtlačkom v štúrovskej slovenčine. Neskôr vydal aj historickú prózu Janko Podhorský. Bol horlivým zberateľom slovenských ľudových povestí a ako jeden z prvých ich začal vydávať.
Účasť v revolúcii a neskoršia činnosť
V revolúcii rokov 1848-1849 patril k najaktívnejším účastníkom. Podieľal sa na príprave slovenských vlastencov v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, kde boli prijaté Žiadosti slovenského národa. Spolu so Š. M. Daxnerom a M. Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy. Za svoju činnosť bol uväznený a pôvodne odsúdený na trest smrti. V januári 1849 ho z budapeštianskeho väzenia oslobodila Windischgrätzova armáda. Neskôr pôsobil ako kapitán a následne veliteľ celého slovenského dobrovoľníckeho zboru.
Po revolúcii pracoval v štátnych službách v Banskej Bystrici, Debrecíne a Budíne. Významným spôsobom sa zaslúžil o rozvoj a úspechy slovenského národného hnutia v 60. rokoch 19. storočia. V marci 1861 sa stal vydavateľom a redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. V júni toho istého roku predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré prijalo známe Memorandum národa slovenského. Stál na čele prípravného výboru Matice slovenskej a na jej prvom zhromaždení bol zvolený doživotným čestným podpredsedom.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 bol penzionovaný. Na začiatku 70. rokov sa aktívne účastnil polemiky proti tzv. Novej škole, ale postupne politickú i novinársku činnosť zanechal. Vo verejnom a kultúrnom živote sa však angažoval ďalej. Prispel k rozvoju Martina, kde žil od roku 1872. Ako dlhoročný predseda martinského Knihtlačiarenského spolku sa zaslúžil hlavne o rozvoj vydavateľskej činnosti. Prekladal divadelné hry a napísal Vlastný životopis, v ktorom venoval najväčšiu pozornosť revolučnému obdobiu 1848-1849 a memorandovému hnutiu 60. rokov.
Význam Matice slovenskej
Matica slovenská je celonárodná slovenská kultúrna ustanovizeň so sídlom v Martine, založená 4. augusta 1863. Jej poslaním je rozvíjať a upevňovať slovenské vlastenectvo, prebúdzať a umocňovať národné povedomie Slovákov i krajanov žijúcich v zahraničí, a prehlbovať vzťah občanov k slovenskej štátnosti.
História a poslanie Matice slovenskej
Matica slovenská sa od svojho vzniku zaslúžila o zbieranie, spracúvanie, uchovávanie a sprístupňovanie národného kultúrneho dedičstva. Vykonávala základný slovakistický výskum, podporovala tvorbu a rozvoj miestnej a regionálnej kultúry a združovala tvorcov a priaznivcov slovenskej kultúry a vedy.
Historické založenie Matice slovenskej bolo na prvom valnom zhromaždení 4. augusta 1863. V roku 1875 uhorská vláda Matice zakázala a jej činnosť bola obnovená až 1. januára 1919 po vzniku Československa. V období svojho pôsobenia Matica vydávala publikácie, organizovala kultúrne a vedecké podujatia a podporovala slovenský jazyk a literatúru. Počas svojej existencie sa stala centrom slovenského národného života a kultúry.
Matica slovenská od roku 1990 každoročne organizuje medzinárodný detský tábor v Tatranskej Lesnej a každé tri roky Matičný svetový festival slovenskej mládeže, na ktorom sa stretávajú mladí ľudia z celého sveta. V roku 2018 vyhlásila Rok slovenskej štátnosti a pripomenula si 100. výročie podpísania Deklarácie slovenského národa a vzniku prvej Československej republiky.
Významné osobnosti spojené s Maticou slovenskou
Medzi kľúčové osobnosti spojené s Maticou slovenskou patria napríklad Karol Kuzmány, Štefan Moyzes, Matúš Dula, Pavol Országh Hviezdoslav, Jur Hronec, Jozef Cíger-Hronský, Laco Novomeský a Vladimír Mináč. Títo jednotlivci svojou prácou a angažovanosťou významne prispeli k rozvoju slovenskej kultúry, vedy a národného povedomia.
Viliam Pauliny-Tóth (1826-1877) bol ďalším významným nasledovníkom Ľudovíta Štúra, spisovateľ, publicista, politik a podpredseda Matice slovenskej. Bol tiež predsedom Slovenskej národnej strany a iniciátorom prvého ženského spolku Živena. Viliam Pauliny-Tóth bol druhým slovenským poslancom v Uhorskom sneme hneď po Ľudovítovi Štúrovi. Zaslúžil sa o vznik martinského gymnázia, sporiteľne, kníhtlačiarenského spolku a vydávanie Národných novín, a bojoval za obnovenie Matice slovenskej.
Počas svojho života sa Viliam Pauliny-Tóth angažoval v rôznych oblastiach, od politiky až po kultúru. Napriek osobným tragédiám, ako bola smrť jeho mladej ženy, pokračoval vo svojej práci pre národ. Jeho posledným želaním bolo prečítať si ohlas na jeho dielo Bájoslovie, ktoré napísal jeho priateľ Dobšinský. Viliam Pauliny-Tóth zomrel 6. mája 1877 v Martine.
Oslava 60. výročia Gymnázium Janka Francisciho Rimavského
V sobotu 13. júna 2015 sa v Dobšinej stretli absolventi bývalej Hospodárskej školy v Dobšinej, na ktorej maturovali pred 55. rokmi - v roku 1960. Táto udalosť, ktorá sa konala pri príležitosti 60. výročia založenia školy (resp. 55. výročie maturity), bola plná emócií, radosti a spomienok.
Stretnutie začalo pozvaním od primátora mesta Jána Slováka do Obradnej siene na slávnosť, ktorá odštartovala študentskou hymnou a pokračovala básňou. Po slávnostnom príhovore MVDr. Terézie Balážikovej, vedúcej organizačného odboru, všetci absolventi a hostia sa zapísali do Pamätnej knihy mesta a boli im odovzdané Pamätné listy a darčeky.
Následne sa presunuli do budovy bývalej školy, kde si v triede minútou ticha uctili spolužiakov, ktorí sa oslavy nedožili. V triede bola spomienka na ich triednu profesorku Gabrielu Kuchenovú, ktorá napísala báseň pri príležitosti ich 55. výročia maturity. Po položení kytice živých kvetov a zapálení sviečok si uctili jej pamiatku. Cestou sa poklonili aj pamiatke dvoch spolužiakov, ktorí sú pochovaní v miestnom cintoríne.
Večerné posedenie v útulnej miestnej reštaurácii bolo plné spomienok na školské časy, profesorov, ich metódy, školské lásky, brigády, výlety a „beťárstva“. Spomínali sa aj konkrétne príhody, ako napríklad útek z hodiny štatistiky pred maturitou, aby mohli sledovať cyklistické preteky. Stretnutie bolo dlhé a nezostalo len pri spomienkach, ale spoločne si pri harmonike aj zaspievali.
Článok sa odvoláva aj na 100. výročie založenia Štátnej ľudovej školy v Betliari, ktoré sa konalo 18. novembra 2011. Škola prešla stáročiami vývoja a zmenami, vychovala tisícky žiakov a úspešne pokračuje vo svojom výchovnom procese dodnes. Pri príležitosti osláv bola odhalená pamätná tabuľa na budove školy.