Vznik samostatného štátu na území Slovenska je výsledkom zložitých historických procesov a geopolitických udalostí. V modernej histórii sa slovenská štátnosť sformovala v dvoch kľúčových obdobiach: počas existencie Slovenského štátu (neskôr Slovenskej republiky) v rokoch 1939 - 1945 a znovuzrodením samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Historický kontext slovenskej štátnosti pred rokom 1939
Formovanie národnej identity a autonómne snahy
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska (Československá republika) až do konca roku 1992, s výnimkou obdobia vojnovej Slovenskej republiky. Vznik Československa v roku 1918 bol rozhodujúci pre príbeh slovenskej štátnosti. I keď Slovensko bolo pred svetovou verejnosťou v názve štátu aj v jeho symbolike tak trochu skryté, bez vzniku Československa by v roku 1993 nevznikla ani Slovenská republika. Hoci Slovákom poskytlo omnoho väčší priestor na ich národnú sebarealizáciu, skutočné sebaurčenie im neposkytlo. Slováci nielenže nezískali štatút politického národa (autonómiu), o čo sa usilovali od revolúcie rokov 1848 - 1849 a najmä od Memoranda z roku 1861, ale vládnúcou ideológiou čechoslovakizmu bola spochybňovaná aj ich etnická osobitosť.
Slovenská otázka v novom štáte sa tak stala permanentným zdrojom vnútorných konfliktov. Počas dvadsiatich rokov existencie prvej Česko-Slovenskej republiky slovenský politický život a národné uvedomenie dospeli do takého štádia, že česko-slovenský štát už z dlhodobejšieho hľadiska nemohol vzdorovať štátoprávnym požiadavkám Slovákov. Aj bez vonkajšieho zásahu muselo skôr či neskôr dôjsť k štátoprávnemu vyrovnaniu, ktorého obsahom by bolo uznanie Slovákov za samostatný etnický a politický národ. Mníchovská dohoda z roku 1938 len urýchlila tieto procesy.
Dňa 6. októbra 1938 zástupcovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) spoločne s predstaviteľmi ďalších strán podpísali Žilinskú dohodu, ktorou si osvojili návrh HSĽS na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Zúčastnené strany deklarovali, že prijatím tohto návrhu bude štátoprávne postavenie Slovenska definitívne vyriešené. Zároveň bolo rozhodnuté o sformovaní autonómnej slovenskej vlády na čele s Jozefom Tisom. Nové postavenie Slovenska bolo právne ukotvené 22. novembra 1938 prijatím Ústavného zákona č. 299/1938 o autonómii Slovenskej krajiny. Aj po vyhlásení autonómie dominovalo v strane Tisovo krídlo, pričom radikáli kompenzovali nižšiu podporu svojou vysokou aktivitou. Konzervatívny kurz Tisovho krídla odmietala skupina okolo Karola Sidora, ktorý bol predstaviteľom propoľského krídla. Popri týchto frakciách sa v HSĽS začala formovať skupina separatistov, ktorí požadovali úplné odčlenenie od Česko-Slovenska. Tvorili ju najmä príslušníci mladšej ľudáckej generácie, napríklad Alexander Mach a Ferdinand Ďurčanský. Skupina hľadala pomoc u predstaviteľov nacistického Nemecka.
Vznik a existencia Slovenského štátu (1939 - 1945)
Geopolitické súvislosti a nemecký nátlak
Vznik samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol výsledkom pôsobenia viacerých faktorov. Mníchovská dohoda a pragmatický postoj západných demokratických veľmocí umožnili geopolitický prienik nacistického Nemecka do strednej Európy. Pri svojej agresii voči česko-slovenskému štátu využilo na jeho rozbitie aj národnoemancipačný proces slovenského národa.
Vyhláseniu samostatného štátu bezprostredne predchádzal vojenský zásah celoštátnej česko-slovenskej vlády na Slovensku, tzv. Homolov puč. K nemu sa odhodlala v snahe zabrániť pozvoľnému rozpadu česko-slovenského štátu. Prezident Česko-Slovenskej republiky Emil Hácha v noci z 9. na 10. marca 1939 odvolal z funkcie predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa a vyhlásil mimoriadny stav. Odvolanie sa uskutočnilo bez participácie orgánov Snemu Slovenskej krajiny, ktorú požadoval ústavný zákon č. 299/1938 Zb. Na Slovensku bola nastolená vojenská súdno-administratívna diktatúra, keď generál Bedřich Homola okamihom zverejnenia príslušnej vyhlášky prevzal celú správnu a súdnu moc na území Slovenska do svojich rúk. Internovaných bolo viac ako 200 čelných predstaviteľov verejnej správy i vládnucej strany - Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (Strany slovenskej národnej jednoty).
Jozef Tiso prijal zosadenie bez odporu. Za predsedu vlády Slovenskej krajiny bol najprv na niekoľko hodín menovaný Jozef Sivák, ktorý sa však v tom čase nachádzal mimo územia republiky, a vzápätí bol nahradený Karolom Sidorom. Dramatickú situáciu využilo nacistické Nemecko na definitívnu likvidáciu Česko-Slovenska. Po tom, čo Karol Sidor odmietol nátlak Hitlerových emisárov na okamžité vyhlásenie osamostatnenia Slovenska, rozhodli sa predstavitelia nacistického Nemecka realizovať svoje zámery cez najvyššieho predstaviteľa HSĽS-SSNJ Jozefa Tisa. Využili pritom ústavne sporný spôsob jeho odvolania z funkcie a vyhlásili, že ho naďalej považujú za predsedu slovenskej vlády. Na faru do Bánoviec nad Bebravou mu bolo doručené pozvanie Adolfa Hitlera na priame rokovania v Berlíne.
Jozef Tiso si následne nechal schváliť mandát na rokovanie predstaviteľmi vlády Slovenskej krajiny i vládnucej strany. 13. marca 1939 bol v Berlíne protokolárne prijatý na úrovni hlavy štátu. Po oznámení zámeru Adolfa Hitlera definitívne likvidovať Česko-Slovensko mu boli predostreté dve možnosti - vyhlásenie samostatnosti alebo „ponechanie Slovenska svojmu osudu", čo v podstate znamenalo rozdelenie medzi susedné štáty. Atmosféru nátlaku a krajnej núdze ešte umocnilo inscenované oznámenie o pohybe maďarských vojsk pri slovenských hraniciach. Tiso odolal nátlaku Adolfa Hitlera, aby okamžite cez rozhlas vyhlásil samostatný Slovenský štát, a trval na ústavnom riešení. Telefonicky požiadal prezidenta Háchu o zvolanie Snemu Slovenskej krajiny na ďalší deň - 14. marca 1939. Nátlak na slovenských politikov pokračoval aj po skončení oficiálneho stretnutia s Hitlerom; Tiso odolával nacistom takmer šesť hodín. Dostal ultimátum, podľa ktorého musel snem vyhlásiť samostatnosť do druhého dňa do 12:00.
Vyhlásenie samostatnosti a ústavné základy
Dňa 14. marca 1939 sa zišiel Snem Slovenskej krajiny, kde Jozef Tiso vecne a bez pátosu popísal obsah rozhovorov v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť. Zasadanie sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty. Po Tisovom referáte predsedníctvo snemu počas prestávky vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu. Na neverejnom pokračovaní zasadania potom poslanci jednomyseľne a bez diskusie schválili povstaním návrh zákona a zaspievali pieseň Hej, Slováci. Snem prijal názov Slovenský štát, ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika. Zároveň vymenoval novú vládu, ktorej prvým predsedom sa stal Jozef Tiso.
Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939. V § 1 bola Slovenská krajina vyhlásená za samostatný štát a Snem Slovenskej krajiny sa stal Snemom Slovenského štátu (používal sa aj názov Slovenský snem). V § 2 bol provizórne ustanovený najvyšší orgán výkonnej moci - vláda, ktorú menovalo Predsedníctvo snemu. Zákon č. 1/1939 Sl. z. bol teda akousi malou provizórnou ústavou, ktorá konštituovala „ústavné jadro" vznikajúceho štátu v podobe dvoch najvyšších orgánov zákonodarnej a výkonnej moci - snem a vládu, a zároveň upravila aj ich vzájomný vzťah.
Vyhláseniu samostatnosti sa na poslednú chvíľu snažila zabrániť skupina česko-slovenských legionárov, ktorá doručila poslancom memorandum s výzvou na zachovanie ČSR, ale už po hlasovaní. Rozpad Česko-Slovenska bol zavŕšený ráno 15. marca, keď Maďarsko začalo obsadzovať zvyšnú Karpatskú Ukrajinu, a keď prekročili jednotky Wehrmachtu české hranice. Dňa 14. marca 1939 pozval Hitler do Berlína Emila Háchu, ktorý bol v noci na 15. marca pod hrubým nátlakom prinútený podpísať dokument o včlenení Čiech a Moravy do Nemecka.
Charakteristika a medzinárodné postavenie
Slovenská republika (do 21. júla 1939 Slovenský štát) bol čiastočne uznaný klérofašistický satelitný štát nacistického Nemecka, ktorý existoval v období od vyhlásenia samostatnosti do 8. mája 1945. Faktický zánik štátu znamenalo už oslobodenie Bratislavy Červenou armádou 4. apríla. Slovenský štát ovládal väčšinu územia súčasného Slovenska, s výnimkou jeho južných oblastí, ktoré Česko-Slovensko odovzdalo v roku 1938 Maďarsku, a časti Oravy a Spiša, zabraných Poľskom. Modrou farbou bolo označené územie, ktoré Slovensko odstúpilo po tzv. Malej vojne. Formálne išlo o prvý nezávislý štát Slovákov v dejinách. Za hlavné mesto bola vyhlásená Bratislava.
Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso - prezident prvej SR. V predvojnovom období stranu HSĽS podporovalo asi 28 - 34 % slovenských voličov, pričom svoj najväčší volebný úspech získala v roku 1925. V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla - radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s Jozefom Tisom. Po salzburských rokovaniach 27. - 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (Alexander Mach) a ministra zahraničných vecí (Vojtech Tuka).
Snem bol najvyšším zákonodarným orgánom štátu a bol vytvorený zo snemu autonómnej Slovenskej krajiny. Napriek tomu, že poslanci boli volení na 5 rokov, ďalšie voľby nikdy neprebehli. Pri určovaní politiky bola úloha snemu druhoradá a jeho stretnutia mali najmä formálny charakter. Silné právomoci mal podľa ústavy prezident, ktorý mohol byť trestne stíhateľný iba za vlastizradu. Jediným prezidentom počas celej existencie štátu bol Jozef Tiso. Jeho pozícia bola špecifická aj jeho postavením kňaza, ktoré mu zároveň zaručovalo značnú autoritu. Štátna rada Slovenskej republiky bola nevoleným orgánom, ktorý mal podľa ústavy právomoc predkladať návrhy zákonov a trestne stíhať prezidenta, premiéra, ministrov a poslancov.
Slovenská republika je známa predovšetkým svojou kolaboráciou s nacistickým Nemeckom, ktorá zahŕňala vyslanie vojsk na inváziu do Poľska v septembri 1939 a do Sovietskeho zväzu v roku 1941. Miestne židovské obyvateľstvo bolo silne prenasledované, pričom bolo zavraždených alebo deportovaných takmer 69 000 Židov, čo predstavovalo dve tretiny slovenského židovského obyvateľstva. V roku 1942 Slovenská republika deportovala 58 000 Židov do Nemeckom okupovaného Poľska, pričom Nemecku za každého zaplatila 500 ríšskych mariek. Vnútorná opozícia voči politike fašistickej vlády vyvrcholila v roku 1944 Slovenským národným povstaním, ktoré samo o sebe vyvolala nemecká okupácia krajiny.
Nevýhodou nového štátu bola neexistencia tradície vlastnej štátnosti, na ktorú by nadviazal. Slovenská diplomacia sa preto snažila získať rýchlo čo najširšie medzinárodné uznanie a stabilizovať jeho medzinárodné postavenie. Slovensko postupne uznalo 27 štátov. Už 15. marca ho uznalo Maďarsko, ďalší deň Poľsko. Medzinárodnú pozíciu posilnilo aj uznanie Sovietskym zväzom, ktorý mal v tom čase spojenecký pakt s Nemeckom. V priebehu celej existencie bolo Slovensko vo vazalskej pozícii voči Nemecku. Fatálne následky na medzinárodné postavenie Slovenska mala účasť na vojne proti ZSSR. Okrem ZSSR, ktorý uznanie zrušil, svoj postoj prehodnotili aj viaceré ďalšie štáty a posilnila sa pozícia exilu, ktorý usiloval o obnovu ČSR. Dňa 18. marca 1939 bol Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka.
Právna kontinuita a historiografické pohľady
Súčasná Slovenská republika sa nepovažuje za nástupnícky štát vojnovej Slovenskej republiky, ale za nástupcu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Na základe česko-slovenského právneho poriadku Slovenská republika z rokov 1939 - 1945 právne neexistovala. Česko-slovenský právny poriadok, ktorý sa v období druhej svetovej vojny opieral o dekréty prezidenta republiky, sa totiž zakladal na anulovaní Mníchovskej dohody ab initio, čím konzekventne boli anulované ab initio aj všetky právne akty po jej prijatí vládou Česko-slovenskej republiky 29. alebo 30. septembra 1939.
Samotné vyhlásenie samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny bolo v rozpore s ústavným právom vtedajšej Česko-slovenskej republiky, keďže v kompetencii Snemu Slovenskej krajiny nebolo zasahovanie do ústavnoprávneho poriadku republiky, čo malo v právomoci len Národné zhromaždenie Česko-slovenskej republiky v Prahe. Postup v rozpore s ústavným právom neskôr poslanci Snemu Slovenskej krajiny zdôvodňovali „revolučnými“ okolnosťami, pripodobňujúc ich k okolnostiam pri vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. V skutočnosti išlo o výsledok nátlaku Nemecka.
V česko-slovenskej, respektíve slovenskej marxistickej historiografii bola Slovenská republika rokov 1939 - 1945 vnímaná v zásade negatívne. Pre Slovenskú republiku sa používali rôzne prívlastky, ktoré mali zdôrazniť formálnosť štátnosti („takzvaný Slovenský štát“, „Hitlerov produkt“), nacistický charakter autoritárskeho politického režimu („fašistický Slovenský štát“), prípadne fakt, že na čele štátu bol katolícky kňaz („klérofašistický Slovenský štát“, „farská republika“). Po páde komunistického režimu väčšina historikov prestala používať politicky zaťažené prívlastky „klérofašistický“ a „fašistický“. V ponovembrovej historiografii sa zaužívalo označenie „vojnový Slovenský štát“.
Vznik a vývoj súčasnej Slovenskej republiky (od roku 1993)
Cesta k rozdeleniu Česko-Slovenska po roku 1989
Obnovenie Česko-Slovenska po roku 1945, hoci sa z oboch strán deklaroval princíp rovný s rovným, neprinieslo opäť ani len formálnu, nieto skutočnú rovnosť Slovákov a Čechov v ich spoločnom štáte. Až prijatie ústavného zákona o čsl. federácii č. 143/1968 po formálnej stránke vytvorilo mechanizmy, ktoré pri jeho dodržaní mohli vytvoriť rámce skutočného štátoprávneho vyrovnania. Avšak normalizácia a následná centralizácia štátu tieto nádeje pochovali. Tzv. normalizačný režim vniesol mnoho nových problémov do vzájomných vzťahov Slovákov a Čechov, ale predovšetkým úplne odlišné vnímanie federalizácie spoločného štátu z roku 1968.
Kým prevážna väčšina Slovákov si spájala normalizáciu najmä s opätovnou centralizáciou, popretím federalizácie, absolútna väčšina Čechov si normalizáciu spájala práve s federalizáciou a obsadenie niektorých čelných funkcií v štáte občanmi Slovenskej socialistickej republiky chápala ako jeden z jej nástrojov. Kým väčšina Slovákov považovala za potrebné, aby sa rozhodujúce štátne kompetencie sústredili do rúk národných vlád a federálnu vládu si želala viac-menej ako reprezentanta štátu navonok, rozhodujúca časť českej populácie pokladala za svoju vládu vládu federálnu. Novembrové udalosti roku 1989 výrazne zasiahli do všetkých sfér spoločenského vývinu. Jednou z najdôležitejších otázok, ktoré musela nová politická moc vyriešiť, bolo novodefinovanie postavenia národných republík v štáte.
Novozvolený prezident Václav Havel si za premiéra a pravú ruku vybral „federálneho Slováka“ Mariána Čalfu. Prvé signály nástupu úplne opačných tendencií sa objavili vzápätí po voľbe V. Havla za prezidenta republiky. Jeho prvá zahraničná cesta do Nemecka namiesto do hlavného mesta druhej konštitučnej republiky, spojená s absolútnou nepripravenosťou osloviť konštitučný slovenský národ inauguračnou adresou, bola veľavravná. Ukázala, že V. Havel - hoci bol zvolený ako česko-slovenský prezident, je predovšetkým prezidentom českým. Následne, v januári 1990 sa federálna vláda pokúsila prevziať do svojej kompetencie riešenie národnostnej otázky, ktorá bola podľa ústavy vo výlučnej kompetencii republiky.
Až razantný vstup V. Havla s nikým nekonzultovaným návrhom na zmenu názvu štátu v duchu čechoslovakistickej koncepcie z medzivojnového obdobia, pokusy federálnej vlády o uzurpovanie si kompetencií a Čalfov postoj z januára 1990, v ktorom oznámil pokračovanie v príprave trojjedinej ústavy, vyvolali obrannú reakciu na slovenskej strane. Prvou vážnou štátoprávnou krízou bola tzv. „pomlčková vojna“. Bola reakciou na otvorené prihlásenie sa českej politiky na čele s V. Havlom k štátoprávnej kontinuite, založenej na masarykovskej a benešovskej idey česko-slovenského štátu, teda na čechoslovakizme. Požiadavkou zasunúť do názvu nového štátu spojovník medzi slová Česko a Slovensko vlastne nežiadala nič viac a nič menej ako opustenie tejto prežitej ideologickej koncepcie. Vášnivé diskusie vo Federálnom zhromaždení vyústili do škandálu s prijatím dvojakého názvu štátu 28. marca 1990.
Druhou vážnou krízou, ktorá podlomila základy spoločného štátu, bol tzv. trenčiansko-teplický proces. Návrhy, ktoré predložil Vladimír Mečiar 9. augusta 1990 v Trenčianskych Tepliciach, neboli pre českú stranu prekvapením. Federálne zhromaždenie Československej federatívnej republiky (ČSFR) neprijalo 21. januára 1992 návrhy prezidenta Václava Havla - novelu ústavného zákona o referende a ústavný zákon o prijatí novej Ústavy ČSFR. Rokovania medzi Slovenskou národnou radou (SNR) a Českou národnou radou (ČNR) o štátoprávnom usporiadaní sa prerušili 11. marca 1992.
Kľúčové momenty vzniku nezávislej SR
V júnových parlamentných voľbách zvíťazilo v roku 1992 na Slovensku Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) vedené Vladimírom Mečiarom a v Českej republike koalícia Občianska demokratická strana (ODS) - Kresťanskodemokratická strana (KDS) na čele s Václavom Klausom. Víťazi volieb sa výrazne líšili v nazeraní na spoločnú budúcnosť v Československu. ODS presadzovala buď funkčnú federáciu, alebo rozdelenie na dva samostatné štáty. HZDS chcela síce spoločný štát, avšak s funkciami, ktoré existenciu spoločného štátu vylučovali. Čoskoro sa však ukázalo, že prienik pohľadov na spoločný život v jednom štátnom útvare nie je možný. Československo smerovalo k rozdeleniu. K definitívnemu rozhodnutiu o harmonograme zániku ČSFR dospeli predstavitelia HZDS a ODS v auguste 1992 v Brne.
Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky prijala SNR 17. júla 1992. Základný zákon krajiny - Ústavu SR schválili poslanci SNR 1. septembra 1992, platnosť nadobudla 1. októbra 1992. Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prijalo Federálne zhromaždenie 25. novembra 1992. Účinnosť nadobudol o polnoci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993.
Úderom polnoci 31. decembra 1992 vznikli dva samostatné štátne útvary - Česká republika a Slovenská republika. Stalo sa tak po 74 rokoch, dvoch mesiacoch a troch dňoch existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Samostatná Slovenská republika začala písať svoju novodobú históriu 1. januára 1993. Obyvatelia Slovenska si 1. január pripomínajú ako Deň vzniku Slovenskej republiky.
VZNIK ČESKOSLOVENSKA - Republika náhodou
Prvé kroky a medzinárodná integrácia
Na námestiach slovenských miest sa od polnoci 1. januára 1993 konali oslavy vzniku SR. V tento deň sa zároveň uskutočnila aj spoločná schôdza slovenského parlamentu a vlády SR, na ktorej prijali vyhlásenie ku vzniku samostatnej SR. Úradujúci slovenský premiér Vladimír Mečiar, ktorý vtedy dočasne vykonával aj prezidentské právomoci, vymenoval členov ústavného súdu. Január 1993, svet uznal existenciu Slovenska. V prvých januárových dňoch roku 1993 sa stala Slovenská republika členom významných svetových organizácií a inštitúcií, napríklad Svetovej banky, Organizácie Spojených národov (OSN) a UNESCO. V nasledujúcich mesiacoch roku 1993 sa stávala SR členom ďalších medzinárodných inštitúcií a organizácií - od marca bola napríklad členom Stredoeurópskeho združenia voľného obchodu (CEFTA) a 30. júna 1993 sa stala členom Rady Európy (RE).
Od 8. februára 1993 začala na území samostatnej SR platiť slovenská koruna (Sk), ktorá nahradila česko-slovenskú korunu. Dňa 15. februára 1993 poslanci zvolili za prezidenta kandidáta HZDS Michala Kováča. Úradu sa ujal 2. marca 1993.
Od roku 2004 je SR členským štátom NATO (od 29. marca) aj Európskej únie (od 1. mája). Do schengenského priestoru vstúpila 21. decembra 2007. Euro ako menu zaviedla od 1. januára 2009.
tags: #den #vzniku #slovenskej #republiky