Robert Kühmayer a cintoríny na Slovensku

Výstava venovaná sochárovi Robertovi Kühmayerovi a prezentujúca jeho dielo je v poradí už štvrtou monografickou výstavou na pôde Galérie mesta Bratislavy, ktorá sa zameriava na osobnosti sochárstva konca 19. a prvej polovice 20. storočia. Predchádzajúce výstavy sa venovali Viktorovi Tilgnerovi, Jánovi Fadruszovi a Alojzovi Rigelemu.

Hlavným podnetom na usporiadanie výstavy boli zmienky o sochárovi, ktoré sa objavili v roku 2006 pri realizácii projektu Bratislavský umelecký spolok 1885 - 1945. Galéria mesta Bratislavy získala v roku 1961 Kühmayerovu sochársku pozostalosť, ktorá doteraz nebola odborne spracovaná. Väčšina jeho prác sa nachádza práve v Bratislave, v zbierkach galérie. Niekoľko komorných sôch je v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea, Múzea mesta Bratislavy a v súkromnom majetku. V Bratislave sa nachádzajú aj jeho fontány, náhrobky a dve monumentálne reliéfne realizácie, ktoré sú na výstave prezentované prostredníctvom veľkoplošných fotografií.

Život a tvorba Roberta Kühmayera

O živote Roberta Kühmayera, žiaľ, nie je veľa informácií. Narodil sa 1. novembra 1883 v Bratislave. O ranom detstve Roberta nemáme takmer žiadne overené údaje. Ako 16-ročný odišiel pracovať do sochárskej dielne Josefa Valentina Kassina (1856 - 1931) vo Viedni. Po piatich rokoch, v roku 1904, sa vrátil do Bratislavy.

Vďaka štipendiu, ktoré získal od mesta, študoval v rokoch 1907 - 1910 na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, v ateliéri bratislavského rodáka Bélu Radnaiho (Rauscha). V snahe zdokonaliť svoje doterajšie vedomosti sa rozhodol stráviť dva roky (1911 - 1912) v umeleckom centre Európy, v Paríži. Nastúpil na súkromnú akadémiu Julian a stal sa žiakom profesora Raoula Verleta.

Po parížskom pobyte sa v roku 1912 vrátil do rodného mesta, kde žil a tvoril až do roku 1945, keď emigroval do Viedne. V Bratislave sa Kühmayer zapájal do kultúrneho diania. Od roku 1913 až do roku 1939 bol členom Bratislavského umeleckého spolku (Pressburger Kunstverein, Pozsonyi Képzőművészeti Egyesület), a zúčastňoval sa na spolkových výstavách.

Robert Kühmayer sa vo všeobecnosti spomína ako skromný, dokonca až príliš skromný umelec. Bol dobrým človekom s „veľkým srdcom“, ktorý mal veľmi rád deti. Jeho životná púť sa skončila v marci 1972 vo Viedni, vo veku 89 rokov.

Súčasníci a rané diela

Sochárska tvorba Roberta Kühmayera súvisela predovšetkým s bratislavským kultúrnym prostredím. Jeho súčasníkmi boli Alojz Rigele (1879 - 1940) a Jozef Arpád Murman (1889 - 1944). Ich odborné štúdium a umelecké začiatky sa viažu k obdobiu monarchie, zatiaľ čo zrelá fáza spadá približne do obdobia prvej Československej republiky. Okrem toho ich spájala aj príslušnosť k Bratislavskému umeleckému spolku.

K najstarším zachovaným Kühmayerovým prácam, ktoré vytvoril ešte počas pobytu vo viedenskej sochárskej dielni J. Kassina či krátko po ňom, patrí Portrét Edmunda Mergla z roku 1904. Vychádza v ňom z tilgnerovských výtvarných princípov.

Študentské práce a secesný vplyv

Práce, ktoré vytvoril ako študent Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti, nesú pečať vyhraneného výtvarného názoru a poukazujú na jemný umelecký cit a tvorivý potenciál. V roku 1907 vytvoril svoju prvú monumentálnu prácu - reliéf Nechajte maličkých ku mne prísť, v roku 1909 kompozíciu Vianoce v lese, po roku 1908 bronzový reliéfny náhrobok Elsy Markowetz a v roku 1910 Portrét muža (Štúdia hlavy) a neobyčajne pôsobivé sochy v duchu secesného symbolizmu Viera (Smútiaca žena) a Mignon s harfeníkom. Všetky tieto diela prezentujú vtedy aktuálnu secesnú líniu sochárstva.

Parížsky pobyt a návrat do Bratislavy

Kühmayer je príkladom toho, že pobyt v Paríži, mekke moderného umenia 20. storočia, ešte nie je zárukou toho, že v umelcovej tvorbe sa prejaví vzťah k experimentom moderného sochárstva. Konzervatívne ovzdušie akadémie Julian, predchádzajúce školenie či jeho umelecké cítenie mu možno nedovolili prekročiť hranice oficiálne uznávaného vkusu. Priamo z parížskeho pobytu sa zachovalo len jedno jediné dielo - Boj kentaura s Lapithom z roku 1911.

Keď sa po dvojročnom parížskom pobyte vrátil do rodného mesta, okamžite získal niekoľko verejných objednávok, z ktorých najznámejšia je Kačacia fontána z roku 1914. Okrem toho realizoval niekoľko náhrobkov z rokov 1913, 1917 a 1920, ktoré sú na Ondrejskom cintoríne.

Neskoršia tvorba a komorná plastika

Za zmenených spoločensko-politických podmienok po roku 1918 Kühmayer zjavne stratil možnosť realizovať oficiálne sochárske úlohy. Ďalšie vyhotovené dielo na verejnú zákazku je až z roku 1933, a to socha Barlolámača pre Piešťany. V spoluautorstve s Alojzom Rigelem vytvoril ešte v roku 1942 komornú fontánu Dievča so srnkou. Poslednou známou monumentálnou Kühmayerovou prácou je reliéf Roľníčka (žnica) a robotník z roku 1943.

Od dvadsiatych rokov mala v jeho tvorbe dominujúce postavenie komorná plastika. Portréty, ale najmä ženský akt, ktorý už natrvalo ostal stredobodom jeho tvorivého záujmu, či už v plne plastickej, alebo reliéfnej podobe. Priklonil sa tým k neexpresívnej línii sochárskeho prejavu. Pri ženských postavách volil väčšinou statický pokoj, vyrovnanosť (napr. Kľačiaci akt ženy, Kúpajúca sa, obe z dvadsiatych rokov či Eva z roku 1936).

Časom sa nevyhol stereotypu opakujúcich sa schém (napr. Žena so zdvihnutými rukami, Ženský akt so zopätými rukami alebo Ženský akt s rukou nad ľavým prsom, všetky z tridsiatych rokov). Najmä v niektorých reliéfoch z obdobia okolo roku 1936 badáme zosilnenie lyrického akcentu a postupné zjednodušovanie foriem (napr. Žena vchádzajúca do kúpeľa, Žena vychádzajúca z kúpeľa, Žena s jablkom - Eva či Kľačiaci ženský akt).

Inovácia v materiáloch

Zaujímavosťou je aj technológia materiálu, s ktorým Kühmayer pracoval. V roku 1930, po štyroch rokoch práce, skúmania i nezdarov, vynašiel umelý kameň - kamennú hmotu, ktorá sa dala liať do formy rovnako dobre ako bronz. Kühmayer vytvoril v umelom kameni portrétne busty, ale aj rôzne reliéfy.

Cintoríny v Piešťanoch a ich história

Piešťany disponujú viacerými cintorínmi, ktoré reflektujú historický vývoj mesta a jeho obyvateľov.

Starý židovský cintorín (Jánošíkova ul.)

Počiatky tohto pohrebiska nie sú jasné. Najstaršie z identifikovaných kamenných náhrobníkov pochádzajú z prvej polovice 19. storočia, neidentifikované môžu byť staršie. Z celkového počtu 637 náhrobných kameňov je väčšina bohato zdobených, viaceré sú dielom významných kamenárskych dielní. Epitafy sú zväčša napísané hebrejským písmom. Na cintoríne je pochovaných rad zaslúžilých piešťanských obyvateľov i celých rodín. Najznámejší z pochovaných náboženských dejateľov bol Koloman Weber, hlavný rabín a predseda Ústrednej kancelárie autonómnej ortodoxnej židovskej obce na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.

Horný cintorín (Žilinská cesta)

Tzv. starý, doposiaľ funkčný, pôvodne rímskokatolícky cintorín, s najstaršími náhrobníkmi z 19. storočia. Ústredný kamenný kríž je datovaný rokom 1864, vedľa cintorína, pri ceste, stojí kríž pochádzajúci z roku 1779. Medzi náhrobníkmi sa nachádza niekoľko exemplárov zdvojených, tzv. manželských náhrobných pomníkov, ktoré boli v minulých dvoch storočiach časté na úzkom páse územia medzi Piešťanmi a Trnavou. Na cintoríne je pochovaný významný rodák, sochár V. Vavro (1911-1992).

Nový cintorín (Bratislavská cesta)

Založený bol v tridsiatych rokoch 20. storočia. Autori cintorína F. Wimmer a A. Szőnyi vymedzili plochy, navrhli obradné a servisné priestory a stanovili zásady pre oddelené pochovávanie vyznávačov evanjelickej, katolíckej a židovskej konfesie. V osemdesiatych rokoch pribudol urnový háj, založený podľa projektu A. Staškovej. Na cintoríne, kam preniesli i telesné pozostatky a náhrobníky viacerých významných osobností zo zrušených cintorínov, sú okrem iného hroby zakladateľa Vojenského kúpeľného ústavu dr. F. E. Scherera (1805-1879) a zakladateľa Výskumného ústavu reumatických chorôb prof. Š. Siťaja (1911-1990). V židovskom sektore sa nachádza aj 17 náhrobníkov, zachránených zo zaniknutého cintorína v obci Banka. Hrob F. Goldsteina bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku.

Z pochopiteľných pragmatických dôvodov dostal prívlastok Nový. Z 54 199 m² veľkého pozemku sa každej z troch vtedy dominantných konfesií vymedzila primeraná vlastná plocha a pre každú náboženskú obec sa postavili samostatné ceremoniálne budovy. Časom sa vzájomná izolácia evanjelickej a katolíckej zložky prežila a separovaný zostal iba bet olam pre vyznávačov židovského náboženstva. Na spojenej ploche pôvodne dôsledne oddelených kresťanských zložiek vznikol občiansky cintorín, na ktorom sa pochovávajú vyznávači rozličných vierovyznaní i neverci. V druhej polovici dvadsiateho storočia naň preniesli niektoré náhrobníky a exhumované pozostatky z rušených starších cintorínov. Ako príklad možno spomenúť granitový náhrobok rodiny Janszkovcov z roku 1911 (sektor B, č. 316), pod ktorým je pochovaný aj voľakedajší hlavný záhradník piešťanských parkov J. Janszky (+1940). V osemdesiatych rokoch obohatil cintorín urnový háj, založený podľa návrhu Ing. A. Staškovej.

V Piešťanoch máme päťtisíc hrobov, v ktorých je pochovaných skoro dvadsaťtisíc ľudí, pretože v jednom hrobe sú dvaja až štyria, často aj tri generácie.

Ďalšie pamätníky a umenie v Piešťanoch

Mesto Piešťany je obohatené o viaceré pamätníky a umelecké diela.

• Kamenný kríž s korpusom (Sládkovičova / Tatarkova): Práca barokového ľudového umelca. Na podstavci je nápis a datovanie 1783.
• Stĺp Najsvätejšej Trojice (Vrbovská cesta): Ďakovný Trojičný stĺp s nápisom; práca ľudového umelca datovaná rokom 1883.
• Pomník obetiam prvej svetovej vojny (Štefánikova ulica): Pieskovcový monument, umiestnený oproti kostolu sv. Štefana, vyhotovil v roku 1937 miestny rodák akad. sochár V. Vavro.
• Pomník Ludwiga van Beethovena (Sad Andreja Kmeťa) - kultúrna pamiatka. Pochádza z roku 1939, autorom je akad. sochár L.Ľ. Pollák. Podnet pre vznik pomníka dala domnienka o Beethovenovej návšteve Piešťan.
• Pomník padlým rumunským vojakom (Žilinská cesta) - kultúrna pamiatka. Dielo rumunského autora E. Ciuca pripomína veľký podiel rumunského vojska na oslobodení Piešťan v apríli 1945.
• Pomník Adama Trajana z Benešova (Sad Andreja Kmeťa) - kultúrna pamiatka. Dielo sochára L.Ľ. Polláka odhalili v roku 1948 na uctenie pamiatky autora oslavnej básne Saluberrimae Pistinienses Thermae.
• Pomník oslobodenia (Nám. SNP): Odhalený v roku 1950; autorom je miestny rodák akademický sochár V. Vavro.
• Bronzové súsošie Milenci (Sad Andreja Kmeťa): Dielo sochára A. Trizuljaka, pamiatka na prvú plenérovú výstavu plastiky v piešťanských parkoch v roku 1962.
• Busta Ivana Stodolu (Námestie SNP 5): Dielo sochára V. Vavra, umiestnené od roku 1992 na dome, kde lekár, spisovateľ a dramatik býval v posledných rokoch svojho života.

Cintorínske prehliadky a význam cintorínov

Cintorínske prehliadky zvykneme organizovať zvyčajne v čase okolo dušičiek. Počas letných mesiacov je to však príjemná zmena - vyjsť z prašných a rušných ulíc do pokoja mestskej zelene, medzi náhrobné kamene, ktoré nám šepkajú príbehy svojich majiteľov.

Cintoríny nemusia byť len miestami smútku. Môžu byť aj priestorom, kde sa spomienky premieňajú na zážitok, história sa vpisuje do kamenných náhrobkov a krajina rozpráva príbehy o tých, ktorí tu boli pred nami. Niektoré cintoríny nie sú len miestom posledného odpočinku, ale aj pôsobivými galériami histórie, architektúry a umenia. Ak hľadáte na cestách výnimočné zážitky, zastavte sa aj na týchto miestach.

Významné cintoríny na Slovensku

Na Slovensku sa nachádza mnoho cintorínov, ktoré sú významné z rôznych dôvodov.

• Národný cintorín v Martine: Jedno z najvýznamnejších pietnych miest na Slovensku, miesto posledného odpočinku najvýznamnejších osobností slovenského kultúrneho a politického života.
• Cintorín pri Kalvárii v Banskej Štiavnici: Výnimočný cintorín pri ikonickej barokovej Kalvárii, jeden z najmalebnejších miest svojho druhu na Slovensku.
• Židovský cintorín v Bardejove: Jeden z najzachovalejších židovských cintorínov na Slovensku, súčasť židovského kultúrneho dedičstva.
• Ondrejský cintorín v Bratislave: V srdci bratislavského Starého Mesta, miesto koncentrácie histórie hlavného mesta.
• Cintorín Slávičie údolie v Bratislave: Najväčší cintorín hlavného mesta, civilná aj vojenská časť.
• Cintorín v Hervartove: Malý cintorín pri najstaršom zachovanom drevenom kostole na Slovensku, skvost vidieckej sakrálnej architektúry.

Dušičky a spomienky na zosnulých v Piešťanoch

Uplynulý víkend mnohí využili na pietnu spomienku na zosnulých blízkych. Dušičkový víkend sa rozbiehal a na cintoríny ľudia prichádzali postupne. Cintoríny v Piešťanoch boli upratané, smetné nádoby pripravené na „dušičkový“ nával. Na informačnej tabuli pri vchode boli za sklom štyri smútočné oznámenia. Počas októbra sme mali 34 pohrebov, čo je oproti minulosti rekordné číslo.

Cintoríny sú nielen oázou pokoja, ale predstavujú aj hodnotný kultúrno-historický fenomén. Patria aj medzi turistické lákadlá.

tags: #bratislavsky #cintorin #piestany #vianoce