Vodný krst ponorením je dôležitý obrad v kresťanstve, ktorý má hlboký význam a symboliku. Veríme, že Sväté Písmo (Biblia) je neomylné a pravdivé Božie Slovo, síce ľuďmi napísané, ale inšpirované Duchom Svätým. To znamená, že Boh - Svätý Duch - viedol pisateľov, aby napísali to a len to, čo On sám chcel. V Novom zákone nachádzame dve ustanovenia, ktoré učeníci Pána Ježiša Krista majú zachovávať: krst vo vode ponorením a večera Pánova. Obe nariadil Pán Ježiš Kristus a obe sú symbolické, poukazujú na spasiteľné dielo Ježiša Krista a vzťah medzi ním a jeho vykúpeným ľudom.
Biblický Základ Krstu Ponorením
Doslovným významom slova krst, po grécky baptizma, je „ponorenie“. Tam, kde sa v slovenských (a českých) prekladoch Biblie nachádza slovo krstiť, sa v gréckych textoch Nového zákona nachádza grécke sloveso baptizó. Toto grécke slovo nie je len náboženským technickým termínom, ale v gréčtine je to všeobecne známe a bežne používané slovo. Pôvodný a základný význam slovesa baptizó znamená: spôsobiť, aby niečo bolo do tekutiny ponorené; ponoriť niečo pod hladinu vody alebo inej tekutiny a potom to vytiahnuť.
Sloveso baptizó, a tým aj sloveso krstiť (pokrstiť), má okrem základného významu aj prenesený (metaforický) význam, a tým je stotožniť, zjednotiť. Prenesený význam poukazuje na zmenu stavu či vlastnosti toho, čo je ponorené, a poukazuje na zmenu identity. Novozákonný popis krstu potvrdzuje skutočnosť, že tento obrad sa v biblických dobách vykonával ponorením do vody. Nikde v Biblii toto slovo nie je použité na pokropenie či poliatie.
Historický Kontext a Ján Krstiteľ
Ešte pred začiatkom Kristovej verejnej služby vystúpil Ján Krstiteľ, volal izraelský ľud k pokániu a na znamenie tohto pokánia ich krstil (Mk 1,1-8). Ján krstil v Jordáne u Aion, „lebo tam bol dostatok vody.“ (J 3,23). Celou jordánskou krajinou sa ako požiar rozšírila správa o pozoruhodnom kazateľovi, ktorý kázal pri Jordáne. Ľudia, ktorí sa v zástupoch tlačili okolo neho, potom na jeho výzvu vstupovali do rieky a on ich ponoril. Preto k jeho menu Ján ľudia pridávali ďalšie „Krstiteľ“.
V starozákonnej dobe Židia dodržiavali veľa náboženských obradov, ceremónií a rituálov, pri ktorých úzkostlivo dbali na vonkajšiu formu. Keď Ján Krstiteľ vystúpil so svojím kázaním, vyzýval ľudí k zmene srdca. Krst spájal s pokáním a príchodom Mesiáša. Ježiš svojím vlastným krstom, okrem iného, dal pečať súhlasu dielu Jána Krstiteľa i príklad svojim nasledovníkom. Keď bol Ježiš pokrstený, „vystupoval z vody“ (Mk 1,10).
V osobe Jána Krstiteľa sa spája Starý a Nový zákon. Symboly Starého Zákona - prorocký hlas, asketická forma života, symboly očisťovania - teda starozákonné znaky a predobrazy, ktoré sa stretávajú s realitou a naplnením v osobe Ježiša z galilejského Nazaretu. Preto Ján Krstiteľ mohol predstaviť Ježiša svojim učeníkom ako toho, ktorý bude krstiť inak, ako to robil on. Ježišov krst už nebude len symbolom túžby po očistení ako Jánov, ale bude to krst Duchom Svätým a ohňom, bude skutočným narodením sa pre nový život, bude ponorením sa do Kristovho života a smrti a ponorením sa do jeho zmŕtvychvstania.
Historický vývoj praxe krstu
Počas celého prvého tisícročia bola všade v Cirkvi - na Východe i na Západe - samozrejmá a takmer výlučná prax krstu ponorením. Archeologické nálezy v Kumráne pri Mŕtvom mori, kde bolo sídlo Esejcov, ukazujú, že už oni prijímali svojich členov krstom ponorením. Bolo tam nájdených niekoľko bazénov vytesaných do skaly, do ktorých viedli schody. Krst ponorením dokladajú tiež kresby z katakomb a chrámov, vyobrazené na stenách a na stropoch, a mozaiky na podlahách. Archeologické nálezy a história nám ukazujú, že prví kresťania sa dávali krstiť v riekach, jazerách, alebo baptistériách - krstiteľniciach, ktoré boli väčších rozmerov, jednak, že krstili dospelých, alebo väčšie deti (ktoré sami mali možnosť sa rozhodnúť) a po druhé, krstilo sa ponorením celého človeka. Mali buď kruhovitý tvar, alebo tvar v tvare kríža.
Niekedy sa stretávame s námietkou, alebo mienkou, že prax ponorenia pri krste sa zrodila a rozvinula v dobe, kedy väčšinu krstencov tvorili dospelí, zatiaľ čo pre krst detí je praktickejšie a vhodnejšie previesť krst poliatím. Ak z priestorových dôvodov nebolo možné ponorenie celého tela krstenca do krstného prameňa, krstenec bol ponorený do vody čiastočne a tak bola na jeho hlavu liata voda. Ešte v polovici 13. storočia sv. Tomáš Akvinský si kládol akademickú otázku, či je platný aj krst poliatím, resp. či krst ponorením je podmienkou jeho platnosti. Katechizmus jasne uvádza ponorenie krstenca do krstnej vody ako primárny spôsob slávenia krstu.
Kristov Príkaz a Jeho Dôležitosť
Máloktorý príkaz Biblie je taký jasný a autoritatívny ako Ježišove slová: „Choďte - učte - krstite.“ Cirkev - veriaci ľudia majú ísť do celého sveta a kázať - všetkých ľudí učiť o spasení v Kristovi. Akonáhle niekto uverí, má byť pokrstený. Krst je príkaz samotného Spasiteľa, a to dostatočne vypovedá o jeho dôležitosti. My, ľudia, nemáme žiadne právo rušiť či upravovať jasné pokyny a príkazy, ktoré vydal Boh. Keby sme v Písme nenašli pre krst žiadny iný dôvod ako Kristov príkaz, bol by sám o sebe postačujúci. Pán Ježiš neprišiel z neba na zem tajne, inkognito, aj keď sa za ľudí mohol pred vesmírom právom hanbiť. Prišiel zjavne a svoju náklonnosť k nám vyhlásil úplne verejne (Ján 1,14). „Každého teda, kto sa ku mne prizná pred ľuďmi, k tomu sa i ja priznám pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“
Ježišov príklad: Jedného dňa Kristus zavrel dvere tesárskej dielne, rozlúčil sa s rodinou a zamieril k Jordánu, kde kázal Ján Krstiteľ. Prišiel až k nemu a žiadal ho o krst. Od samotného začiatku bol krst spojený s očistením človeka od hriechov, s odpustením (Mat 3,6; Sk 2,38). V tom prípade Kristus, ktorý nikdy nezhrešil, nemusel byť pokrstený! Kristus podstúpil krst z úplne iného dôvodu: aby nám svojím príkladom zdôraznil jeho dôležitosť.
Symbolika Krstu Ponorením
Pri krste ide o ponorenie do vody „v meno Otca, Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19), ktoré je symbolickým vyjadrením kresťanovho stotožnenia sa s Kristovou smrťou a vzkriesením. Človek, ktorý sa krstí, sa celý ponorí do Božieho mena, čím vyjadruje to, že patrí Bohu a tiež duchovnú skutočnosť, že spolu s Kristom zomrel starému životu a spolu s ním bol prostredníctvom znovuzrodenia vzkriesený k novému životu, životu v Kristovi a pre Krista. Pavol hovorí, že krst je pripomienkou, či pamiatkou smrti, pochovania a vzkriesenia Ježiša Krista. Krstom človek vyjadruje, že prijíma smrť Ježiša Krista ako obeť zmierenia a že vidí v jeho vzkriesení záruku svojho nesmrteľného života. Pre sv. Pavla naše „pochovanie“, ponorenie sa do Kristovej smrti, predstavuje samotnú podstatu krstu. Ak sme sa totiž Kristovi stali „podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“. V tomto „účinnom znaku“ vynorenia sa z krstnej vody nachádzame spolu s Nikodémom odpoveď na otázku: „Ako sa môže človek znova narodiť, keď je už starý?“ (Jn 3,4).
Keď starozákonní pisatelia hovorili o záplave vôd, často týmto obrazom opisovali nesmierne ťažkosti a utrpenia (Žalm 42,8; 69,2.3…). V tomto zmysle bol aj Ježišov krst obrazom jeho neskoršieho nesmierneho utrpenia. Ponorenie do vody bolo symbolom jeho smrti a vynorenie naopak znázornením jeho zmŕtvychvstania. Keby cirkev praktizovala iný spôsob krstu než ponorením, potom by sa tento význam krstu stratil.
Očistenie od Hriechov a Nový Život
Ježiš Kristus prišiel na svet preto, aby ľuďom mohli byť odpustené hriechy (Sk 2,38; 13,28). Kristovi však išlo o oveľa viac - aby hriechom zotročeného človeka vyslobodil z nadvlády hriechu (pozri Mat 1,21). Akonáhle človek uverí Kristovi, spozná Božiu pravdu a prijme krst, sú mu odpustené všetky minulé hriechy, a to znázorňuje ponorenie pri krste (Sk 2,37.38; 17,30). Boh všetky hriechy zabúda a zmazáva ich (Iz 1,16-18; Mich 7,18.19). Krst má však po ponorení ešte ďalšiu fázu. Po „pochovaní starého života do vodného hrobu“ prichádza vynorenie - „vzkriesenie človeka k novému životu“. Boh si želá, aby po krste ľudia v jeho moci žili novým životom podľa Kristovho príkladu. Krst je symbolom očistenia. Hriech je zdrojom poškvrny, nečistoty. Voda zmýva naše minulé hriechy, viny. Krst je znamením odpustenia hriechov (Sk 22,16; 1 Kor 6,11; Tit 3,5; 1 P 3,20.21). Je to radostná slávnosť zmierenia s Bohom (L15,6.7.9.10.23.24.32).
Nový zákon jasne uvádza, že očistenie a odpustenie prináša Ježišova krv, a nie voda krstu: Jeho krvou sme ospravedlnení (Rímskym 5:9), máme očistené svedomie (Židom 9:14) a jeho krvou sme vykúpení (1. Petrov 1:18-19). Voda, do ktorej sme pri krste ponorení, neočisťuje, nezachraňuje, ale je svedectvom o viere vo vzkrieseného Pána Ježiša Krista - o viere, ktorú už máme skôr, ako sa necháme vo vode pokrstiť. Nezachraňuje nás voda samotná, ale to, čo ponorenie do vody a vynorenie z nej symbolizuje, a tým je vzkriesenie Ježiša Krista - vzkriesenie, ktoré potvrdilo, že Boh prijal Kristovu obeť za nás a namiesto nás.
Zmluva s Bohom a Vstup do Jeho Rodiny
V starozákonnej dobe Boh uzavrel s Abrahámom a neskôr s celým národom zmluvu, že On bude ich Bohom a záchrancom, ak aj oni zo svojej strany dodržia zmluvné podmienky (5 Moj 5,1.2). Vonkajším znakom starozákonnej zmluvy bola obriezka (1 Moj 17,14). V novozákonnej dobe je to viera v Ježiša Krista, ktorá prirodzene ústi v krste (Kol 2,11.12). Boh ponúka ľuďom tú pravú „doložku najvyšších výhod“, ktorá výrazne obohacuje už terajší život človeka a navyše znamená večný život.
Ján zaznamenal Kristov výrok o tom, ako môže byť človek pripojený k jeho duchovnému kráľovstvu: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.“ (Ján 3,5) Akt adopcie duchovného dieťaťa do Božej rodiny, do cirkvi, prebieha prostredníctvom krstu. Celá táto pasáž hovorí o úlohe Ducha Svätého v živote cirkvi aj jednotlivcov. Pri krste človek dostáva dar Ducha Svätého. Boží návod je jednoduchý. Cesta človeka do Božieho kráľovstva vedie cez vieru, poznanie Písma, odovzdanie života Ježišovi Kristovi, krst ako vstup do Božej cirkvi, vedenie a výchovu Duchom Svätým a službou pre iných v jeho moci.
Predpoklady Biblického Krstu
Biblia hovorí, že je len „jeden krst“. V dobe apoštolov sa kresťania v tejto otázke nerôznili, pretože poznali a praktizovali pokyny Ježiša Krista. Aby bol človek spasený a stal sa učeníkom Ježiša Krista, musí činiť pokánie a uveriť v evanjelium Ježiša Krista. Oboje, pokánie aj viera, predchádza krstu ponorením. Krst vo vode ponorením je krokom poslušnosti, ktorý sa má vykonať po získaní spasenia ako verejné vyznanie viery v Krista a stotožnenia sa s Ním. Krst je vstupnou bránou do Kristovej cirkvi. Krstom je individuálny veriaci začlenený medzi Boží ľud. Krst je zároveň uschopnením a vybavením pre službu. Ako krst bol začiatkom Ježišovej verejnej služby, tak náš krst je ordináciou do našej služby.
Podľa učenia Písma má biblický krst význam iba pre tých, ktorí dosiahli primeraný vek, aby pochopili a plne prežili posolstvo evanjelia, aby uverili, prežili pokánie a znovuzrodenie. To sú Božie predpoklady pre krst (Mat 28,18.19; Mar 16,16; Ján 3,5). Predpokladom krstu je akt viery. Nie je to naopak, že by krst bol predpokladom viery. Krst bez viery nemá zmysel. Z príkazu Pána Ježiša v Matúšovi 28:19-20 je zrejmé, že krst je súčasť činenia učeníkov Pána, nasledovníkov Krista. Činenie učeníkov Ježiša Krista sa uskutočňuje hlásaním evanjelia Ježiša Krista, vyučovaním pravdám, ktoré sú v evanjeliu obsiahnuté a zvestované a následne vyznané slovne a aj skutkom - ústnym prehlásením (svedectvom) a krstom ponorením.
Požiadavky pre krst:
- Viera v Ježiša Krista: Prvým predpokladom krstu je viera v Ježiša v plnom slova zmysle: že Kristus bol od večnosti, že je druhou osobou božstva, že sa stal človekom a na zemi žil príkladným životom, že zomrel a vstal z mŕtvych, že príde druhýkrát ako Kráľ. Viera v evanjelium, viera v Kristovu zástupnú obeť a jeho zmŕtvychvstanie znamená, že veriaci v evanjelium bol s Kristom stotožnený v smrti, v pochovaní a vzkriesení. Je to viera v toho, ktorý vzkriesil Krista z mŕtvych (Rímskym 4:24), a v to, že Kristus bol vzkriesený, žije a odíduc do neba je po pravici Boha (1. Petrov 3:22).
- Pokánie: Pokánie je poznanie, že môj život v minulosti bol v Božích očiach hriešny, a preto cítim potrebu ho zmeniť podľa Božieho priania. O tom, že pokánie predchádza krstu, hovorí Peter v odpovedi tým, ktorí počúvali jeho kázeň na Letnice. Pýtali sa ho: „Čo máme robiť, mužovia bratia?“ (Skutky 2:37). Peter odpovedal: „Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov…“ (Skutky 2:38).
- Znovuzrodenie a zmena života: Poznanie Boha a jeho posolstva znamená viac než intelektuálne poznanie. Boh v nás chce obnoviť pôvodný obraz, ktorý na začiatku zmazal hriech. Jemu nejde o vonkajšiu zmenu, o vylepšenia, ale o skutočnú vnútornú premenu, ktorú v človeku môže vykonať jedine Boh. Krstom vo vode ponorením veriaci (krstenec) dáva najavo, že zomrel starému spôsobu života - jeho starý človek zomrel s Kristom na kríži (zomrela stará, adamovská prirodzenosť) a vstúpil do novoty života (Rímskym 6:6; Galatským 2:20; Kolosenským 3:1-4).
- Súhlas cirkevného spoločenstva: Krst je rýdzo osobným rozhodnutím každého človeka, a predsa časť zodpovednosti leží aj na cirkvi. Cirkev človeka učí (Mat 28,19.20) a prijíma ho do svojho spoločenstva. Preto by „starší súrodenci Božej rodiny“ mali sledovať a potvrdiť duchovné pokroky a rast vzťahu dotyčného človeka ku Kristovi (Mat 18,18).
Slávnostná nedeľa | Svedectvá o krste
Krst Detí vs. Krst Veriacich
Biblický krst je v rozpore s dnes tak rozšírenou praxou krstu nemluvniat. Známy protestantský teológ Karl Barth napísal: „Nový zákon nikde neprikazuje ani nepripúšťa krst malých detí.“ Keďže nemluvniatka a malé deti nespĺňajú základné predpoklady pre biblický krst, nie je správne ich krstiť a kvôli nim meniť aj spôsob krstu. To však neznamená, že v detstve im je odopreté Božie kráľovstvo! Navyše Písmo poskytuje veriacim rodičom uistenie, že ich deti sú posvätené ich vierou (1 Kor 7,14). Krst detí nezapadá do biblickej definície krstu ani biblického spôsobu krstu. Ak si kresťanskí rodičia želajú zasvätiť svoje dieťa Kristovi, potom je táto služba zasvätenia dieťaťa úplne v poriadku. Mnohí kresťania, ktorí praktizujú krst detí, konajú tak kvôli tomu, že ho chápu ako novú zmluvu ekvivalentnú s obriezkou. Nový zákon nikde takýmto spôsobom nespája krst a obriezku.
Podľa Písma nejde o umytie telesnej špiny, ale ide o „záväzok dobrého svedomia voči Bohu“ (1Pt 3,21), to znamená o skutok poslušnosti Božiemu slovu, ktoré hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16,16). Všimnime si, že Ježiš hovorí v tomto poradí: 1. uveriť, 2. Krst bez viery nemá zmysel. Kým človek najprv neurobí pokánie a neuverí v evanjelium, nie je očistený krvou Ježiša Krista, nemá ešte dobré svedomie pred Bohom. Zo stránok Nového zákona vieme, že krst je určený iba veriacim.
Rozlišovanie Krstu Vodou a Krstu Duchom Svätým
V Biblii sa stretávame s pojmom krst v štyroch rozličných súvislostiach. Jednou z nich je krst vodou a druhou krst Duchom Svätým. Naplnenie Duchom Svätým, ku ktorému došlo na Letnice v Jeruzaleme, Biblia tiež nazýva krstom, to znamená ponorením do Ducha Svätého (Sk 1,4-5). Ide o skúsenosť, nasledujúcu po obrátení človeka ku Kristovi, ktorá predstavuje jeho zmocnenie ku kresťanskej službe a k tomu, aby sa stal Ježišovým svedkom (Lk 24,49; Sk 1,8). Pri krste Duchom Svätým človeka Duch naplní a v jeho vnútri sa stane duchovným prameňom, tryskajúcim k večnému životu (J 7,37-39).
Treba si uvedomiť, že krst Duchom Svätým platí iba pre znovuzrodených, ktorí majú nebeskú nádej. Ľudia s pozemskou nádejou tiež symbolizujú svoju oddanosť Bohu vo vode/ponorením/, ale nie je to „krst Duchom Svätým“. Nová zmluva bola uzavretá iba so skupinou „kráľov a kňazov“ (túto možnosť mal vyvolený národ, „kráľovské kňazstvo“, ale ju nevyužil), teda tých, čo sú „kúpení zo zeme“ a budú „vládnuť nad zemou“. Krst Ducha Svätého predstavuje prijatie Ducha Svätého ako daru od Boha. Preto treba rozlišovať medzi výrazmi „dar Ducha Svätého“ čo je vlastne prijatie Ducha a „darmi od Ducha Svätého“ čo znamená vystrojenie veriaceho pre službu v Cirkvi Kristovej. Prijatie Ducha Svätého sa prejavuje výraznou a významnou zmenou v spôsobe života človeka, ktorá je viditeľným znakom obrátenia sa, znovuzrodenia. Krst vodou je aktom, ktorý má nasledovať po prijatí Ducha Svätého ako daru od Boha.
Krst v Iných Náboženstvách
Aj keď je krst najznámejší ako kresťanský rituál, podobné obradné praktiky existujú aj v iných náboženstvách. Krst je fascinujúcim a bohatým symbolom, ktorý sa v rôznych náboženstvách interpretuje rôznymi spôsobmi. V kresťanstve ide o rituál, ktorý znamená očistu, znovuzrodenie a zavedenie do komunity veriacich.
1. Krst v judaizme
V judaizme existuje obdobný rituál nazývaný mikve, čo je rituálna očista vo vode. Mikve sa vykonáva na očistenie osôb, ktoré prešli nejakým druhom nečistoty, napríklad po pôrode, počas menštruácie alebo po smrti. Mikve nie je ekvivalentom krstu v kresťanstve, pretože nejde o rituál na odpustenie hriechov, ale skôr o fyzickú a duchovnú očistu pred návratom do komunity alebo pred vstupom do určitého náboženského stavu.
2. Krst v islame
V islame sa používa rituál očisty nazývaný wudu (ablúcia), ktorý sa vykonáva pred modlitbami a inými náboženskými aktivitami. Rituálne umývanie rúk, tváre, nôh a úst je spôsobom, ako sa veriaci očistí pred vstupom do modlitby a ďalších náboženských obradov. Podobne ako v judaizme, aj v islame ide o symbolickú očistu, ktorá zabezpečuje náboženskú pripravenosť na kontakt s Bohom, nie o spásu.
3. Krst v hinduizme a budhizme
V hinduizme a budhizme sa síce nenachádza presný ekvivalent kresťanského krstu, ale obidve náboženstvá obsahujú rituály očisty, ktoré majú podobný symbolický význam. V hinduizme je častým rituálom snána alebo kúpanie v posvätných riekach, ako je Ganga, ktorý má očistiť veriacich od hriechov a poskytnúť duchovné povznesenie. V budhizme, najmä v tibetskej tradícii, môže byť podobný proces očisty spojený s duchovným rastom a praxou meditácie.
Krst ako Medzník v Živote Učeníka
V živote človeka existuje niekoľko veľmi významných „vrcholov“ - je to narodenie, voľba životného partnera, voľba povolania, odchod detí z rodiny, odchod do dôchodku … Krst však svojím významom prevyšuje všetky tieto podstatné životné kroky, pretože rozhoduje o večnom osude človeka. Rozhodnutie prijať Ježiša Krista ako Spasiteľa je tým najkrajším a zároveň najzodpovednejším rozhodnutím. Krst vo vode ponorením je medzník, deliaca čiara. Krst je deliaca čiara života v tom, že krstenec verejne deklaroval, že je pod autoritou a panstvom Ježiša Krista, je jeho učeníkom a nasledovníkom - a platí to raz a navždy. Noe v korábe bezpečne preplával, prešiel vodami potopy. Cesta späť pre tých, ktorí boli v korábe, už nebola možná - starý svet zahynul, prestal existovať. Tak podobne ani cesta späť po krste vo vode ponorením už nie je možná. Krstenec krstom ponorením deklaruje, že sa pre neho skončilo panstvo a nadvláda hriechu a veriaci vstúpil do nového života v Bohu.
Inou metaforou tohto krstu sú dvere. V tejto metafore krst je dverami, ktorými krstenec prechádza. Dvere (krst) symbolizujú to, že tento človek opustil starý život (odišiel zo starého spôsobu života) a vstúpil (prešiel) do nového života. Je to pohyb „akoby iba v čase“. Prešiel „dverami času“ a dvere sa za ním definitívne zavreli - skutok krstu sa nedá odstrániť. Kto sa dal v krste ponoriť pod vodu, už ponorený bol a nedá sa to nijako „odkrstiť“, „odponoriť“. Celý svet (predovšetkým ten duchovný) o tom vie a toto vyznanie berie do úvahy.
Otázka "Prekrstenia"
Niekedy sa rieši otázka prekrstenia. Aby sme to objasnili, rozdelíme prípady do dvoch kategórií. Prvá kategória sú tí, ktorí boli pokrstení pred tým, ako sa stali kresťanmi. Najčastejší prípad sú tí, ktorí boli pokrstení ako deti a tí, ktorí boli pokrstení neskôr, ale v skutočnosti nepoznali Ježiša ako Spasiteľa, keď boli pokrstení. V tomto prípade, áno, osoba potrebuje byť prekrstená. Biblia ukazuje, že krst je po spasení.
Druhá kategória sú tí, ktorí boli pokrstení po tom, ako uverili v Krista, ale boli pokrstení inak ako ponorením. Tento prípad je zložitejší. Je možné argumentovať, že taký človek nebol skutočne pokrstený. Ak bola použitá metóda pokropením alebo poliatím, nezodpovedá to základnej definícii krstu „ponoriť“. Biblia však nikde špecificky neurčuje prípad, že by bol niekto pokrstený a nebol pritom ponorený. Prípad by mal byť posúdený individuálne. Veriaci, ktorý bol pokrstený nebiblicky by mal prosiť Pána o múdrosť (Jakub 1:5).