Obdobie od Troch kráľov po Popolcovú stredu sa nazýva Fašiangy a patrilo a doteraz patrí k najveselšiemu obdobiu v roku, symbolizujúc radosť, hojnosť a veselosť. V tomto čase boli časté ľudové veselice, zabíjačky a svadby. Počas fašiangov sa konzumovali hlavne zabíjačkové špeciality, šišky, fánky a iné sýte jedlá. Typickým zvykom z fašiangového obdobia bol sprievod v maskách po dedine, ktorý býval bujarý, sprevádzaný spevom a tancom. Masky často znázorňovali rôzne zvieratá. Od ľudí sa vyberali rôzne príspevky, najmä klobásy, slanina, údené mäso, vajcia i peniaze. Počas sprievodu sa spievala pieseň: "Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožúška, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám len sa tak trasiem, dajte mi slaniny, nech sa vypasiem. Tuto nám nedali, tuto nám dajú, zabili komára, slaninu majú." Vyvrcholením Fašiangov bolo pochovávanie basy v utorok pred polnocou Popolcovej stredy. Názov Popolcová streda pochádza zo zvyku páliť palmy, na našom území bahniatka. Popol, ktorý bol takto získaný, sa používal pri bohoslužbe v tento deň, keď sa ľuďom dával popolom na čelo znak kríža. Znak z popola mal pripomínať, že prach sú a na prach sa obrátia.
Jar ako obdobie znovuzrodenia a tradícií
Jar je obdobím znovuzrodenia a prebúdzania sa po dlhej, studenej a smutnej zime. V tomto čase sa prebúdza príroda, pučia stromy, začínajú kvitnúť kvety a rodia sa mláďatá. Je to čas radosti, kedy jar symbolizuje kolobeh života, od narodenia až po smrť. Prvý jarný deň je deň rovnodennosti, čo znamená, že je rovnako dlhý deň i noc.
Vynášanie Moreny
Jedným z prvých jarných ľudových zvykov je vynášanie Moreny. Morena sa vynášala dva týždne pred Veľkou nocou na Smrtnú nedeľu. V tento deň vstávali ľudia ešte pred východom Slnka a umývali sa v potoku v tečúcej vode. Morena - slamená figurína oblečená do ženského oblečenia, symbolizovala smrť a zimu. Táto tradícia má svoj pôvod ešte v predkresťanskom období. Morenu nosili slobodné, mladé dievčatá po dedine od domu k domu. Morene sa nesmel nikto vysmievať, keďže sa verilo, že ak tak niekto urobí, potom ochorie. Pri nosení tejto bábky sa spievala pieseň: "Morena, Morena, za koho si umrela?" Ukončenie tohto rituálu bolo nasledovné: najprv Morenu vyzliekli zo šiat, potom ju zapálili a hodili do potoka.
Kvetná nedeľa
Týždeň pred Veľkou nocou, nazývaný aj „Veľký týždeň“, začínal Kvetnou nedeľou. V kostole sa posväcovali bahniatka, ktoré predstavovali ratolesti. Ratolesťami vítali Ježiša Krista pri vstupe do Jeruzalema. Posvätené bahniatka si ľudia dávali za rámy svätých obrazov a verili, že ochránia ich dom pred búrkami a nešťastím. Dievčence nosili letečko - nové leto, čo bola halúzka zo zelenej vŕby, ozdobená maľovanými, vyfúknutými vajíčkami a farebnými stuhami. Deti chodili z domu do domu s vinšovačkou: "Gazdíčko, gazdiná ideme k Vám, zelené letečko neseme Vám." Za to im gazdiné dali čerstvé vajíčka, aby mali čo farbiť na Veľkú noc.
Zelený štvrtok
Tento deň sa zaväzovali zvony, ktoré nesmeli zvoniť až do zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Ľudia na Zelený štvrtok zvykli sadiť najmä hrach, fazuľu, mak, aby sa dobre „zviazali“ a rástli. Zvony vo veľkonočnom trojdní nahradil rapkáč. V domácnostiach sa varila zelená strava, najviac špenát, ale aj šťaveľ, púpava či žihľava.
Veľký piatok
Ráno pred východom slnka sa ľudia chodili umyť do potoka, aby boli zdraví. Držali veľký pôst, povolené bolo denne iba jedno jedlo, vo väčšine prípadov iba chlieb a voda. Zároveň sa nesmelo hýbať so zemou, teda sa nesmeli vykonávať žiadne zemné práce, lebo by sa privolala neúroda. Aby mali čo robiť, robili sa iné práce, napríklad s drevom. Časté bolo štepenie stromov.
Biela sobota
Na Bielu sobotu sa ľudia venovali najmä vareniu a pečeniu typických jedál, upratovaniu a bieleniu. Všetko jedlo sa pripravovalo na Bielu sobotu, pretože vo Veľkonočnú nedeľu sa nesmelo variť, dokonca ani krájať nožom. Chlapi a chlapci chodili na „prútky“ - prútie z vŕby a plietli z neho korbáče. Dievčatá farbili vajíčka, pri kostole sa pálil judáš (posvätenie ohňa). Novým posvätením ohňom sa zapaľovalo večné svetlo a paškál - veľkonočná svieca. Biela sobota symbolizovala vzkriesenie - svetlo.
Veľkonočná nedeľa
Veľkonočná nedeľa je najväčším sviatkom kresťanov, pripomínajú si zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. V kostole sa požehnávalo jedlo, ktoré si priniesli ľudia z domu, napríklad veľkonočný baránok, chlieb, calta (koláč z kysnutého cesta), klobásky, šunka, ale aj víno. Nesmeli chýbať vajíčka, ako symbol plodnosti a nového života. Všetci sa museli dobre najesť, aby boli celý rok sýti. Na Veľkonočnú nedeľu sa už mohlo jesť mäso.
Veľkonočný pondelok
Tento deň patril chlapcom a mužom, ktorí šibali dievčatá, mamy, babky i susedky korbáčmi upletenými z prútia. Niektorí chlapci oblievali dievčatá čerstvou, studenou vodou, čo znamenalo očistenie od všetkého zlého a zároveň im oblievanie malo zaručiť dobré zdravie aj krásu. Dostali za to nafarbené vajíčka, koláče, víno, nejaké drobné peniaze, ale aj stuhu na korbáč. Pri šibaní sa hovorila riekanka: "Šibi ryby, mastné ryby, daj vajíčko od korbáča, ešte k tomu kus koláča, ešte k tomu kačku, do môjho vačku." Riekanka mala veľmi veľa obmien. Táto ľudová tradícia sa vždy končila pred obedom, poobede sa už nešibalo ani nepolievalo. Večer bývala ľudová veselica.
Ďalšie jarné ľudové zvyky
Jurské ohne
Ďalším jarným ľudovým zvykom bolo pálenie jurských ohňov. Na Juraja, teda 24. apríla, sa vyháňal dobytok prvýkrát na pašu. Verilo sa, že na Juraja sa otvára zem a začnú na povrch vychádzať hady a jaštery. Tento deň považovali za predel medzi zimou a letom. Večer sa zapálili ohne, ktoré mali ľudí oslobodiť od všetkého zlého, čo ich ťažilo na duši. Mladé dievčatá a chlapci sa pri ohňoch zabávali, tancovali, spievali.
Zvyky na Mareka
V tento deň, 25. apríla, sa viaže viacero ľudových pranostík. Napríklad: "Na Marka, oharky (uhorky) do jarka." Na Marka sa posväcovali oziminy a konali sa procesie z kostola do polí. Za kňazom kráčajúcim na čele procesie nasledovali mladé dievčatá, ktoré niesli sochu Panny Márie, za nimi šli chlapci so slávnostnými zástavami. Počas cesty na pole sa modlili a spievali nábožné piesne. Z posvätených ozimín si každý vzal jeden klások, ktorý mal slúžiť ako ochrana pred bleskom.
Stavanie mája
V noci na 1. mája stavali mládenci máje pred domami slobodných dievčat, ktorým dvorili. Postavenie mája bolo výrazom lásky a úcty k dievčaťu. Májové drevo predstavovalo víťazstvo života nad smrťou, bola to ochrana pred chorobami a zlými mocnosťami. Strom „máj“ musel byť mladý, vysoký a štíhly stromček, najčastejšie zo smreka, jedle alebo brezy zbavený kôry. Vršok stromčeka bol hojne ozdobený farebnými stuhami, niekedy dokonca aj fľašou vína alebo pálenky. Postavenie krivého máju by však znamenalo neúctu a výsmech.
Mládenci po postavení májov chodili po celej dedine od mája k máju a spievali:
- "Sadíme my máje, čo nám dajú za ne? Pálenky červenej, do krbky zelenej."
- "Máj, máj, máj, zelený, pod oblôčkom sadený."
- "Vstávaj dievča hore, sadíme Ti máje, ak hore nevstaneš, mája nedostaneš."
Dievčatá mládencov za postavenie mája odmeňovali stuhami alebo pierkami za klobúk. Taktiež bolo zvykom v prvý májový deň pobozkať svoju vyvolenú pod rozkvitnutou čerešňou. Takáto láska mala potom vydržať celý nasledujúci rok.
Recept na tradičnú Veľkonočnú caltu
Suroviny:
- 500 g múka polohrubá
- 250 ml mlieko
- 1 kocka droždia
- 5 PL olej
- 5 PL kryštálový cukor
- 1 ks cukor vanilkový
- 1 ks vajce
- 1 ČL škorica mletá
- štipka soľ
- hrozienka
- citrónová kôra
Postup:
- Droždie zmiešame s 1 PL cukru, zalejeme teplým mliekom. Necháme vykvasiť asi 5 - 10 minút.
- V druhej miske zmiešame polohrubú múku, olej, žĺtok, štipku soli, mletú škoricu a citrónovú kôru.
- Pridáme vykysnutý kvások a vypracujeme cesto. Zapracujeme hrozienka.
- Prikryjeme, necháme kysnúť 2 hodiny na teplom mieste.
- Po vykysnutí cesto rozdelíme na 3 časti. Vytvarujeme 3 rovnako dlhé šúľky, z ktorých upletieme vrkoč.
- Dáme na plech vyložený papierom na pečenie, prikryjeme a necháme kysnúť ešte 1 hodinu.
- Vykysnutú caltu potrieme rozšľahaným bielkom.
- Pečieme vo vopred vyhriatej rúre na 230 stupňov 10 minút. Následne teplotu znížime na 170 stupňov a pečieme 30 minút.
Folklórne skupiny a zachovanie tradícií
V snahe oživiť tradície predkov vzniklo v obci Kozárovce v roku 1965 podujatie, ktoré prezentovalo kroje a piesne z Kozároviec v prvomájovom sprievode v Leviciach. Táto iniciatíva viedla k založeniu folklórneho kolektívu s názvom Praslica, ktorý nacvičoval scénky, zvyky, piesne a tance z Kozároviec. Starší občania obce boli oporou pri zostavovaní programov, ochotne rozprávali o zvykoch svojej mladosti, spievali zabudnuté piesne a tancovali starodávne tance. Významne sa do kroniky folklóru zapísali pani Marka Švolíková, speváčka a zberateľka ľudových piesní, a tanečný pár starká Evka Benčaťová a starký Lauko Smrťka. Medzi prvými členmi Praslice, ktorí zasvätili svoj život ľudovým tradíciám, patria pani Oľga Plachyová (Pustaiová), Elena Ballová (Benčatová), Ján Švolík, Cyril Beniačik. Po 20. výročí pribudli do kolektívu ďalší mladí ľudia, pričom mnohí súčasní členovia prezentujú zvyky našich predkov už viac ako 35, niektorí aj vyše 50 rokov. Postupne sa vytvorilo niekoľko manželských párov, ktorých spája vzťah k ľudovým tradíciám. Zo spracovaných zvykov, zozbieraných piesní a tancov tvoriacich programové bloky Praslice čerpajú dnes aj bývalí členovia, ktorí vedú ďalšie folklórne kolektívy v obci.
Praslica každým rokom získavala uznania a ocenenia v odborných kruhoch, ale aj srdcia divákov. Medzi najvýznamnejšie ocenenia folklórnej skupiny patrí cena Ministerstva kultúry SR za mnohoročné účinkovanie na Celoslovenskom festivale vo Východnej. Ocenenie „Vzorný pracovník kultúry“ bolo udelené v roku 1988. Skupina získala striebornú medailu NOC Bratislava, cenu Danielaa Gabriela Licharda a cenu Laureát súťažnej prehliadky na celoslovenskej súťažnej prehliadke folklórnych skupín Nositelia tradícií v Liptovskom Mikuláši. Skupina má za sebou celkovo cez 700 vystúpení, vrátane významných festivalov ako Východná a Strážnica. Súčasťou repertoáru sú televízne a rozhlasové nahrávky, ako aj vydané gramoplatne s jarnými zvykmi. Krása krojov a zvykov je zaznamenaná profesionálnymi fotografmi a dievčatá účinkovali vo filme Martina Ťapáka "Rok na dedine".
Repertoár Praslice
Praslica prezentuje spracované scénky ako: Morena, Zelená vŕba, Na jarmoku, Hrabačky, Stavanie májov, Dožinky, Na priedomí, Regrútska rozlúčka, Priadky, Páračky, Pierková muzika, Chodenie s Mikulášom, Svadobná odobierka, Na krstení, Vianočné zvyky, Fašiangy, Pochovanie basy a Tance z Kozároviec. V repertoári tancov nechýbajú Baligátor, Plieskaná, Mazuľa, Pávy, Židovka, Valčík, Polky (sedliacka, hopsuvaná, trasená, traseno - hopsuvaná), V šírom poli, Ručníčkový, Bozkávaný, Flaškový, Širákový, Čardáše (palotáš, sekaný, trasený a frišká), ako aj 7 variant dievockých kolies. Najzvláštnejšími a najcennejšími tancami sú trasená polka a trasený čardáš, ktoré sú jedinečné a typické pre obec Kozárovce.
Hlavným hudobným sprievodom skupiny je harmonika. Praslica je považovaná za jednu z popredných folklórnych skupín na Slovensku, čo ich zaväzuje neustále pracovať na sebe a zachovávať ľudové tradície a slovenskú pieseň.
Folklórna skupina LELIJA
Členovia LELIJE sa venujú zachovaniu tradícií s cieľom priniesť šťastie a lásku. Začiatky činnosti spojené s autentickým folklórom siahajú do roku 1925. Súbor sa postupne zaradil medzi popredné ľudové telesá na Slovensku.
Folklórny súbor GORAL (Ždiar)
Folklórny súbor v Ždiari bol založený v roku 1949 s cieľom oživiť zabudnuté goralské tance. Postupne sa pretransformoval na celoobecný súbor, ktorého členmi boli aj dospelí obyvatelia obce. V 70. rokoch začal pôsobiť nástupca súboru Ždiaran, folklórny súbor s novým názvom GORAL. Už v 80. rokoch udržiaval súbor družobné styky s poľskými súbormi. Súbor sa pravidelne zúčastňuje na rôznych folklórnych slávnostiach a jeho vystúpenia sú súčasťou osláv v obci, regióne i zahraničí, najmä v Poľsku. Hudba pod vedením primáša Karola Gnebusa získala v Bratislave v roku 1994 ocenenie Laureát ľudovej hudby Slovenska.
Goralské piesne a spev
Goralské piesne vznikali najčastejšie príležitostne, pri tanci, práci či zábave. Tanečník stojaci pred muzikou často "naživo" tvorí nový text, ktorý si sám vymyslel. Tento text prispôsobuje už známej melódií. Názvy melódií ako křesany, zbo̲jnícki, poľka, drobna sú prispôsobené špeciálnym figúram tanca. Názov piesní Sabalova vznikol z historickej postavy Jána Krzeptowskiego Sabaly. Veseľne - svadobné piesne spievali družbovia, ktorí pozývali hostí na hostinu, či hostia, družice a cepjarki na svadbe. Vjyrhove - hôrne získali svoj názov od miesta využitia a spôsobu prevedenia spevu, ktorý bol veľmi voľný, pomalý, ťahavý a silný, "aby ho bolo počuť až do vrchov".
Charakteristický goralský spev je ťažko napodobiteľný. Gorali najradšej spievali zborovo, viachlasne. Pieseň začína jeden spevák, ku ktorému sa pridávajú ďalší speváci v dvoj- a trojhlasoch a pieseň sa končí unisonom. Muži spievajú vysokým, hrdelným, krikľavým hlasom, často prechádzajúcim do falzetu. Ženy spievajú silovým, z hrudníka vychádzajúcim pjeršovym hlasom, nízkym altom. V miešanom zbore ženy spievajú v tej istej oktáve ako muži. Ďalšou charakteristickou vlastnosťou je glissando, ktoré vystupuje v strede piesne, alebo na jej konci. Zaujímavé je akcentovanie v goralskom speve, hlavne v rytmických piesňach.
Piesne goralov sú krátke, väčšinou len jedna či dve strofy, s rýmom aabb, alebo abab, so striedavým, či združeným rýmom. Často však v tej jednej strofe je výpoveď speváka emocionálne silnejšia ako v dlhých piesňach. Krátke goralské piesne sú plné emócií a temperamentu. Vo veľkej miere sa v piesňach využíva metafora, zameraná hlavne na prírodu (hory, lesy, hole, polia, role, sneh, dážď, slnko).
Goralské (suchohorské a hladovské) texty piesní sú často ovplyvnené poľskými goralskými piesňami podhaľanského regiónu. Existujú stovky goralských melódií a tisícky textov, pretože jednotlivé texty je možné priradiť k viacerým melódiám a naopak. Väčšina spevákov a tanečníkov má svoju obľúbenú melódiu, ku ktorej priraďuje viacero textov.
Goralské piesne možno klasifikovať do nasledovných skupín:
- Reflexívne
- Spoločenské
- Vojenské
- Zbojnícke
- Pastierske
- Junácke
- Záletné
- Ľúbostné
- Rodinné
- Žartovné
Najviac charakteristické sú piesne reflexívne, ktoré majú filozofický charakter a sú nabité emóciami človeka pozorujúceho svet a zamýšľajúceho sa nad životom. Piesne spoločenské sa konkrétnejšie dotýkajú spoločenských problémov. Piesne vojenské hovoria o mnohoročnej, násilnej vojenskej službe. Zbojnícke hovoria o remesle zbojníka a majú aj spoločenský podtón. Pastierske, hájnicke a zbojnícke piesne sú najpočetnejšou skupinou goralských piesní, opisujúcich život týchto profesií.
Viac intímne sú piesne ľúbostné, rodinné a záletné. Do skupiny rodinných patria aj piesne dievocké, mládenecké a piesne o sirotách.
Svadobné zvyky a tradície
Svadba býva často životným míľnikom, ktorý ľudí vracia k spomienkam, najmä v dedinskom prostredí k snahám o jej priebeh podľa tradičných obyčajov. Svadba patrí do skupiny obyčajov rodinných a svojím významom medzi tzv. životné zmeny. Svadobné obrady vyjadrujú a potvrdzujú zmenu rodinného a sociálneho stavu osôb uzatvárajúcich manželstvo. Tvorcovia programov sa snažia priblížiť svadobné zvyky, piesne, tance i muziku, tak ako si ich do dnešných dní zachovali Slováci žijúci vo svete.
Páračky a priadky
Organizovali sa len v zime, v niektorom dome v dedine, kde sa stretli dievky z celej dediny. Keby niektoré dievča nebolo na páračky a priadky pozvané, bola by to pre ňu veľká pohana. Staršie ženy často rozprávali príbehy a zážitky, alebo si spoločne zaspievali. Mládenci si radi robili žarty zo žien a dievčat zúčastnených na páračkách či priadkach. Popri páraní peria, každá dievka uvila pierko z páperia, ktoré darovala mládencovi a tým si zaistila tanec u mládencov, ktorí prichádzali na páračky s muzikou a so spevom tesne pred ukončením páračiek. Páračky a priadky boli často jedinou príležitosťou na spoločenské stretnutie mládeže.
Svadba v minulosti
Svadba v minulosti len zriedka znamenala spojenie dvoch ľudí z lásky. Väčšinou to bolo spojenie dvoch majetkov. Svadba mala niekoľko častí:
- Nahováranie: Niekto z rodiny mládenca bol poslaný rodičmi do domu mladej dievky na výzvedy. Súčasťou tejto návštevy bolo predloženie všetkých výhod, ktoré by plynuli z tohto manželstva.
- Pytačky: Väčšinou sa chodilo na pytačky večer. Chlapec si v blízkosti domu svojho dievčaťa schoval pálenku. Vybral ju, keď odprevádzal dievča zo zábavy domov. Mládenca v dome pohostili a ak sa rodičom zapáčil, poslali ho po svojich rodičov. Spoločne sa dohodli o majetkových záležitostiach. Na znak dohody po skončení návštevy, dievka zabalila mládencovi na cestu chlieb, makový koláč pre šťastie a šatku, znak toho, že sa stane jeho ženou.
- Pozývanie svadobných hostí: Hostia sa na svadbu pozývali niekoľkokrát. Prvé pozývanie bolo deň pred svadbou. Svadobných hostí pozývali mladomanželia oddelene. Druhýkrát pozývali hostí družbovia včas ráno v deň svadby. Tretíkrát pozývala hostí celá ženíchova a nevestina rodina. Na svadbu sa pozývali všetci príbuzní a mladí ľudia z celej dediny, ktorých pozývali družbovia.
- Rozlúčka zo slobodou: Uskutočňovala sa vždy deň pred sobášom. Družbovia priviedli do krčmy muzikantov a mladý pár. Tento večer patril až do polnoci len im, lúčili sa so svojimi priateľmi. Tento obyčaj sa označoval ako hranie mladuche na dobrú noc.
- Odprosovanie: Po odprosovaní cestou do domu nevesty, svadobčania hádzali koláče okolostojacim preto, lebo nemohli vystúpiť zo svadobného sprievodu. Cestou hrala muzika a spievali sa svadobné piesne.
- Čepčenie: Začína sa o polnoci, kedy sa s mladuchou lúčia mladé dievčatá spievajúc piesne. Potom si spevom vypýtajú mladuchu vydaté ženy. Krstná mama sníme neveste vienok z hlavy. Nevesta ho pobozká a podá ho družbom, ktorí ho rozstrihajú na dve polovice. Každý si zoberie jednu a dá si ju za klobúk. Potom ženy obalia mladuchu do bielej plachty a idú ju prezliecť do kroja. Po tomto obrade pokračuje zábava.
V minulosti hrala na celej svadbe goralská muzika a všetci svadobčania boli oblečení v slávnostných krojoch. Kedysi sa zábavy organizovali v súkromných domoch, humnách a len pri goralskej muzike. Na zábavu prichádzali dievčence v skupinkách. Chlapci prichádzali neskôr i s muzikou. Mladí na zábavách stáli oddelene, mládenci na jednej strane, dievčence na druhej strane. Zúčastňovali sa aj staršie ženy. Keďže hrala goralská muzika, tancovali sa tance drobny, křesany, vjecna, poľka, neskôr valčík. Mládenec, keď chcel tancovať, musel basistovi vhodiť do basy peniaz. Cez prestávky mladí veľmi radi spievali za sprievodu heligónky, alebo bez inštrumentálneho doprovodu. Chlapci odprevádzali dievčatá domov len vtedy, keď mali pred svadbou.