Fašiangy na Slovensku: Tradície, Zvyky a Veselé Básne

Fašiangy patria odjakživa medzi najkrajšie a vari najbohatšie zvyky v obciach, ktorým sa končieval celý zvykový rok. Sú jedným z najkrajších dní a zábav, ktoré spájajú obdobie radosti a osláv, vrcholiacich fašiangovou zábavou s maskami. Je to čas, keď sa tradičné spoločenské pravidlá uvoľňujú, všade sa šíri vôňa zabíjačkových jedál a typických šišiek, a ľudia sa tešia z voľnejšieho životného štýlu a bláznivých zábavných akcií. Fašiangy majú svoje nesmierne choreografické bohatstvo aj ako mládenecký zvyk. Nie je prekvapujúce, že ľudia sú zmätení z toho, čo presne fašiangy znamenajú, aký je ich priebeh, aká je jeho hlavná udalosť a celkovo, aké sú dôvody na oslavy, pretože existuje množstvo rôznych zvykov a tradícií v rôznych regiónoch a krajinách.

Čo sú Fašiangy? Obdobie Radosti a Hojnosti

Fašiangy sú pohyblivý kalendárny sviatok s dlhodobou tradíciou, vzťahujúcou sa prevažne na vidiecke prostredie. Presnejšie, ide o celé obdobie od Zjavenia Pána (Troch kráľov, 6. januára) až po začiatok Popolcovej stredy, na Považí označovanej aj ako „Škaredá streda“. Termín fašiangov sa počíta podľa Veľkej noci a závisí od vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu, kedy prvá nedeľa po splne mesiaca (ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti) je Veľkonočná. Fašiangy končia štyridsať dní pred Veľkou nocou a potom nasleduje 40-dňový pôst, ktorý bol zavedený kresťanskou cirkvou už koncom 4. storočia.

Pôvod a Etymológia

Fašiangy sú bežne nazývané aj karneval. Pôvod slova karneval je od latinského výrazu „carnem levare“ alebo „carnelevarium“ či „carnevale“, čo označuje „odstránenie mäsa“. Tradične sa karneval koná v čase pred Veľkým pôstom ako symbolické rozlúčenie s mäsom. Pôvod slova fašiang pochádza z nemeckého „Faschang“, niekedy sa uvádza aj „Fashing“, a je pravdepodobne odvodené z nemeckého „vast - schane“, čo vo voľnom preklade znamená nápoj pred pôstom alebo posledné napitie.

Fašiangové Tradície a Zvyky na Slovensku

Atmosféra a Aktivity

Počas celého fašiangového obdobia neutíchali veselosť, spev, zábavy, zabíjačky a svadby. Fašiangy sa nezaobišli bez chodenia „fašangárov“ po domoch, zvaného „pre konope“. Bolo treba zavinšovať gazdinej, aby úroda, najmä konope, pekne narástli, vytancovať dievky v dome, získať ošítku jačmeňa do vreca, vajcia na praženicu, pálenku, nastoknúť niečo na ražeň i čosi „do basy", aby bolo z čoho uhradiť fašiangovú muziku. Muzikanti spolu s mládencami chodili po dedine a zastavili sa pred každým domom, kde mali dievku, a hrali „pre konope“. Tanečníci museli dievča a niekedy aj samotnú gazdinú dobre vyvrtieť a vyhadzovať dovysoka, aby konope vysoké narástli. Na dedine slobodné dievčatá nachádzali svojich ženíchov a chlapci si vyberali nevesty.

Súčasťou sprievodu bola vždy hudba. Základ hudobných nástrojov tvoril akordeón, ku ktorému sa pridali rôzne dychové nástroje a bubon. V kole sa najčastejšie tancovali čardáše, polka, valčík a najmä mazúrka, ale aj špacírpolka - Kačička divoká, židovská alebo trcaná polka, hrozená - Keď som išiel ven z Prahy, sellácka (na kúby) - v Orechovom zvonili, sellácka-vyhadzovaná-fašánková - Niečo pre konope, občas nejaký starý valčík a polka.

Masky a Ich Symbolika

Fašiangy si nevieme predstaviť bez masiek. Tieto sviatky a oslavy vytvárajú prostredie, kde ľudia môžu experimentovať s inými rolami a správaním, čo by inokedy bolo neprijateľné. Masky umožňujú účastníkom vymaniť sa zo stereotypu a prezentovať sa v inom svetle. Masky symbolizujú „svet naopak“, majú navodiť uvoľnenú a veselú atmosféru.

• Vo fašiangových sprievodoch sa často objavujú masky zvierat, rôznych povolaní alebo národností.
• Jednou zo špecifických masiek na fašiangy je maska tura, inšpirovaná vyhynutým zvieraťom tura divého / pratur. Ďalšími tradičnými maskami sú medveď, koza a kôň. Medveď reprezentuje silu, kôň symbolizuje život a vitalitu, zatiaľ čo koza a tur predstavujú plodnosť. Masky často zobrazovali symboliku smrti a následného oživenia zvieraťa, čo symbolizovalo obnovu a prebudenie prírody.
• Ďalšou zaujímavou maskou bol „slameník“, iným slovom „kurina baba“, ktorá patrí medzi najstaršie masky. Človek znázorňujúci túto masku nosil slamenú sukňu alebo bol celý obalený v slame.
• Na Strednom Považí sa už začiatkom 20. storočia so zvieracími motívmi nestretávame. Medzi najpoužívanejšie motívy masiek v tomto regióne patria kominár, striga, železničiar, cigánka, nevesta, ženích a neskôr kočík s dieťaťom.

„Svet naopak“ symbolizovalo aj prezliekanie mužov za ženy a žien za mužov. Správanie členov sprievodu bolo hlučné, tancovali, poťahovali obyvateľov a niekedy čiernili tváre sadzami.

Fašiangové Zvyky v Regiónoch Slovenska

Fašiangy na Slovensku sa líšia v rôznych oblastiach, podľa miestnych tradícií a zvykov. Hoci sú fašiangové tradície spoločné pre celú krajinu, každý región si do nich primiešal vlastné korenie.

• Turiec: Zatiaľ čo inde dominujú masky medveďa či prespanka, v regióne Turiec (najmä v obciach ako Valča či Kláštor pod Znievom) je hlavnou hviezdou Turoň. Zaujímavosťou je, že Turoň symbolizuje silu a plodnosť. Počas sprievodu sa maska váľa v hnoji alebo na zemi, čo malo v minulosti zabezpečiť dobrú úrodu.
• Liptov: Fašiangová obchôdzka sa tu nazýva bursa. Organizujú ju najmä mládenci - „bursovníci“. Zaujímavosťou je, že mládenci museli preukázať svoju šikovnosť pri tanci a vyjednávaní s gazdinami.
• Myjava a Záhorie: Ak sa počas Fašiangov ocitnete v okolí Myjavy alebo na Záhorí, neprekvapte sa, ak uvidíte mužov s drevenými šabľami. Zaujímavosťou je, že tanečníci na šable napichujú darovanú slaninu. Tanec je rytmický, fyzicky náročný a má presné pravidlá, ktoré sa dedia z generácie na generáciu. V obci Borský Mikuláš dodnes pretrvávajú tieto tradície s tancom nazývaným „pot šable“ za zvuku dychových nástrojov. Skupina je oblečená v tradičných krojoch a drží šable v rukách.
• Horehronie: Horehronské Fašiangy sú, podobne ako ich spev, o niečo intenzívnejšie. Typické sú tu hromadné tance v krčmách, kde muži predvádzajú svoju fyzickú zdatnosť.

Fašiangy v Kubrej: Príbeh Živých Tradícií

V starej Kubrej bola samotná fašiangová nedeľa akýmsi bezprostredným úvodom do veselej nálady a slávnostná fašiangová nálada začínala popoludní. Akousi predohrou bol zvyk vitia „fašánkových“ pier. Už týždeň vopred dievky zháňali pekné veľké husie perá - „brká“ na „fašánková perá“. Každá dievka pero zhotovila svojmu milému a poslala mu ho po chlapcovi vždy v sobotu pred fašiangovou nedeľou. Mládenci sa tiež nedali zahanbiť a svojmu dievčaťu poslali kožmanický ručník alebo nejakú peknú vyšívanú stuhu na zásterku.

Okolo tretej hodiny v nedeľu popoludní zahrali muzikanti pred krčmou „marš“, a tým sa vlastne začali samotné fašiangy. Mládenci boli sviatočne oblečení s fašiangovým perkom za klobúčikom „tralaláčikom“. Dievky prichádzali postupne jedna po druhej. „Za svetla“, cez deň tancovali v kole len mládenci - najlepší tanečníci. Ostatní postávali v krčme alebo sa medzi sebou bavili, spievali si a niektorí sa pri pulte „častovali“ hriatym. Muzika patrila vždy len mládencom, pretože oni platili muzikantov a tí poslúchali len mládeneckého richtára. V nedeľu trvala muzika vždy do polnoci a tak ako pochodom začala, napr. „Ej, na tom našom kamenci, rúbali sa tam mládenci. Ej, tak sa oni rúbali, až sa oni k nám dostali“, tak aj pochodom skončila.

Mládenci, ktorí mali pri sebe milú, museli ju „vystrojiť“ domov a vlastne hneď zostávali na vohľadoch. Ostatní si ešte na dobrú noc zaspievali nejakú pesničku a rozišli sa spať. Staré Kubrianky rozprávali, že v krčme bola viac ako 100-ročná pec aj so šporákom. Bola murovaná a pomerne veľká. Preto sa na ňu skoro pri každej muzike „vyteperili“ staré ženy a odtiaľ pozorovali, ako sa mládež v krčme baví a ešte im tam bolo aj príjemne teplo. Keďže mali celú krčmu ako „na dlani“ a ich pozornosti neušla ani tá najmenšia vec, nechcelo sa im odísť. Preto ich mládenci už večer vyháňali z krčmy domov. Keď sa zdráhali, tak im mládenci nasypali na šporák papriky a vtedy ženy chtiac-nechtiac, s nadávaním a obrovským kašľaním utekali, po jednej sa vytratili z krčmy. A takto zábavy, jedenie, pitie, hodovanie, veselenie sa, tancovanie pokračovalo ďalej...

Obchôdzky „pre konope“ sa v najstaršej Kubrej začínali len v pondelok napoludnie vždy na dolnom konci dediny a končili sa v strede dediny. V utorok sa pokračovalo tam, kde sa v pondelok skončilo. Dievka tancovala aj bosá, nie v papučiach, pretože konope by boli pupencové.

Zanikol aj jeden veľmi pekný zvyk: ak v pondelok aj v utorok prišla dievka do krčmy oblečená v bielom rubáši, znamenalo to, že „rodičie pusťá muziku“, t. j. muzikantov aj mládencov zavolajú dnu a pohostia ich vo vnútri v izbe. Tohto momentu si musel všímať najmä mládenecký richtár, aby vedel usmerniť „obchôdzkárov“ (muziku aj mládencov), do ktorého domu musia vojsť. V ostatných prípadoch sa tancovalo len vonku pred domom. Nikdy sa nesmelo stať, že by taký dom obišli, pretože by to bola najväčšia urážka pre celú rodinu.

Keď už v utorok skončili obchôdzku, tancovanie „pre konope“, vrátili sa do krčmy okolo 18.00 hodiny, kde pokračovala zábava mladých. Postupne sa v kole objavil aj nejaký ten „ženáč“ či vydatá žena. Večer okolo desiatej hodiny zábavu začali preberať ženáči, čo znamenalo, že pánom muziky nebol mládenecký richtár, ale jeden zo ženáčov - niekdajší mládenecký richtár. Mládenci sa bavili aj naďalej, s tým, že nemali ďalšie práva, a poslúchali ženáčov.

Pochovávanie Basy: Symbolický Koniec Fašiangov

Fašiangy dosahujú vrchol v poslednom týždni pred začiatkom veľkonočného pôstu. Keď „Škaredá streda“ uzamkne v dedine veselosť, utíchne muzika, harmonika i krčma. Pochovaním basy sa dá bodka za každoročnou fašiangovou veselosťou. V utorok sa končí obdobie zábav a veselosti - fašiang. Presne o polnoci muzikanti v Kubrej hrávali pochod a vykonali najslávnostnejší a zároveň najsmutnejší akt na koniec fašiangov - pochovanie basy.

Priebeh obradu

Samotný akt mal veľkú vážnosť, preto ho vždy vykonával jeden z najstarších a najváženejších občanov. Nesmel chýbať farár, ktorý si dával na seba niečo čierne, organista oblečený v kabani a mendíci, ktorí mali oblečené biele košele naruby. Basu (B-bas alebo kontrabas podľa muziky, aká hrala), ktorú položili v strede krčmy na dve stoličky, pokropili, vypili pri nej fľašku pálenky a začali spievať. V miestnosti zhasli všetky petrolejové lampy a svietili iba dve-tri sviečky okolo basy a určený chlap - spevár, ktorý spieval vždy sám, začal vlastný obrad pochovávania basy. Spieval predpísanú pieseň, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie smútočným tónom a s dôstojným chovaním. Po odspievaní všetkých „obradných“ piesní sa pochovávanie basy skončilo a prítomní sa rozchádzali domov.

Na začiatku obradu prichádza celý sprievod, v ktorom sú farár, organista, miništranti a hrobár. Spolu nesú basu na márach, ktorú majú pochovať. Okrem nich sú tu aj ženy, známe ako plačky, ktoré plačú nad basou. Muzikanti hrávajú najskôr ticho a potom hlasno. Počas udalosti zaznievajú veselé a vtipné modlitby a potom plačky spievajú.

Moderná forma pochovávania basy

Koncom 20. storočia sa pochovávanie basy presúva z utorka na sobotu do priestorov kultúrnych domov obcí a nadobúda formu zábavy a veselice s tancom. Hudobnú zábavu spojenú s tancom prevzali platené dychové kapely. Na konci zábavy je improvizovaný pohreb basy, symbolické ukončenie veselého obdobia a pripomenutie prichádzajúceho pôstu. Pochovávanie basy prebieha podľa vzoru skutočného pohrebu v maskách cirkevných hodnostárov, pričom veselú atmosféru dotvárajú plačky v maskách cigániek. O polnoci nastáva slávnostné skladanie masiek. V posledných rokoch nadobúda pochovávanie basy formu ľudového divadla.

Postfašiangové Zvyky: Čas Pôstu a Príprav

Počas celého 40-dňového pôstu sa nesmelo hrať na žiadnom nástroji. Popoludní a niekedy aj dopoludnia zvykli mládenci zapriahnuť koňa do voza, ktorý však nikdy nebol poriadne „zložený“. V prípade snehu sa zapriahalo do saní. Mládenci si zvykli posadať na voz (aj keď bol pôst, s jemným spevom so sprievodom harmoniky) a išli po domoch zberať vrecia s jačmeňom, ktoré najatý muž nechal poloplné po domoch počas fašiangovej obchôdzky. Potom toto obilie predali.

So spomínaným „klátom“ sa chodilo večer vo sviatočnom oblečení. Bola to v podstate taká ovenčená, nastrojená hračka - koník, s ktorým vošli do každého domu, kde sa konali priadky. Zaspievali nejakú pieseň a každá dievka, ktorá bola prítomná, zaplatila predpísaný poplatok, dva šestáky. Potom niektorú z nich posadili na klát, že vraj, aby cez pôst sedela a netancovala... No a tomu vraveli „chodené s klátom“.

Fašiangové Riekanky a Vinše

Fašiangy sú obdobím radosti a veselosti, preto aj riekanky a vinše by mali byť plné smiechu a zábavy. Tu je niekoľko inšpirácií:

• Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožúška zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
• Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy, jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy.
• Tuto nám nedali, tuto nám dajú, tu koňa zabili, tu rebrá majú.
• A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti, musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.
• Na fašiangy - vinše, na fašiangy a iné. A s maskou von utekaj, bude z teba dobrý turoň.
• Nariekala vianočka, že sa Vianoc nedočká.
• Ej, tam hore na komíne, sedí kocúr na slanine, choťte že ho dol zohnati, tájdeme si sami odrezati.
• Naša kapsa úbohá, šecko berie čo Boh dá, aj slaninu, aj rebrá, aj vajíčka do sotra.
• Prosím pekné, ponížene, dajte dary z vašej zeme, zrnca, vajce i kapusty, z ktorých máte iste dosti. Pánboh zaplať a viac naklaď.
• Zbohom ostávajte a sa nehnevajte, že sme vzali, čo ste nám dali.
• Poza bučky, poza peň, stihal som ju celý deň, dostihol ju pri bučku, vzal jej prsteň obrúčku.
• Štyri kozy, piaty cap, kto vyskočí, bude chlap. Ja som taký zurvalec, čo vyskočím na palec.
• Nastal den Gregnra, slávnyho doktora preceptora, jenž dítky miloval, do školy verboval, vyučoval. I my z boží vule vyšli sme ze školy v túto chvíli, by sme verbovali, do školy volali k tomu cíli. Dajte nám synáčka, vrátime vám žáčka i speváčka, dajte nám dcérušku, vrátime várn žáčku i speváčku!

Pieseň o haluškách

Vtedy deti vyskakujú, keď halušky v hrnci čujú. Ešte lepšie keď rezance, do povaly, keď šúlance. Nechceme my opekance, ani lokšu nie rezance. Verte, mamko, len šúlance nech sme tučné ako škorce. Bryndze hodne obetujte a škvarky tiež nešanujte. Každému nadeľte misku. Nech sa rovná ľanku žitku.

Záverečné Slovo o Fašiangoch

Obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy je na Slovensku v znamení zábavy, hodovania a masiek. Slovenské Fašiangy nie sú len o šiškách a fánkach, sú dôkazom našej schopnosti užiť si spoločenstvo a veselosť pred obdobím pôstu. Nech fašiangová veselosť naplní každý dom a srdce!

tags: #basne #vesele #na #fasiangy