Nastal čas, keď viac ako inokedy myslíme v modlitbách na našich drahých zosnulých a prosíme za spásu ich duší. Tieto dni nás vedú k hlbokej reflexii o pominuteľnosti života, sile spomienok a výzve k plnohodnotnému životu.
Zamyslenie nad pominuteľnosťou života
Keď sa skončil ich život, aj oni akoby odleteli, podobne ako lístie padajúce zo stromov. Spadnutý list je ako ukončený život. Napriek tomu, že lístie na jar opäť narastie a medzi nami pribudnú novonarodení, tí, čo už opustili pozemský život, sa už nikdy nevrátia. Zostáva nám iba spomienka na ich dobré skutky, dobré rady a príklad života.
Vždy, keď strácame milovanú osobu a stojíme nad hrobom či pri cintorínskom kríži, uvedomujeme si vlastnú zraniteľnosť. Vtedy si v mysli preberáme, ako konáme vo svojom živote: čo by sme mohli urobiť lepšie a v čom by sme sa mali úplne zmeniť. Uvedomujeme si, že máme ešte čas. Ale koľko? Možno rok, mesiac, týždeň či deň, a možno už iba hodinu.
Vieme, že Pán nežiada od nás veľa, možno len trochu viac ochoty, lásky a trpezlivosti. Nechce, aby sme premárnili svoj život na zemi, ale aby sme si vážili každý nový deň a uskutočňovali jeho príkaz lásky. Bytie je Dar.
Sviatok Všetkých svätých - odkaz príkladného života
Mnohí z nás vo svojom vnútri nosíme obraz svätých, ktorý však nemusí vždy vystihovať podstatu svätosti. Sviatok Všetkých svätých je spomienkou na ľudí, ktorí žili pred nami svoj život v plnej odovzdanosti Bohu. V rôznej miere mali určité charizmy, ktoré vedeli dať do služby blížnym.
Treba nám však vedieť, že rovnako ako my, nežili bezstarostným životom. Aj oni prechádzali rôznymi skúškami, čelili pokušeniam; mnohí z nich žili v existenčne náročnejšej dobe ako my. Sviatok Všetkých svätých nech nie je len vďačnou spomienkou, ale aj konkrétnou výzvou, nakoľko je sviatkom potenciálnych svätých.
Slnečné lúče presvitajúce cez mozaiky umiestnené vo svätyni dávali postavám svätých, ktoré znázorňovali, svetlo, žiaru a život. Synček sa spýtal: „Mama, kto sú títo?“ „To sú svätí,“ vysvetľuje mama synovi. „Teraz už viem, kto sú svätí - Svätí sú ľudia, cez ktorých žiari svetlo!“ Snaž sa žiť tak, aby raz toto o tebe mohli povedať iní. Nič ti neosoží uctievanie svätých a dotýkanie sa relikvií, pokiaľ necháš bez povšimnutia odkaz, ktorý ti zanechali - príklad ich života.
Pamiatka zosnulých - údel človeka a úcta k tým, čo odišli
Keď sa zahľadíme na posledné miesto odpočinku blízkych, keď zapálenou sviecou naša duša vysloví duši zosnulým, že sme na nich nezabudli, práve vtedy akoby sa v nás ľudská krehkosť pýtala: „Čo je to ľudský údel?“ Básnik Milan Rúfus o ňom napísal: „Vedieť uniesť svoj osud - o tom to je. Netreba dávať hlasno o sebe vedieť. Treba si zachovať zdravý úsudok, treba premýšľať, čo žijeme a prečo žijeme, veď život a smrť sú prepojený oblúk, ktorý nás zvnútorňuje.“
Slová Milana Rúfusa sú slovami básnika, snažiaceho sa preniknúť do podstaty ľudskej existencie. Ale už aj jeho srdce zanemelo, ako srdce všetkých tých, na ktorých si spomíname v mene Pamiatky zosnulých. Jednou z možností, ako si ich pripomenúť a zároveň prejaviť úctu všetkým občanom mesta/obce, ktorí nás opustili v uplynulých mesiacoch, je rozhlasová relácia - pietna pamiatka v miestnom rozhlase, alebo znejúca z reproduktorov na miestnom cintoríne.
Dokumentárny film: FILIPÍNY A CHUDOBNÍ
Duchovné reflexie a inšpirácie
Viera v život večný
Kvet opršal i uschla tráva, drahý Pane,
Na zemi nemoc, bôľ i umieranie -
A predsa v duši našej preradostne,
Bo Ty si zlomil smrti čiernej ostne!
Ty vzkriesenie si, život - naša spása!
Žalm judského kráľa Chizkiju
„Povedal som: V polovici svojho života musím odísť, do brán podsvetia som vykázaný na zvyšok mojich rokov. Povedal som: Neuvidím viac Hospodina v krajine živých, neuzriem človeka medzi obyvateľmi sveta. Môj príbytok je strhnutý a odvlečený odo mňa sťa stan pastiera.“
O súde Kristovom
J 5, 21- 29: „Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje koho chce.“
Viac ako reštitúcia
Ján 11, 1-11, 17, 27, 35 - 45: „Bol jeden nemocný, Lazar z Betánie, z mestečka Márie a jej sestry Marty.“
Môj otec prišiel ko mne
Môj otec prišiel ko mne, - ako neraz chodí
za tichých, hviezdnych nocí, - prišiel z cmitera
na pár slov: opýtať sa, ako sa mi vodí,
jak‘ znáša hruď, čo Pán Boh z lásky namerá . . .
Zamyslenie na cintoríne
Ty vzkriesenie si i život, Pane,
ku Tebe v kríži dvíhame dlane…
Ó, teš nás, zdvíhaj a vierou spravuj
po časnom žití nebo nám daruj!
Amen.
Smrť - za hriech odplata
Boh cnosti odmení.
Raz zasľúbil nám raja viac to nezmení.
V slepote nevidíš
jas otvorených brán,
nebesá dokorán.
Prehliadni!
Slnca lúče hravé
Slnca lúče hravé
zapadali, hasli práve,
keď som vstúpil v záhradu pokoja, -
kde sa túžby duše už ukoja; -
a kde klesne ubolená hlava, -
kde bôľ hynie a spočin nastáva,
a kde mŕtve telá
tíško spia, keď duša odletela!
Zbierka básní na Dušičky
Báseň na Dušičky č. 1
Odišli zo sveta,
predsa chvíľu majú.
Zachýbajú.
Lovíme ich z mysli.
Prosíme,
nech zasvietia.
Sviec plamenné
stráž držia
pri piete.
Človečie srdcia
zmotané do siete
trpia.
Báseň na Dušičky č. 2
Zapaľme sviečku,
za tých, čo sú v nebíčku.
Spomeňme si v tejto chvíli,
na všetkých, čo s nami žili.
Báseň na Dušičky č. 3
V kalendári sviatok máme,
na zosnulých spomíname.
Na všetkých, čo s nami žili,
spomeňme si v tejto chvíli.
A za každú dušičku
zapaľme sviečku.
Báseň na Dušičky č. 4
Zašepkám teda pár slov pre seba,
a pošlem vzdušný bozk do neba.
Potom svoje slzy skryjem pod viečka,
dlho sa dívam do plameňa sviečky.
Báseň na Dušičky č. 5
Ďakujeme za cestu,
ktorou ste s nami šli,
za ruky, ktoré
nám toľko pomáhali.
Ďakujeme za to,
že ste boli,
za každý deň,
ktorý ste s nami žili.
Báseň na Dušičky č. 6
Na cintorínoch svetiel tisíc,
v tichu sviečky jemne horia.
V srdciach šepot, v duši zázrak,
čo spája nebo s krehkou spomienkou a pokojom bez boja.
Spomienky chodia bosé v tráve,
dotýkajú sa lístia, kameňov.
Každá slza v plameni sa stratí,
no láska ostáva - bez tieňov.
Zapaľme svetlo pre tých drahých,
čo dávno prešli za obzor.
Nech v každej duši mier sa zjaví,
a ticho vraví: „Nie ste preč, len o kúsok ďalej.“
Báseň na Dušičky č. 7 (Halloween a Dušičky)
V noci sa vraj otvára brána,
kto masku nemá, neprežije rána.
Duchovia, príšery a noční besi,
malých i veľkých tej noci desia.
Ja si však masku nevezmem dneska,
nie som z USA, pochádzam z Česka.
Ja budem sláviť až v piatok sviatok,
keď v Čechách bude pamiatka zosnulých sviatok.
Báseň na Dušičky č. 8
Dnes sviečky ticho žiaria,
na hroboch spomienky spia.
Vetrík ich hladí po tvári,
dušičky v nebi strážia.
Za babku, dedka, kamarátov,
zapaľme svetielko malé,
nech v nebi vedia, že ich ľúbime,
aj keď sú od nás ďaleko stále.
Ďalšie reflexívne básne
Hľadať svoj stred
Ísť s kožou na trh, hľadať človečinu, s batohom zážitkov chcieť nájsť svoj stred.
Zaloviť v hlbine, prísť na príčinu, prečo ísť vpred a nehľadieť už späť.
Váha všedných dní tlačí ti na väzy, máš pocit, že ti niekam ušiel svet.
V krabici s názvom „straty a nálezy“ zastal čas a slová našli správny sled.
Tichý hlas
Netuším, či sa to vráti - ten tichý hlas, čo v hĺbke duše znova ma volá,
keď tmu prežiari nebeský jas a zmĺknu všetky zbytočné slová.
Bdieť v tichu noci a čakať zázrak, hoc zdá sa, že čakanie je márne,
kým v srdci neblikne vplyvný náznak, čo cestu ukáže - čo je správne.
Zem precitá
Keď dohoreli v krbe ťažké polená a z lúky zmizol mrazu nemý chlad,
zem precitá - dychom slnka opojená, začína tichú pieseň oživovať zas.
Už vietor odniesol tie prázdne sľuby zimy, v tanci včiel a víl sa chveje jarný jas.
I dravec na nebi s krídlami nehybnými v tichosti stráži ten vzácny, prítomný čas.