Nanebovstúpenie Krista je kľúčovou udalosťou v kresťanskom vierovyznaní, predstavujúcou vrchol Kristovho pozemského účinkovania a zároveň jeho povýšenie na nebeský trón po pravici Boha Otca. Tento sviatok, slávený štyridsiaty deň po Veľkej noci, uzatvára obdobie zjavení vzkrieseného Ježiša apoštolom a predznamenáva príchod Ducha Svätého.
Význam udalosti
Najšťastnejšia hodina pre Jednorodeného večného Otca po jeho zostúpení z neba, aby prijal ľudské telo, bola tá, keď mal svojou vlastnou mocou podivuhodným spôsobom vystúpiť na nebesia a usadiť sa po pravici Boha Otca ako dedič jeho večnosti, jeden s ním a rovný jemu v prirodzenosti a v nekonečnej sláve. Mal tiež vystúpiť, pretože predtým zostúpil do nižších častí zeme, ako hovorí apoštol Efezanom /4,9/, keď splnil všetko, čo bolo napísané a predpovedané o jeho príchode na svet, o jeho živote, smrti a vykúpení človečenstva, a keď tiež ako Pán prenikol až do stredu Zeme.
Svojím vystúpením spečatil všetky tajomstvá a urýchlil splnenie svojho prisľúbenia, že po svojom vystúpení na nebesia spolu s Otcom pošle svoje Cirkvi Utešiteľa /Jn 16,7/. Pán Ježiš nanebovstúpením ukončil verejné a viditeľné účinkovanie na zemi. Kristovo nanebovstúpenie tvorilo záver zjavení a začiatok kazateľskej činnosti apoštolov.
Kristovo povýšenie a jeho dôsledky
Ježišovo nanebovstúpenie malo za cieľ jeho povýšenie. Kristus prevzal vládu nad všetkým /Ef 4,8-10; 1,20n/. Jeho povýšenie na Pána, Mesiáša a Syna /Rim 1,4; 14,9; Sk 2,36/, Príhovorcu /Rim 8,34/, Vládcu a Spasiteľa /Sk 5,31/ je zamerané na parúziu, pri ktorej sa povýšený Pán ukáže ako sudca /Sk 10,42; 17,31/. Kristovo nanebovstúpenie - jeho „odchod“, jeho „oslávenie“ - bolo potrebné, aby zoslal Svätého Ducha /Jn 16,8; 7,39; Lk 24,49; Sk 1,8; 2,32; Ef 4,8-12/. Kristus nám v nebi obhajuje, takže vždy, keď nás Satan v našom svedomí obviňuje, alebo si dovolí na nás žalovať pred Otcom, Ježiš Kristus, Boží vlastný Syn a náš bezchybný obhajca, je v pohotovosti obhajovať nás na základe svojej vlastnej krvi za nás. Kristus je náš modlitebný partner v nebi. Prihovára sa za nás pred Božím trónom /Rim 8,34/. Vďaka Kristovmu nanebovstúpeniu máme telo v nebi a náš život je skrytý s Kristom, ktorý prebýva v sláve hore /Kol 3:3-4/. Kristovo telo v nebi zaručuje, že naše tam jedného dňa bude tiež. Nedúfame vo večnosť, v ktorej budeme len dušami bez tela, ale vo večnosť so skutočnými, materiálnymi ľudskými telami navždy v Božej prítomnosti.
Biblické svedectvá a dobové udalosti
Správa o vzkriesení Ježiša Nazaretského bola vtedy rozhlásená už po celom Jeruzaleme aj po celej Palestíne. Hoci neveriaci a zatvrdliví kňazi a kňazské kniežatá rozširovali lživú správu, že ho ukradli jeho učeníci, mnohí im neverili. Boh to tak zariadil, že nik z jeruzalemských obyvateľov nevenoval pozornosť tomuto svätému sprievodu, a nič im neprišlo do cesty, keď sa uberali z večeradla.
Prípravy a sprievod na Olivovú horu
Pre oslávenie tohto slávneho a tajuplného dňa si Kristus vyvolil tých stodvadsať osôb, ku ktorým prehovoril vo večeradle. S týmto malým stádom náš božský Pastier Ježiš opustil večeradlo spolu so svojou najblahoslavenejšou Matkou, ktorá išla po jeho boku, a viedol ich po uliciach Jeruzalema. Apoštoli a všetci ostatní podľa svojho poradia uberali sa smerom k Betánii, ktorá ležala za Olivovou horou a nebola ani na pol hodiny cesty od Jeruzalema. Zbor anjelov a svätých z predpeklia a z očistca nasledoval Víťaza, prespevujúc nové piesne chvály, ale iba Panna Mária ich videla a počula.
V takom súkromí a nespozorovaní vystúpili na temeno Olivovej hory. Tam utvorili tri zbory, jeden pozostával z anjelov, druhý zo svätých a tretí z apoštolov a veriacich, ktorí sa ešte rozdelili na dve menšie skupiny, ktoré Kristus Pán riadil.
Rozlúčka a vzostup
Najmúdrejšia Matka Mária padla pri nohách svojho božského Syna na tvár, klaňajúc sa mu v najhlbšej pokore ako pravému Bohu a Vykupiteľovi sveta, a poprosila ho o jeho požehnanie. Všetci prítomní veriaci ju v tom nasledovali. S plačom a vzdychajúc sa ho pýtali, či teraz obnoví kráľovstvo izraelské /Sk 1,6/. Po tých slovách sa rozlúčil so svojím svätým, šťastným zhromaždením veriacich, pričom jeho tvár žiarila pokojom a velebnosťou, zopäl ruky a svojou vlastnou mocou začal sa vznášať do výšky, zanechajúc na zemi, kde stál, odtlačky svojich svätých nôh.
Miernou rýchlosťou vystupoval k nebeským končinám, pričom ho sprevádzali zraky i srdcia tých prvorodených dietok, ktoré svoju lásku prejavovali plačom a vzdychaním. A pretože vystupovala hlavná Príčina všetkého pohybu, patrilo sa, aby sa aj nebeské zbory anjelov, svätých patriarchov a všetkých ostatných svätých dali do pohybu a sprevádzali Spasiteľa Ježiša, niektorí s telom i s dušou, iní iba s dušou. Všetci v nebeskom poriadku boli spoločne vyzdvihnutí zo zeme a sprevádzali svojho Kráľa a Vodcu.
Podľa Lukášovho evanjelia (kap. 24) sa Ježišovo nanebovstúpenie udialo v pondelok po Nedeli Pánovho zmŕtvychvstania, podľa Skutkov apoštolov (kap. 1) až po štyridsiatichdňovom medziobdobí, v ktorom sa Zmŕtvychvstalý viackrát zjavil vyvoleným svedkom /Sk 10,40; 13,31/. „Štyridsať dní“ medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením netreba chápať ako exaktný časový údaj, ale ako zaokrúhlené symbolické číslo, ktoré je inšpirované dĺžkou Ježišovho pobytu v púšti /Lk 4,1/. Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“ Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.
Teologické interpretácie a cirkevné pohľady
Kristovo nanebovstúpenie a zasadnutie po pravici Boha Otca je obsiahnuté už v najstarších vyznaniach viery a viackrát ho potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi. Zdôrazňuje sa oslávená telesnosť v Kristovom nanebovstúpení. Cirkev učí aj to, že zmŕtvychvstalý a povýšený Pán sedí „po pravici Otca“, a síce iuxta modum naturalem, ako to zdôrazňuje Tridentský koncil, no tridentskí konciloví otcovia nemali na mysli Kristovu fyzickú telesnosť, ale chceli odlíšiť prebývanie Krista v nebi od jeho prebývania vo sviatostiach.
V vyznaní viery v Kristovo nanebovstúpenie sa vyjadruje veľkonočná viera, že Syn, ktorý sa stal človekom a uponížil sa až na smrť na kríži, bol definitívne a navždy vzatý do plnosti života a moci svojho Otca. Rozličné obrazy a predstavy o Kristovom povýšení, oslávení a nanebovstúpení presahujú akúkoľvek priestorovú predstavu. Vzkriesený Kristus je definitívne pri Otcovi a v rovnakom čase novým spôsobom pri Cirkvi. Touto novou Kristovou prítomnosťou sa už začala, aj keď skryte, jeho parúzia. V parúzii na konci čias sa definitívne ukáže Kristova skrytá vláda. Po tejto stránke Kristovo nanebovstúpenie poukazuje na budúcnosť ešte neskončených dejín.
Nanebovstúpenie v kontexte cirkevných otcov a teológov
Ešte Meliton Sardský († okolo 190) sa pozerá na Kristovo vzkriesenie, nanebovstúpenie a povýšenie k pravici Otca ako na jedinú udalosť. V rannej Cirkvi sa štyridsať dní medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením nepovažovalo za časový údaj. Vskutku Cirkev spočiatku nepoznala vlastný sviatok Kristovho nanebovstúpenia (Pseudo-Barnabášov list 15,9), spomínalo naň v rámci slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Samostatný sviatok Nanebovstúpenia Pána je dosvedčený až v 4. storočí (Apoštolské konštitúcie 8,33) a pred 5. storočím nie je všeobecne rozšírený.
Keďže v Novom zákone je rozprávanie o Kristovom nanebovstúpení posledným veľkonočným príbehom a súvisí so zoslaním Ducha Svätého na Turíce, bolo príhodné v rámci liturgickej reformy natiahnuť veľkonočné obdobie od slávnosti Kristovho zmŕtvychvstania cez slávnosť Nanebovstúpenia Pána až po slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Popri Markellovi z Ankry († okolo 374), ktorý hovorí o dovŕšení „osláveného človeka“ Ježiša, cirkevní otcovia - napr. Irenej Lyonský († okolo 200), Hilár z Poitiers († okolo 366), Augustín († 430) a Lev Veľký († 461) - zdôrazňujú telesné nanebovstúpenie Krista. Zmŕtvychvstaním bolo plne oslávené Kristovo telo. Hilár z Poitiers tvrdí, že Ježiš bol dovŕšený v „tom istom oslávenom tele“ (De Trinitate 11). Povýšenie Syna bolo na prospech ľudskej prirodzenosti, „ktorú bolo treba obohatiť takýmto oslávením“ (Lev Veľký, Tomus II epistola 165, 115).
Podľa Jána Damaského († pred 754) oslávená Kristova telesnosť, s ktorou sedí po pravici Boha Otca, nie je fyzická, Kristus nesedí po pravici Otca v lokalizovanom zmysle (Fide orthodoxa 4,2). Aj Ján Scotus Eriugena († okolo 880), Albert Veľký († 1280) a Mikuláš Kuzanský († 1464) zdôrazňujú, že Kristovo nanebovstúpenie nemalo ako cieľ kozmologicky určiteľné miesto.
Prínosy Nanebovstúpenia pre kresťanský život
Kristovo nanebovstúpenie nám prináša niekoľko zásadných prínosov. Po prvé, máme u Otca obhajcu, Ježiša Krista, spravodlivého /1Jn 2:1/. Náš Pán Ježiš Kristus nás v nebi obhajuje, takže vždy, keď nás Satan v našom svedomí obviňuje, alebo si dovolí na nás žalovať pred Otcom, Ježiš Kristus, Boží vlastný Syn a náš bezchybný obhajca, je v pohotovosti obhajovať nás na základe svojej vlastnej krvi za nás. Po druhé, z Kristovho nanebovstúpenia vyplýva, že máme nádej na večnosť so skutočnými, materiálnymi ľudskými telami navždy v Božej prítomnosti.
Po tretie, z Kristovho nanebovstúpenia máme úžitok, lebo jeho následkom máme Svätého Ducha. Ako sám Ježiš vysvetľuje svojim učeníkom: „Ja vám však hovorím pravdu: Pre vás je lepšie, keď odídem. Ak totiž neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ak však odídem, pošlem ho k vám“ /Jn 16:7/. Ježišovo nanebovstúpenie nám dáva nádej, že tam, kde je on ako naša hlava, prvorodený, aj my jeho údy budeme v tej istej sláve. Nanebovstúpenie nie je odchodom, ale novou prítomnosťou Boha medzi ľuďmi. Vtelenie aj Nanebovstúpenie.
Mária a jej osobitná úloha
Všemohúci pri tejto príležitosti urobil svojou pravicou nový tajomný div so svojou najsvätejšou Matkou tým, že ju vzal so sebou do neba a obdaril ju slávou, ktorú pre ňu určil ako pre svoju pravú Matku a ktorú si aj sama svojimi zásluhami získala a pripravila. Túto milosť naša veľká Kráľovná bola v stave aj predtým, než sa to stalo, lebo jej božský Syn jej to ponúkal v tých štyridsiatich dňoch po zmŕtvychvstaní, ktoré trávil v jej spoločnosti. Aby táto neobyčajná milosť bola zachovaná v tajnosti pred všetkými tvormi vtedy žijúcimi na zemi a tiež aby nebeská Pani mohla byť prítomná v zhromaždení apoštolov a veriacich, keď zotrvávali na modlitbách, očakávajúc príchod Ducha Svätého /Sk 1,14/, božskou mocou bolo presvätej Matke zázračne umožnené byť súčasne na dvoch miestach: s dietkami Cirkvi svätej pre ich útechu v dobe ich pobytu vo večeradle a zároveň vystúpiť s Vykupiteľom sveta a usadiť sa na jeho nebeský trón, kde ostala tri dni.
Nanebovstúpenie a kresťanská misia
Kristus, skôr než bol vzatý do neba, poslal svojich milovaných učeníkov, apoštolov, aby pozvali všetkých ľudí veriť v neho, aby sa dostali tam, kde je on. „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Ale všetko, čo sa dáva s láskou, musí byť prijaté s láskou, aby sa to prijalo ako dar. Preto Kristus, ktorého sme nikdy nevideli, chce, aby sme mu ponúkali svoju lásku prostredníctvom viery, ktorú prijímame počúvaním jeho služobníkov, ktorých skutočne môžeme vidieť a počúvať. „Veríme v toho, ktorého sme nevideli. Tí, čo ho videli, ho zvestovali (…). Ten, ktorý to prisľúbil, je verný a nikdy nesklame: posilnite svoju dôveru a očakávajte jeho prísľub (…) zachovajte si pevnú vieru!“
Apoštolát - spoluúčasť na diele vykúpenia. Nádherná prirodzenosť Božích vecí spôsobuje, že kontemplatívna duša prekypuje apoštolskou horlivosťou. Aký iný oheň by to bol, ak nie ten, o ktorom hovorí Kristus: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul /Lk 12, 49/. Oheň apoštolátu, ktorý naberá silu v modlitbe: neexistuje žiaden lepší prostriedok, ktorým by sa do každého kúta zeme mohla šíriť táto vojna pokoja, do ktorej je povolaný každý kresťan, aby dopĺňal, čo chýba Kristovmu utrpeniu /Kol 1, 24/. Ak sa budeme spoliehať len na svoje vlastné sily, v nadprirodzenej oblasti nedosiahneme nič - ako Božie nástroje však dosiahneme všetko: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje /Flp 4, 13/. Boh sa vo svojej nekonečnej dobrote rozhodol, že použije tieto nevhodné nástroje. To znamená, že apoštol nemá iný cieľ než nechať konať Pána, tým, že sa mu dá úplne k dispozícii, aby Boh mohol uskutočňovať - prostredníctvom svojich stvorení, skrze vyvolené duše - svoje vykupiteľské dielo.
Každý z nás má byť ipse Christus, sám Kristus. On je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi /1 Tim 2, 5/ a my sa s ním zjednocujeme, aby sme s ním všetko obetovali Otcovi. Naše povolanie Božích detí uprostred sveta od nás vyžaduje, aby sme nehľadali iba svoju vlastnú svätosť, ale aby sme kráčali po cestách tejto zeme a premieňali ich na príležitosti, ktoré - napriek všetkým prekážkam - budú privádzať duše k Pánovi; aby sme sa ako bežní občania zúčastňovali na všetkých pozemských aktivitách, aby sme sa stali kvasom /Porov. Mt 13, 33/, ktorý prekvasí celé cesto /Porov. 1 Kor 5, 6/. Kristus nám definitívne ukázal cestu tejto lásky k Bohu: apoštolát, ktorý je prekypujúcou láskou k Bohu, dávajúcou sa ostatným. Vnútorný život predpokladá rast v zjednocovaní sa s Kristom, prostredníctvom Chleba a Slova. A apoštolský zápal je jasným, primeraným a žiaducim prejavom vnútorného života. Keď človek zakúsi Božiu lásku, pocíti aj bremeno duší. Vnútorný život sa nedá oddeliť od apoštolátu, tak ako nie je možné oddeľovať v Kristovi jeho podstatu Bohočloveka od jeho funkcie Vykupiteľa.
Kresťan má byť ako sám Kristus, jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Naše povolanie Božích detí nás nabáda nielen k hľadaniu vlastnej svätosti, ale aj k premieňaniu pozemských ciest na príležitosti, ktoré privádzajú duše k Pánovi. Kristus nám ukázal cestu apoštolátu, ktorý je láskou k Bohu, ktorá sa dáva ostatným. Vnútorný život a apoštolský zápal sú neoddeliteľné.
tags: #aky #je #sviatok #nanebovstenie #krista