Oslavy, koncerty, konferencie, odhaľovanie pamätníkov či výstavy v niektorých väčších slovenských mestách budú sprevádzať pripomienky Nežnej revolúcie. Aj napriek okrúhlym výročiam od politických zmien sa niektoré mestá zriekli oficiálnych osláv a rozhodli sa podporiť menšie podujatia občianskych združení. Vyplýva to z vyjadrení zástupcov oslovených miest. Médiá aj opozícia pritom kritizovali chladný prístup vládnych politikov k oslavám.
Pripomienkové podujatia po Slovensku
Bratislava
V hlavnom meste sa 17. novembra uskutoční podujatie pre verejnosť na Hviezdoslavovom námestí, kde bude odhalené veľké drôtené srdce ako symbol srdca Európy a Nežnej revolúcie, uviedla hovorkyňa bratislavského magistrátu Eva Chudinová. Naplánovaná je aj výstava na Námestí SNP, kde sa konali najväčšie demonštrácie v Bratislave proti komunistickému režimu.
Podujatia v Bratislave chystajú aj politici. Pod záštitou predsedu parlamentu Pavla Pašku sa uskutoční galavečer, na ktorom sa zúčastní aj premiér Robert Fico (Smer-SD). Ten časť dňa strávi v Londýne, kde vystúpi na Univerzite College of London.
Košice
Sériu akcií k 17. novembru pripravujú tiež v druhom najväčšom slovenskom meste, v Košiciach. V centre deň pred výročím napríklad odhalia pamätnú tabuľu. Do mesta s vlastným filmom prídu disidenti Fedor Gál a Peter Zajac.
Žilina
Žilina si novembrové dianie pripomenie premiérou divadelnej hry, koncertom či výstavou na námestí. Oslavy sa začnú v predvečer výročia filmovou projekciou pod názvom „20 rokov na ceste slobody a demokracie“. Podujatie bude spojené s prezentáciou novej obrazovej publikácie „November/Očami ŠtB a ulice“. Na podujatie by mal prísť aj bývalý disident Miroslav Kusý.
Banská Bystrica a Nitra
Skromnejšie sa na výročie chystá napríklad Banská Bystrica a Nitra. Tie totiž žiadne oficiálne oslavy podľa ich hovorcov Moniky Pastuchovej a Andreja Jančoviča nechystajú. Banskobystrická radnica však finančne podporila akciu občianskeho združenia Rock&rolla, ktorou je Koncert pre slušných ľudí. Cieľom je vytvoriť novú tradíciu oslavy demokracie.
Nežná revolúcia: Historický kontext a priebeh
Nežná revolúcia - Genius loci revolúcie - dokumentárny cyklus Fetiše Nežnej revolúcie
Základné fakty a aktéri
Nežná revolúcia (čes. Sametová revoluce) prebiehala od 17. novembra do 29. decembra 1989. Je názvom pre nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Iniciátormi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv výtvarníci, herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva. Na Slovensku bola vytvorená Verejnosť proti násiliu (VPN) a v Česku Občianske fórum (OF).
- Počet zranených: 568 (po policajnom zásahu 17. novembra v Prahe)
Totalitný režim pred rokom 1989
Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948. Žiadne oficiálne opozičné politické strany počas „vlády jednej strany“ neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia - disidenti - boli prenasledovaní tajnou políciou (Štátna bezpečnosť - ŠtB). Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce, vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie.
Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce „negatívny postoj k socializmu“, a tým pádom boli zakázané. Na „čiernu listinu“ sa však mohli dostať nielen diela, ale aj osoby, a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968 a následnou normalizáciou, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77), ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na „Západ“. Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantmi Komunistickej strany.
Okrem politických boli obmedzované aj iné slobody. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. „devízový prísľub“ (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty cudzej meny v stanovenom limite) a „cestovnú doložku“ (potvrdenie získané od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestnávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú „dôveryhodní“ a neutečú na „Západ“. Takzvaným nespoľahlivým sa zákaz vycestovania odôvodňoval, tým že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“.
Aj vplyvom studenej vojny a ostatných globálnych okolností sa extenzívny ekonomický rast v 80. rokoch 20. storočia u nás zastavil.
Vplyv medzinárodného diania a domáci odpor
Nový (od roku 1985) generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov v narastajúcej systémovej kríze sovietskeho impéria proklamoval demokratizačnú reformu systému. V Sovietskom zväze presadzoval „prestavbu“ (perestrojka) a zásadu „otvorenosti“ (glasnosť), čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Perestrojka v komunistickom Česko-Slovensku v podstate neexistovala, pretože žiadne zásadné zmeny sa neuskutočnili. Reformný potenciál KSČ bol zásadným spôsobom oslabený opakovanými čistkami nazvanými „normalizácia“, ktorá prebiehala po roku 1968.
Prejavy nespokojnosti rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Od decembra 1987 sa v českých mestách odohralo viacero pouličných demonštrácií. Veľký ohlas mala Sviečková manifestácia v Bratislave, ktorú 25. marca 1988 zorganizovali katolícki aktivisti. 12. októbra 1988 Ladislav Adamec (ktorý sa chcel profilovať do úlohy československého Gorbačova) nahradil vo funkcii predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala.
Gorbačov 8. decembra 1988 ohlásil na pôde OSN jednostranné početné zníženie stavu sovietskych vojsk vo východnej Európe o pol milióna vojakov. Zároveň oznámil zámer stiahnuť z územia Česko-Slovenska, NDR a Maďarska do roku 1991 šesť tankových divízií. Nasledovala pražská demonštrácia z 21. augusta 1988 (20. výročie okupácie) a séria nepokojov v centre Prahy v januári 1989 k pripomenutiu 20. výročia upálenia sa Jana Palacha (tzv. Palachov týždeň začal 15. januára).
V júni 1989 zverejnila Charta 77 petíciu „Niekoľko viet“ (Několik vět), ktorá okrem iného požadovala prepustenie politických väzňov, slobodnú diskusiu o roku 1968 alebo rešpektovanie požiadaviek veriacich. Podpisovú petíciu inicioval Václav Havel po svojom prepustení z väzenia. Od júna do novembra 1989 Niekoľko viet podpísalo okolo 40 tisíc osôb.
V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. Na jar 1989 komunistická strana pristúpila na usporiadanie „poloslobodných“ volieb. V Maďarsku sa postupne preberanie moci odohrávalo formou Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22. apríla 1989 a skončili podpísaním dohody 18. septembra 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám.
V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (od 2. mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prebiehali cez hranice tadiaľto. Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr.
Na rozdiel od ZSSR si Komunistická strana Číny zachovala politický monopol a na pekinskom Námestí nebeského pokoja Tchien-an-men pri zásahu armády 4. júna 1989 prišli o život stovky protestujúcich.
Prvé kroky k revolúcii: November 1989
- 16. novembra 1989 - Bratislava: Vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách, na ktorej sa zúčastnilo asi 150 až 300 osôb. Neohlásené a teda nepovolené zhromaždenie sa začalo na Hodžovom námestí (vtedy Mierové námestie) už za tmy po 17:00. Kým študenti na námestí dospievali študentskú a štátnu hymnu, objavili sa príslušníci a vozidlá Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Po príchode asi 20 policajtov na 6 autách, asi 150 až 250 študentov prešlo z námestia podchodom a pokračovalo cez Námestie SNP, Klobučnícku ulicu na Námestie 4. apríla (dnes Hlavné námestie), cez Rybársku bránu na Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli Sviečkovú manifestáciu z marca 1988, odtiaľ na Námestie Ľudovíta Štúra a po Vajanského nábreží k budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, kde na mieste, kde bola 21. augusta 1968 zavraždená študentka, položili kvety. Odtiaľ prešli k vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej (vtedajšej Suvorovovej) ulici. Skandovali heslá: „Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu,.. dialóg,..reformy!“ Po ich príchode vyšiel z ministerstva školstva pred budovou tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka v sprievode riaditeľa odboru vysokých škôl Jána Porvazníka, ktorý študentom ponúkol dialóg, ale nie na ulici. Šlapka na študentov pokrikoval a urážal ich, avšak policajti, ktorí z oboch strán ulicu uzavreli, sa stiahli a umožnili študentom odísť. Televízia z demonštrácie zverejnila zostrih ešte v ten večer v relácii Aktuality. Oficiálnym cieľom bol protest proti väzneniu členov tzv. Bratislavskej päťky, proti návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody; rečníci však žiadali aj prepustenie Jána Čarnogurského (Bratislavská päťka), skutočnú demokraciu, slobodu cestovania a pod.
- 17. novembra 1989 - Praha: V piatok sa v Prahe na Albertove (univerzitná štvrť) zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (Medzinárodný deň študentstva). Zhromaždenie bolo oficiálne pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistického zväzu mládeže. O 16:00 bolo prítomných asi 15 000 účastníkov. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v Česko-Slovensku (odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov, začatie dialógu s nezávislými iniciatívami). Z Albertova sa sprievod vydal na cestu Prahou.
- 21. novembra: Po brutálnom zásahu polície v piatok 17. novembra proti študentom na pražskej Národnej triede študenti na všetkých vysokých školách štrajkovali.
- 27. novembra: Uskutočnil sa dvojhodinový generálny štrajk.
- 7. decembra 1989: Po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu.
- 28. decembra 1989: Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka.
- 29. decembra 1989: Za prezidenta ČSSR bol zvolený Václav Havel.
Svedectvá a osobné príbehy z Novembra 1989
Online projekt „Spýtaj sa vašich“ sa stretlo množstvo príbehov bežných ľudí z novembrových dní. Vznikla tak mozaika výpovedí, ktorá autenticky ilustruje vtedajšiu atmosféru neistoty, strachu, vzdoru a rastúcej nádeje. Projekt cez príbehy bežných ľudí vytrháva zásadné udalosti slovenských dejín z učebníc dejepisu a zasadzuje ich do kontextu histórie rodín, ľudských osudov a skúseností, ktoré našu krajinu formujú dodnes. Prinášame vám výber niekoľkých odpovedí na otázku: „Čo ste robili v Novembri 89?“
Juro Plánovský: Od zákazu koncertu po prvý štrajk
„V roku 1989 som mal 21 rokov. Patril som k ,alternatívnej mládeži‘, konkrétne k metalistom. Komunisti metalistov a pankáčov, ktorí boli výzorovo aj postojovo absolútnym protikladom ideálu mladého budovateľa komunizmu, bytostne neznášali. Averzia bola obojstranná; pravidelná buzerácia a šikana zo strany príslušníkov VB, snaživých učiteľov či bežných uvedomelých občanov túto mládež veľmi rýchlo priviedla k poznaniu, čom ten slávny ,socializmus‘ bol.“
„Založili sme kapelu, kde sme veľmi ortodoxným spôsobom dávali najavo, čo si o tom, čo je okolo nás, myslíme. Našťastie v chrchľavom speve nebolo rozumieť textom. Dokonca sa nám v auguste 1989 cez lokálny Socialistický zväz mládeže v jednej dedine pri Novom Meste nad Váhom podarilo vybaviť koncert, na ktorý sme pozvali aj kapely z Moravy. Akciu však ešte pred začiatkom zrušili príchodzí príslušníci Verejnej bezpečnosti, ktorí si všimli vyššiu koncentráciu rifľových a vybíjaných kožených búnd v oblasti. Za organizáciu ,nepovolenej kultúrnej akcie‘ sme následne boli popoťahovaní na polícii a miestnom národnom výbore. Naši rodičia sa museli ponižovať a riešiť škandály svojich detí. Bolo z toho pomerne veľké haló. O ,neuskutočnenom koncerte v Čachticiach‘ dokonca písal aj celoštátny ,mládežnícky‘ denník Smena. Boli sme veľmi nahnevaní.“
„Pritom na Morave či v Brne boli už bežné thrash a black metalové koncerty, na ktoré sme počas roka 1989 chodili. Režim už nemal takú represívnu silu, už pomaly ,zdochýnal‘, čo sme aj my podvedome cítili. Vedelo sa, že v Prahe už od januára (tzv. Palachov týždeň) celkom pravidelne prebiehajú demonštrácie proti režimu s vysokou účasťou - ľudia sa už prestávali báť. A na Slovensku stále nič. Tak sme s napätím čakali, kedy sa konečne niečo začne.“
„Chodil som vtedy na vysokú školu v Bratislave a býval som na internátoch v Mlynskej doline. Medzi študentmi sa začalo šepkať, že možno ku Dňu študentstva bude nejaké spontánne, nie cez Socialistický zväz mládeže organizované zhromaždenie. Informácie sa šírili konšpiračne ústnym podaním a nikto nemal nič naisto potvrdené. Tak som sa nejako dozvedel, že v predvečer Dňa študentstva, 16. 11. 1989, by sa malo niečo konať na Mierku, o piatej. S kamošom sme sa tam pre istotu išli pozrieť, aby nám nič neušlo. A naozaj. Postávali tam hlúčiky študentov, ktoré sa v jednom momente zhlukli do veľkého kruhu, zaspievala sa hymna a Gaudeamus igitur, pochytali sme sa za ruky a ako živá reťaz sme prešli cez mesto. Kričali sa heslá o slobode, reformách a dialógu, čo bolo v zošraubovanom režime už značne odvážne. Bol som nadšený. Konečne sa niečo deje!“
„Večer po tejto akcii som vyrážal na koncert talianskej black metalovej kapely Bulldozer do Poľska, autobusom spolu s ďalšími metalistami. Zájazd zorganizoval spevák jednej bratislavskej thrash metalovej kapely. Akcia sa však skončila fiaskom. Aj do socialistického Poľska sa bolo treba na hraniciach preukázať ,pozvaním‘, čo bol zvyčajný druh šikanujúcej administratívy, ktorý mal obmedziť spontánne cestovanie hore-dolu cez hranice aj v socialistickom bloku. Naša bumážka (potvrdenie, pozn. red.) vraj nespĺňala náležitosti, a tak nás, celý autobus metalistov, do Poľska nepustili. Organizátor sa snažil ešte niečo vybaviť na okresnom výbore KSČ v Karvinej. Samozrejme, že márne. Tam vznikla priložená fotogafia. Jej pôvab je v tom, že bola cvaknutá 17. 11. 1989, niekedy na obed. Metalisti sa smejú - režimu zostávalo už len pár hodín.“
„Po tomto neúspechu náš hnev ešte raz narástol. Začal som uvažovať o nejakom druhu radikálneho, spektakulárneho odporu. Na víkend som išiel do závetria malomesta k rodičom, takže som nevedel, čo sa dialo v Prahe a Bratislave. V pondelok 20. 11. som prišiel do školy a niečo viselo vo vzduchu. ,Ty nevieš? V Prahe študenti štrajkujú! Niečo sa tam v piatok stalo. Večer má byť v Elame nejaké stretnutie, kde sa bude riešiť, či sa pridáme…‘ vravel mi spolužiak. Tak už je to tu, paráda! Večer bol Elam totálne napráskaný. Aktivitu sa snažili prevziať školskí SZM-áci. ,Žiadny štrajk, my sa máme učiť a nie politizovať!‘ Ale mali sme si pozrieť televízne noviny o siedmej, tam by mali informovať, čo sa v Prahe stalo. Boli to tie legendárne správy, kde sa veľmi otvorene a objektívne hovorilo o štrajku študentov a umelcov, o ich požiadavkách, o tom, čo sa stalo v piatok na Národní třídě a čo sa vtedy dialo v Prahe a koniec koncov aj Bratislave (štrajk umelcov, vznik VPN). Po skončení správ ostalo chvíľu ticho. Vtom sa z davu ozvalo: ,Štrajk! Ideme štrajkovať, pridávame sa k Prahe a k umelcom!‘ Založil sa štrajkový výbor a začala sa revolúcia. V stredu bola prvá veľká demonštrácia na Námestí SNP, Milan Kňažko utvoril koridor a zvyšok je história. A čo naša metalová ,crew‘? V decembri 1989, hneď po otvorení hraníc, sme išli do Viedne na koncert švajčiarskeho thrashu Coroner. A v januári 1990 mala naša kapela svoj prvý koncert v kulturáku bratislavského Slovnaftu. Nastali zlaté časy.“
Jozef: Vojak v neistote
„Bol som poslucháčom druhého ročníka Strednej odbornej školy vojenskej v Martine. Práve cez tieto dni sme sedeli na rote a čakali sme na povel zasiahnuť proti demonštrantom. Chvalabohu, nikdy sme taký povel nedostali.“
Monika Hiľovská: Strach z nepoznaného
„V novembri 1989 som mala tesne pred 17. narodeninami a bola som študentkou druhého ročníka SOU Spojov v Košiciach. Pri novembrových demonštráciách v meste nás zamykali v škole a púšťali nás, len keď to uznali za vhodné, aby sme náhodou nešli na demonštráciu. Pamätám si veľmi dobre, ako som sa nevedela dostať zo školy domov. Dochádzala som a potrebovala som ísť na autobus, a tak sme skákali von cez okná, čo boli na prízemí.“
„Cestou v električke mi jedna staršia pani strhla z vetrovky odznak Alexandra Dubčeka, ktorý som mala hrdo pripnutý na hrudi. Nakričala na mňa na celú električku, že my mladí nevieme, čo robíme, že či nám je teraz zle a že ešte budeme plakať nad tým, čo nás tu po týchto udalostiach čaká. Keď som došla domov, mamka veľmi plakala pri zapnutom rádiu, kde niečo hovorili o obrane a armáde. Môj starší brat bol vtedy práve čerstvo narukovaný na povinnej vojenskej službe. Plakala a stále dookola riešila, že bude vojna, že brat bude bojovať a ocko ju upokojoval. Dodnes neviem zabudnúť na ich zúfalý výraz tváre a tú neskutočnú neistotu a strach, ktorý mali v tých časoch.“
Vlado: Dvojité bublinky slobody
„Ako šesťročný som sa so štvorročným bratom kúpal v petržalskom byte vo vani. Rodičia zatiaľ sledovali dianie, otec priamo na námestí a mamina doma pred televízorom. Dodnes si pamätám, ako prišla do našej umakartovej kúpeľne so slzami v očiach a slovami: „Chlapci, už je dobre.“ Nás ako deti zaujímalo, či dostaneme bublinky do kúpeľa. Mamina sa len usmiala a cez slzy hovorila: „Dnes budú dvojité bublinky.“ “
Renáta: Malé osobné hrdinstvo
„V roku 1989 som mala 27 rokov. Pracovala som v Podniku služieb. Navždy vo mne ostane ten pocit, keď sme stáli plece pri pleci na námestí a štrngali kľúčmi. Tá krásna elektrizujúca eufória v nás, že konečne budeme slobodní. Že konečne budeme môcť nahlas hovoriť, čo si naozaj myslíme.“
„Po demonštrácii študentov v Prahe si ma zavolal náš personálny referent a navrhol mi, aby som ako zástupkyňa mladých išla na zasadnutie do budovy KSČ, kde sa bude podpisovať list, v ktorom sa odsúdia študenti a ich demonštrácia v Prahe. Upozornila som ho, že ja to nepodpíšem, že nesúhlasím s tým, ako proti nim zakročili. Myslel si, že žartujem, no napriek tomu ma tam vyslal. V aule sme sedeli zástupcovia všetkých možných ustanovizní z okresu. Papaláši nám rozprávali, ako dochádza v našej ČSSR k chaosu a imperialistické sily chcú našu republiku rozvrátiť. Na záver sme hlasovali, kto je za odsúdenie činu študentov. Prvý raz vo svojom živote som zdvihla ruku PROTI, spolu s asi tromi ľuďmi v aule. Doteraz si pamätám pohľad, ktorý na mňa uprel jeden z papalášov. Náš personálny referent sa o tom okamžite dozvedel a veľmi sa čudoval, že som naozaj zdvihla ruku proti. Nevedel, ako sa má zachovať, či ma má rovno prepustiť, alebo len pokarhať. Potom sa však udalosti rútili cvalom a aj náš personálny referent prešiel na inú stranu. Toto je moje malé osobné hrdinstvo.“
Vladimír Faragula: Očami kameramana revolúcie
„V novembri roku 1989 som mal 27 rokov. Pracoval som v Slovenskej filmovej tvorbe v štúdiu ALEF ako asistent kamery. Okrem spravodajských šotov sme točili aj dokumentárne filmy. Jedným z nich bol dokumentárny film s názvom LETOVÁ SPRÁVA OK 89 - 90. A práve pri tomto dokumente, ktorý sa týkal Novembra 89, som pôsobil ako asistent kamery. Okrem natáčania udalostí v Bratislave sme, samozrejme, natáčali aj v Prahe. Všetky udalosti, ktoré sa týkali Nežnej revolúcie, sme spoločne s celým štábom ľudí postupne zaznamenali na filmové pásy. Tie boli spracované vo filmovom štúdiu na Kolibe.“
„Udalostí, ktoré som mal možnosť vidieť, bolo neúrekom. Sledoval som davy ľudí z pódií v Bratislave alebo v Prahe. Spoločne sme boli priamo medzi ľuďmi a robili sme rozhovory s priamymi účastníkmi demonštrácií. Okrem toho som bol na zasadnutiach študentov, politikov a aj umelcov. Absolvoval som rozhovory so štátnikmi, akými boli pán Havel a pán Dubček, potom aj s pánom Zemanom, s pánom Kňažkom a s pánom Budajom. Z umeleckého sveta sme robili rozhovory s rôznymi umelcami z československej garnitúry. Najviac mi v pamäti utkvel rozhovor s Martou Kubišovou.“
„Pre mňa to boli krásne časy, lebo toto obdobie som si užíval plnými dúškami. Bol som mladý a ako všetci ostatní som dúfal, že udalosti Novembra 89 sú posolstvom pre lepšiu budúcnosť. Hoci som neštrngal povestnými kľúčmi v dave ľudí, ale vždy, keď sme išli natáčať ďalšie a ďalšie časti tohto dokumentu, čoraz viac a viac vo mne horel ohníček nádeje. Vtedy som zažil množstvo krásnych chvíľ medzi nami ľuďmi, veľa tolerancie a nádeje v lepšie začiatky našej spoločnosti.“