Význam a historický kontext
Pätnásty marec je jedným z troch najvýznamnejších maďarských sviatkov, ktorý si pripomína výročie vypuknutia revolúcie proti Habsburskej monarchii z roku 1848. Považuje sa za začiatok revolúcie v rokoch 1848 a 1849 a deň zrodu moderného parlamentárneho Maďarska. Na jar roku 1848 vrela revolučnými udalosťami celá Európa; vo februári vypukla revolúcia v Paríži, v marci v Prahe, Viedni, Pešti, Miláne a Benátkach.
Príčiny vypuknutia revolúcie i ciele revolucionárov boli vo viacerých krajinách rovnaké. Bola to nespokojnosť s reakčnými vládnymi režimami, nastolenými po Viedenskom kongrese. Bezprostredným impulzom bola dlhotrvajúca hospodárska kríza v celej Európe a napokon veľká neúroda a hladomor roku 1847. Medzi revolučnými programami jednotlivých krajín boli však dosť podstatné rozdiely. V Habsburskej monarchii sa všeobecná nespokojnosť obrátila proti politickému systému metternichovského absolutizmu, proti šľachtickým výsadám a proti poddanským povinnostiam, ktoré ujarmovali poddaných roľníkov a bránili rozvoju priemyslu i poľnohospodárskej výroby. Čoskoro tu však vystúpila do popredia národnostná otázka, ktorá často odsunula sociálne problémy do úzadia.
Dopoludnia 15. marca 1848 sa v Pešti S. Petőfi vybral so svojimi druhmi z kaviarne Pilvax na univerzitu, kde sa k nim pridala revolučne naladená mládež. Slávny básnik (slovenského pôvodu) Sándor Petőfi (Alexander Petrovič) ju mal začať prečítaním vlastnej básne Povstaň, Maďar na schodoch budovy Národného múzea. Neskôr obsadili Landererovu tlačiareň a bez povolenia cenzorov vytlačili požiadavky národa a Petőfiho báseň Nemzeti dal (Národnú pieseň). Potom so svojimi druhmi, prezývanými „marcoví mladíci“, zabrali tlačiareň a vytlačili zoznam 12 požiadaviek národa vrátane slobody tlače.
Schodisko múzea je preto miestom hlavných osláv, vystupujú tu ľudové súbory a predvádzajú sa scénky pripomínajúce revolúciu. O tri dni neskôr, po zhromaždení v Pešti, sa konal v Bratislave Uhorský snem a vydal viaceré liberálne zákony. Predstavitelia Maďarov však neuznali požiadavky iných národov Uhorska, a tie sa potom postavili proti revolúcii.
Historické pozadie revolučných udalostí
Situácia v Uhorsku pred rokom 1848 bola ovplyvnená dlhodobými procesmi. Po smrti Jozefa II. (20.2.1790) nastúpil na trón jeho mladší brat Leopold II. Takisto bol zástancom osvietenských reforiem. 10.6.1790 sa po 26 rokoch zišiel v Budíne uhorský stavovský snem, ktorý 11.11. presídlil do Bratislavy. Panovníka prinútil uznať Uhorsko za „nezávislé“ kráľovstvo s vlastnou ústavou. Vyhradil si právo rokovať o úpravách vzťahov medzi poddanými a šľachtou a potvrdil jej privilégiá. Prijal prvý zákon uprednostňujúci maďarčinu (zriaďovanie katedier maďarčiny na univerzitách, akadémiách a gymnáziách, kde sa maďarčina stala nepovinným predmetom). Spájajú sa s ním začiatky maďarizácie, ktorou rozumieme snahu pomaďarčiť nemaďarské obyvateľstvo Uhorska. Hoci obsahovala znaky prirodzenej asimilácie, dominovala v nej nanútenosť a cieľavedomosť. Táto forma národného útlaku sprevádzala transformáciu Uhorska zo stavovského štátu na moderný. Vtedy tradičné natio hungarica nadobúdalo maďarskú podobu a jej hlavným nositeľom bola stredná šľachta. Neskôr maďarské vládnuce vrstvy chceli Uhorsko prebudovať na maďarský národný štát, hoci Maďari v ňom tvorili iba 35-40% obyvateľstva, uprednostňovali práva Maďarov a maďarčiny na úkor ostatných šiestich národov. Jazykovú pestrosť riešili presadzovaním maďarčiny za úradný jazyk, výsledkom čoho boli prvé maďarizačné zákony (10.6.1790, 24.5.1792).
V marci 1792 zomrel Leopold II. Rímskym cisárom, uhorským a českým kráľom sa stal jeho syn František II. Dňa 24.5.1792 panovník otvoril zasadnutie snemu v Budíne, ktorý prijal druhý maďarizačný zákon. Ten zavádzal maďarčinu ako povinný predmet na všetkých školách v Uhorsku, pričom rozšírenie znalosti maďarčiny malo viesť k tomu, aby sa perspektívne stala úradným jazykom.
V roku 1794 sa sformovali uhorskí jakobíni, skupina radikálne orientovanej inteligencie. Tvorili ich dve tajné organizácie: Spoločnosť reformátorov a Spoločnosť slobody a rovnosti v počte 200 - 300 ľudí. Ich program vypracoval bývalý opát a profesor Ignác Martinovič, ktorý zavrhoval všetky druhy privilégií, monarchiu i Habsburgovcov. Ako prví navrhli územno-politické vyčlenenie Slovenska, kde Uhorsko malo byť federatívnym štátom so štyrmi provinciami (Slovensko ako provincia Slavonica). Úrady však odhalili radikálne plány jakobínov, v polovici roku 1794 mnohých z nich zaistili a 20.5.1795 piatich popravili obesením (Martinovič, Jozef Hajnóci). Hnutie malo centrum v Budíne a Pešti a zo 49 obžalovaných bolo vyše 20 Slovákov.
Po odhalení a zlikvidovaní sprisahania uhorských jakobínov, ako aj v súvislosti s tým, že Rakúsko vstúpilo do vojnu s revolučným Francúzskom, nastal v celej krajine teror a otvorené presadzovanie konzervatívnych, protiosvietenských myšlienok. Potláčal sa každý prejav slobodomyseľnosti, cenzúra striehla na zahraničnú tlač a bránila slobodnému prejavu v domácej tlači. Dôsledkom vojen s Napoleonom a Viedenského kongresu (1814-1815) bolo, že politika v Európe sa začala zakladať na konzervatívnych zásadách. Obnovil sa princíp legitimity a intervencie, čo umožňovalo zásahy zvonku v prípade šírenia revolučných, liberálnych či národných myšlienok. Nad stabilitou mala bdieť Svätá aliancia.
V prvej polovici 19. storočia krajina zaostávala za najvyspelejšími európskymi krajinami. Okrem vojen hlavná príčina zaostávania spočívala v tom, že tu stále ostával v platnosti feudálny systém, ktorý brzdil celý vývoj, lebo väčšinu obyvateľov tvorili poddaní zaoberajúci sa poľnohospodárstvom. Feudálna závislosť bránila aj väčšiemu rozvoju priemyselnej výroby. Rok 1830 bol veľmi neúrodný a vo viacerých oblastiach nastal hlad. Bezprostredným podnetom na rozsiahle cholerové povstanie (1831) bola cholerová epidémia. Nespokojnosť ľudu, živená nedôverou voči vrchnosti, vyústila do drancovania a násilností. Povstanie bolo kruto potlačené a desiatky povstalcov popravených. Zhubný vplyv hospodárskej politiky Viedne, ktorá uľahčovala umiestňovanie priemyselných výrobkov z rakúskych a českých zemí na uhorskom trhu a lacný nákup surovín, postihoval v Uhorsku takmer všetky odvetvia priemyselnej výroby. Táto situácia výrazne prispela k všeobecnej nespokojnosti.
V maďarskom reformnom hnutí 30. rokov 19. storočia Štefan Széchényi hlásal umiernenú podobu maďarizácie, ktorú chápal ako prirodzený proces. Na prelome 30. a 40. rokov však ovládla maďarské opozičné hnutie mladá, košutovská generácia, ktorá urýchlenú (radikálnu) maďarizáciu považovala za prejav pokroku. V januári 1841 začal vychádzať Pesti Hírlap, Peštiansky spravodaj, ktorý redigoval Lajos Kossuth. Opozičné hnutie sa v 40. rokoch rozdelilo na pravé krídlo na čele s Františkom Deákom a ľavé, ktorého dušou bol Kossuth. Základom ľavice sa stalo tzv. desať szatmárskych bodov, ktorých jadrom bola požiadavka povinného dedičného výkupu poddaných z urbára, zrušenie aviticity, oddelenie súdnictva od verejnej správy a zdanenie šľachty. Napätá situácia bola aj v Uhorsku, kde v Bratislave zasadal už od novembra 1847 uhorský snem. Hlavnou požiadavkou stúpencov reforiem na sneme bolo zrušenie poddanstva.
Revolúcie roku 1848: Rýchlokurz európskych dejín #26
Oslavy v súčasnosti a politické konotácie
Oslavy 174. výročia vypuknutia revolúcie sa konajú po celom Maďarsku i v krajinách, kde žijú občania maďarskej národnosti. Ústredné oslavy maďarského štátneho sviatku začínajú vztýčením štátnej vlajky s vojenskou poctou na Kossuthovom námestí v Budapešti. Na slávnostnom akte pred budovou parlamentu sú prítomní prezident, predseda Národného zhromaždenia, členovia vlády, predstavitelia štátnych organizácií, armády, členovia diplomatického zboru a mnoho návštevníkov.
V poslednej dobe sa však oslavy 15. marca pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami zmenili na tvrdý predvolebný súboj. Maďarský premiér Viktor Orbán aj líder opozície Péter Magyar zvolali do Budapešti veľké zhromaždenia. Súčasťou osláv je dopoludnia tradičný provládny Pochod mieru organizovaný Verejnoprávnou nadáciou občianskeho zomknutia (CÖF-CÖKA). Maďarský premiér sľubuje voličom pokoj a bezpečie v súčasnom turbulentnom svete.
Pochod usporiada aj opozičná mimoparlamentná strana TISZA vedená jej predsedom Péterom Magyarom, ktorý je Orbánovým vyzývateľom. Opozičný líder na sociálnej sieti oznámil, že podľa jeho informácií ministerstvo obrany nariadilo vojenské uzavretie vzdušného priestoru nad vnútornými časťami hlavného mesta. Podľa Magyara sa tak štátne orgány snažia všetkými prostriedkami zabrániť vizuálnej dokumentácii opozičnej demonštrácie „obrovských rozmerov“, a to nielen prostredníctvom dronov, ale aj vyhotovovaniu fotografií účastníkov demonštrácie z dopravných lietadiel nad hlavným mestom. Nezávislé prieskumy favorizujú vo voľbách opozičnú stranu Tisza Pétera Magyara, zatiaľ čo tie provládne hovoria o víťazstve Fideszu na čele s Viktorom Orbánom.
Maďarské štátne sviatky v porovnaní
Maďarský národ si potrpí najmä na sviatky spojené s historickými udalosťami, ktoré sa týkajú ich štátu. Hneď 15. marca si pripomínajú vypuknutie revolúcie 1848, 20. augusta Deň samostatného štátu (Deň sv. Štefana) a 23. októbra oslavujú vypuknutie revolúcie v roku 1956. Okrem toho sú za štátny sviatok považované Nový rok (1. 1.), Veľká noc (nedeľa a pondelok), Sviatok práce (1. 5.), Svätodušná nedeľa a pondelok, Sviatok všetkých svätých (1. 11.) a dva vianočné sviatky (25. a 26. 12.).
V Maďarsku majú o jeden deň voľna menej ako napríklad v Slovenskej republike, ktorá má dokonca 16 sviatočných dní. Napriek tomu, v porovnaní napríklad s Holandskom, ktoré má v kalendári len 7 štátnych sviatkov, si Vyšehradská štvorka môže v počte sviatočných dní gratulovať.
Vypuknutie revolúcie 1956
Od 23. októbra až do 10. novembra trvalo povstanie maďarského ľudu proti stalinistickej diktatúre a sovietskej okupácii. Počas tejto kontrarevolúcie došlo podľa oficiálnych zdrojov k 2 652 úmrtiam a takmer 20 tisícom zranení. Niektorí historici však upozorňujú, že tieto čísla boli pravdepodobne mnohonásobne vyššie. Po potlačení povstania nastalo v Maďarsku obdobie, ktoré sa dá prirovnať k normalizácii vo vtedajšom Československu.