Vianoce, ako jedny z najvýznamnejších kresťanských a občianskych sviatkov, sa na Slovensku slávia už od 7. storočia. Ich kúzlo je často opradené mágiou, rodinnými tradíciami a starobylými zvykmi. Pôvodne dominantnou úlohou Vianoc bolo zahnať zlú náladu spojenú s príchodom zimy, tmavými večermi a nedostatkom potravy. Kresťanské obyčaje postupne nadväzovali na pohanské slávenie slnovratu, pričom sa často inšpirovali starobylými rituálmi plodnosti a hojnosti. Prírodné materiály, tlmené svetlo sviečok a tradičné dekorácie navodzujú pozitívne emócie, ktoré boli v neľahkých časoch veľmi dôležité.
Moderné vianočné dekorácie sa v súčasnosti opäť vracajú k tradičným prvkom a zvykom našich predkov. Zásadným dizajnovým prvkom mnohých festivalov je drevo a tradičný aranžmán. Kruhovitý tvar venca, symbolizujúci nekonečno, koniec, ale aj nový začiatok, spolu so sviečkami a zelenými vetvami, boli používané už v predkresťanskej dobe. Tieto pohanské slávnosti v mnohom zapríčinili vznik neskorších kresťanských sviatkov, pričom sa na ne čiastočne inšpirovali a zároveň sa snažili potlačiť keltské a germánske zvyky.
Región Šariš, nachádzajúci sa na severovýchode Slovenska, je bohatý na ľudové tradície a špecifické zvyky spojené s Vianocami. V minulosti bol adventný čas v obciach ako Krivany, Brezovica, Nižný Slavkov, Šarišské Dravce, Krásna Lúka, Dubovica, Ďačov a Torysa predovšetkým obdobím duchovnej prípravy rodín na sviatky. Starší často vysvetľovali deťom, že advent je časom pokánia, aby si k štedrovečernému stolu mohli sadnúť s čistou dušou. Bol to čas, kedy sa ľudia zbavovali zlozvykov, neresťí a mali sa zmieriť s hnevníkmi.
V adventnom čase na hornom toku Torysy, rovnako ako na celom Slovensku, prevládal pôst. Gazdinky tesne pred Vianocami začali piecť koláče, ktoré sa však objavili až na sviatočnom stole.
Jednou z ikonických postáv regiónu Šariš bol etnograf a propagátor šarištiny Ján Lazorík z Krivian. Aj keď sa v jeho rodine prežívali Vianoce netradične, s dôrazom na pracovný prístup a kritiku prehnanej sviatočnosti, spomienky jeho syna Andreja opisujú atmosféru vtedajších Štedrých večerov. Ján Lazorík svojim deťom vždy pripomínal, ako ťažko sa kedysi žilo a koľko driny sa skrýva za každým bochníkom chleba. Dokonca aj štedrovečerný stôl mal v ich rodine pracovnú podobu - okrem tradičných jedál bol na ňom priestor pre otcove zošity so zápiskami pamätníkov ľudových zvykov a tradícií.
Štedrovečerný stôl a tradičné jedlá na Šariši
Na štedrovečernom stole v dedinách na hornom toku Torysy nechýbali pradávne štedrovečerné jedlá. Medzi ne patrili oblátky s medom a cesnakom, hríbová polievka, v týchto končinách nazývaná juška, ryba ako starodávny kresťanský symbol, bobaľky s makom, orechy, jablká a rôzne koláče. Jeden z najstarších koláčov, nazývaný na Šariši kračún, bol na stole počas celých vianočných sviatkov, aby sa rodine darilo po celý rok. Vianočný jedálny lístok odrážal to, čo sa urodilo na gazdovstve.
V rôznych kútoch Šariša sa pripravovali niekde až sedmoraké a v bohatších rodinách dokonca dvanástoraké jedlá. Medzi vianočne tradičné jedlá patrila jucha, horochová polievka s hubami (gribami), slifčanka alebo slivčanka z varených sušených sliviek so zemiakmi, pôstna kapustnica so zemiakmi a pečené bobaľky s osladeným makom. Typickým a dodnes obľúbeným tradičným jedlom je hubová mačanka, zo zemiakov nalečníky, pirohy, halušky, holúbky, ľušta a spomínané bobaľky.
Adventné obdobie a jeho sprievodné zvyky
Advent sa považuje aj za začiatok cirkevného roka. Jeho pomenovanie pochádza z latinského slova adventus, čo znamená očakávanie príchodu Mesiáša. Čas adventu, ktorý sa začína štyri nedele pred Štedrým dňom, zaviedol do života kresťanov pápež Gregor Veľký okolo roku 600. Neskôr, v roku 922, pápež Ján X. skrátil pôvodný osemtýždňový advent na polovicu. Odvtedy je prvou adventnou nedeľou tá, ktorá je najbližšie k poslednému novembrovému dňu.
Počas adventu sa konali ranné sväté omše - roráty - často už o šiestej ráno. Tieto omše mali magické čaro a chodili na ne aj deti, ktoré v kostole zapaľovali sviečky ako symbol očakávania narodenia Spasiteľa.
Zvyk pripravovať adventné vence sa na Slovensko dostal až v tridsiatych rokoch 20. storočia. Každú adventnú nedeľu sa na venci z vetvičiek ihličnanov zapálila jedna sviečka. Tradícia vznikla v prostredí protestantov a prichádzajúce vence sa často nosili do kostolov na posvätenie.
Sviatok svätej Kataríny (25. novembra) sa považoval za prvý „stridží“ deň a spájal sa s ľúbostnou mágiou, ktorá fascinovala najmä mladých ľudí. Posledný novembrový deň bol zasvätený svätému Ondrejovi, ktorého nevesty považovali za svojho patróna. V tento deň sa často vykonávalo ľúbostné veštenie, napríklad liatím roztaveného olova do vody, aby sa mladé dievčatá dozvedeli, za ktorého mládenca sa vydajú a ako bude vyzerať.
Priadky a páračky peria, ktoré vyvrcholili počas adventu, boli príležitosťou pre dievčatá na stretávanie sa v kúdeľných izbách. Pri práci sa strašili čudesnými príbehmi a pospevovali si staré baladické piesne. K strašidelným príbehom patrili aj povesti o duchoch, ktoré sa mstil na žijúcich, ak neboli splnené ich posledné želania.
Sviatok svätej Barbory (4. decembra) bol spojený s tradíciou odrezávania čerešňových konárikov. Dievčatá verili, že ktorej konárik do Vianoc rozkvitne, tá sa do roka a do dňa vydá. Rozkvitnutý konárik tiež symbolizoval zdravie a najvyššie dožitie.
Sviatok Lucie (13. december) patrí do série tzv. stridžích dní. V tento deň ľudia verili, že môžu vidieť strigy. Podľa známej ľúbostnej veštby si dievčatá na Luciu pripravili trinásť lístočkov s menami mužov, pričom dvanásť sa postupne ničilo a trinásty, otvorený na Štedrý deň ráno, mal prezradiť meno budúceho manžela.
Štedrý deň a jeho rituály na Šariši
Prípravy na Štedrý deň boli na Šariši dôkladné. Tesne pred sviatkami, zvyčajne týždeň predtým, sa v domoch uskutočňovalo generálne upratovanie. Gazdiné "vyrajbali pokrovce" v potoku, vydrhli drevené alebo hlinené podlahy, vybielili steny, umyli okná a zavesili biele záclony. Šatstvo sa nevesalo, ale poukladalo a prezliekali sa periny.
Pečenie oblátok bolo v minulosti povinnosťou rechtorov, pričom sa piekli v železných kliešťach hneď po Lucii. Oblátky z jednoduchého nekysnutého cesta mali na jednej strane klieští znak kríža a na druhej vetvičku či kalich. Najlepší žiaci roznášali objednané oblátky rodinám dva až tri dni pred Štedrým dňom.
Na "Viľiju" (Štedrý deň) priniesol otec rodiny do izby snop slamy, na ktorom prvé dve noci spala celá rodina. Ako dekorácia sa používal aj zemiak (gruľa), do ktorého sa zapichávali steblá slamy ozdobené mašličkami z farebného papiera, čím vznikal "slamený jež" zvaný zvizda, ktorý visel z povaly nad stolom. Tradičné vianočné stromčeky, aké poznáme dnes, vtedy neexistovali.
V niektorých dedinách na Šariši deti mohli na "Viľiju" zjesť iba jeden upečený zemiak s kyslou kapustou. Pred večerou dievčatá vybiehali s prvou horúcou upečenou bobaľkou pred dom, aby si veštili, či sa do roka dočkajú.
Pred večerou sa praktizovali aj ďalšie veštby. Prinesené drevo na kúrenie sa počítalo pri peci a od počtu polien sa odvodzovali prognózy. Ak mala rodina ošípanú, pýtali sa jej, koľko rokov budú jej členovia žiť. Pred večerou sa tiež pálili uhlíky na toľko kopčekov, koľko mal gazda posiateho zrna.
Gazdiné nosili na štedrovečerný stôl orechy, hrach a jablká. Bola tu zvyklosť, že sused susedovi chodil zavinšovať na sviatky, pričom tradíciu dodržiavali tak, že nižšie bývajúci išiel vyššie bývajúcemu, nikdy nie naopak.
Štedrovečerná večera sa takmer v každej rodine začínala modlitbou a pomazaním všetkých členov rodiny medom. V rôznych kútoch Šariša sa pripravovalo až sedem alebo dokonca dvanásť jedál, v závislosti od rodinného zázemia.
Medzi rituály pred večerou patrilo umývanie celej rodiny vo vode s hodenými mincami pre zdravie a bohatstvo. Zvykom bolo dávať chlieb a peniaze pod obrus, čím sa zabezpečoval dostatok jedla a peňazí na ďalší rok. Rozrezanie jablka na polovicu malo ukázať zdravie rodiny v nasledujúcom roku (hviezda v strede znamenala zdravie). Pod obrus sa často dávali aj obilniny, ktoré sa pridávali do siatia, a chlieb, ktorý ostával na stole nedotknutý až do konca sviatkov.
Pri štedrovečernom stole sa zhodnotil uplynulý rok, nasledovala modlitba a spievali sa vianočné piesne. Počas týchto úkonov sa od stola neodchádzalo. Dievčatám sa kreslil na čelo medový krížik, aby ich chlapci ľúbili. Na stole nesmel chýbať jeden tanier navyše, pripravený pre pocestných, zosnulých predkov alebo tých, ktorí sa nemohli zúčastniť večere.
Vianočné sviatky na Šariši boli a sú spojené s mnohými úkonmi tzv. prosperitnej mágie a očisty. Ráno na Štedrý deň sa gazda s rodinou umýval. Pred večerou sa z každého jedla muselo odniesť domácim zvieratám do maštale a chlieva. Mnohí etnológovia považujú tradíciu za mechanizmus prenosu kultúrnej informácie, ktorý sa odohráva prostredníctvom bezprostredného života a spontánnej výchovy.
Aj keď sa vianočné zvyky a jedlá v obciach na Hornom Šariši podobajú, nájdeme tu aj špecifiká, ako napríklad "carstva" či "priplanky". Pozornosť si zaslúžia aj unikátne technické pamiatky, soľné bane v Prešove, či dubnícke bane známe opálmi. Región je bohatý na tradičné ľudové umenie, typickú tanečnú hudbu a folklórne súbory.
Aj keď vianočné sviatky na Slovensku začínajú rovnako - adventom -, každý región si uchováva vlastné jedinečné zvyky a rituály. Vianoce na Šariši sú teda dokonalým príkladom toho, ako sa tradície premieňajú, zachovávajú a dopĺňajú o nové prvky, pričom si zachovávajú svoju podstatu - spolupatričnosť, lásku a domov.
