Milé deti, Vianoce sú sviatkami pokoja, mieru, všetkých možných vôní, svetiel, cukroviniek, darčekov a kúziel. Mnohí sa na ne tešíme a nevieme sa ich dočkať. Ale viete, prečo vôbec Vianoce oslavujeme?
Význam Vianoc
Na jednej strane slávime to, že sa k nám zase začína vracať slnko, ktoré bolo dlhý čas veľmi ďaleko a nemohlo nás hriať. Zároveň si pripomíname narodenie Ježiška. Poznáte Ježiška? Áno, je to ten, o ktorom sa hovorí, že prináša darčeky, ale aj ten, ktorého ukrižovali na kríži. Je to ten, ktorého stretávate v kostoloch, na krížikoch pri cestách alebo v kaplnkách. A tiež ten, ktorého podľa niektorých nosíme všetci v srdci. Jeho narodenie bola veľmi dobrá vec a na dobré veci by sa nemalo zabúdať.
Príbeh o narodení Ježiška
Rozpoviem vám príbeh o tom, ako sa Ježiško narodil. V dávnej dobe žili v jednej ďalekej zemi dve ženy. Boli to príbuzné. Jedna sa volala Mária a druhá Alžbeta a obom sa stal zázrak. Veríte, deti, na zázraky? Mária s Alžbetou na ne, našťastie, verili. A viete, aký zázrak sa im stal? Čakali bábätko. Zázračné to bolo preto, že Alžbeta už bola staršia a deti mať nemohla. Jedného dňa k nej však priletel anjel a povedal jej, že splní jej najväčšie želanie - a ona otehotnela. Alžbeta bola šťastím celá bez seba, veď si už myslela, že bábätko nikdy mať nebude. A naraz sa jej stane takáto zázračná vec.
To však nebol jediný zázrak. Aj k Márii priletel anjel. Porozprávam vám, ako to celé bolo… Mária žila v meste, ktoré sa volalo Nazaret, a v tom meste žil aj muž menom Jozef. Tí dvaja sa mali radi a mali sa brať. Ale potom sa stalo niečo nevídané. Jedného dňa na zem zostúpil z neba anjel.
Chcete vašim deťom priblížiť príbeh narodenia malého Ježiška v Betleheme? Vianoce sú obdobím, kedy sa stretávame s príbehmi zázrakov, dôkazov lásky a darovania. Príbeh začína veľmi dávno, pred mnohými rokmi, keď bol svet celkom iný ako je dnes, sa v malom mestečku v Betleheme narodilo malé bábätko. Toto bábätko - malý chlapček, mal znamenať nádej pre celý svet. Chlapček menom Ježiš priniesol so svojim narodením lásku a pokoj.
Ježiškovi rodičia Mária a Jozef putovali do Betlehema, odkiaľ pochádzala Jozefova rodina, pretože vtedajší panovník Augustus vydal príkaz, aby sa všetci židia zapísali vo svojom rodnom meste. Ježiško sa tak narodil v jednoduchej stajni medzi zvieratkami, pretože Mária a Jozef nemohli nájsť voľné ubytovanie. Ježiškova rodičia svojmu bábätku v stajni vytvorili to najteplejšie prostredie aké v tej chvíli vedeli. Ježiška tak uložili do jasličiek na slamu.
To, že sa Ježiško narodil, po celom svete oznamovali anjeli. O Ježiškovom narodení sa dozvedeli aj traja veľmi múdri králi, ktorí pochádzali z ďalekého východu. Mená kráľov boli Melichár, Gašpar a Baltazár. Títo králi boli známi svojou múdrosťou a pozoruhodnými znalosťami hviezd. Králi sa o narodení Ježiška dozvedeli práve vďaka tomu, že pozorovali hviezdy. V jednu noc totižto králi na oblohe uvideli jasnú hviezdu na nebi, ktorá bola celkom nová. Králi sa preto rozhodli, že túto hviezdu budú nasledovať. Prešli tak veľmi dlhú cestu, cez púšte, hory, údolia. Smer ich cesty im ukazovala žiarivá hviezda. Nakoniec sa traja králi dostali až do Betlehema, kde našli novorodeniatko. Králi Melichár, Gašpar a Baltazár priniesli Ježiškovi dary z krajín, z ktorých pochádzali: zlato, kadidlo a myrhu.
Vianoce sú časom rodiny a lásky. Vďaka tomuto príbehu máte možnosť deťom porozprávať o dôležitých hodnotách, ako je láska, úcta a darovanie.
Príbeh o zvončeku zo Santovej dielne
Na samom severe, kde sneh škrípe pod nohami a polárna žiara maľuje oblohu, stojí Santova dielňa. Vonku tíško vŕzgajú sane, vnútri švitoria kladivká, šuštia mašle a vonia škorica, ihličie i čerstvé perníčky. Medzi tým poskakuje mladý sob Rudko - trošku dlhonohý a nešikovný, no so srdcom takým teplým, že by roztopilo aj najchladnejšie vločky.
To ráno však išlo všetko naopak. Rudko chcel ukázať, aký je silný a ochotný. Naložil si dva balíky s veľkými zelenými mašľami a pokúsil sa prejsť medzi stolom s vláčikmi a regálom plným medvedíkov. Keď otvoril dvere, dnu zafúkal ostrý severák. Mašle zaviali, balíky sa prekotili a uprostred šušťania a elfského chichotu niečo tichučko cinklo… a stíchlo. Rudko sa zrútil do kopy mašlí. Keď sa vyhrabal, srdce mu padlo ku kopýtkam. „Jaj! Večer predsa letíme! Bez zvončeka nebudem môcť lietať!“
Santa zdvihol zrak spod okuliarov a s mäkkým úsmevom povedal: „Zhlboka sa nadýchni, Rudko. Požiadaj o pomoc priateľov.“
Rudko vybehol do ticha, kde bolo počuť len vŕzganie snehu pod jeho kopýtkami. Na konári borovice sedela múdra sova Róza - perie mala ako hviezdny závoj, oči hnedé a hlboké ako noc. „Róza,“ zavolal nesmelo, „stratil som zvonček. Bez neho nemôžem lietať.“
Róza naklonila hlavu a prívetivo zahúkala: „Každý zvuk má svoj tieň a každý tieň stopu. Zvončeky spievajú, aj keď si myslia, že sú ticho.“
V konároch zašuchotala červenohnedá iskrička: veverička Zita zletela z konára štýlom, za ktorý by sa nehanbila ani najkrajšia vločka. „Hľadanie milujem!“ zapišťala.
Uprostred rannej spúšte našli elfíka Tonka s čiapočkou, na ktorej zvonček vždy cinkal o pol sekundy skôr, než si Tonko prial. „Počul som cinknutie, keď zafúkal vietor,“ žmurkol.
Šepotavý les bol biely, mäkký, tichý. Konáre stromov zdobil bielučičký sneh a cencúle pri potôčiku sa trblietali ako sklenené zvončeky. Róza vyletela na vrcholec smreku, zavrela oči, Rudko zadržal dych, Zita pobehovala so snehom na nošteku. Róza ukázala zobákom: „Pri starej jedli s dvoma vrcholmi. Ozvena cinknutia je jemná, akoby znela spoza skla.“
Trojica hľadačov sa vybrala k starej jedli. Tam na tenkom konáriku našli kúsok červenej nitky. Vtom sa ozval škriekavý štebot. Na susednom stromčeku sedela straka so striebristým perím. „Ahoj, Striebornokrídla,“ pozdravila ju Róza slušne, „nevidela si malý zvonček na červenej šnúrke?“ Straka položila lesklý gombík na konárik, nech sa lepšie trblieta. „Zvonček som si nevzala,“ odvetila hrdo. „No pred chvíľkou, keď fúkal vietor ponad Zrkadlové jazierko, začula som cinknutie.“
„Ak spadol do vody…“ šepol Rudko.
Odrazu sa nebo zamračilo a spustila sa metelica. Vietor fučal, vločky tancovali šialený tanec, cestička zmizla pod novou perinou. „Sem!“ zvolala Zita a vbehla do dutiny stromu voňajúcej živicou. Keď sa natlačili dnu, Róza vytiahla spod krídla malý lampášik, v ktorom plamienok tíško dýchal žltým teplom. „Santov lampáš,“ vysvetlila.
Metelica spievala vonku divokú pieseň, lampášik zas svoju tichú a odvážnu. Rudko zašepkal: „Možno som sa nemal ponáhľať.“
Keď fujavica utíchla, pred sobom, sovou a veveričkou sa objavilo Zrkadlové jazierko. Ležalo medzi stromami ako sklenená misa. Ľad bol čistý, hladký. Hviezdy i polárna žiara sa v ňom odrážali ako v zrkadle. Róza položila lampáš k brehu. Svetlo sa rozbehlo po ľade a kúsok od okraja čosi zablikalo - zlatistý odlesk. „Vidím ho!“ zvolala Zita. „Uprostred ľadu!“ Rudko pritisol uško na ľad. Najprv len ticho hviezd, potom jemné cink, cink - skôr spomienka než zvuk.
„Silou ho odtiaľ nedostaneme,“ pokrútila hlavou Róza. „Ľad má rád trpezlivosť a teplo. A zvončeky piesne.“
Zita zavesila lampáš Rudkove rohy, aby jeho teplo hladilo ľad. Lampášik teplo dýchal. Ľad pomaly, nesmelo začal mäknúť, ako keď ráno slnko pohladí zamrznuté okno. Cink! Voda sa pohla, zvonček sa odlepil zo svojej sklenenej pasce. Róza rozhrnula vodu pierkami, Zita ho vetvičkou privábila k brehu. Neváhal ani chvíľu a zavesil si ho na krk.
Zvonček však mlčal, akoby sa naň nalepilo ticho jazierka. „Je prechladnutý,“ šepla Zita. „Treba ho zohriať… aj srdcom.“
„Skús mu povedať, čo pre teba znamená,“ prikývla Róza. Rudko privrel oči: „Zvonček môj, chcem niesť radosť, letieť cez noc a počuť smiech detí. S tebou sa cítim, akoby som bol súčasťou piesne, ktorú spievajú hviezdy.“
Róza pridala posledný verš, Zita pritom klopkala do rytmu. Cink! Zvonček sa zachvel, zlaté svetlo v ňom zatancovalo.
Návrat do Santovej dielne a lietanie
Obloha tmavla, hviezdy si sadali na svoje miesta, sneh sa trblietal ako čipka. Sobík Rudko sa musel poponáhľať do vianočnej dielne. Santa stál pri saniach, ostatné soby už boli zapriahnuté, dych sa im paril pred ňufákmi ako malé obláčiky. „Tak?“ opýtal sa a jeho oči sa usmievali.
Rudko zdvihol hlavu, zvonček sa zaleskol a zazvonil: jedna čistá nota, potom druhá, tretia. Rudko sa odrazil - najprv nízko, potom vyššie. Sane sa odľahčili, polárna žiara zahrala fanfáru. Leteli ponad lesy, mestá i dediny. Zvonček spieval pesničku o spoločnej ceste, o odvahe a o teple, ktoré sa dá nájsť aj v najstudenšej noci.
Učenie a vďačnosť
Ráno obzor svietil bledoružovými farbami a svet tíško vydýchol. Santa poďakoval a slávnostne sa uklonil Róze aj Zite: „Bez vás by dnešná noc spievala oveľa smutnejšiu pieseň.“
Rudko si opatrne rozviazal zvonček, prešiel prstami po červenej šnúrke a poprosil elfa Tonka, aby mu ukázal pevný uzol. „Taký, čo drží, aj keď fúka, ale dá sa rozviazať, keď treba,“ spresnil.
„Ďakujem,“ povedal Rudko priateľom. „Naučili ste ma počúvať ticho, spievať, keď sa bojím, a poprosiť o pomoc, keď si sám neviem rady.“
„Počúvať, spievať a poprosiť o pomoc je niekedy tá najväčšia odvaha,“ odvetila Róza. Zita sa zatriasla od radosti a šepla: „A nabudúce, keď budeš chcieť niesť dva balíky naraz, zavolaj ma.“
V dielni, kde sa rodí radosť, zavesili Rudkov zvonček na háčik pri dverách, aby ho mal stále na očiach. A vždy, keď zazvoní, pripomenie všetkým, že aj keď sa veci niekedy stratia, s priateľmi, piesňou a trpezlivosťou sa znova nájdu.