Sviatok Zjavenia Pána, známy tiež ako Bohozjavenie alebo Epifánia (z gréckeho Θεοφάνια či Επιφάνια, latinsky Epiphania alebo Theophania), je kresťanský sviatok, ktorý väčšina kresťanov slávi 6. januára. Jeho význam spočíva v zjavení Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Spasiteľa sveta a Božieho Syna. Tento sviatok má hlboké korene v ranej Cirkvi a jeho slávenie sa vyvíjalo rôznym spôsobom v západnom a východnom kresťanstve.
Historický vývoj a rôzne chápania sviatku Zjavenia Pána
Sviatok Zjavenia Pána je starší ako Vianoce. V ranej Cirkvi kresťania oslavovali Kristov príchod 6. januára, pričom si pripomínali narodenie, návštevu troch kráľov, krst Krista a svadbu v Káne, a to všetko v rámci jedného sviatku Zjavenia Pána. Na koncile v Tours v roku 567 Cirkev stanovila Vianoce na 25. decembra a Zjavenie Pána na 6. januára.
Zjavenie Pána v západnom obrade
V Západnej Cirkvi sa Narodenie Pána slávilo 25. decembra. Sviatok Zjavenia Pána, slávený 6. januára, tak pripomína chvíľu, keď sa Kristus dal poznať ako Boží Syn mudrcom od východu a cez nich vlastne všetkým národom, keďže mudrci neboli židovského pôvodu, boli pohania. V rímskokatolíckej cirkvi sa Zjavenie Pána niekedy nazýva aj Sviatok troch kráľov. V rámci sviatku Zjavenia Pána sa pripomína aj premenenie vody na víno na svadbe v Káne.
Bohozjavenie vo východnom obrade
Na Východe sa kedysi 6. januára zároveň slávilo aj Narodenie Pána, čo je doteraz aktuálne u pravoslávnych veriacich, ktorí sa riadia juliánskym kalendárom. Až neskôr sa zaviedlo slávenie Narodenia Pána 25. decembra podľa rímskeho vzoru. Avšak podnes to tak je v niektorých východných cirkvách, napríklad v Arménskej cirkvi sa slávi Narodenie spolu s Bohozjavením 6. januára. Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (ľudovo nazývané Vianoce) patrí k najväčším sviatkom cirkevného roku.
V byzantskom obrade je Bohozjavenie jedným z dvanástich veľkých sviatkov, najvýznamnejším z nepohyblivých sviatkov (významnejším ako Narodenie Pána). Sviatok má nielen kristologický charakter (zjavenie vteleného Božieho Slova), ale aj výrazný trojičný (trinitárny) charakter, keďže pri tejto udalosti sa zjavil aj Otec (hlas z neba) a aj Svätý Duch (v podobe holubice).
Ježišov krst v Jordáne
V tento deň (6. januára) sa v rámci sviatku s názvom Bohozjavenie pripomína Ježišov krst v rieke Jordán, ktorý bol začiatkom jeho verejného účinkovania, teda jeho verejným zjavením sa ľudstvu. Ježišov krst v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje aj svätý Ján.
Premenenie vody na víno v Káne Galilejskej
Okrem krstu si na Východe pripomínajú - a tieto skutočnosti uvádza aj Liturgia hodín západného obradu - aj prvý Ježišov zázrak - premenenie vody na víno v Káne Galilejskej, o ktorom evanjelista Ján píše, že Ježiš „zjavil svoju slávu.“
Na ceste k Bohu Sviatok Bohozjavenia Pána
Traja králi - mudrci z Východu
Ústrednými postavami západného slávenia Zjavenia Pána sú mudrci z Východu, ktorých tradícia nazýva Traja králi.
Kto boli mudrci z Východu?
O troch kráľoch sa píše vo Svätom písme ako o mudrcoch, ktorí prichádzajú od východu. Pochádzali možno z Perzie alebo z Médie, možno z Chaldejska alebo z Arábie. Zaoberali sa prírodnými vedami, najmä skúmaním hviezd. Požívali ešte väčšiu úctu ako králi, keďže obyčajne boli radcami kráľov a ich činnosť bola zahalená rúškom tajomstva. Z evanjelistov hovorí o nich akurát Matúš (2. kap.). O ich počte sa však nezmieňuje, nevieme, koľko ich bolo. Číslo tri je tiež záležitosť tradície a nie je potvrdené. Možno to vzniklo na základe troch darov, ktoré sa spomínajú v evanjeliu - zlato, kadidlo a myrha. Tiež mená Gašpar, Melichar a Baltazár pochádzajú až z 12. storočia, kedy ich tak pomenovali na parížskej univerzite. Nič viac nevieme povedať ani o hviezde, ktorá sa spomína v evanjeliu a ktorá ich priviedla až do Betlehema. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie.
Príchod do Jeruzalema a stretnutie s Herodesom
Keď mudrci prišli do Jeruzalema, vypytovali sa na novonarodeného židovského kráľa. Príchod mudrcov nemohol ostať nepovšimnutý, spôsobili rozruch v celom meste. Sám Herodes, ktorý tam bol vtedy kráľom, si ich dal zavolať a vyzvedal od nich do podrobností, čo tam hľadajú. Herodesovi radcovia mu potvrdili, že v meste Betleheme sa má narodiť prisľúbený vykupiteľ, Boží Syn, kráľ. Herodes potom mudrcom prikázal, aby mu oznámili, keď ho nájdu, kde sa nachádza, aby sa mu mohol aj on pokloniť. Bola to lož, lebo ho chcel zavraždiť, bál sa o svoj trón. Mudrci, varovaní vo sne, cestou späť obišli kráľa Herodesa. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov.
Poklona a symbolika darov
Mudrci našli dieťa aj s rodinou. Matúš píše, že vošli do domu, zdá sa teda, že to bolo už nejaký čas po narodení a podarilo sa im nájsť bývanie v dome, aby nemuseli byť v maštali. Dejepisec Herodot hovorí o zvyku na Východe, podľa ktorého keď sa stretli dvaja rovnocenní muži, objali sa, no ak bol jeden z nich vyššie postavený, ten druhý pred ním pokľakol. Keďže si mudrci pokľakli na zem - ako píše ďalej Matúš - tým prejavili, že narodené Dieťa uznávajú za vyššie postavené, ako sú oni. Nevieme určiť, či poznali a uznali jeho Božský pôvod alebo ho považovali za výnimočného kráľa. V tej chvíli mu dali aj dary - zlato, kadidlo a myrhu. V kresťanskom výklade symboliky darov sa hovorí o tom, že zlato upozorňuje na Kristov kráľovský pôvod, kadidlo na božskú podstatu jeho existencie a myrha používajúca sa pri balzamovaní naznačuje Kristovu obetu za spásu ľudstva.
Zvyky a tradície spojené so sviatkom Zjavenia Pána
Požehnávanie vody a príbytkov
Na sviatok Zjavenia Pána sa pri svätých omšiach požehnáva voda, soľ a krieda. Je to starý zvyk. Následne potom kňazi chodia po príbytkoch ľudí, aby ich požehnávali vodou, ktorá bola požehnaná pri svätej omši. Kňaz sa v rodine modlí spolu s domácimi, urobí znak kríža nad príbytkom a domácimi, pokropí byt požehnanou (svätenou) vodou.
Vo východnom obrade, najmä na dedinách, býva zvykom, že sa svätí voda priamo na potoku či rieke, v niektorých krajinách aj na jazere alebo na mori. Za hlavného autora modlitieb sa považuje svätý Sofrón Jeruzalemský a svojou štruktúrou pripomínajú anaforu (omšový kánon). Obsahujú aj prosby so vzývaním Svätého Ducha, aby posvätil vodu, aby sa stala prameňom odpustenia, očistenia a nového života pre pokrstených, keďže na sviatok Bohozjavenia bolo zvykom krstiť katechumenov. Pri posvätení kňaz postupne na vodu dýcha a ponára do nej ruku, svietnik a kríž. Tečúca voda, nazývaná jordánska voda, mala v ľudových predstavách magicko-ochrannú funkciu. Ľudia do vody namočili čečinu a pokropili sa ňou. Takouto vodou napojili gazdovia aj dobytok, kropili maštale.
Nápis C+M+B na dverách
Na veraje dverí kňaz napíše požehnanou kriedou letopočet a písmená C+M+B, čo značí Christus Mansionem Benedicat - Kristus nech žehná tento dom. Niekde sa píšu písmená G+M+B, čo podľa tradície sú začiatočné písmená troch kráľov Gašpara, Melichara a Baltazára.
Koledovanie a divadelné hry
Deň Troch kráľov bol zároveň aj posledným dňom obchôdzok a kolied novoročného charakteru. Termín koleda je odvodený od rímskeho slova kalendae, ktorý označuje sviatočné dni na začiatku juliánskeho kalendára. Slovania ho prevzali a označovali ním slnovratové obrady. Kresťanská cirkev bola spočiatku proti tomuto pohanskému zvyku. Cirkev tento rozpor nakoniec vyriešila tým, že s koledou začali chodiť samotní kňazi, aby tak rozšírili predstavu o jej kresťanskom charaktere.
Počas obchôdzok kňaz žehná príbytky, kropí ich svätenou vodou, ofúkava dymom z kadidla a nad dvere píše letopočet a iniciály C+M+B. Kňazskú koledu sprevádzali aj rechtor, kostolník, speváci a miništranti, ktorí boli za svoje vystúpenia obdarovaní naturáliami. Traja mudrci sú tradičnými postavami betlehemov a detských hier.
V minulosti chodievalo na návštevy kráľov viac ľudí a okrem detí medzi nimi bolo i veľa dospelých. Súčasne je to aj deň, keď sa v liturgickom kalendári končí vianočný cyklus sviatkov a odkladá sa vianočná výzdoba vrátane vianočného stromčeka a betlehema.
Pravoslávne Vianoce a sviatok Bohozjavenia
Slávenie Vianoc podľa juliánskeho kalendára
Veriaci pravoslávnej cirkvi, ktorá sa riadi podľa juliánskeho kalendára, začínajú sláviť Vianoce 6. januára. Na Východe bol sviatok Bohozjavenia vnímaný ako oveľa väčší ako samotné Vianoce. Pravoslávni v Česku a na Slovensku (s výnimkou niektorých obcí na východnom Slovensku) sa riadia juliánskym kalendárom, podobne ako napríklad pravoslávna cirkev v Jeruzaleme, Rusku, na Ukrajine, v Poľsku, Srbsku, Gruzínsku a iných krajinách.
Pôst a štedrá večera
V pravoslávnej cirkvi vrcholí v týchto dňoch 40-dňové obdobie pôstu pred vianočnými sviatkami, nazývané Filipovka. V predvečer sviatku (teda 5. januára pre pravoslávnych, ktorí sa riadia juliánskym kalendárom) sa koná slávnostná večera s rovnakými pôstnymi jedlami ako štedrá večera západného obradu, avšak bez mäsa. Štedrá večera pravoslávnych veriacich pozostáva z pôstnych jedál, ako sú kapustnica bez klobásy, fazuľa či pirohy. Na stole nechýbajú chlieb, med a cesnak.
Narodenie Isusa Christosa a ďalšie sviatky
6. januára predpoludním sa koná v pravoslávnych chrámoch svätá liturgia a podvečer bývajú bohoslužby známe ako Veľké povečerie. V nasledujúci deň, 7. januára, je v pravoslávnej cirkvi veľký sviatok Narodenia Isusa Christosa (Ježiša Krista). Predpoludním sa v chrámoch koná slávnostná svätá liturgia.
Po tomto sviatku v cirkvi nasleduje 8. januára sviatok presvätej Bohorodičky a 9. januára si pravoslávni pripomenú prvomučeníka sv. Štefana. Aj obdobie sviatku Bohozjavenia (od 6. do 14. januára) má osobitný pozdrav, ktorý sa ale vytráca a mnoho ľudí ho už nepozná, používa sa skoro výhradne v cirkevnej slovančine: Christós kreščájetsja! Odpoveď: Vó Jordáň! (Po slovensky: Kristus sa krstí! V Jordáne!).
Prekrývanie pohanských a kresťanských tradícií
Sviatok Zjavenia Pána je starší ako Vianoce. V ranej Cirkvi kresťania oslavovali Kristov príchod 6. januára. Dôležitým aspektom sviatku je zjavenie sa Boha ľuďom. Rast počtu kresťanov v druhom, treťom a štvrtom storočí priniesol aj nárast tých, ktorí sa obrátili len formálne, hlavne v čase cisára Konštantína. Toto viedlo k synkretizmu, spájaniu a prekrývaniu rôznorodých prvkov, smerov a myšlienok, v ktorom sa pohanstvo prepojilo s kresťanstvom.
Jednou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc (25. decembra) je historicko-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka (Natalis Solis invicti). Kresťania pôvodne pohanský sviatok použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti (Sol iustitiae), alebo Svetlo sveta (Lux Mundi). Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Svätý Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v Antiochii v roku 386 argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Prehľad sviatkov a zvykov
| Sviatok | Význam | Zvyky |
|---|---|---|
| Zjavenie Pána (Traja králi) | Zjavenie Ježiša Krista ako Božieho Syna a Spasiteľa sveta | Požehnávanie vody, požehnávanie domov, písanie C+M+B na dvere, koledovanie |
| Vianoce (pravoslávne) | Narodenie Ježiša Krista (slávené 7. januára podľa juliánskeho kalendára) | 40-dňový pôst, pôstna štedrá večera 6. januára, slávnostné bohoslužby 7. januára |