Svadba je jedným z najkrajších okamihov v živote dvoch ľudí, symbolom ich nového spoločného začiatku a spojením dvoch rodín. Na Slovensku sa s ňou odjakživa spájalo množstvo krásnych tradícií a zvykov, ktoré sa v rôznych regiónoch mierne líšia. Mnohé z nich pretrvali až dodnes a stále dávajú svadbe tú pravú dušu.
Predsvadobné tradície
Jednou zo známych predsvadobných tradícií, hlavne na dedinách, je zvspace brány nevesty (niekde aj ženíchovej). Symbolizuje jej vstup do nového života a oznamuje celej dedine, že sa v dome koná svadba. Zvyknú sa používať brezové konáriky.
Odobierka alebo Pytačky sú tradičným obradom, pri ktorom ženích prichádza k neveste domov a „pýta“ si ju od jej rodičov. Niekedy sa mu ešte ukazujú aj falošné nevesty a až na záver tá jeho pravá, niekde sa táto časť vynecháva. Ženích prináša aj kyticu pre svoju budúcu manželku, zatiaľ čo nevesta má pre ženícha pripravené pierko.
Súčasťou odobierky býva aj odprosenie rodičov - veľmi starý zvyk, ktorý sa zachoval aj doteraz, a to najmä v nábožných rodinách. Ešte pred odchodom na obrad nevesta a jej nastávajúci prosia svojich rodičov o požehnanie do ich spoločného života. Taktiež ich prosia o prepáčenie za rôzne trápenia, ktoré im v mladosti spôsobili. Tu by mali byť prítomní len rodičia alebo len veľmi blízka rodina. Niektoré páry dávajú pri odprosení rodičom aj darčeky ako poďakovanie za to, že ich s láskou vychovali a starali sa o nich.
Svadobné tradície počas obradu a hostiny
Svadobné šaty sú samy o sebe dávnou tradíciou. Neodmysliteľnou súčasťou svadobného odevu bol taktiež svadobný závoj. Nevesta sa ním zakrývala pred svojím nastávajúcim, aby ju mohol vidieť až pred oltárom.
Pierko na saku by malo byť z rovnakých kvetov, ako nevestina kytica - symbolizuje ich spojenie. Prstienky predstavujú nekonečný kruh lásky a sľub vernosti - bez začiatku a konca. Na ich výrobu sa tradične používa rozmarín (symbolizuje lásku, vernosť a šťastie) alebo krušpán (symbol dlhovekosti a stálosti).
Pierka sa štandardne pripínali hosťom po vypýtaní nevesty počas odobierky slobodné družičky. Na západe Slovenska sa dáva pierko všetkým rovnaké, akurát rodičom a starejšiemu trocha väčšie.
V mnohých regiónoch mávajú aj zvyk Prekážka na ceste alebo Brána - zvyk, ktorý sa dodnes robí najmä na dedinách, no nie je známy v každom regióne. Nevestin otec, brat alebo ženíchovi kamaráti postavia pred svadbou na nejakom mieste, smerom po ceste ku neveste, prekážku z dreva. Ženích sa cez ňu musí vykúpiť a prepíliť k svojej nastávajúcej. Pritom mu na pomoc podávajú rôzne vtipné nástroje na pílenie dreva (nožík, detská pílka, normálna píla alebo motorová). Čím lepšie nástroje chce použiť, tým musí kamarátov lepšie podplatiť, či už alkoholom alebo peniazmi. V niektorých častiach Slovenska pília prekážku ženích spolu s nevestou pri ceste do kostola. Niekto tento zvyk pozná aj pod názvom Vykúpenie nevesty. Nejde len o prekážku z dreva - môže to byť aj šnúra, reťaz, alebo sa zatarasia dvere auta či bránky.
Okvetné lístky - sú symbolom plodnosti a mali by ich rozhadzovať len slobodné dievčatá v podobných šatách ako má nevesta.
Horiace sviece - ak sa svadobný obrad koná v kostole alebo kaplnke a nachádzajú sa tam sviečky, mladomanželia by mali pozorovať plameň.
V minulosti sa počas cesty na obrad praktizovalo trúbenie, práskanie bičom alebo hudba a iné hluky. Odháňali sa tým negatívne a zlé nadpozemské sily.
Vypúšťanie holubíc - sú symbolom vykročenia na spoločnú cestu životom. Predstavuje prianie bohatstva a veľa ratolestí.
Pred vstupom do svadobnej sály často dostanú mladomanželia na výber dva poháre, z ktorých v jednom je voda a v druhom priehľadný alkohol - najčastejšie nejaká domáca pálenka. Nevesta si samozrejme vyberá prvá. Tento zvyk sa nazýva voda, vodka.
Privítanie s chlebom a soľou je tradičný spôsob, ako privítať mladomanželov. Na tácke je pre nich pripravený bochník chleba a soľnička, niekedy aj nádobka s medom. Obaja by si mali odtrhnúť kúsok z chlebíka, namočiť ho do soli a aj do medu a zjesť. Odmietnutie sa považuje za neslušné. Chlieb symbolizuje život, zabezpečenie a hojnosť, soľ predstavuje zdravie a ochranu pred zlými silami. Med v tomto prípade symbolizuje sladký spoločný život.
Zametanie črepov - jeden z najznámejších zvykov. Po uvítacom prípitku zvykne buď starejší alebo niekto z personálu rozbiť tanier. Mladomanželia sa musia ujať lopaty a metly - na znak toho, že aj v živote budú musieť riešiť a prekonávať rôzne problémy spoločne. Tento zvyk je už výhradne pre mladomanželov.
Manžel prenáša svoju manželku cez prah ich spoločného príbytku, čím jej má ukázať svoju silu a schopnosť postarať sa o ňu. Táto tradícia je známa ako prenesenie cez prah.
Tradícia káže, dať mladomanželom jeden tanier polievky s jednou deravou lyžicou. Vzájomné kŕmenie symbolizuje manželskú spoluprácu a rovnomerné delenie. Mnohé regióny pri jedení svadobnej polievky začnú lyžicou búchať o tanier a spievať: „Polievka je málo slaná, nevesta je nebozkaná.“ Chcú tým povzbudiť mladomanželov, aby sa pobozkali. Niekedy sa to počas jedenia aj viackrát opakuje, poprípade to hostia doplnia aj o iné rýmy: „Polievka je samá vňať, nech pobozká svokru zať.“
Počas prvého tanca by si mali mladomanželia zatancovať najskôr spolu a následne aj so svojimi rodičmi a svokrovcami. Hovorí sa, že ten, kto sa noža chopí neskôr a má tak svoju ruku hore, ten bude mať v ich spoločnom živote hlavné slovo. Niekde však tradícia hovorí, že prvá by mala nôž chytiť nevesta a následne ženích, ako znamenie jej opory. Hlavne by sa však svadobná torta mala dostať ku každému jednému zo svadobčanov.
Táto tradícia je opäť už roky prevzatá zo zahraničia a je pre všetkých prítomných slobodných hostí. Za nevestu sa postavia slobodné dievčatá a chytajú svadobnú kyticu, ktorú im hádže. Tá, ktorá ju chytí, by sa mala do roka vydať. Toto sa deje aj s nevestiným podväzkom. Najprv ho však musí ženích zvládnuť neveste zobrať a to bez pomoci rúk.
Večerné a záverečné tradície
Čepčenie nevesty - príchodom polnoci sa z dievčaťa stáva žena, z chlapca muž. Nevesta a ženích sa prezlečú do tradičných krojov a nastupuje čepčenie. Slobodné dievčatá prichádzajú k neveste so sviečkami, spievajú tradičné ľudové piesne a vydaté ženy jej počas toho snímajú závoj a nasadzujú čepiec.
Redový / biely tanec alebo Vykrúcanka - tradícia, pri ktorej svadobní hostia symbolicky prispievajú mladomanželom. Svadobčania stojaci v kruhu musia najskôr finančne prispieť do klobúka, následne sa im ako poďakovanie uleje pohárik pálenky a potom si môžu zatancovať s nevestou alebo ženíchom. V závislosti od kraja, z ktorého mladomanželia pochádzajú sa môže tento tanec líšiť tým, že nevesta tancuje v kruhu sama, a až na záver prichádza ženích, ktorý si ju odnáša na rukách.
Vyberanie do venca - je to zvyk, ktorý by sa mal konať pred čepčením nevesty. Hlavná družička a družba obchádzajú svadobčanov s pleteným košíkom a vyberajú finančné dary, ktoré následne odovzdajú mladomanželom.
Pečenie svadobných koláčov - hovorí sa, že nevesta by si nemala piecť na vlastnú svadbu. Mohla by si tým vraj priviesť do manželstva nedostatok financií. Svadobné koláče sa zvyknú vo forme výslužiek dávať svadobčanom pri odchode zo svadby ako poďakovanie za to, že boli súčasťou svadobného dňa.
V minulosti sa popravky brali ako symbolické zakončenie svadby - aby sa mladomanželia „popravili“ (teda zotavili) po veľkej oslave.
Častý je aj zvyk „predávania nevesty“, kedy sa ženích musel „vykúpiť“ pálenkou alebo peniazmi. V týchto regiónoch sa zachoval zvyk prijímania nevesty do rodiny - svokrovci ju vítali chlebom, soľou a medom.
Symbolika a význam tradícií
Slovenské svadobné tradície sú nádherným prepojením minulosti a prítomnosti. Každý zvyk má svoj hlboký význam - symbolizuje lásku, vernosť, požehnanie či hojnosť.
- Brána: Symbolizuje vstup do nového života a oznamuje svadbu.
- Pierka: Symbolizujú spojenie nevesty a ženícha.
- Prstene: Predstavujú nekonečný kruh lásky a sľub vernosti.
- Rozmarín a krušpán: Symbolizujú lásku, vernosť, šťastie, dlhovekosť a stálosť.
- Chlieb a soľ: Symbolizujú život, zabezpečenie, hojnosť, zdravie a ochranu pred zlými silami.
- Med: Symbolizuje sladký spoločný život.
- Črepy: Symbolizujú nutnosť spoločného riešenia problémov.
- Okvetné lístky: Symbolizujú plodnosť.
- Holubice: Symbolizujú vykročenie na spoločnú cestu životom a prianie bohatstva.
Fico PREZRADIL čo sa deje v zákulisí únie: Zelenského začínajú mať plné zuby VŠETCI
Tradičná slovenská svadba bola od nepamäti spájaná s množstvom obradných úkonov a zvykov, ktoré museli mladomanželia pred a počas vstupu do spoločného života absolvovať. V minulosti svadbu dohadovali rodičia, preto sa často stávalo, že sa ľudia sobášili skôr pre majetok, ako z lásky. Hlavnými a najdôležitejšími osobami na svadbe sú samozrejme nevesta a ženích.
Svadba sa nezaobišla bez starejšieho, ktorý zaisťoval riadny priebeh celej svadby a jeho funkcia pretrváva na svadbách dodnes. V dávnej minulosti mohol starejší dokonca právoplatne oddávať. Okrem starejšieho existovala aj starejšia. Bola to vydatá žena z rodiny nevesty, najčastejšie jej krstná mama, ktorá nevestu vyvádzala zo sviečkového tanca, pri zavíjanke jej zakladala čepiec a vykonávala množstvo ďalších magických úkonov, ktoré mali manželom zabezpečiť šťastný a úspešný život.
Dôležitú funkciu zastával, a takisto v súčasnosti zastáva, prvý družba, ktorý je hlavným predstaviteľom slobodných mládencov. Po tom, čo prebehli pytačky a zásnuby a rodičia budúcich manželov sa dohodli na svadbe, mohli sa začať predsvadobné prípravy.
Po zásnubách, v niektorých dedinách pred nimi, išli budúci manželia na faru spisovať ohlášky. Počas ohlášok, ktoré sa robia dodnes, sa v kostole tri nedele pred svadbou verejne ohlasovala budúca svadba. Dievka nosila do kostola partu, mládenec pierko a stuhu. Farár bol za ohlášky odmeňovaný pradeným ľanom a mládenec sa mu odvďačil prácou. Kedysi neexistovali svadobné oznámenia, tie sa začali posielať až začiatkom 20. storočia.
Pozývanie hostí na svadbu sa robilo prostredníctvom zváča, ktorý chodil po dedine pešo alebo na koni. Zváčom bol väčšinou prvý družba, starejší, niekedy hostí pozývali budúci manželia alebo ich rodičia. Obyčajne sa pozývalo v čase ohlášok, týždeň pred svadbou. Niektorých museli na svadbu pozývať dva alebo trikrát. Zváč bol rovnako ako starejší špeciálne vystrojený, mal paličku, niekde fokoš (obradný nástroj starejších), pierko, šatku, stuhy a so sebou nosieval koláč pre pozvaných hostí. Ak zváč dostal za pohárik páleného, znamenalo to, že pozvanie bolo úspešné.
V minulosti bolo zvykom, že ak pochádzala nevesta z chudobnej rodiny alebo sa stala sirotou, chodila najčastejšie s krstnou matkou pred svadbou po dedine pýtať dary. V tom čase si medzi sebou menili darčeky aj budúci mladomanželia, ženích dal neveste najčastejšie čižmy, ona jemu vyšívanú košieľku. Nevesta do nového domu prinášala dary, ktorými sa mala svokrovcom zapáčiť. Hovorilo sa, že rodičom nevesty sa nedávajú žiadne dary, lebo všetko, čo dostali od ženícha, je vlastne platenie za nevestu. Hostia dávali mladomanželom domáce suroviny, z ktorých sa prichystala celá svadobná hostina, koláče, ale i peniaze, ktoré sa zbierali v rôznych zbierkach počas svadby.
Rozlúčka so slobodou sa konala aj v dávnejších dobách, konkrétne v predvečer svadby. Kým mládenec išiel so svojimi kamarátmi oslavovať do krčmy a „prepíjali slobodu“, rozlúčka budúcej nevesty sa konala v jej rodičovskom dome a mala skôr obradný charakter. V mnohých slovenských dedinách so svojimi kamarátkami, družicami, vili pierka z rozmarínu, venčeky, svadobný stromček alebo zástavu a nevesta mala oplakávať svoje panenstvo.
Typická svadba na Slovensku sa kedysi začínala prevažne v pondelok. Časté boli aj svadby v utorok, niekedy štvrtok alebo v nedeľu. Sobáš sa nikdy nekonal v stredu alebo piatok. Ešte pred odobierkou a samotným sobášom sa v dome nevesty uskutočnilo obradné obliekanie nevesty. Mladuchu obliekali do kroja, no nie vo všetkých kútoch Slovenska bola typická jeho biela farba. V niektorých krajoch nevesty odievali do smútočných farieb - čiernej a fialovej. Zaužívané vo väčšine dedín bolo, aby bol aspoň kus nevestinho odevu červenej farby. Červená ju mala ochrániť pred urieknutím a čarami. Nevesta na sebe nosila aj pás, ktorý symbolizoval manželskú vernosť a na nohách mala čižmy. Špecifický bol aj jej účes. Vlasy mala predelené cez prostriedok na tzv. „pútec“ a zapletené do vrkoča. Na hlave mala partu alebo veniec, v ktorom bol použitý rozmarín. Rozmarín sa do svadobných pierok a vencov používal a používa preto, že symbolizuje vernosť, lásku a šťastie, ktoré má priniesť mladomanželom. Závoj mal nevestu uchrániť pred zlými pohľadmi cudzích ľudí. Staršie vydaté ženy dávali nevestám niekoľko rád, ako doplniť svoj svadobný odev. Do čižmy si mali dať cesnak alebo peniaz, aby odohnali zlých duchov, a aby boli v budúcnosti bohaté. Pod partu si mali dať sušenú materinu dúšku, aby mal mladý pár zdravé deti.
Ženích to v minulosti nemal vôbec ľahké, keď chcel svoju nastávajúcu vôbec vidieť. Pred odobierkou musel prekonať rôzne prekážky. V niektorých dedinách mu zahatili cestu, bránu alebo dvere do domu, musel odpovedať na rôzne hádanky, boli mu predvedené falošné nevesty alebo si musel v dome nevestu sám nájsť.
Odobierka (odpýtanie, preprašenie) sa robila u ženícha aj u nevesty a opakovala sa po sobáši. Počas odobierky museli mladí kľačať buď na šatke, matkinej zástere, múčnom vrecku, alebo na kožuchu. Text, ktorým mladomanželia pýtali rodičov o odpustenie a za všetko ďakovali, predriekaval buď starejší, alebo prvý družba. Po odobierke sa vytvoril svadobný sprievod, ktorý bol väčšinou veselý až bujarý. Na čele sprievodu bol starejší, nevesta nikdy nemohla ísť prvá. Sprievod bol hlučný a svadobčania plieskali bičom preto, aby odbúrali zlo. Prosperitu nového života mladomanželov chceli ľudia v sprievode zabezpečiť obsypávaním ženícha a nevesty plodinami, chlebom a kropením svätenou vodou.
Svadobný sprievod bol po svadbe v mnohých prípadoch zastavený a nevesta so ženíchom ostro sledovaní. Ľudia z dediny sledovali, či nevesta počas sprievodu plače alebo sa smeje. Ak plakala, bol to dobrý znak, že sa bude počas života so ženíchom iba smiať. V dedine Priechod na strednom Slovensku bol ženích s nevestou zastavený a musel „biť kohúta“. Tí, čo sprievod zastavili, mu zaviazali oči, dali mu do rúk cepy a musel nimi trafiť figurínu kohúta.
Na sobáši bolo v minulosti zaujímavé to, že počas neho často zostávali svadobčania pred kostolom. Svadobná hostina sa uskutočňovala v dome nevestiných alebo ženíchových rodičov podľa toho, kto z páru sa ku komu po sobáši presťahoval. Najčastejšie to však bolo v rodičovskom dome nevesty. Jedlá na stoly nosili družičky a družbovia. Hojnosť pokrmov symbolizovalo budúcu prosperitu páru. Mladomanželia jedli z jedného taniera, jednou lyžicou i príborom, čo bol znak toho, že patria ku sebe. Aj v oblasti svadobných jedál bola istá obradovosť, pretože na svadbe nemal chýbať pokrm zo sliepky a kohúta, ktoré mali zabezpečiť plodnosť páru. Častokrát pri hlavnom svadobnom stole s mladomanželmi nesedeli ich rodičia. Medzi najčastejšie pokrmy patrila slepačia polievka s rezancami, bravčové alebo baranie mäso a kapusta. Alkohol hosťom ponúkal len poverený svadobný funkcionár. Záverečným chodom hostiny bola už spomenutá kapusta, kaša a dôležitá súčasť svadby koláč - radostník, ktorý rozdával starejší. Na svadbe nesmela chýbať muzika. Každý, kto si rozkázal zahrať pesničku, musel za ňu muzikantom zaplatiť. Svadba v mnohých častiach Slovenska trvala aj dva či tri dni.
V dedinke Matiášovce na Zamagurí sa počas svadby nekonala typická svadobná hostina. Pozvaným hosťom sa podávala len pálenka, ak bol niekto z hostí hladný, išiel sa domov najesť a vrátil sa naspäť. Keď sa nevesta a hostia presúvali do domu ženícha, vykonávali sa podobné obrady ako pri odobierke. V dome ženícha boli dôležité miesta, pri ktorých prijímali mladú gazdinú do domu. Išlo o pec, ohnisko, stôl, prah a kúty. Pred samotným vstupom do domu musel ženích preniesť nevestu cez prah. Svokra potom skúšala nevestinu šikovnosť pri zdvíhaní metly a ponúkala jej cukor a med, aby mala šťastný život. V niektorých častiach Slovenska dala svokra neveste pod pazuchu chlieb a tá s ním musela trikrát obísť stôl bez toho, aby ju ženích chytil. Ak ju dolapil, znamenalo to, že nevesta bude celý život „pod papučou“.
Na starých slovenských svadbách sa viac ako kytica hádzal koláč. Skladanie vienka sa považovalo za vrchol svadby. Vienok a parta boli znaky nevestinho panenstva a dievčenskej slobody. Z hlavy sa vienok skladal buď vidličkou, nožom, kosou, alebo šabľou. Funkciu skladania vienka mal prvý družba alebo staršie ženy. Družba sa nevesty trikrát pýtal, či chcú radšej svoj vienok sňať, alebo hlávku sťať, pričom na tretí raz si ho už nevesta s plačom nechala zložiť z hlavy. Po zložení jej mal prvý družba rozpliesť vrkoč, ktorý bol typický iba pre slobodné dievčatá. V niektorých prípadoch sa mladej neveste aj odstrihlo z vlasov. Zložený vienok sa zapichol do hrady v izbe. Pred zložením vienka chodili okolo nevesty družičky so zapálenými sviečkami a spievali. Po zložení vienka nasledoval obrad ukladania mladého páru na lôžko. Tento akt sa nazýval aj „konzumácia manželstva“. V ešte dávnejšej ako dávnej minulosti mal právo na prvú noc s mladou ženou prvý družba. Neskôr to už bol ženích, ale ich prvá noc mala svedkov.
Ženy, ktoré im stlali svadobné lôžko sa museli držať rôznych pravidiel. Nesmeli búchať po perinách, aby muž ženu v manželstve nebil, perinu pokvapkali medom, pod podušku dávali peniaze, lôžko posvätili svätenou vodou a posolili. V miestnosti pred uložením na lôžko mohli byť okrem mladomanželov len niektorí ľudia, ktorí dávali pozor aj na to, či nemá nevesta u seba ukrytú fľaštičku s holubäcou krvou, aby ňou zatajila svoju nepoctivosť.
Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty) sa uskutočňoval v druhý deň svadby. Až v 20. storočí, keď sa skracovali svadby, sa konal hneď po skladaní venca. Čepčenie nevesty bolo v minulosti výlučne záležitosťou starších žien. Nevesta počas tohto obradu väčšinou sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest, prípadne pri nej boli ešte mužské nohavice. Tieto symboly mali neveste zaistiť ľahší pôrod a mužského potomka. Kým neveste založili čepiec (kápku), pokropili jej hlavu svätenou vodou. Po zavíjanke nasledoval tanec. V niektorých častiach Slovenska bola počas alebo po svadbe zaužívaná aj očista. Išlo o obradné očistenie mladého zosobášeného páru, ktorý sa tým po svadbe, plnej nezvyčajných obradov a úkonov, zaradil do normálneho spoločného života.
S výbavou, rúchom, sa chodilo buď pred svadbou, počas nej, alebo až po svadbe. Nevestina výbava, okrem perín, bola vždy starostlivo uschovaná v truhlici (láde). Súčasťou výbavy boli teda najmä periny, vankúše (hlavnice), bielizeň, šaty a riad, niekde sa do výbavy dávalo aj obilie.
Po svadbe sa ešte konali takzvané otrusky, poprávky či opáčky. Tieto posvadobné zvyky sa uskutočňovali dva až tri dni, prípadne týždeň po svadbe. V tomto období sa chodilo ku mladomanželom s ovsom, ktorý viezli od nevesty. Išlo vlastne o prvú posvadobnú návštevu mladomanželov. V sprievode, ktorý ku mladomanželom putoval, sa často vyskytovali aj rôzne masky, najčastejšie muži prestrojení za ženy.