Záhradná slávnosť je prelomová divadelná hra o štyroch dejstvách, ktorú napísal Václav Havel. Bola to jeho prvá samostatná celovečerná hra a premiéru mala v roku 1963 v Divadle Na zábradlí, čím okamžite priniesla autorovi úspech. Patrí do žánru absurdnej drámy a stala sa výraznou súčasťou obrodnej tendencie v československej spoločnosti 60. rokov. Vydavateľstvo Větrné mlýny v Brne ju vydalo v roku 2010 (prvé vydanie tamtiež) s predhovorom Josefa Dubca a má 76 strán.
Václav Havel a vznik hry
Václav Havel sa narodil v roku 1936 v Prahe do známej podnikateľskej rodiny. Po vojne chodil do prestížnej internátnej školy v Poděbradoch, ale ďalšie štúdium mu bolo sťažené. Kvôli jeho buržoáznemu pôvodu nemohol na vysnívanú Akadémiu múzických umení a študoval České vysoké učení technické. Pôsobil v Divadle Na zábradlí, kde pracoval ako javiskový technik, a po roku 1960 začal sám tvoriť divadelné hry. Jednou z prvých bola práve Záhradná slávnosť, ktorú napísal krátko po ukončení štúdií. Havel v 60. rokoch pôsobil v Divadle Na zábradlí, kde ho preslávili hry ako Záhradná slávnosť (1963) a Vyrozumenie (1965). Okrem drámy sa venoval aj experimentálnej poézii; zbierka Antikódy obsahuje básne písané predovšetkým v 60. rokoch.
Havel sa už počas Pražskej jari v roku 1968 verejne postavil proti praktikám vlády Komunistickej strany. Vyhraňoval sa proti okupácii sovietskymi vojskami a pokračoval v kritike režimu. Tieto skúsenosti a pozorovania spoločnosti sa odzrkadlili aj v jeho tvorbe.
Historický a spoločenský kontext
Príbeh sa síce neodohráva na konkrétnom mieste, je však zrejmé, že má odrážať politickú situáciu v dobe svojho vzniku, teda v 60. rokoch minulého storočia v Československu. Po druhej svetovej vojne sa Československo ocitlo pod vplyvom Sovietskeho zväzu a v roku 1948 došlo k prevzatiu moci komunistickou stranou. V 50. rokoch prebiehali politické procesy a represie, ale v 60. rokoch došlo k určitému uvoľneniu. To umožnilo vznik a publikáciu diel, ktoré by boli predtým zakázané. Práve v tomto období nastalo politické uvoľnenie, rozmach absurdnej drámy, vlna rozhlasovej a televíznej dramaturgie a rozkvet amatérskych scén.
Žáner absurdnej drámy
Po napísaní diela Záhradná slávnosť prispelo k definovaniu samostatnej českej kategórie drám, tzv. absurdnej drámy. Pôvodne sa tento žáner zrodil vo Francúzsku na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia z pera Samuela Becketta a Eugèna Ionesca. Havlove drámy sa potom spájajú s drámami Sławomira Mrożka a sú pokladané za východoeurópsku iteráciu tohto žánru. Záhradná slávnosť je karikatúrou byrokratickej spoločnosti, kde sa pomocou nezmyslov hovorí o nezmysloch. Predstavuje podobenstvo so situáciou v Československu 60. rokov, má však nadčasovú platnosť - nezmyselnosť totalitných režimov a absurditu každodenného života prispôsobujúceho sa vonkajšej moci. To vedie k nebezpečenstvu a ohrozeniu človeka, k strate ľudskej identity.
Ústredné témy a posolstvo hry
Hlavnou témou hry Záhradná slávnosť je rozklad ľudskej osobnosti. Nejde pritom len o rozklad mravný, ale aj o rozklad faktický a totálny, ktorý sa nepohybuje len v oblasti psychológie postavy, ale aj v oblasti samotnej fabuly. Autor touto hrou upozorňuje na situáciu v komunistickom Československu šesťdesiatych rokov minulého storočia, kde sa odohrávali rovnako absurdné udalosti. Politici sa iba chválili a prednášali prázdne frázy, ktoré nič neznamenali, ale mali sa páčiť ostatným. Kto sa dokázal zapáčiť podobne ako Hugo, ten bol považovaný za správneho straníka.
Jednoduchý dej vychádza zo znalosti psychológie českého človeka stredných vrstiev, ktorého zásadami je: do ničoho sa nemiešať, nevyjadriť presne svoj názor, ale pokúsiť sa využiť situáciu a získať nejaké výhody. Ich prispôsobivá životná filozofia dobre zapadá do celkového spoločenského marazmu. Hra odkrýva absurditu života, ktorý sa zrieka vlastnej identity a prispôsobuje sa vonkajšej moci. Dôvodom úspechu Havlovej hry môže byť úplne neskrývaný výsmech vtedajšej spoločnosti, ktorému sa to páčilo. Keďže to však v realite nebolo také očividné, musel Havel tieto situácie doviesť až do extrému, aby si to uvedomili aj diváci.
Vysvětlení absurdního divadla | Klíčové koncepty, dramatici a techniky za méně než 3 minuty
Dej a postavy
Hra podáva obraz československej spoločnosti šesťdesiatych rokov, obraz novodobého socialistického malomeštiaka, ktorý sa do ničoho nehrnie, neupozorňuje na seba, nevyjadruje svoje názory, iba číha na príležitosť, aby si mohol zlepšiť postavenie v zamestnaní, v spoločenskom rebríčku atď. Plané rečnenie sa cení viac než poctivá práca, vznikajú zbytočné inštitúcie, v ktorých sedia práve títo „vynikajúci rétori“ a pilne pracujú. Aký je však zmysel a obsah ich práce, je pre väčšinu ľudí záhadou.
Rodina Pludkovcov
V prvom dejstve je nám predstavená rodina Pludkovcov, kde figurujú rodičia Oldřich a Božena Pludkovci a ich dvaja synovia Hugo a Petr. Obaja rodičia sú veľmi zhovorčiví, čo sa dá aplikovať prakticky na všetky postavy príbehu. Hrdinovia Záhradnej slávnosti - manželia Oldřich a Božena Pludkovci so svojimi synmi Hugom a Petrom sú typickými predstaviteľmi strednej vrstvy. Petr je múdry a rád číta, ale je aj čiernou ovcou rodiny, pretože byť intelektuálom sa práve veľmi nehodí. Opakovane zhadzujú Petra, ktorého pokladajú za príliš intelektuálneho. Petr potom nájde komfort vo svojej snúbenici Amálke, ktorá slúži ako doručovateľka správ a o ktorej Vladimír Just z Katedry divadelnej vedy FF UK povedal, že „sa ukáže ako dobrá partia pre nepodareného brata Petra.“
Celé prvé dejstvo sa točí okolo prípravy Huga na návštevu pána Kalabisa, ktorý mu má pomôcť postúpiť na spoločenskom rebríčku. Rodičia si sľubujú, že stretnutie s pánom Kalabisom zmení ich synovi budúcnosť, o ktorej zatiaľ ani samotný Hugo nemá žiadnu predstavu. Samotný pán Kalabis sa v hre vôbec neobjaví, ale jeho vplyv je všadeprítomný. Keď sa rodičia cez telegram, ktorý prečíta Petrova priateľka Amálka, dozvedia, že pán Kalabis toho dňa nedorazí, pretože sa zúčastňuje záhradnej slávnosti Likvidačného úradu, rozhodnú sa na ňu Huga poslať, aby pána Kalabisa našiel.
Hugo Pludek a jeho vzostup
Hugo Pludek, syn zo stredostavovskej rodiny, je rodičmi vyslaný na záhradnú slávnosť (kádrovacia akcia) Likvidačného úradu, organizovanú Zahajovacou službou, aby sa tam stretol s vplyvným Františkom Kalabisom. Hugo tu Kalabisa nenájde, namiesto toho sa rozvinie sled absurdných situácií. Na záhradnej slávnosti Hugo stretáva neskutočne zhovorčivú dvojicu Tajomníka a Tajomníčky, ktorých v množstve prázdnych monológov prekoná snáď len Plzák, ktorý je zahajovačom. Funkcionári Likvidačného úradu aj Zahajovacej služby hovoria degenerovaným, formálnym a bezobsahovým jazykom, ako sa očakáva od ich roly v byrokratickom systéme. Hugo si rýchlo osvojí frázy ako univerzálnu dorozumievaciu techniku.
Zpočiatku je Hugo prchavý, iba prikyvuje či krúti hlavou na otázky rodičov. Na záhradnej slávnosti potom dostane možnosť počúvať Tajomníka, Tajomníčku a Plzáka, pričom sa ich komunikačnému štýlu veľmi rýchlo prispôsobí. Pôsobí teda ako šikovný, schopný a mierne podlizovačný muž, ktorý sa dokáže v každej situácii adaptovať a získať z nej čo najviac. Pomocou naučených fráz sa potom dokáže prebojovať až na vedúceho Likvidačného úradu. Dostane za úlohu zlikvidovať Zahajovací aj Likvidačný úrad a vytvoriť Ústrednú komisiu pre likvidáciu a zahajovanie. Hugo sa dokonale prispôsobuje okoliu. Pokojne stráca svoje bývalé „ja“, oplýva prázdnymi slovami, neosobnými frázami atď.
Keď sa Hugo vráti domov, jeho vlastní rodičia ho nespoznávajú. Vladimír Just o závere povedal na YouTube kanáli Filozofickej fakulty toto: „Práve tým, že stratil postupom nahor - na tú špicu pyramídy - svoju osobnosť, tak tým sa dostal najvyššie.“ Pointa celej hry prichádza v závere, keď sa Hugo Pludek vracia do svojho bytu, ale rodičia ho nepoznávajú. V záverečnom monológu sa dozvedáme, že z pohľadu Huga je všetko, čo z človeka robí jednotlivú osobnosť (napríklad meno), úplne zbytočné. Václav Havel túto Hugovu zmenu popisuje na vzťahu s rodičmi.
Štýl a jazyk hry
Veľmi jednoduchý príbeh tu ustupuje dlhým dialógom. Nie nadarmo sa pre Havlove hry vžilo označenie absurdná dráma, pretože dialógy sú eskalované až do takého stupňa, do ktorého by sa v realite nemohli nikdy dostať. Preto často môžeme počuť jednu vetu niekoľkokrát za sebou, kedy postavy odpovedajú naučenými frázami, ktoré sa často líšia napríklad len jedným slovom. Celá hra je zaujímavá neustálym opakovaním viet a replík, ktoré v celkovom vyznení hry nedávajú vôbec žiadny zmysel. V komentári k jednému z vydaní tejto hry sa píše: „Havel vyhodnotil používanie floskúl (nič nehovoriacich a naspamäť naučených fráz) ako príčinu straty identity.“
Odpočúvané dobové frázy pripomínajú Československo 60. rokov, kedy vety a obraty, ktoré predtým mali ideový, revolučný náboj, slúžia už len na dokazovanie konformity s vládnucim režimom (obdobne ako to Havel neskôr analyzoval v eseji Moc bezmocných) a vyhnutie sa skutočnej zodpovednosti. „Fráza je hlavným ‚hrdinom‘ hry...“ Autor k zobrazeniu absurdity života používa paródiu rôznych sloganov a porekadiel (napríklad „nič cudzie mi nie je ľudské“), opakovanie prázdnych (rádoby priateľských) funkcionárskych fráz, z ktorých sú niektoré prednášané aj v ruskom a slovenskom jazyku, a predlhých monológov vyššie postavených pracovníkov.
Hra rozhodne nie je pre diváka, ktorý si chce v divadle oddýchnuť. Našťastie sa tu na odľahčenie objavuje vedľajšia dejová línia, ktorá ukazuje zvyšok rodiny Pludkovcov, ktorých typické rodinné problémy bavia publikum. Doma v súkromí sa ľudia (ako napríklad manželia Pludkovci) spolu bavia úplne normálne, ale napriek tomu riešia podobné problémy ako úradníci. A to preto, aby pred ostatnými vyzerali slušne a korektne - ako sa patrí správnym občanom - a získali si čo najvyššie postavenie. Hugo príde na to, že tie sterilné frázy sú jediné, čo človek potrebuje k tomu, aby získal postavenie. Od likvidátorov, s ktorými sa zoznámi práve na záhradnej slávnosti, odpozoruje, ako má komunikovať.
Ďalšou absurditou je aj príbeh dvoch úradov: Likvidačného a Zahajovacieho. Zahajovací úrad, ktorý sa stará o zahajovanie oficiálnych akcií ostatných úradov, je už sám o sebe šialený. Nehovoriac o tom, keď o sebe „zahajovač“ Ferda Plzák tvrdí, že sú úplne nepostrádateľní a stať sa dobrým „zahajovačom“ nie je nič ľahké. Napriek tomu potom uznal, že Hugo by mohol byť výborným „zahajovačom“, aj keď Hugo prakticky len opakoval to, čo hovoril Ferda. Možno práve kvôli nepotrebnosti bol daný tento úrad do likvidácie, a tú samozrejme sprostredkovával Likvidačný úrad, ktorý zase existoval len preto, aby mohol rušiť iné úrady. Bol teda úplne rovnako potrebný ako ten Zahajovací, a preto mal byť zlikvidovaný tiež. Ale kto má likvidovať likvidačný úrad? Nakoniec vznikla Komisia pre likvidáciu a zahajovanie, ktorej vedenie prevzal sám Hugo, ktorý sa síce dostal na takto vysoký post, ale už tiež žil len prázdnymi frázami.
Inscenácie a dopad
Národné divadlo túto hru inscenovalo dvakrát. Prvýkrát v rokoch 1990 až 1994, kedy sa réžie ujal Vladimír Strnisko a rolu Huga Plodka herec Ivan Řezáč. Najznámejším menom v tejto verzii je Josef Somr, ktorý hral Oldřicha Pludka. Druhá inscenácia bola nacvičená k päťdesiatemu výročiu v roku 2013.