História prvých kresťanských Vianoc

Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.

Počiatky slávenia a stanovenie dátumu

Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Ako cirkevný sviatok sa 25. december po prvýkrát spomína vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov ("Depositio Martyrum") z roku 336. Počiatky slávenia Vianoc siahajú do 4. storočia nášho letopočtu. Cisár nariadil sčítanie ľudu, a preto Jozef, potomok Dávidovho rodu, musel spolu so svojou tehotnou manželkou Máriou cestovať z Nazaretu do Betlehema, mesta ich predkov. Cesta bola dlhá a namáhavá. Narodenie Ježiša sprevádzali podľa Biblie zázračné znamenia. Pastieri sa ponáhľali k maštali, kde našli novonarodeného Ježiša, poklonili sa mu a šírili túto zvesť ďalej. Zároveň hviezda na oblohe priviedla mudrcov z Východu, často nazývaných traja králi. Priniesli dieťaťu dary, ktoré patrili k tomu najcennejšiemu, čo bolo možné darovať: zlato, kadidlo a myrhu. Ježišovo narodenie má pre kresťanov duchovný význam. Symbolizuje príchod spásy a nádeje pre hriešne ľudstvo. Práve tento moment - narodenie Božieho Syna v jednoduchosti a pokore - sa stal základom kresťanských Vianoc.

Prečo práve 25. december?

Názov „Vianoce“ sme prebrali približne pred 1 200 rokmi z nemeckého výrazu Weihnachten, čo znamená „sväté noci“. Presný dôvod o slávení Vianoc pred kresťanstvom nie je celkom jasný. Existuje viacero teórií, prečo sa Vianoce vo väčšine sveta oslavujú práve 25. decembra:

• Spojenie s pohanskými sviatkami: Jednou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti (Sviatok zrodenia nepremožiteľného Slnka), ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s dátumom zimného slnovratu, použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae alebo Lux Mundi - Svetlo sveta.
• Výpočet podľa dátumu ukrižovania: Iný názor na pôvod dátumu oslavovania Vianoc prezentuje americký profesor a historik William Tighe. Tvrdí, že raní kresťania si tento dátum vybrali preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli. Rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. Preto k predpokladanému dátumu Kristovho ukrižovania (25. marec) jednoducho pripočítali deväť mesiacov a 25. december potom považovali za deň narodenia Ježiša Krista.
• Súvis so Zvestovaním Pána: Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývoja dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.

Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentoval, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.

Liturgické slávenie a vianočné obdobie

Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“, pričom sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z roku 336.

Tri vianočné omše

Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.

Geografický kontext: Betlehem

Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba), meste asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, ktoré je rodiskom kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš. Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí dodnes.

Vianočné obdobie a súvisiace sviatky

Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána, nedeľou Krstu Pána. V rímskokatolíckej cirkvi je Sviatok Narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný druhým najhlavnejším sviatkom, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Od reformácie sa Vianoce začínajú sláviť už deň vopred, na Štedrý večer (24. decembra).

Oktáva Narodenia Pána - Panny Márie Bohorodičky (1. január)

Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára, a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (rok 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4). Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) je titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha.

Sviatok Svätej rodiny

V nedeľu počas oktávy Narodenia Pána, alebo, ak nedele niet, 30. decembra, je sviatok Svätej rodiny - Ježiša, Márie a Jozefa. Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín.

Zjavenie Pána (6. január), ľudovo Traja králi

Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Počas tohto sviatku sa posväcujú domy, pričom nad dvere kňaz píše podľa aktuálneho roku výraz v tvare C+M+B (Christus mansionem benedicat - Kristus nech žehná tento dom). Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. V týchto mudrcoch evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov.

Krst Pána

Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od roku 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.

Vývoj vianočných zvykov a tradícií

Vianoce, ako ich poznáme dnes, sú mixom náboženských, pohanských a sekulárnych tradícií. Významné sviatky sú úzko previazané so začiatkom a koncom úrodnej časti roka.

Betlehemy (jasličky)

K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v 13. storočí. Na území Slovenska sa jasličky zmenšených rozmerov začali objavovať od polovice 18. storočia, najprv v domácnostiach mešťanov.

Vianočný stromček

Zdobenie stromčeka pochádza z pohanského uctievania stromov. Podľa bibliografie zo 7. storočia sv. Bonifác povedal, že namiesto dubov by sa mala uctievať jedlička, keďže mieri špicom do neba a jej tvar pripomína svätú trojicu. Pojem „vianočný stromček“ sa však objavil až v 19. storočí. Zdobenie vianočného stromčeka má pôvod v pohanskom uctievaní stromov, kedy sa najskôr zdobili listnaté stromy, najmä duby. Aj ozdoby boli prevzaté od pohanov, ktorí si stromy zdobili imelom, lebo verili, že má zázračnú moc. Sviečky zas symbolizujú Ježiša, ktorý je podľa kresťanov „svetlom tohto sveta“. Na naše územie sa tradícia zdobiť vianočný stromček dostala až koncom 18. storočia z Nemecka. Najprv sa udomácnil v mestskom prostredí a až koncom 19. storočia začal prenikať na vidiek. Dovtedy sa v izbách vešali rôzne slamené predmety, snopy obilia a zelené vetvičky. Aj stromček býval spočiatku zavesený v kúte alebo v strede izby vrcholcom k zemi.

Vianočné piesne a koledy

Vianočné piesne a koledy sú kombináciou kostolných spevov a ľudových piesní. Na popularite začali naberať až v 19. storočí. Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša v obci Oberndorf bei Salzburg. Táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín. Dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu, a učiteľovi Franzovi Xaverovi Gruberovi z Arnsdorfu, ktorý k Mohrovej básni skomponoval melódiu.

Rozdávanie darčekov

Kresťania aj nekresťania slávia Vianoce vzájomným obdarovávaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Hoci pôvod rozdávania darčekov nie je úplne jasný, už sa tak robí od nepamäti. Veď i Gašpar, Melichar a Baltazár priniesli dary Ježišovi. Podľa všetkého ide o tradíciu nadväzujúcu na starorímsky sviatok Saturnálie na počesť boha Saturna. Ten sa spočiatku slávil len jeden deň, no neskôr sa slávil až dva týždne, začal týždeň pred slnovratom a skončil týždeň po. Darovali sa hračky pre deti, príbory, tablety (na písanie!), čapice, oblečenie, sošky. Bohatší mohli darovať aj exotické zvieratá alebo parfémy. Chudobnejší aspoň špáradlá.

Postavy prinášajúce dary

Kto tieto darčeky nosí? Ako kde. Niekde Ježiško, niekde dedo Mráz či Otec Vianoc. Inde zas Santa Claus či vianoční škriatkovia. Vianočné sviatky neboli vždy rodinnou záležitosťou, v počiatkoch skôr šlo o sviatok, kedy bohatí dopriavali chudobným a deťom. Išlo o hedonistický sviatok: jedlo, víno a spev. Sviatok sa neskôr pokresťančil.

Sv. Mikuláš pochádzal z Myry, z dnešného Turecka. Narodil sa do bohatej rodiny v druhej polovici 3. storočia a umrel okolo roku 350. Bol ochrancom cestovateľov, detí a námorníkov. Ako sa stal nositeľom darčekov? Jedna legenda hovorí o chudobnom mužovi a jeho troch dcérach, ktorým nemohol nájsť ženíchov. Mikuláš im tajne hodil cez okno tri mešce zlata, ktoré údajne padli rovno do topánok. Zaistil im tak veno. Je tiež možné, že sa deň sv. Mikuláša spájal s hrou na biskupa, ktorá prišla z Nemecka. Deti sa prezliekli za biskupa z Myry, teda sv. Mikuláša, a tento dátum sa zachoval až dodnes.

Vianočné polienko (Yule Log)

Vianočné polienko je sladká rolka, ktorá vyzerá ako polienko. Yule bol sviatok, ktorý v týchto častiach sveta predchádzal Vianociam (v mnohých oblastiach dokonca tento názov pretrval). Historici ho spájajú až s bohom Odinom. Začínala zima a bolo treba sa zamyslieť, ktorú časť dobytka budú ľudia kŕmiť cez zimu a koho môžu rovno zakáľať. Zvyk bol najprv doniesť čo najviac polien, z nich založiť oheň, ktorý kým trval, tak sa hodovalo. Keď sa však ľudia začali presúvať do domčekov s pieckami, na spaľovanie obrovských kusov dreva už nebolo miesto - namiesto toho si teda polienka upiekli z cesta.

Kapor na vianočnom stole

Kapor sa stal slávnostným pokrmom na konci 19. storočia. V tej dobe bolo v Rakúsko-Uhorsku módnou záležitosťou vlastniť rybník s kaprami. Keďže kapry v zime hibernujú, rybníky sa vypúšťali, čím na dne zostali bohaté úlovky. Bolo ich vždy dostatok, preto ho ľudia či už bohatí alebo chudobnejší začali konzumovať počas Štedrého dňa. Jeho šupiny sa zvykli vložiť pod sviatočný obrus, aby priniesli hojnosť a šťastie do domu.

Transformácia Vianoc v spoločnosti

Vianoce sú jedným z najglobálnejších sviatkov a treba si uvedomiť, že kánon neexistuje, Vianoce sa menia v čase aj priestore. Pre niekoho ide o duchovnú záležitosť, pre niekoho viac o rodinný sviatok pokoja. Historický vývoj ukazuje, že ani náboženský charakter Vianoc tam nebol vždy. Resp. Vianoce sú mixom rôznych náboženských, pohanských a sekulárnych tradícií. Každá doba mala iný súbor sviatkov - vrátane tých najväčších - a iný spôsob ich slávenia. Týka sa to aj kresťanských Vianoc, ktoré sa pod vplyvom zmien v cirkvi i v spoločnosti takisto menili.

Puritáni a zákazy Vianoc

Vianoce neboli vždy prijímané jednotne. Napríklad v Amerike sa od sviatku ustúpilo, puritáni ho totiž brali ako výmysel Vatikánu. Paradoxne, v ranom stredoveku na chvíľu Vianoce zakázala aj cirkev, lebo sa brali ako výmysel pohanov. V Bostone boli dokonca Vianoce 22 rokov zakázané - pod hrozbou pokuty 5 šilingov. Anglický štátnik Oliver Cromwell v 17. storočí zrušil Vianoce na 15 rokov. Všetko sa však zmenilo začiatkom 19. storočia, kedy sa sviatok začal vracať medzi ľudí. Išlo o obdobie plné nepokojov, a tak prišiel nápad z Vianoc spraviť sviatok pokoja. Washington Irving dokonca spravil knihu, ktorou sa mali ľudia inšpirovať - opisovala vraj staré dobré zvyky na anglickom panstve - akurát, že vymyslené.

Sekularizácia v 20. storočí

Revolúcie 20. storočia, počnúc boľševickou a končiac vedecko-technickou i sexuálnou, ešte viac obmedzili vplyv cirkvi, jej postavenie v spoločnosti. Pokračovalo aj zosvetšťovanie Vianoc. Na Slovensku, od začiatku 50. rokov, štátostrana presadzovala koncepciu Vianoc ako rodinných sviatkov. Rozhlas síce vysielal počas Vianoc aj koledy, ale iba takzvané ľudové, čiže zbavené náboženskej tematiky. Ježiško a svätý Mikuláš museli zmiznúť aj z učebných osnov. Zatiaľ čo v ZSSR začal dedo Mráz roznášať darčeky, v Spojených štátoch sa objavil Santa Claus - spoločný produkt firmy CocaCola a hollywoodskych filmových ateliérov. Kým Santa Claus odštartoval na Západe komercionalizáciu Vianoc, dedo Mráz mal na Východe priniesť ich totálne zosvetštenie. „Tradícia deda Mráza oslabovala jednostranne náboženský charakter Vianoc,“ konštatovala Pedagogická encyklopédia, vydaná v roku 1984. S odstupom času sa zdá, že to, čo nezmohla ateistická transformácia Vianoc, môže sa podariť novým a novým vlnám ich komercionalizácie.

tags: #prve #krestanske #vianoce