Krížová cesta, známa aj ako Via Crucis alebo Via Dolorosa (Bolestná cesta), je kresťanský názov pre pôvodnú cestu, ktorou kráčal Ježiš Kristus po odsúdení na smrť Ponciom Pilátom až na horu Golgota. Na tejto ceste si musel Ježiš Kristus sám niesť kríž, na ktorom bol ukrižovaný. Je jednou z najobľúbenejších a najrozšírenejších pobožností v rímskokatolíckej cirkvi, počas ktorej veriaci rozjímajú o utrpení Ježiša Krista. Hlboko zakorenená v tradícii Cirkvi, stala sa dôležitou súčasťou duchovného života mnohých kresťanov, najmä počas pôstneho obdobia, keď si o čosi intenzívnejšie pripomíname jednotlivé udalosti zo života Ježiša Krista.
Pôvod a najstaršie svedectvá
Už od najstarších čias máme svedectvá o tom, že kresťania prichádzali do Svätej zeme, aby osobne prešli túto cestu ku Golgote, zatiaľ čo pritom meditovali nad vybranými časťami Svätého Písma. Putovanie pútnikov na jednotlivé miesta v Jeruzaleme tvorilo hlavnú myšlienku vzniku krížových ciest. Prví kresťania krížovú cestu s jej dnešnými štrnástimi zastaveniami nepoznali, no približovanie si Kristovho života im vôbec nebolo cudzie. Ježišovu cestu si pripomínali procesiou, ktorá začínala v Getsemanskej záhrade na Olivovej hore, prechádzala cez údolie Kidron a končila sa v Bazilike Božieho hrobu.
O tejto praxi píše v diele Peregrinatio Etheriae (381-384) pútnička Egéria (zo Španielska), ktorá strávila na Východe tri roky a zanechala opis putovania po Svätej zemi, ale aj opis ranocirkevnej liturgie v Jeruzaleme, najmä počas pôstneho obdobia a obdobia Veľkej noci. Spomína tiež vzdelávanie veriacich kázňami, nočné bdenia, pôsty a úctu sv. Krížu. Už v tomto období bol v Jeruzaleme chrám Anastasis, potom malý kostol Ad Crucem a veľký chrám nazvaný Martyrium, ktorý sa nachádzal na Golgote. V určitých dňoch ľudia putovali z chrámu Anastasis do Martyria. Istotne to ešte nemohlo byť to, čo dnes nazývame Krížovou cestou, ale už samotný fakt procesie veriacich spievajúcich žalmy a blízkosť miest Kristovho umučenia sa môžu považovať za určitú praformu neskoršej krížovej cesty.
Medzi najvýznamnejších pútnikov, ktorí nasledovali Ježišove stopy, patrila sv. Helena, matka cisára Konštantína, ktorá podľa legiend objavila relikvie Svätého kríža. Ďalším slávnym pútnikom bol byzantský cisár Herakleios, ktorý v roku 630 po porážke Peržanov získal ukradnuté relikvie Svätého kríža a vlastnoručne ich umiestnil v bazilike, ktorú na Kalvárii postavil cisár Konštantín.
Vývoj a rozšírenie krížovej cesty v Európe
Vznik myšlienky „náhrady Jeruzalema“
Už od prvých storočí nášho letopočtu putovali kresťania do Svätej zeme. Avšak, ako vieme, situácia v Jeruzaleme bola veľmi nestabilná. V roku 1073 sa vlády nad Jeruzalemom zmocnili Turci pod vedením Melik-šáha I., a kresťanom bol ďalší vstup na sväté miesta zakázaný. Týmto sa stala cesta na posvätné miesta nebezpečná, čo bolo základom vzniku myšlienky o vytvorení akejsi náhrady Jeruzalema v prostredí Európy. Pokusy o oslobodenie týchto miest (krížové výpravy) nedopadli tak, ako boli pôvodne plánované. Duchovné kristologicky zamerané texty sv. Bernarda z Clairvaux (12. st.), sv. Františka z Assisi (13. st.) a sv. Bonaventúru (13. st.) však v určitom zmysle slova pripravili pôdu pre spiritualitu krížových ciest.
Úloha františkánov
Znovuobnovenie tejto duchovnej aktivity z pohľadu rímskej cirkvi začalo s príchodom rehoľníkov františkánov do Svätej zeme v roku 1342. Ich zakladateľ, sv. František z Assisi, mal Kristovo umučenie v osobitnej úcte a v roku 1217 položil základy pre Kustódiu Svätej zeme. Úsilie františkánov bolo uznané, keď ich pápež Klement VI. v roku 1342 oficiálne vyhlásil za správcov svätých miest a kanonicky ustanovil Kustódiu Svätej zeme ako františkánsku provinciu, ktorej členovia mali za úlohu chrániť kresťanské miesta. Po štyridsiatich rokoch od tureckej nadvlády bol umožnený vstup do Jeruzalema len rádu františkánov. Práve františkáni sa rozhodli umožniť kresťanom a predovšetkým chudobným veriacim aspoň v myšlienkach sprevádzať Krista na Jeho ceste utrpenia, aj keď sa na tieto miesta nemali ako dostať. Začali tvoriť obrazové/sochárske znázornenia krížovej cesty, ktoré umiestňovali najprv v Jeruzaleme a po návrate rehoľníkov do Európy aj v mnohých katolíckych krajinách. Ich zámerom bolo napomôcť veriacim sústrediť sa na meditovanie o Kristovom umučení.
Prvé správy o zriadení krížovej cesty pochádzajú zo Španielska, kde ju v kláštore Scala coeli pri Córdobe v roku 1425 inštaloval dominikán Alvaréz. Budovanie krížových ciest tiež podporoval rád františkánov. Toto počiatočné formovanie Krížovej cesty sa datuje do 15. až 16. storočia. Medzi prvými miestami v Európe, kde sa objavili reprodukcie zastavení, boli dominikánsky kláštor v Cordove a kláštor klarisiek v Messine (začiatok 15. storočia), ďalej Norimberg (1468), Louvain (1505), Bamberg, Fribourg a Rodos (1507), ako aj Antverpy (1520).
Svätý Leonard z Porto Maurizio
K veľkým šíriteľom krížovej cesty patril františkánsky kňaz sv. Leonard z Porto Maurizio (1676 - 1751). Nechcel nič viac poznať, ako ukrižovaného Ježiša Krista. Keď sa ku koncu 17. a na začiatku 18. storočia silno rozmáhala po Taliansku bezuzdnosť mravov a chladla viera, nepoznal lepšieho prostriedku proti tomu zlu, ako práve pobožnosť krížovej cesty. V jednom zo svojich spisov vyzýval biskupov a farárov, aby sa všemožne pričinili o to, že sa v každej osade zriadi a bude konať pobožnosť krížovej cesty, ktorá bola podľa neho „pevnou hrádzou proti záhubnému prúdu nešľachetnosti“. Bol názoru, že krížová cesta je skutočným „protijedom nešľachetnosti, závorou proti rozbúreným náruživostiam a pobúdkou pre srdce“.
Tento svätec vynaložil všetky svoje prostriedky na to, aby rozširoval pobožnosť a výstavbu krížových ciest. Po tom, čo od pápežov Benedikta XIII., Klementa VII. a Benedikta XIV. dostal zvláštnym pápežským prípisom dovolenie zriaďovať krížovú cestu i mimo rehoľných kostolov, jeho horlivé šírenie tejto pobožnosti už nemalo žiadne hranice. V rímskom Koloseu bolo práve na základe jeho pričinenia postavených 14 kaplniek. Počet ním zriadených krížových ciest sa približuje k číslu 772. Okrem toho spísal aj dojímavé rozjímania a tlačou ich vydal pre potreby ľudu.
Vývoj a štandardizácia zastavení
Procesom postupného vývoja si prešli aj samotné zastavenia, ktorých podoba sa pravdepodobne vyformovala ešte počas krížových výprav v 11. - 13. storočí. Pojem zastavenie prvýkrát použil v roku 1472 pri svojej kázni anglický pútnik William Wey, ktorý navštívil Svätú zem v polovici 15. storočia a opísal, ako pútnici nasledovali Krista na jeho ceste s krížom na rozličných miestach. O súčasnú podobu sa zaslúžil Christian Cruys. Prvé zastavenia boli veľmi jednoduché, skôr symbolické a tvorili ich stĺpy. Neskôr v 15. storočí ich už tvorili súsošia, či architektonické objekty, dokonca sa stalo populárne ich rozširovanie tlačou.
Počet zastavení sa v minulosti líšil. Poznáme krížové cesty s dvoma, siedmimi alebo dvanástimi zastaveniami (1590). Priamo v Jeruzaleme okolo roku 1515 existovali viaceré krížové cesty, ktoré mali 19, 25 alebo dokonca 37 zastavení. Zaujímavosťou je, že William Wey vo svojom opise uvádza 14 zastavení, no len päť z nich zodpovedá dnešnej podobe. Niektoré verzie zahŕňali aj dom boháča z biblického príbehu o Lazárovi, mestskú bránu, cez ktorú prešiel Kristus, či domy Herodesa a farizeja Šimona. V roku 1584 kniha od Adrichomia uvádza 12 zastavení, ktoré sa zhodujú s tými, ktoré poznáme aj dnes, a táto kniha sa rýchlo šírila.
Dnešný počet zastavení krížovej cesty a ich znázornenia bol štandardizovaný v 18. storočí pod vplyvom františkánov, a to pápežským dekrétom. Od 17. storočia sa ustálil počet zastavení na čísle 14, ako ich poznáme aj dnes. V rovnakom poradí boli prvýkrát používané v španielskych františkánskych kostoloch, odkiaľ sa rozšírili na Sardíniu a do Talianska.
Tradičných štrnásť zastavení
V súčasnosti má krížová cesta 14 zastavení (štácií, staníc), ktoré tradične opisujú nasledujúce udalosti:
- Pán Ježiš je odsúdený (Pilátom) na smrť.
- Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia.
- Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom.
- Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou.
- Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž.
- Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník.
- Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom.
- Pán Ježiš napomína plačúce ženy.
- Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom.
- Pánu Ježišovi zvliekajú šaty.
- Pána Ježiša pribíjajú na kríž.
- Pán Ježiš na kríži zomiera.
- Pána Ježiša skladajú z kríža.
- Pána Ježiša pochovávajú.
Moderné prístupy
Vo Svätom roku 1975 schválil pápež Pavol VI. úpravu, na základe ktorej Krížová cesta môže začať Poslednou večerou a skončiť Vzkriesením. Kvôli súvisu medzi umučením, smrťou nášho Pána a jeho vzkriesením, obsahujú mnohé krížové cesty aj 15. zastavenie, ktoré opisuje práve vzkriesenie. Pápež Ján Pavol II. sa v roku 1991 rozhodol predstaviť novú Krížovú cestu podloženú obrazmi zo Svätého Písma. Hoci sa súčasný Svätý Otec František vrátil k opätovnému používaniu tradičnej Krížovej cesty, biblické zastavenia Kríža zostávajú pre mnohých inšpiráciou.
Forma a umiestnenie krížovej cesty
V období baroka mala celá krížová cesta podobu drobných kaplniek s plastickou alebo sochárskou výzdobou. Na kopci sa ako posledné 14. zastavenie nachádzala tzv. jeruzalemská kaplnka s Božím hrobom. Celý komplex takýchto kaplniek poznáme aj pod názvom kalvária. Zaujímavosťou je, že malé kaplnky krížovej cesty boli vkladané aj do obvodových múrov cintorínov. I pod šírym nebom nachádzame kaplnky so sochami alebo obrazmi krížovej cesty, zvlášť blízko pútnických miest, často na kopcoch a horách, ktoré sa potom aj príznačne označujú „horou kalvárskou“. Keď sa v obmedzenom priestore chrámu veriaci, modliaci sa krížovú cestu, len o niekoľko krokov ďalej od jedného zastavenia k druhému pohybuje, môže si na takej „exteriérovej“ a kopcovitej Kalvárii predstaviť omnoho živšie cestu utrpenia Krista. Doslova môže mať pocit, že skutočne vystupuje za Kristom na Golgotu.
Koncom 17. storočia sa spopularizovalo stavanie jednotlivých zastavení priamo v kostoloch. V roku 1686 povolil pápež Inocent XI. františkánom budovať krížové cesty aj vo vnútri kostolov. V polovici 18. storočia dovolil pápež Benedikt XIV. umiestniť krížové cesty do všetkých kostolov, nielen do františkánskych, a tak ich v súčasnosti môžeme nájsť všade. Krížová cesta sa v súčasnosti nachádza snáď v každom chráme a je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Obyčajne visí prvý obraz, čiže zastavenie, hneď pri hlavnom oltári a to na strane epištolovej. Ostatné obrazy sú od neho zavesené pozdĺž chrámových stien v primeranej vzdialenosti od seba a to tak, aby sa posledné zastavenie nachádzalo opäť blízko oltára, no tentoraz na strane evanjelia.
V niektorých kláštoroch možno tieto zastavenia nájsť aj na chodbách, čiže mimo sakrálnych priestorov. Tak je to aj v misijnom dome sv. Michala archanjela v Steyli, kde bola v roku 2018 inštalovaná krížová cesta na chodbu. Umiestnenie krížovej cesty aj mimo zvyčajných sakrálnych priestorov môže byť jednak upozornením na skutočnosť utrpenia vo svete a jednak znakom, že aj trpiaci majú medzi nami svoje miesto, a môže byť aj posilou pre všetkých, ktorí trpia.
Duchovný význam a účel
Krížová cesta, čiže rozjímanie a vrúcne uctenie si prehorkého utrpenia a smrti nášho Spasiteľa, je medzi všetkými katolíckymi pobožnosťami dušiam najprospešnejšia a na duchovné milosti najhojnejšia. Sám sv. Augustín hovorí, že: „… nič nie je tak spasiteľné, ako každodenne sa rozpomínať, ako mnoho Boh pre nás trpel.“ Svojím postrehom sa pripája aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý hovorí: „Medzi všetkými dobrými skutkami nepomáha žiadny viac ku spaseniu, ako rozjímanie o utrpení Krista.“
Cirkev oddávna povzbudzuje pripomínať si Ježišovo utrpenie. Zastavenia krížovej cesty nám k tomu vynikajúco slúžia. Pripomínanie a predstavovanie si Ježišovho umučenia, rozjímanie nad ním, nás vedie do hĺbky viery a do väčšej vďačnosti voči nemu. Má to na nás ešte jeden silný duchovný vplyv. Predstavovanie si Ježišovho utrpenia má taký silný dopad na naše myšlienky i na naše citové rozpoloženie, že dokáže "prebiť" naše aktuálne myšlienky či úmysly. P. Arnold Janssen, zakladateľ troch reholí, si veľmi obľúbil pobožnosť krížovej cesty a zaviedol ju aj do všetkých troch svojich spoločností, takže sa stala akoby charakteristickým znakom spirituality jeho nasledovníkov.
Pápež Benedikt XVI. v roku 2012 napísal účastníkom krížovej cesty, že táto pobožnosť chce byť znakom zmierenia. Upozornil, že keď vidíme Ježiša padnúť, pochopíme, že zdieľa náš ľudský stav a k pádu ho priviedla ťažoba našich hriechov. Avšak Ježiš vždy vstal a pokračoval vo svojej ceste na Kalváriu, čo mu dalo silu istota, že Otec je s ním. Boh je nekonečná láska a milosrdenstvo, ktoré nesie celú ťažobu našich hriechov, aby sme my mohli vstať, zmieriť sa a nájsť pokoj.
Praktické aspekty a odpustky
Historický vývoj odpustkov
Františkáni svojimi aktivitami zriaďovania a rozširovania krížových ciest dúfali, že zbožný ľud začne do ich chrámov početnejšie chodiť. K tomuto cieľu boli potrebné odpustky. Žiadali teda Apoštolskú stolicu, aby udelila františkánskym chrámom a krížovým cestám v nich zriadených tie isté odpustky, aké dosahujú pútnici v Jeruzaleme pri každom zastavení cesty. Blahoslavený Inocent XI. vyhovel tejto žiadosti a udelil 5. septembra 1686 odpustky všetkým františkánskym chrámom, pričom mali byť františkánom (a ľuďom s nimi spriaznenými) udelené rovnaké odpustky, ako keby kráčali na skutočnú púť do Svätej zeme. Túto milosť potvrdil pápež Inocent XII. v roku 1692 a 1695.
Benedikt XIII. následne vo svojom breve Inter plurima z 3. marca 1726 rozšíril platnosť týchto odpustkov. Všetci veriaci ich tak odteraz mohli získať kedykoľvek vykonaním pobožnosti krížovej cesty v niektorom z chrámov rádu sv. Františka. Okrem toho Benedikt XIII. dovolil, aby sa tieto odpustky mohli venovať i dušiam v Očistci na spôsob príhovoru. Klement XII. v roku 1731 povolil vytvorenie krížových ciest vo všetkých kostoloch a ustálil ich počet na 14.
Benedikt XIV. vo svojom breve Cum tanta zo 16. januára 1741 dovolil františkánskym kňazom zaviesť krížovú cestu aj v kostoloch alebo kaplnkách, ktoré prislúchajú ku kláštorom alebo nemocniciam, samozrejme s povolením biskupa. Ten istý pápež 30. augusta 1746 dovolil, aby františkáni v každom farskom chráme s povolením biskupa mohli zriadiť krížovú cestu. A napokon povolil, aby sa krížová cesta s biskupským súhlasom zaviedla aj v iných kostoloch (mimo farského chrámu) a kaplnkách, s tým, že mohla byť aj „dvojitá“ - jedna v kostole a druhá vonku. Kongregácia sv. odpustkov však dekrétom z 30. júla 1748 nariadila, že k zriadeniu novej krížovej cesty nepostačí len ústne povolenie diecézneho biskupa, no musí byť udelené písomne.
Obežník Ostrihomského arcibiskupstva z 8. marca 1873 pod č. 1150 hovoril o odpustkoch za krížové cesty nasledovné: „Kto pobožne a podľa predpisu vykoná pobožnosť krížovej cesty, ten dosiahne odpustky na sto dní každý raz, a kto ju vykonáva pol hodiny bez pretrhnutia, alebo aspoň štvrť hodiny každý deň cez celý mesiac, ten, ak opravdivo ľutujúc za hriechy, pristúpi k sviatostiam pokánia a Oltárnej, a modlí sa pobožne za svornosť kniežat kresťanských, za vykorenenie kacírstiev a za povýšenie Matky svätej Cirkvi, dosiahne plnomocné odpustky raz za mesiac. A odpustky krížovej cesty môžu byť obetované za duše v Očistci.“
Súčasné podmienky pre odpustky
Krížová cesta je starobylá a stále používaná modlitba rímskokatolíckej Cirkvi. Moderné liturgické smernice k pôstnemu obdobiu hovoria, že každý, kto koná pobožnosť krížovej cesty pred riadne ustanovenými zastaveniami, môže získať za obvyklých podmienok úplné odpustky. Vyžaduje sa, aby sa veriaci pohyboval od jedného zastavenia k druhému a rozjímal o umučení a smrti Pána Ježiša. Ak sa koná pobožnosť verejne, stačí, ak sa pohybuje ten, čo vedie pobožnosť. Tí, ktorí sa pre vážnu prekážku (napr. choroba) nemôžu zúčastniť na krížovej ceste, môžu získať tie isté odpustky, a to čítaním a rozjímaním o umučení a smrti Ježiša aspoň pol hodiny.
Základ tvorí:
- Sviatostná spoveď (stačí jedna spoveď niekoľko dní predtým alebo potom na získanie viacerých odpustkov).
- Prijatie Eucharistie.
- Modlitba na úmysel Svätého Otca.
- Odklon od hriechu a pevné predsavzatie žiť podľa Božej vôle.
- Nakoniec vykonanie konkrétneho skutku, na ktorý sa viaže získanie odpustkov.
Kódex kánonického práva z roku 1983 dodáva, že ten, kto získava odpustky, musí byť pokrstený kresťan a nesmie byť exkomunikovaný, teda má byť živým údom Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Musí sa nachádzať v stave posväcujúcej milosti - teda nie v ťažkom hriechu, musí mať úmysel odpustky aj získať a dané skutky vykonať v určenom čase a podľa predpísaného spôsobu. Odpustky krížovej cesty sa nikdy neviazali priamo na obrazy alebo sochy umučenia, ale k štrnástim dreveným krížom, ktoré bývali súčasťou každého zastavenia.
Obnovený rituál po poslednej liturgickej reforme už nevyhradzuje požehnanie staníc krížovej cesty františkánom. Požehnanie a zriadenie krížovej cesty už môže vykonať správca kostola, alebo aj iný kňaz. Ak sú stanice krížovej cesty umiestnené v novom či obnovenom kostole, ktorý sa konsekruje alebo požehnáva, netreba už na zriadenie krížovej cesty vykonávať žiadne zvláštne obrady. Platí, že obrazy staníc majú mať aj svoje kríže. Za krížovú cestu môžeme považovať aj štrnásť požehnaných krížov bez obrazov.