Charakter pôstneho obdobia a všeobecné princípy výzdoby
Pôstne obdobie je v kresťanskej tradícii čas pokánia, rozjímania a prípravy na Veľkú noc. Tento charakter obdobia sa odráža aj vo výzdobe kostolov, ktorá sa riadi špecifickými liturgickými predpismi.
Výzdoba chrámov kvetmi sa riadi vlastnými liturgickými predpismi. Liturgista Štefan Fábry zdôrazňuje, že Pán Boh si zaslúži na svoju oslavu to najkrajšie, a preto je kvetinová výzdoba prirodzenou súčasťou chrámov. Zároveň však existuje usmernenie, aby sa kostoly nestali akýmisi kvetinárstvami. Všetko má mať svoje medze a chrám, najmä oltár, je predovšetkým miestom stretnutia s Bohom a slávenia eucharistickej obety.
V princípe platia dve hlavné pravidlá týkajúce sa výzdoby oltára ako centra liturgického priestoru a miesta vzdávania vďaky. Prvé hovorí, že ozdobovanie kvetmi má byť umiernené a usporiadané skôr okolo oltára. Druhé sa týka Adventu a Pôstneho obdobia - teda období, ktoré sa vyznačujú miernejším prežívaním radosti, ba dokonca Pôst aj pokáním a kajúcnosťou. Výzdoba chrámu, predovšetkým oltára, má korešpondovať s atmosférou liturgie týchto období.
Liturgické usmernenia pre výzdobu
Zdroje a zodpovednosť
Usmernenia týkajúce sa výzdoby sú obsiahnuté predovšetkým v Caeremoniale episcoporum, knihe noriem na slávenie biskupských bohoslužieb. Túto knihu prvýkrát uverejnil pápež Klement VIII. v roku 1600 a v súlade s Druhým vatikánskym koncilom ju v roku 1984 vydal pápež Ján Pavol II. v úplne prepracovanom vydaní. Revízia mala za cieľ zabezpečiť biskupskú liturgiu, ktorá by bola „jednoduchá a zároveň ušľachtilá, pastoračne plne efektívna a schopná slúžiť ako príklad pre všetky ostatné liturgické slávenia“.
Druhým dôležitým zdrojom sú Všeobecné smernice Rímskeho misála, konkrétne tretie typické vydanie z roku 2002. Úprava vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála v bode 305 uvádza: „V ozdobovaní oltára nech sa zachováva umiernenosť.“
Za dodržiavanie týchto usmernení v každej farnosti je zodpovedný kňaz poverený vedením farnosti. Preto je jeho úlohou oboznámiť s normami všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na vzhľade kostola alebo účinkujú pri bohoslužbách.
Kvetinová výzdoba a hudobné nástroje
Caeremoniale episcoporum v bodoch 41 a 236 striktne vyjadruje: „V Pôstnom období sa zakazuje zdobiť oltáre kvetmi a hudobné nástroje sa dovoľujú používať len na udržanie a sprevádzanie spevu, čo zodpovedá kajúcemu rázu tohto obdobia.“ Oltár nemá byť zdobený kvetmi od Popolcovej stredy až po hymnus Sláva Bohu na výsostiach na Veľkonočnú vigíliu. To isté nachádzame aj vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála, ako aj v úvode do Pôstneho obdobia v Direktóriu na omše a liturgiu hodín.
Je podstatné si uvedomiť, že medzi Adventným a Pôstnym obdobím existuje rozdiel, hoci liturgická farba je rovnaká - fialová. Obsah týchto období je však iný, a práve striedma výzdoba kvetmi v Adventnom čase môže naň poukázať.
Výnimkou zo zákazu kvetinovej výzdoby je Štvrtá pôstna nedeľa („Lætare“). Na túto nedeľu, ako aj na slávnosti a sviatky, sa dovoľuje hrať na organe alebo iných hudobných nástrojoch a oltár možno ozdobiť kvetmi.
Zahaľovanie krížov a obrazov
Zvyk zahaľovať kríže a obrazy v kostole od Piatej pôstnej nedele sa zachováva z rozhodnutia Konferencie biskupov:
- Kríže zostanú zahalené do konca slávenia umučenia Pána na Veľký piatok. Zahaľujú sa červeným alebo fialovým vélom, niekde aj aktuálne podľa liturgickej farby.
- Obrazy a sochy zostanú zahalené až do začiatku Veľkonočnej vigílie. Zahaľujú sa buď fialovým, alebo bielym vélom.
- Relikvie sa zahaľujú fialovým alebo bielym vélom, ale nie vtedy, ak sa pri nich koná pôstne zhromaždenie na spôsob rímskych štácií.
Paškál a výzdoba Najsvätejšej sviatosti
Od krstiteľnice sa odnesie veľkonočná svieca - paškál. Ponechá sa iba v prípade, že sa v pôste musí vysluhovať krst. Ak sa v kostole koná pohreb, postaví sa paškál k rakve a potom sa znova z kostola odnesie.
Druhý vatikánsky koncil odporúča, aby Oltárna sviatosť bola uschovávaná v osobitnej kaplnke. Miesto úschovy má byť vždy náležite ozdobené kvetmi, napríklad aj na Zelený štvrtok či pri Božom hrobe. Hoci v pôstnom období sa kvetinová výzdoba oltárov zakazuje, v Piatok Pánovho utrpenia (Veľký piatok), ktorým Pôstne obdobie vrcholí, sa v mnohých krajoch pripravuje tzv. Boží hrob, ktorý býva často prezdobený kvetmi, čo je zvláštnym paradoxom.
Historické aspekty výzdoby
V minulosti bola kvetinová výzdoba kostolov limitovaná dostupnosťou lokálnych kvetov v danej sezóne. Výzdoba sa vtedy neriadila prísnymi liturgickými pravidlami, ale skôr praktickou dostupnosťou kvetov. Počas Pôstneho obdobia sa kvety do kostolov nedávali vôbec.
Používanie kvetov v minulosti podľa období:
- Advent: Výzdoba pozostávala z adventného venca alebo suchých kvetov zadovážených na jeseň.
- Vianočné obdobie: Centrálnou výzdobou bol vianočný stromček.
- Pôstne obdobie: Kvety sa do kostolov nedávali.
- Po Veľkej noci: Postupne sa objavovali kvety podľa ich sezónnosti - biele hortenzie, potom tulipány, narcisy.
- Obdobie Turíc: Kvitli pivónie, zväčša červené.
- Od júnových sviatkov (Božie Telo a Božské Srdce): Používali sa záhradné kvety ako ruže, astry, georgíny, cínie a karafiáty.
Niektoré druhy kvetov, ako napríklad orgovány a ľalie, sa používali obmedzene kvôli silnej aróme, ktorá mohla spôsobovať alergické reakcie. Problém s peľom ľalií sa riešil vystrihovaním peľových tyčiniek. Samozrejme, ak to bolo možné, kvety sa vyberali tak, aby bola zachovaná ich farebná symbolika v súlade so slávenými sviatkami.
Symbolika fialovej farby a dôstojnosť výzdoby
Fialová farba je kľúčová pre Pôstne obdobie, pretože liturgicky vyjadruje poníženosť, skrúšenosť a kajúcny smútok. Profesor náboženstva Anton Cebecauer v roku 1866 písal, že sa podobá popolu, ktorým si kajúci v dávnych dobách posypávali hlavy. Antonín Podlaha vo svojej Katolíckej liturgike z roku 1911 hovorí o fialovej aj ako o šedomodrej, teda farbe popola.
Zaujímavosťou je, že Lyonský obrad (ritus Lugdunensis) zašiel ešte ďalej a v čase pôstu, od Popolcovej stredy do Zeleného štvrtka, používal paramenty v popolavej až popolavo šedej farbe, čím oku veriacich ešte viac sprítomňoval symbol bolesti, smútku, pokánia a ľútosti.
Fialová kajúcna farba sa v Cirkvi netýka len liturgických textílií. Ako tmavý purpur nahrádza sýtočervenú farbu kardinálskych chórových šiat v čase smútku a kajúcnych dní (Advent, Pôst, zádušná omša). Prax kardinálskej „kajúcnej fialovej“ začala udalosťou v roku 1513, kedy pred pápeža Leva X. kajúcne predstúpili dvaja kardináli „vo fialovom“ žiadajúci ho o odpustenie ich prehrešku a sňatie exkomunikácie.
Kostol sv Jozefa v Prešove vianočná výzdoba 2016
Dôležité je, že výzdoba má kostolu dodať skôr vznešenú jednoduchosť ako prepych. Z tohto dôvodu sa v kostoloch nikdy nepoužívajú umelé kvety, ktoré sú len atrapou a nemajú v sebe život. Krásne kvety v chráme vyjadrujú náš vzťah k Bohu a majú skrášľovať a dekorovať, nie však byť centrom pozornosti alebo rušiť. Kvetinovú výzdobu vnímajú všetci, ktorí do chrámu prichádzajú, a preto musí byť nenápadná a nesmie odpútavať pozornosť od sláveného tajomstva.
V liturgickom priestore platí istá hierarchia, ktorú treba rešpektovať aj pri umiestňovaní výzdoby. Najdôležitejší je oltár (miesto, kde sa slávi Eucharistia), potom ambona (stôl Božieho slova) a svätostánok (miesto uchovávania Eucharistie). Ak sa v kostole slávi sviatok konkrétneho svätca, je náležité ozdobiť kvetmi aj jeho sochu či obraz. Napríklad, v mariánskych mesiacoch máj a október sa zvykli ozdobovať sochy Panny Márie, v júni socha Božského Srdca Ježišovho.
Zhrnutie
Pôstne obdobie je čas pokánia a prípravy na Veľkú noc, čo sa odráža aj v striedmej výzdobe kostolov. Liturgické predpisy zakazujú používanie kvetov na oltári a obmedzujú hudobné nástroje na podporu spevu od Popolcovej stredy až po Veľkonočnú vigíliu, s výnimkou Štvtej pôstnej nedele. Od Piatej pôstnej nedele sa zahaľujú kríže a obrazy. Fialová farba symbolizuje pokánie a skrúšenosť, podčiarkujúc ducha tohto obdobia. Cieľom je vytvoriť atmosféru rozjímania a duchovnej prípravy, ktorá vedie k plnej radosti z Veľkej noci, pri zachovaní vznešenej jednoduchosti a dôstojnosti posvätného priestoru.