Výročie posviacky chrámu je významným sviatkom v liturgickom kalendári, ktorý sa chápe ako dies natalis, teda narodeniny chrámu. Vo farskom spoločenstve sa vo výročný deň konsekrácie slávi ako slávnosť, čo podčiarkuje jeho dôležitosť. Ak je deň posviacky neznámy, liturgia kladie oslavu tohto výročia na 22. október. Významný je aj 9. november, keď si celá Cirkev pripomína posvätenie Lateránskej baziliky.
Historický Kontext a Počiatky Posvätných Stavieb
V začiatkoch kresťanstva sa Eucharistia slávila v súkromných domoch, ktoré niektoré kresťanské rodiny, zvyčajne tie s väčšími ekonomickými možnosťami a väčšími príbytkami, poskytli komunite. Boli to prvotné domáce kostoly alebo domus ecclesiae.
V Ríme bol prvým kresťanským chrámom Lateránska bazilika, postavená na pozemku, ktorý dovtedy zaberali kasárne cisárovej osobnej stráže. Pápež Silvester ju vysvätil v roku 318. Pôvodne sa nazývala Bazilika Spasiteľa, ale v stredoveku bola zasvätená aj svätému Jánovi Krstiteľovi a svätému Jánovi Evanjelistovi. Po dlhé stáročia, až do obdobia Avignonu, sa tu nachádzala pápežská katedra, vďaka čomu si bazilika vyslúžila titul cunctarum mater et caput ecclesiarum, matka a hlava všetkých kostolov, ktorý si dodnes môžeme prečítať na nápise pri vchode. Dnes si pripomíname posvätenie tejto baziliky ako príležitosť posilniť naše spoločenstvo s Petrovým stolcom a prehĺbiť naše chápanie významu, ktorý majú posvätné budovy v živote kresťanov.
Ďalším príkladom je posviacka kostola v Toulouse (Jakobínov) 22. októbra 1385, ktorý bol medzi prvými kostolmi dominikánskej rehole. Tento chrám zvolil pápež Urban V. (v roku 1368) na uchovávanie telesných pozostatkov sv. Tomáša Akvinského.
Chrám ako Znak Božej Prítomnosti a Jednoty
Každý kostol je znakom niečoho iného, dokonalejšieho a lepšieho. Je predovšetkým znakom prítomnosti Boha, ktorý sa týmto spôsobom približuje, zjavuje človeku a posväcuje ho. Je miestom, kde človek prejavuje úctu a oslavuje svojho Boha. Chrám je tiež znakom jednoty veriacich, tých, ktorí veria v toho istého Boha, a v prípade katedrály biskupa je znakom jednoty celej diecézy a Cirkvi.
Chrámová architektúra sa líši od ostatných stavieb a upriamuje pozornosť človeka na nebo. Pri pohľade na chrám človek spoznáva a nachádza sám seba. V gréčtine človek dostal pomenovanie anthropos, čo doslova znamená „hore hľadiaci“. Preto už pri pohľade na chrám môže človek objaviť zmysel svojej existencie, ktorá ho neobmedzuje len pre tento svet, ale otvára pred ním život s perspektívou večnosti. Pohľad hore k nebu nám naznačuje tento nadprirodzený rozmer nášho bytia. Hlas zvonov a vstupný portál pozývajú okoloidúcich prekročiť bránu chrámu a stretnúť sa uprostred dňa cez krásu umenia sakrálneho priestoru so svojím Stvoriteľom, uvedomiť si vlastnú hodnotu a dôstojnosť. V tichu a samote môže človek cez modlitbu prehovoriť k Bohu a naplniť svoju dušu pokojom a radosťou. Chrám je miestom stretnutia človeka s Bohom, predsieňou neba, kde časnosť získava nádych večnosti. Človek, ktorý pozerá na chrám akoby do zrkadla svojej duše, objavuje v sebe Boží obraz a sám sa stáva chrámom Ducha Svätého.
Ježiš odpovedal Samaritánke, že „praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ (Jn 4, 23). Hoci Boh „nebýva v chrámoch zhotovených rukou“, ako učil svätý Pavol (Sk 17, 24-25), potrebujeme miesta, kde sa jasnejšie prejavuje Pánova blízkosť. Pretože nie sme spasení individuálne, ale ako Cirkev, ako Boží ľud, zhromažďujeme sa v kostole. „Môj dom sa bude nazývať domom modlitby“ (Mt 21, 13) - tieto Ježišove slová nám pomáhajú zamyslieť sa nad naším postojom pri vstupe do posvätného priestoru: cítime sa naozaj ako v Božom dome?
Cirkev ako Chrám zo Živých Kameňov
My sami sme dom Boží. Ako dom Boží sa v tomto živote budujeme a na jeho konci ho posvätíme. Výstavba, budovanie, to je námaha, posviacka je plesanie. Všetci, čo veríme v Krista Ježiša, sme nazvaní „živými kameňmi“, ako hovorí Písmo: „Aj vy, ako živé kamene dajte sa vbudovať do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ Sme postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. Na tento vznešený základ sú blažení tí, čo postavili duchovné a sväté budovy.
Čo sa dialo tu, keď rástol tento chrám, to sa deje teraz, keď sa schádzajú veriaci v Krista. Pánov dom však vytvoria, až keď ich spojí láska. Ako sa brvná a kamene spájajú v presnom poriadku, tak sa musia spájať aj veriaci. Kristus Pán, náš staviteľ, povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali.“ (Jn 13, 34). Spievať vie len milujúci, a nová pieseň znamená novú lásku. Všetko, čo Boh vo svojich „pôsobí aj chcieť aj konať, čo sa jemu páči“, toto všetko sám aj začal, aj dokončil.
Najcennejšou hodnotou a najvzácnejším pokladom každého chrámu je človek, ktorý neprišiel obdivovať len jeho umeleckú a estetickú hodnotu, ale predovšetkým vnímať a prijať duchovné posolstvo sakrálnej architektúry. Chrám, ktorý by bol hoci aj celý zo zlata a striebra a boli by v ňom tie najvzácnejšie umelecké sochy a obrazy, bez prítomnosti človeka by stratil svoju hodnotu, svoje srdce. Veď nebol postavený preto, aby sa stal kultúrnou pamiatkou, ale preto, aby sa stal znamením prítomnosti Boha na zemi a jeho stretnutia s človekom.
Starostlivosť o Sakrálne Priestory a Slávenie
Kostol v dedinskom či mestskom prostredí sa stal centrom duchovného a náboženského života. Jeho vonkajší vzhľad a interiér prezrádzali úroveň a kvalitu náboženského života farnosti a záujem ľudí o Cirkev a kresťanské hodnoty. Ak ľudia stratili záujem úprimne prežívať vieru, kostol zostal prázdnym a pustým miestom, ktoré odzrkadľovalo chlad a prázdnotu ľudského srdca. Naopak, vo farnostiach, kde ľudia boli oduševnení za kresťanské ideály, bol pre nich kostol vizitkou viery a dokonca ani v ťažkých sociálnych podmienkach nedovolili, aby chátral.
Starostlivosť o budovy a predmety spojené s bohoslužbou vyplýva z viery, lásky a vďačnosti voči Bohu, ktorý sa nám tak veľmi priblížil. Sväty František z Assisi úpenlivo prosil predstavených svojho rádu, „aby si nadovšetko uctievali najsvätejšie telo a krv nášho Pána Ježiša Krista (...). Kalichy, korporály, ozdoby oltára a všetko, čo sa týka obety, by mali uchovávať ako niečo mimoriadne vzácne.“ Svätý Josemaría tiež zdôrazňoval, že Boh bude hľadieť s osobitnou náklonnosťou na ľudí, ktorí vkladajú lásku do všetkého, čo sa týka bohoslužby, ktorí udržiavajú kostoly dôstojne a slušne čisté, oltáre nádherné, posvätné ozdoby upravené a ošetrené. Týmto spôsobom ukazujú, že veria a milujú.
Pri slávení výročia posviacky sa často uvažuje o vhodnom výbere piesní. Odporúčané sú JKS 506 („Jeruzalem, kraj nebeský“), 523, 524, alebo 257 a 258. Výber by sa mal konzultovať s celebrantom a zohľadniť miestne tradície, vrátane pápežskej hymny, hymny pre chrám a piesne k patrónovi chrámu. Dôležité je vytvoriť vnútorné ticho, ktoré nám umožní modliť sa a adorovať Boha.
SVÄTÁ TERÉZIA ODHALILA: AK CHCEŠ PRITIAHNUŤ ZÁZRAKY, POLOŽ SVOJ RUŽENEC NA TOTO MIESTO V NOCI
Nebeský Jeruzalem - Dokonalý Chrám
Na sviatok výročia posviacky prosíme Pána, aby sme s jeho pomocou vedeli budovať Cirkev a tak dosiahnuť definitívny príbytok v nebeskom Jeruzaleme. V Zjavení Jána je opísaný nový Jeruzalem, sväté mesto, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. Je to mesto, v ktorom „chrám som v ňom nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok. A mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožiaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok.“ V jeho svetle budú kráčať národy a králi zeme doň prinesú svoju slávu. Jeho brány sa cez deň nezavrú a noci tam nebude.
Nech je náš chrám, ktorý slávi svoje narodeniny, naďalej vždy ozdobený najcennejším pokladom, ktorým sú veriaci - otcovia, matky, starí rodičia, chlapci, dievčatá. Vy všetci, pre ktorých sa stal chrám miestom modlitby a prameňom potrebných síl a milostí pre každodenný život. Nech sa stane znamením, ktoré nám pripomenie uprostred našej práce a plnenia našich povinností, že sa máme zahľadieť k nebesiam, po ktorých túži naša duša, aby sme nábožne vkročili do večnej vlasti, do blaženosti.
