Obec Diviacka Nová Ves, administratívne spadajúca do okresu Prievidza v Trenčianskom kraji, predstavuje lokalitu s bohatou a dlhou históriou siahajúcou až do prehistorických čias. Nachádza sa v nadmorskej výške 275 m n. m., pričom jej katastrálne územie má rozlohu 1 336 ha a leží čiastočne v pohorí Strážovské vrchy (západná časť) a v Hornonitrianskej kotline (stredná a východná časť).
Počiatky osídlenia a prvé písomné zmienky
Počiatky osídlenia celej oblasti povodia riečky Nitrice, do ktorej prináleží aj Diviacka Nová Ves, spadajú do obdobia mladej doby bronzovej (1200 - 700 rokov pred Kristom). Z tohto obdobia pochádzajú pohrebiskové nálezy lužickej kultúry, ktoré dokladajú súvislejšie osídlenie celej oblasti. Sídla sa v tomto prostredí udržali až do čias Veľkej Moravy, pričom na území dnešnej obce bolo zistené sídlisko lužickej kultúry, sídlisko z doby veľkomoravskej a pohrebisko z doby poveľkomoravskej. Miestne názvy a chotárne pomenovania z obdobia raného feudalizmu sú svedectvom súvislého osídlenia už v 12. storočí.
Od začiatku 13. storočia sa v povodí rieky Nitrice, ktorú písomné pramene uvádzajú ako Nyitriche alebo minor Nitra, formujú nové sídla. Ich vznik súvisí s pôsobením Diviackovcov, jednej z vetiev veľmožského rodu Hont-Poznanskovcov, v majetku ktorých došlo pravdepodobne v druhej polovici 12. storočia k rozsiahlejšej deľbe. K potomkom Diviackovcov prináležia aj ďalšie šľachtické a zemianske rodiny z horného Ponitria, ktoré za svojho predka považujú Blažeja z Diviak, uvádzaného v písomnostiach z rokov 1208 - 1210.
K najväčším sídlam tohto obdobia prináležali Diviaky a Diviacka Nová Ves, ktorá bola pôvodne kráľovským majetkom a označovala sa ako Devičie (sídlo v blízkosti opevneného hradiska). V prvej polovici 13. storočia síce Devičie spustlo, ale zásluhou rodiny Diviackovcov sa opäť obnovilo. Z chotára Diviackej Novej Vsi sa vyčlenili aj Vrbany, ktoré sa spočiatku označovali tiež ako Devičie. V roku 1271 sa uvádzajú ako terra Cosme de Deuek (zem Kozmu z Diviak). Kozmas bol synom Folkmara, ktorý bol vnukom Blažeja z Diviak.
Obec Diviacka Nová Ves sa prvýkrát spomína od roku 1270 ako Deueche. Neskôr je doložená z roku 1349 ako Wyfalw, z roku 1773 ako Divjaczke Nowejsa a z roku 1920 ako Diviacka Nová Ves. Maďarský názov obce bol Divékújfalu.
Stredoveký a ranonovoveký vývoj obce
Pôvodne patrila Diviacka Nová Ves Nitrianskemu hradu, no od roku 1271 prešla do vlastníctva Joachima de Szeg. Jeho syn Ivanka ju neskôr daroval zoborskému kláštoru. V roku 1294 ju kúpil Štefan z Diviak, a tak sa obec stala strediskom panstva Diviackych. K tomuto panstvu patrili aj okolité obce ako Vrbany, Liešťany, Rudnianska Lehota a Horné Lelovce.
Historické záznamy nám poskytujú obraz o raste a vývoji obce:
- V roku 1553 mala Diviacka Nová Ves 10 port, čo z nej robilo najväčšie a najľudnatejšie sídlo povodia Nitrice (s 38 domami), zatiaľ čo Vrbany mali 5 domov a Somorova Ves 4 domy.
- V roku 1715 mala obec 13 domácností.
- V roku 1778 mala obec majer Kabianku, tri kaštiele, 20 domov a 281 obyvateľov.
- V roku 1828 tu bolo 46 domov a 318 obyvateľov.
Obyvateľstvo sa v obci Diviacka Nová Ves a jej okolí prevažne venovalo poľnohospodárstvu a ovocinárstvu. Okrem roľníkov sa v 18. storočí spomínajú aj remeselníci, ako boli 2 čižmári, 2 krajčíri, kováč, tkáč, kožušník, mäsiar a šafraník.
Hrádok a kaštieľ v Diviackej Novej Vsi
Dominantnou stavbou obce je hrádok, ktorý bol postupne prestavaný na kaštieľ. Postavili ho Diviackovci v rokoch 1380-1401 ako opevnenú gotickú pevnôstku, ktorá tvorí jadro dnešného kaštieľa. Pôvodná gotická pevnôstka má zachované pôvodné klenby a krby. Od 16. storočia patrila pevnôstka Rudnayovcom.
Gotický objekt bol v roku 1586 rozšírený a postupne prebudovaný na renesančný štvorkrídlový kaštieľ s ústredným nádvorím. Prešiel viacerými čiastkovými úpravami v 17. a 18. storočí. Renesančné miestnosti majú sieťové hrebienkové klenby a krížové klenby so štukovými geometrickými a rastlinnými ornamentmi. Zachovalo sa aj veľa renesančných architektonických detailov.
Nepravidelný štvorkrídlový pôdorys kaštieľa vznikol postupným rozširovaním a prestavbami budov okolo pôvodného gotického jadra, ktoré sa zachovalo v podobe blokovej poschodovej opevnenej vežovej stavby s nárožným kvádrovaním na fasádach. Na prístavbách sa zachovali renesančné sgrafitá; listové sgrafito niekdajšieho komína je datované 1586. Nárožná stavba pri vstupe mala tri malé okrúhle bašty, ktoré spĺňali funkciu oporných pilierov z čias romantických úprav. Kamenný renesančný vstupný portál mal padací most. Pamiatková úprava kaštieľa sa uskutočnila v 70. rokoch minulého storočia podľa projektu architekta J.
V roku 1886 kaštieľ Rudnayovci predali a bol tu následne zriadený liehovar.
Sociálno-hospodárske pomery a vzbury
Pred zavedením nových urbárov sa uskutočnil rozsiahly prieskum sociálno-hospodárskych pomerov v jednotlivých obciach. V Nitrianskej stolici sa prieskum konal v roku 1768 a už v roku 1770 zaviedli nový tereziánsky urbár. Podľa dobových zistení sa v Diviackej Novej Vsi robotovalo tri dni v týždni s poťahom od polovice starej sesie alebo šesť dní pešo. Platila sa i peňažná renta vo výške 5 zl. od polovice starej sesie a odovzdávali sa aj po tri sliepky a pol holby rasce. V Somorovej Vsi, ktorá v tom čase tvorila súčasť Diviackej Novej Vsi a patrila sirotám Gabriela Ujfalussiho, sa uvádzajú traja sedliaci, ktorí robotovali dva dni týždenne s dobytkom alebo každý deň peši.
Deľba majetku medzi potomkami Diviackovcov viedla k nezhodám medzi Rudňanskovcami a Novoveskovcami. Kontesa Gabriela Ujfalussiová-Splényiová, nespokojná s prideleným majetkom, vyvolala medzi sedliakmi vzburu, ktorá vrcholila v roku 1808. Z pomsty za prehratý majetkový spor s Rudnayovcami zorganizovala sedliacku vzburu, získanú vďaka sľubom a pálenke. Podarilo sa jej naverbovať až 5 000 sedliakov od Valaskej Belej po Veľké Bielice a s nimi napadla a dobyla kaštieľ.
V roku 1856 odopreli obyvatelia vrátiť zemepánom kopanice, čo svedčí o pretrvávajúcom odpore voči poddanským povinnostiam. Z písomných prameňov sa dozvedáme, že v Diviackej Novej Vsi od roku 1875 pracovali dva mlyny a liehovar, čo poukazuje na hospodársky rozvoj a diverzifikáciu miestnej ekonomiky.
20. storočie a súčasná podoba
Udalosti prvej svetovej vojny nepriaznivo zasiahli do života viacerých rodín v Diviackej Novej Vsi. V medzivojnovom období si obec zachovala svoj roľnícky charakter s malou možnosťou práce v priemysle. V obci pôsobili väčší majitelia pôdy, malí roľníci, obchodníci i sezónni poľnohospodárski robotníci. Zo živnostníkov pramene uvádzajú 1 kováča, 4 obchodníkov, 1 mäsiara, 2 obuvníkov, 1 stolára, 1 tesárskeho majstra, 2 mlynárov a 2 hostince.
Rastu vzdelanostnej úrovne pomohlo najmä postavenie novej školy povyše kostola v roku 1911. Pôvodne sa žiaci učili v jednotriednej škole, ale už od školského roku 1936/1937 sa rozšírila na trojtriednu štátnu ľudovú školu.
Súčasnú obec Diviacka Nová Ves tvoria kedysi samostatné lokality: Diviacka Nová Ves a Vrbany. K zlúčeniu týchto dvoch územno-administratívnych celkov došlo v roku 1960. Katastrálne územie obce má rozlohu 1 528 ha s nadmorskou výškou 270 m nad morom.
Obec Vrbany sa spomína od roku 1396. Patrila Rudnayovcom, od 16. storočia Újfalussyovcom, v roku 1736 panstvu Vestenice a od roku 1777 panstvu Skačany. Koncom 18. storočia mala 11 domov a 124 obyvateľov, v roku 1828 mala 21 domov a 145 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a chodili na sezónne práce. Vrbany, ktoré boli koncom 18. storočia pomerne malým sídlom, boli v 30. rokoch minulého storočia evidované s 53 domovými číslami, z ktorých 32 bolo roľníckych rodinných domov, a žilo tu 270 obyvateľov. V roku 1895 došlo vo Vrbanoch k veľkému požiaru, následkom ktorého takmer celá obec vyhorela.
Tararua SK | Dobrodružný dokument | Celý film | Turisti
Geografická charakteristika
Katastrálne územie Diviackej Novej Vsi sa nachádza v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji. Zemepisné súradnice stredu obce sú 48° 54´ východnej šírky a 18°29´ severnej dĺžky. Na území Diviackej Novej Vsi sa nachádza vodný tok Nitrica, známa aj ako Belianka, s dĺžkou 51,4 km, ktorá ústi do rieky Nitry. Vodný tok Trebianka tiež prechádza obcou a tvorí jej východnú hranicu. Západná časť chotára je zalesnená bučinami a dubovo-hrabovým porastom.