Deň D, 6. jún 1944, predstavuje kľúčový moment druhej svetovej vojny, keď sa v rámci Operácie Overlord takmer 160-tisíc spojeneckých vojakov vylodilo do nacistami okupovaného Francúzska. Táto masívna akcia, ktorá otvorila západný front, zapojila rekordný počet lodí, personálu, lietadiel a vozidiel. Spojenecké námorné a vzdušné sily bombardovali nemecké jednotky v noci z 5. na 6. júna, zatiaľ čo výsadkové oddiely pristávali v Normandii. Ráno 6. júna Spojenci podnikli kombinovaný námorný výsadok a obsadili prvé obce v Nemcami okupovanej Normandii.
Plánovanie a príprava Operácie Overlord
Cesta k druhému frontu
Myšlienka otvoriť druhý front v Európe vznikla okamžite po vzniku protihitlerovskej koalície. Jej cieľom bolo rozdeliť vojenské sily nacistického Nemecka na dva veľké fronty a urýchliť tak jeho porážku. Vlády Spojených štátov a Spojeného kráľovstva sa na konferencii 12. júna 1942 zaviazali otvoriť druhý front ešte v tom roku. Realizácia operácií však za pôvodným plánom pokrivkávala, a to aj kvôli politickým zásahom Winstona Churchilla, ktorý sprvu uprednostňoval bojové operácie v Stredomorí (Severnej Afrike a Taliansku) a inváziu na Balkán. K odďaľovaniu prispievali aj mnohé objektívne prekážky a ťažkosti. Veľkú vážnosť otvoreniu druhého frontu pripisoval aj Stalin už od roku 1941. Dovtedy uskutočnené vylodenia v Stredomorí v rokoch 1942 až 1943 viazali len 7 percent nemeckých síl. Po porážkach vojsk Osi na východe v roku 1943 začalo byť zrejmé, že ZSSR môže Nemecko poraziť aj vlastnými silami. Podľa niektorých názorov západní Spojenci zámerne odďaľovali túto operáciu, aby mohli zasiahnuť v období, keď bude Nemecko vyčerpané bojmi na východe, a zároveň dúfali, že sa v boji vyčerpá aj ZSSR.
Vývoj a schválenie plánu
Prípravou tejto náročnej vojenskej operácie poverili náčelníka štábu hlavného veliteľa spojeneckých síl (COSSAC), britského generálporučíka F. E. Morgana. Ním vypracovaný plán útoku cez Normandiu, ktorý dostal krycí názov "Overlord", posúdili na quebeckej konferencii v auguste 1943. S jej vykonaním vyjadrili súhlas britský premiér W. Churchill, ako aj americký prezident F. D. Roosevelt. Veliteľom štábu hlavného velenia spojeneckých síl (COSSAC) Frederick Morgan a jeho pracovná skupina pripravovali v tajnosti operáciu od začiatku roka 1943 v Norfolk House na námestí St. James’s Square v Londýne. Počiatočný plán počítal s obmedzenou vyloďovacou operáciou. Hlavného veliteľa spojeneckých expedičných síl vymenovali v decembri 1943; stal sa ním americký generál Dwight D. Eisenhower, ktorý predtým úspešne velil spojeneckým operáciám počas vylodení v severnej Afrike a južnom Taliansku. Franklin D. Roosevelt a Winston Churchill následne schválili plán útoku na okupované Francúzsko cez Normandiu na konferencii v Québecu. Neskôr bol však plán Eisenhowerom a Montgomerym prepracovaný, čo predstavovalo podstatnú zmenu: rozšírenie oblastí vylodenia z 56 na 80 km a s tým spojené zvýšenie počtu nasadených jednotiek. Na to bolo potrebné väčšie množstvo transportných plavidiel, ktoré neboli okamžite k dispozícii a spôsobili posun začiatku operácie. Pôvodný termín bol 1. máj 1944, ale z rôznych príčin bol niekoľkokrát odďaľovaný.
Spojenecké sily a logistika
Na vykonanie invázie spojenecké velenie vyčlenilo 39 divízií, 12 samostatných brigád a 10 oddielov špeciálnych jednotiek „commandos“ a „rangers“. Jednotlivé krajiny poskytli 20 amerických divízií, 14 britských, 3 kanadské a po jednej exilové poľské a francúzske vojsko. Tieto vojská podporovala armáda 11 000 bojových lietadiel a ďalších 4 500 dopravných lietadiel a klzákov. Vo vzduchu v čase invázie plnilo úlohy cca 10 900 bojových, viac než 2 300 dopravných lietadiel a takmer 2 600 klzákov. Námornú silu tvoril zväz spojeneckých expedičných námorných síl pod velením britského admirála Bertrama Ramsaya, ktorý zahŕňal 1 213 bojových lodí a člnov, 4 126 výsadkových plavidiel a prostriedkov, 736 pomocných a 864 obchodných lodí. Pre obojživelný útok boli skonštruované špeciálne modifikácie tankov, prezývané Hobartove hračky. Pohonné látky pre obrovskú masu vojska a techniky sa prepravovali do Normandie zvláštnym potrubím vedeným pod morom (kódové meno PLUTO). Ostatné zásoby prúdili do Francúzska pomocou pontónových prístavov známych ako „moruše“, obrovských prefabrikovaných prístavov postavených v Británii. Prvosledové jednotky vyrážali z juhoanglických prístavov.
Dezinformácia a nemecké očakávania
Spojenci vynaložili značné úsilie na kvalitné maskovanie a krytie operácie, pričom všetky prípravné činnosti prebiehali v prísnej tajnosti. Používali všetky možné prostriedky na dezinformáciu nepriateľa. Najmä Adolf Hitler bol do poslednej chvíle presvedčený, že spojenecká invázia sa uskutoční v oblasti Pas-de-Calais, kde je Lamanšský prieplav najužší. Anglo-americké sily na dezinformáciu presúvali veľké množstvá plavidiel a zhromažďovali v oblasti Kentu, blízko Doveru, makety tankov a iných vozidiel, ktoré vydávali za Pattonovu tankovú armádu. Pre túto fiktívnu armádu bolo prijaté označenie 1. americká armádna skupina (FUSAG). Tieto triky a kontrašpionážna činnosť ušetrili mnoho životov spojeneckých vojakov.
Atlantický val: Nemecká obranná línia
Výstavba a charakter opevnení
Po porážke Francúzska a oddialení útoku na Britániu, v dôsledku ťažkých bojov na východnom fronte, začalo nemecké velenie vážne uvažovať o obrane atlantického pobrežia. Prípravné práce sa začali už v roku 1940 a naplno sa rozbehli v roku 1942. Podľa nacistických plánov malo pásmo nemeckých železobetónových opevnení, známych ako Atlantický val, siahať spoza nórskeho pobrežia za polárnym kruhom, cez Dánsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko až k hraniciam Španielska, pričom malo mať dĺžku takmer 4 000 km. O prvopočiatkoch výstavby možno hovoriť už v letných mesiacoch roku 1940, keď velenie nemeckej brannej moci chcelo ochrániť atlantické pobrežie pred prípadným britským protiúderom. Koncepcia výstavby sa prispôsobovala strategickej situácii na bojiskách druhej svetovej vojny. Do roku 1944 tieto opevnenia rôznej veľkosti a odolnosti budovalo asi 150 až 170 000 pracovníkov. Stavebno-technickú stránku zabezpečovala Todtova organizácia, ktorá na francúzskom, belgickom a holandskom pobreží zapojila do jeho výstavby cca 350 000 osôb (40 000 Nemcov, 90 000 Francúzov, 220 000 ostatných zahraničných pracovníkov).
Pevnosti a pevnôstky boli tvorené železobetónovými pozorovateľňami, objektmi pre guľomety a protitankové kanóny. Existovali aj mohutné stavby, ktoré ukrývali delá kalibru 400 mm pre vedenie paľby po námorných cieľoch. K otázke skladby Atlantického valu možno uviesť, že išlo o kombináciu osvedčených starších a moderných fortifikačných stavieb. Slúžili na úkryt mužstva, ako rôzne skladiská, úkryty pre delá alebo tanky, sanitárne úkryty, veliteľské stanovištia, pozorovateľne a stanoviská riadenia paľby, veliteľské stanovištia protilietadlových batérií, bojové objekty s pancierovými zvonmi či vežami a s čelnými, bočnými strieľňami. Veľkou nevýhodou bolo, že ukrývali zbrane z výzbroje mnohých Nemcami porazených európskych armád, pre ktoré sa nie vždy našiel dostatok munície. Ani posádky týchto pevností nepatrili k elite nemeckej armády; niektoré jednotky sa dokonca skladali z bývalých sovietskych vojnových zajatcov. Do júna 1944 bolo na úseku od Le Havru po Antverpy postavených 3 878 pevnostných objektov. V Normandii bolo do invázie dokončených 1 643 pevnostných objektov, ďalších 79 bolo rozostavaných a výstavba ďalších 289 objektov sa pripravovala.
Nemecké vojenské sily a ich rozdelenie
Obranu pobrežnej čiary od Holandska po francúzsko-španielsku hranicu a južné Francúzsko zabezpečovalo 38 nemeckých divízií. Veliteľom západného frontu bol generál poľný maršal Gerd von Rundstedt. Na severe mu bola podriadená skupina armád B pod velením generála poľného maršala Erwina Rommela a tanková skupina Západ pod velením generála Lea Geyr von Schweppenburga. Súčasťou obrany boli aj pohyblivé sily, najmä tankové divízie a divízie tankových granátnikov. Tieto však boli rozdelené a podliehali rôznym veliteľom. Rommel sa domnieval, že invázia sa uskutoční v priestore Calais-Dieppe, a preto sústredil podstatnú časť tankových jednotiek na sever od rieky Seiny. Hitler bol na Rommelovej strane a zálohy sústredil na severe, do okolia Somme. V celom Francúzsku mala Luftwaffe iba 160 letuschopných lietadiel, pričom nemeckú vzdušnú ochranu širšej oblasti zabezpečovala Luftflotte 3.
Nemci v počiatočných fázach Operácie Overlord neverili, že ide skutočne o inváziu. Sám ríšsky kancelár Adolf Hitler bol presvedčený, že spojenecká invázia sa uskutoční pri Calais, v priestore najbližšom k Veľkej Británii. Útok na pobrežie v Normandii považovali len za klamlivú vojenskú operáciu. Preto neboli do Normandie presunuté obrnené jednotky nemeckej 15. armády z priestoru Pas-de-Calais, ktoré mohli zohrať rozhodujúcu úlohu. Keď nemecké velenie pochopilo, o čo naozaj ide, Spojenci mali na pobreží už vybudované predmostia hlboké 2 - 9 kilometrov, do ktorých neustále prisúvali ďalšie sily a prostriedky.
Deň D: Útok na normandské pláže
Zmena termínu a vplyv počasia
Pôvodný plán operácie Overlord počítal s jej začiatkom 5. júna 1944. V tento deň mal byť príliv a mesačný svit ideálny na uskutočnenie spojeneckých plánov. Avšak, nepriazeň počasia to nedovolila - silný vietor a vlnobitie mohli výrazne narušiť zostavy vyloďovacích plavidiel a vysoká oblačnosť by prakticky vyradila z boja celú vzdušnú podporu. Pôvodný termín 1. máj 1944 bol niekoľkokrát odďaľovaný. Najbližšie vhodné dni pre vylodenie boli 5., 6. a 7. jún. Eisenhower sa pôvodne rozhodol pre 5. jún, no v dôsledku zlých meteorologických podmienok sa operácia odložila na 6. júna. Erwin Rommel, presvedčený, že Spojenci už do konca mesiaca nič nepodniknú kvôli zlému počasiu, odišiel na dovolenku. Spojeneckí velitelia sa nakoniec stretli 5. júna a Dwight Eisenhower odklepol začiatok operácie, pretože bolo jasné, že ak by sa vylodenie neuskutočnilo 6. júna, bolo by potrebné čakať na vhodný príliv až do 19. júna. 5. júna večer francúzske vysielanie BBC odvysielalo verše Paula Verlaina, čo bola šifrovaná správa pre francúzsky odboj, že vylodenie príde nasledujúceho dňa. Túto správu pochopila aj nemecká rozviedka, no vyšší nemeckí velitelia ju nepovažovali za celkom správnu, keďže počasie podľa ich predstáv vylučovalo rozsiahlejšiu činnosť Spojencov.
Klamné operácie a operácia Neptune
Spojenci pripravili aj viacero krycích operácií, ktoré prebiehali v noci z 5. na 6. júna. Išlo najmä o operácie Taxable a Glimmer, ktoré zhadzovaním klamných hliníkových fólií rušili nemecké radary a vytvárali obraz falošných inváznych flotíl smerujúcich východnejšie od plánovanej oblasti. Ďalšou bola operácia Titanic, ktorá mala vytvoriť zdanie úspešného výsadku a bojov v inej oblasti. Nemecké radary zachytili rozsiahlu aktivitu spojeneckého letectva a loďstva, ako aj správy o zoskoku výsadkárov, no všetky boli považované iba za klamné manévre. Označenie pre námornú časť operácie a samotný výsadok na plážach bolo Operácia Neptune.
Vylodenie a počiatočné boje na plážach
Invázny priestor bol rozdelený do piatich samostatných sektorov - pláží, zoskupených pod americké, britské a kanadské velenie. Tieto zväzky boli posilnené tankovými a špeciálnymi jednotkami. Proti nim stáli nemecké jednotky 709., 352. a 716. pešej divízie.
- Pláž Utah: priestor americkej 4. pešej divízie (Americký VII. zbor)
- Pláž Omaha: priestor americkej 1. a 29. pešej divízie (Americký V. zbor)
- Pláž Gold: priestor britskej 50. pešej divízie (Britský XXX. zbor)
- Pláž Juno: priestor kanadskej 3. pešej divízie (Britský I. zbor)
- Pláž Sword: priestor britskej 3. pešej divízie (Britský I. zbor)
Vylodenie na pobreží sa malo uskutočniť asi hodinu po odlive. V dôsledku nerovnomerného príchodu odlivu v Lamanšskom prieplave museli Američania na pláže Utah a Omaha udrieť o hodinu skôr, ich útok sa začal o 6:30. Briti a Kanaďania na plážach Gold, Juno a Sword zaútočili takmer o hodinu neskôr. V samotný Deň D zahynulo 4414 spojeneckých vojakov a 4000 až 9000 Nemcov.
Pláž Utah
Na pláži Utah pristáli americkí vojaci ako na prvej a mali pritom ohromné šťastie. Plán vylodenia sa mierne narušil a väčšina jednotiek sa začala vyloďovať o niečo južnejšie, než sa pôvodne plánovalo. To im pravdepodobne veľmi pomohlo, pretože nemecké opevnenia na pôvodnom mieste boli omnoho silnejšie. Nemecká obrana bola otrasená silným bombardovaním a vojakom 4. pešej divízie sa ju podarilo rýchlo zdolať za malých strát na životoch. Americkí vojaci potom postúpili hlbšie do vnútrozemia, kde sa chvíľu po 11. hodine spojili s jednotkami 101. výsadkovej divízie.
Pláž Omaha
Pláž Omaha bola jedným z miest v Normandii, ktoré mali síce vhodné pobrežie pre vylodenie, ale zároveň veľmi silné opevnenia dobre situované na útesoch a výšinách nad plážou. Nemecké postavenia prežili spojenecké bombardovanie relatívne nedotknuté a vojaci 352. pechotnej divízie, jednej z mála skúsených jednotiek na pobrežnej čiare, spustili na prichádzajúcich Američanov z 1. a 29. pešej divízie zdrvujúcu paľbu. Vo východnej časti pláže prišli americkí vojaci aj o podporu svojich plávajúcich tankov Sherman DD, keďže 27 z pôvodných 32 sa potopilo a nikdy nedorazilo na pláž. V západnej časti sa síce Shermany dostali na pláž, ale boli postupne zničené presnou paľbou nemeckého delostrelectva. Vojakov kosila guľometná a mínometná paľba od momentu, keď sa otvorili rampy na ich vyloďovacích člnoch. Družstvá a celé roty z prvej a čiastočne aj druhej vlny prišli v boji o väčšinu dôstojníkov a poddôstojníkov a výsledok bitky bol na vážkach. Preživší bojaschopní muži sa najprv zachytili za vlnolamom. Z tohto miesta sa iniciatívni jednotlivci alebo provizórne zorganizované skupiny rozhodli zaútočiť, čo bola jediná alternatíva, pretože krytie medzi prekážkami na pláži sa so stúpajúcim prílivom stávalo čoraz nepoužiteľnejšie. Tí, ktorí opustili bezpečie vlnolamu, museli pod nepriateľskou paľbou prekonať niekoľko stoviek metrov otvoreného močaristého terénu, na niektorých miestach aj zátarasy a mínové polia, a až potom sa mohli vyšplhať na útesy či zvlnený terén, v ktorom sa nachádzali nepriateľské pozície.
Úloha výsadkových jednotiek
Na zaistenie obidvoch krídel vyloďovaných vojsk boli použité tri výsadkové divízie. Americká 82. a 101. výsadková divízia kryli pravé krídlo amerických vojsk z pláže Utah juhovýchodne od mesta Cherbourg, zatiaľ čo britská 6. výsadková divízia zabezpečovala východné krídlo. V noci z 5. na 6. júna stovky dopravných strojov Douglas C-47 Skytrain a klzákov priniesli do Normandie prvých spojeneckých vojakov.
Britskí výsadkári čoskoro po dosadnutí narazili na vojakov nemeckej 716. pešej divízie. Prvé boje sa začali o dôležitý most cez rieku Ornu severne od Caen, v blízkosti Bénouville a Ranville. Pre Nemcov znamenal most jediný možný prechod k miestam, odkiaľ mohli zaútočiť na krídlo vyloďujúcich sa britských vojsk z východu. Pre Spojencov mal most navyše veľkú hodnotu pre ďalšie útoky na Caen z východu. V noci sa výsadkári pustili do boja s nemeckou tankovou skupinou 21. tankovej divízie pod vedením Hansa von Lucka, ktorú so šťastím odrazili. Americká 82. a 101. výsadková divízia mali menej šťastia; ich jednotky boli v dôsledku zlého počasia, silnej protilietadlovej paľby a celkových nepresností pri výsadku veľmi roztrúsené a ciele sa podarilo splniť iba sčasti. Vojakom 82. výsadkovej sa však podarilo oslobodiť prvé francúzske mestečko Sainte-Mère-Église.
České a slovenské letky v boji
Do najväčšej kombinovanej operácie druhej svetovej vojny sa aktívne zapojili aj českí a slovenskí letci, a to v rámci 134. čs. stíhacieho krídla a 311. čs. bombardovacej perute britského Kráľovského letectva. Stíhači počas prvého dňa vykonali spolu 144 bojových štartov v súhrnnom čase 281,15 operačných hodín. Ich úlohou bolo poskytnúť leteckú ochranu inváznym vojskám pred prípadným útokom nepriateľského letectva. Nepriateľská letecká činnosť však až do neskorých nočných hodín nebola v priestore operačného nasadenia čs. letcov zaregistrovaná. Čs. bombardovací letci 311. čs. bombardovacej perute vzlietli z letiska Predannack spolu 5-krát, keď počas tohto dňa postupne vyštartovalo na vojnové nebo päť lietadiel B-24 Liberator s úlohou pátrať po nemeckých lodiach a ponorkách. Ani na mori, ani vo vzduchu nad inváznym priestorom nebola zo strany čs. letcov zaznamenaná žiadna aktivita nepriateľa.
Hrdinky Dňa D: Nezastaviteľné ženy v tieni vojny
Hoci často zostali bezmenné a nepovažovali sa za hrdinky, mnohé ženy zohrali dôležitú úlohu pri vylodení Spojencov v Normandii 6. júna 1944. Svedomito a prezieravo vykonávali svoje bežné úlohy, iné museli podvádzať a veľa riskovať, aby sa dostali tam, kam bol v tom čase normálne ženám vstup zakázaný. Ocenenie týchto dám v pozadí prišlo mnohokrát až mnoho rokov po vojne.
Martha Gellhornová: Novinárka na frontovej línii
Martha Gellhornová sa v júni 1944 v Londýne stretla s odmietnutím britskej vlády udeliť jej novinársku akreditáciu na vylodenie Spojencov. Napriek tomu, že jej vydavateľstvo vyslalo jej manžela, Ernesta Hemingwaya, Martha to nevzdala. Podnikla nebezpečnú plavbu loďou cez Atlantik a prešmykla sa na palubu nemocničnej lode pod zámienkou, že ide robiť interview so zdravotnými sestrami. V zmätku sa ukryla v záchode a keď v Deň D pristáli pri pláži Omaha, pripojila sa v prezlečení k zdravotníckemu personálu, ktorý vyrážal pomáhať raneným na súš. Za svoj trik, nepovolené prekročenie Kanálu a preniknutie na vojenskú loď, prišla Martha o cestovné doklady aj novinárske výsady. Napriek tomu bola jedinou ženou, ktorá sa vylodila v Deň D v Normandii, a dodnes je symbolom odvahy a húževnatosti.
Christian Oldhamová: Kartografka invázie
Christian Oldhamová, príslušníčka Ženskej kráľovskej námornej služby (WRNS), bola začiatkom roka 1944 pridelená k veliteľstvu kombinovaných operácií v Londýne. Ako dcéra admirála s blízkym vzťahom k námorníctvu a s predošlými štúdiami vo Francúzsku, odmietala prijať nacistickú okupáciu. Dostala zaujímavú úlohu: z obrovskej mapy francúzskeho pobrežia a fotografií vytvárať podrobné plány, podľa ktorých by sa riadili posádky vyloďovacích plavidiel. Musela na nich zakresliť všetko - železnice, cesty, kostoly a všetky dôležité záchytné prvky, ktoré mali vidieť vojaci z lodí a potom aj z pláží. Svoju prácu vo Whitehalle tajila aj pred svojím manželom, a to aj desaťročia po vojne, pričom vyznamenania za ňu zbierala ešte, keď mala viac ako 100 rokov.
Maureen Flavinová: Meteorologička, ktorá zmenila históriu
Írka Maureen Flavinová pracovala na majáku v Blacksode v Írsku, kde sa spolu s Tedom Sweeneym starala o meteorologické hlásenia. Írsko, hoci neutrálne, sa zaviazalo poskytovať telegrafické údaje o počasí britskému meteorologickému úradu. Blacksod, na samom západnom okraji Európy, bol jedným z dôležitých meracích miest. Dňa 3. júna 1944 nahlásila Maureen zásadný pokles tlaku, signalizujúci blížiace sa búrky. Jej hlásenie putovalo priamo k Jamesovi Staggovi, hlavnému meteorológovi generála Eisenhowera. Stagg na základe týchto informácií oznámil, že poveternostné podmienky sú príliš nebezpečné, čo viedlo Eisenhowera k jednodňovému odkladu vylodenia z 5. na 6. júna. Nasledujúci deň, 4. júna, prišlo z Blacksodu zásadné hlásenie o zlepšení počasia: silný dážď a mrholenie sa rozplynuli, oblačnosť bola vo výške 900 stôp a viditeľnosť na zemi aj na mori veľmi dobrá. Nemci v tom čase o tejto zmene netušili, veriac, že búrka bude zúriť ešte niekoľko dní. Na základe týchto kľúčových informácií mohla operácia začať.
Neospevované hrdinky Dňa D | BBC Ideas
Odkaz a pripomínanie vylodenia v Normandii
Spomienkové oslavy a ich význam
Operácia Overlord právom patrí medzi jednu z najvýznamnejších operácií druhej svetovej vojny, ktorá sa nezmazateľným spôsobom zapísala do vojenskej minulosti ľudskej civilizácie. Vojnoví veteráni sa každoročne schádzajú vo francúzskej Normandii, aby si pripomenuli výročie vylodenia spojeneckých vojsk na tamojších plážach známe ako Deň D. Tieto spomienkové oslavy sú navštevované desaťtisícami ľudí. Historik Jacques Rupnik zdôrazňuje, že udalosť má svoj význam dodnes, nielen ako historické oslavy a pocta obetiam, ale aj ako príležitosť prepojiť súvislosti s dnešnou dobou. Podľa neho téma rezonuje aj preto, že sa na opačnom konci Európy odohráva iná vojna. Tieto oslavy boli napríklad v nedávnej minulosti aj poslednými s priamymi účastníkmi operácie Overlord, ktorí v tom čase mali zhruba 20 rokov a v súčasnosti mnohí, už storoční, prišli na oslavy na vozíkoch, kde ich ľudia vítali obrovskými potleskami.
Trvalé posolstvo
„Hrdinstvo, česť a obeta spojeneckých síl počas Dňa D budú vždy rezonovať v ozbrojených silách USA, našich spojencoch a partnerov v celej Európe. Spomeňme si preto na tých, ktorí tu leteli a padli. Uctime si tých, ktorí prežili a vrátili sa domov, aby budovali lepší svet,“ je odkaz, ktorý sa pripomína počas týchto udalostí. I keď sa v období, keď sa Operácia Overlord uskutočnila, Francúzi pokúšali o prevrat, až táto vojenská akcia spustila oslobodzovanie Francúzska. Operácia Overlord si vyžiadala množstvo nepredstaviteľného strádania, bolesti a utrpenia na oboch stranách frontu. V tejto súvislosti je podstatné si neustále pripomínať, kto svet „vtiahol“ do nezmyselného vojnového besnenia a pod akou ideológiou sa páchali vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Táto operácia počas druhej svetovej vojny nakoniec viedla k pádu nacistickej Tretej ríše Adolfa Hitlera.