Slovenská republika, ktorá do 21. júla 1939 niesla oficiálny názov Slovenský štát, bola štátom, ktorý vznikol krátko pred druhou svetovou vojnou na troskách Česko-Slovenskej republiky. Jej vznik bol priamym dôsledkom zhoršujúcej sa medzinárodnej politickej situácie a nátlaku hitlerovského Nemecka. Slovensko, oslabené stratou južných území zabraných Maďarskom a častí Oravy a Spiša zabraných Poľskom, vyhlásilo samostatnosť 14. marca 1939.
Politické pozadie a vnútorné frakcie
Po Mníchovskej dohode sa dominantnou politickou silou na Slovensku stala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Hoci sa HSĽS dlhodobo usilovala o autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska, jej program nikdy nezahŕňal úplnú samostatnosť. Podľa posledných Hlinkových pokynov mala byť strana vedená v autonomistickom, nie však v separatistickom duchu.
V rámci HSĽS existovali rôzne prúdy. Tisovo umiernené krídlo, na čele s Jozefom Tisom, preferovalo riešenie postavenia Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi a uvedomovalo si hospodárske a vojenské riziká samostatného štátu. Konzervatívny kurz tohto krídla odmietala skupina okolo Karola Sidora, ktorý bol predstaviteľom propoľského krídla a zvažoval úniu s Poľskom alebo štát pod jeho ochranou. Sidor bol vnímaný ako predstaviteľ protičeského kurzu, no aj on pred Mníchovom odmietol morálnu podporu Adolfa Hitlera.
Okrem týchto frakcií sa v HSĽS začala formovať skupina separatistov, najmä z radov mladšej generácie ľudákov, ako Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský, Viliam Kovár, Jozef Kirschbaum a ďalší. Títo požadovali úplné odčlenenie od Česko-Slovenska a hľadali pomoc u predstaviteľov nacistického Nemecka.
Cesta k autonómii a separatizmu
6. októbra 1938 bola podpísaná Žilinská dohoda, ktorá si osvojila návrh HSĽS na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Bola sformovaná autonómna slovenská vláda na čele s Jozefom Tisom a nové postavenie Slovenska bolo právne ukotvené Ústavným zákonom č. 299/1938 o autonómii Slovenskej krajiny z 22. novembra 1938.
Napriek vyhláseniu autonómie dominovalo v strane Tisovo krídlo, zatiaľ čo radikáli kompenzovali nižšiu podporu vysokou aktivitou. Už 8. októbra 1938 vypracovali program skorého vyhlásenia suverenity. Vo vplyve na separatistické tendencie pôsobili najmä Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach. Záštitu nad radikálmi prevzal Vojtech Tuka.
Postoj Jozefa Tisu sa postupne menil pod vplyvom vnútorných a zahraničných udalostí. Hoci oficiálne deklaroval podporu autonómii a voľbe nového prezidenta Emila Háchu, začal sa prikláňať k možnosti osamostatnenia v dlhodobom horizonte.
Viedenská arbitráž a nemecký vplyv
V súvislosti s Mníchovskou dohodou sa začalo intenzívnejšie nadväzovanie kontaktov medzi predstaviteľmi HSĽS a Nemecka. Dodatok k Mníchovskej dohode sa týkal postavenia maďarskej menšiny, čo viedlo k prvej Viedenskej arbitráži, po ktorej bolo Slovensko výrazne okyptené o južné územia.
Ferdinand Ďurčanský sa snažil získať podporu nemeckých politikov pre úplnú samostatnosť Slovenska. V októbri 1938 navštívili s Tisom v Mníchove Joachima von Ribbentropa, ktorý prisľúbil podporu a naznačil, že Nemecko by uvítalo „podľa možnosti veľkú samostatnosť Slovenska“. Zatiaľ čo Ďurčanský so zámerom sympatizoval, Tiso uprednostňoval zotrvanie v autonómii.
Nátlak na osamostatnenie
Začiatkom roka 1939 radikáli v HSĽS zvýšili svoje aktivity a snažili sa získať Hitlerovu podporu. Vojtech Tuka vo svojich článkoch vyzýval na „dokončenie úlohy“ začatej vyhlásením autonómie. Alexander Mach na gardistickej manifestácii vyhlásil: „mať svoj samostatný Slovenský štát znamená pre nás život, nemať samostatnosť znamená pre nás smrť.“
12. februára 1939 navštívil Tuka Hitlera a bez formálneho poverenia vyhlásil, že osud slovenského národa vkladá do jeho rúk. Postupne sa menil aj Tisov postoj, ktorý pod nátlakom radikálov prejavil ochotu odtrhnúť sa od Prahy do jesene.
Homolov puč a definitívny rozpad Česko-Slovenska
Odstredivé tendencie na Slovensku vyvolali znepokojenie ústrednej vlády, ktorá sa rozhodla mocensky zasiahnuť (tzv. Homolov puč). V noci z 9. na 10. marca 1939 bol na Slovensku vyhlásený výnimočný stav, prezident Hácha odvolal Tisa a jeho autonómnu vládu a za nového premiéra menoval Karola Sidora. Tento zásah bol na Slovensku vnímaný negatívne.
Počas tohto obdobia ušiel do Viedne Ferdinand Ďurčanský, ktorý viedol kampaň proti Česko-Slovensku. Karol Sidor odmietol ponuku vyhlásiť samostatnosť pod ochranou nemeckých divízií a nátlak nemeckých emisárov.
Rokovania v Berlíne a vyhlásenie samostatnosti
12. marca 1939 dostal Jozef Tiso informácie, že Nemecko nepovažuje jeho odvolanie za legitímne a bol pozvaný na rokovania do Berlína. Po konzultáciách s vedením HSĽS a prostredníctvom nemeckého konzula bol Tiso prijatý Hitlerom a Ribbentropom. Bolo mu oznámené nezvratné rozhodnutie obsadiť Čechy a Moravu a Slovensko malo o svojom osude rozhodnúť samo.
Hitler deklaroval, že nemá záujmy východne od Karpát a chce len potvrdenie, čo Slovensko chce, inak prenechá jeho osud udalostiam. V prípade vyhlásenia samostatnosti Hitler prejavil ochotu garantovať jeho existenciu. Tieto vyhrážky boli podporená správou o presune maďarskej armády k slovenským hraniciam.
Tiso odolal priamemu nátlaku, odmietol prekročiť svoje právomoci a telefonicky kontaktoval prezidenta Háchu. S jeho súhlasom zvolal na 14. marca 1939 zasadnutie Snemu Slovenskej krajiny.
14. marec 1939: Vznik Slovenského štátu
14. marca 1939 sa zišiel Snem Slovenskej krajiny. Jozef Tiso vecne popísal obsah rokovaní v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť. V atmosfére strachu a neistoty poslanci schválili návrh zákona o vzniku nového štátu. Bol prijatý názov Slovenský štát a vymenovaná nová vláda na čele s Jozefom Tisom.
Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939, ktorý vyhlásil Slovenskú krajinu za samostatný štát a ustanovil jeho najvyššie orgány - snem a vládu.
Územné straty a medzinárodné postavenie
Slovenský štát ovládal väčšinu územia súčasného Slovenska, s výnimkou južných oblastí, ktoré boli v roku 1938 odovzdané Maďarsku. K ďalším územným stratám došlo v dôsledku Mníchovskej dohody a prvej Viedenskej arbitráže. Žlté a červené plochy na mapách symbolizujú územia, ktoré pripadli nacistickému Nemecku a Maďarsku. Modrá farba znázorňuje územie, ktoré Slovensko odstúpilo po tzv. Malej vojne.
Prvou medzinárodnou zmluvou Slovenského štátu bola Zmluva o ochrannom pomere s Nemeckou ríšou (Schutzvertrag) z marca 1939, ktorá vyjadrovala závislosť od Nemecka. Napriek tomu, Slovensko postupne uznalo 27 štátov, vrátane Maďarska, Poľska a Sovietskeho zväzu.
Politický režim a spoločnosť
Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ). Politický režim bol autoritárny, riadený krajne pravicovou HSĽS.
Vtedajšia Slovenská republika je známa predovšetkým kolaboráciou s nacistickým Nemeckom, vrátane účasti na vojne proti Poľsku a Sovietskejmu zväzu. Miestne židovské obyvateľstvo bolo silne prenasledované, pričom takmer 69 000 Židov bolo zavraždených alebo deportovaných.
V roku 1942 Slovenská republika deportovala 58 000 Židov do Nemeckom okupovaného Poľska. Vnútorná opozícia voči politike vlády vyvrcholila v roku 1944 Slovenským národným povstaním.
Historiografia a interpretácie
Po páde komunistického režimu sa v historiografii zaužívalo označenie „vojnový Slovenský štát“, ktoré bolo kritizované najmä zo strany ľudáckych historikov, ktorí preferovali označenie „prvá Slovenská republika“. Títo historici často bagatelizovali negatívne atribúty štátu alebo ich ospravedlňovali vojnovým stavom.
V súčasnej historiografii sa prijíma označenie Slovenská republika rokov 1939 - 1945, pričom sa zdôrazňuje jej klientska povaha voči nacistickému Nemecku a dôsledky jej politiky, najmä v súvislosti s holokaustom.
Súčasná Slovenská republika sa nepovažuje za nástupnícky štát vojnovej Slovenskej republiky, ale za nástupcu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Cesta záhadnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie neznámych príbehov
tags: #vyrocie #slovenskeho #statu