Opera Figarova svadba (v origináli Le nozze di Figaro) je názov komickej opery Wolfganga Amadea Mozarta z roku 1786. Považuje sa za jednu z najvýznamnejších opier, aké boli kedy napísané. Táto komická opera v štyroch dejstvách je dokladom geniality Mozartovho hudobného myslenia, jeho kreativity, hravosti i humoru, ktorý mu bol ako vyjadrovací prostriedok veľmi blízky. Dej opery sa odohráva v 18. storočí na zámku grófa Almavivu v Andalúzii.
Figarova svadba sa okrem brilantnej a iskrivej hudby, ktorá vás strhne svojím neustávajúcim tokom podobným horskej bystrine, pýši aj takmer činoherným libretom. Dielo sprevádzalo už od čias jeho činohernej premiéry označenie revolučná hra, no pravdou je, že namiesto revolúcie je Figarova svadba predovšetkým o ľuďoch a o vzťahoch medzi nimi, čo je téma stará ako ľudstvo samo a nikdy neprestane byť aktuálna.
Vznik a predloha
Opera Figarova svadba vznikla zo spolupráce hudobného génia Wolfganga Amadea Mozarta a libretistu Lorenza Da Ponteho. Je prvou z ich trojice slávnych opier, nasledovaná dielami Don Giovanni a Così fan tutte. Základom pre libreto bola francúzska komédia La Folle Journée, ou le Mariage de Figaro od Pierra-Augustina Carona de Beaumarchaisa. Obdobie vzniku opery sa datuje do rokov 1785 - 1786 a jej premiéra prebehla 1. mája 1786 vo Viedni.
Hlavné postavy a ich charaktery
Dynamický dej vnára divákov do vzťahových zápletiek starých ako ľudstvo samo. Vidíme lásku medzi Zuzanou a Figarom, Cherubína, ktorý hľadá objekt svojej lásky, grófku, ktorá sa v láske sklamala, i grófa Almavivu, starnúceho seladona a jeho neúspešné ľúbostné výboje.
- Figaro - služobník grófa Almavivu, snúbenec Zuzany. Šikovný a vynaliezavý, vždy pripravený brániť svoju česť a lásku.
- Zuzana - komorná grófky Rosiny, Figarova snúbenica. Inteligentná, bystrá a verná Figarovi.
- Gróf Almaviva - šľachtic, majiteľ zámku, ktorý sa snaží získať Zuzanu.
- Grófka Rosina - manželka grófa Almavivu. Smutná a sklamaná zo správania svojho manžela.
- Cherubín - páža, zamilované do grófky a zároveň prežívajúce pubertálne túžby po viacerých ženách.
- Marcellina - Almavivova hospodynka, Figarova matka.
- Doktor Bartolo - lekár, Figarov otec.
- Basilio - učiteľ hudby a klebetník.
- Barbarina - dcéra záhradníka Antonia.
- Antonio - záhradník grófa Almavivu.
Dej opery Figarova svadba
Rozprávky a milostné príbehy obvykle končia svadbou a oným „žili šťastne až do smrti“. Ale je to skutočne tak? Opera Figarova svadba ukazuje, čo sa môže stať pred a po takejto svadbe, keď sa zamotajú komplikované vzťahy a túžby.
Prvé dejstvo: Plánovanie svadby a prvé komplikácie
Figaro, ktorý sa stal Almavivovým komorníkom, a Zuzana, komorná grófky Rosiny, plánujú svadbu. Počas vymeriavania izby, v ktorej majú bývať, sa Zuzana zveruje Figarovi, že ju obťažuje gróf Almaviva, čo Figara rozčúli. Zuzanka sa páči aj grófovi, ktorý trávi čas oslavami a obletovaním pekných dievčat. Figaro sľubuje pánovi pomstu. Avšak aj on má záväzok, ktorý môže znemožniť svadbu - požičal si od Almavivovej hospodynky Marcelliny peniaze a ak ich nesplatí, musí sa s ňou oženiť. Marcellina po svadbe veľmi túži a doktor Bartolo, ktorý chce Figarovi oplatiť, že mu „vyfúkli“ Rosinu, jej rád pomôže.
Druhé dejstvo: Tajomstvá a prevleky
Gróf Almaviva sa pre získanie krásnej Rosiny neváhal vydávať za opitého dôstojníka a šplhať v noci na cudzie balkóny. Plnou hlavu lásky má aj páža Cherubín. Jeho túžby po Barbarine a Zuzanke sú skôr hra a rozbúrené hormóny, ale v prípade grófky ide o niečo vážnejšie. Cherubín, zamilovaný do grófky, prichádza k Zuzane po radu, pretože sa ho gróf chystá poslať do vojny, keďže sa o jeho citoch nejako dozvedel. Cherubín sa musí ukryť, lebo prichádza gróf a snaží sa dohodnúť si so Zuzanou schôdzku. Gróf ukrytého Cherubína objaví a rozkáže mu okamžite opustiť zámok. Gróf Cherubína nachytal aj u Barbariny a za trest ho posiela preč.
Zúfalý Cherubín sa ukryje pod stôl a tam vzápätí hľadá úkryt aj gróf, ktorého milostné návrhy Zuzane prerušil učiteľ tanca Basilio. Cherubín je zakrátko objavený, ale prichádza Figaro s dievčatami volajúcimi slávu grófovi. Figaro sa snaží vrátiť grófa do náručia grófky, aby nechal Zuzanu na pokoji a umožnil ich svadbu. Zuzana sa s grófskymi návrhmi zverila aj grófke, ktorá smutne spomína na zmiznutú lásku. Situácia sa komplikuje, keď gróf skoro pristihne Cherubína v izbách grófky, kde sa tento prezlieka do ženských šiat. Grófka sa chystá potrestať manžela a prehovorí Zuzanu, aby si dala s grófom schôdzku.
Tretie dejstvo: Nečakané zvraty
Figaro prichádza s riešením - poslal grófovi lístok, v ktorom ho Zuzana pozýva na schôdzku a zároveň ho upozorní na dostaveníčko grófky s neznámym milencom. Na schôdzku namiesto Zuzany pôjde Cherubín, ktorého rovno privádza. Grófka sa obáva manželovej žiarlivosti, ale súhlasí. Pri prezliekaní Cherubína do ženských šiat ich vyruší gróf, ktorý už dostal lístok. Cherubín vyskočí z okna a Zuzana predstiera, že to bola ona, kto bol zamknutý v kabinete. Všetko takmer zmarí záhradník Antonio, ktorý Cherubína zahliadol, a Figaro sa snaží vziať vinu za polámané kvety na seba.
Grófka presvedčí Zuzanu, aby pozvala grófa na schôdzku do záhrady. Namiesto nej tam potom príde ona sama. Zuzana súhlasí, ale radosť grófa z dostaveníčka pokazí náhodou začutá poznámka Zuzany k Figarovi, o tom, že už vyhrala ich vec. Gróf sa chce pomstiť, lenže spor s Marcellinou je ukončený, keď sa ukáže, že Figaro je jej a Bartolov nemanželský syn.
Štvrté dejstvo: Zmätok v záhrade a odpustenie
Grófka so Zuzanou napíšu lístok s pozvaním, ktorý má dať Zuzana grófovi počas svadobného obradu. Cherubína medzitým ukryla Barbarina medzi ostatnými družičkami, kde ho odhalí Antonio. Barbarina hľadá špendlík, ktorým Zuzana zopla lístok grófovi. Mala jej ho vrátiť ako potvrdenie schôdzky, ale niekde jej upadol. Prekvapí ju Figaro, ktorý z jej reči usúdi, že to je Zuzana, kto má dostaveníčko s grófom. Zúri a zverí sa Marcelline, tá ale verí v Zuzaninu nevinu, keďže má s mužmi svoje skúsenosti.
Záhrada ožíva pármi hľadajúcimi súkromie na laškovanie. Grófka prezlečená za Zuzanu čaká na grófa. Figaro z úkrytu vidí, ako gróf odvádza do altánku domnelú Zuzanu, keď sú vyrušení. Prichádza Zuzana v šatách grófky, ale Figaro ju rýchlo odhalí a spoločne zohrajú vracajúcemu sa grófovi vášnivú scénu. Ten sa domnieva, že pristihol svoju ženu, ale nakoniec sa ukáže, že jediným pristihnutým je tu on. Zaznie slová odpustenia a všetci bežia sláviť.
Príklad naštudovania: Janáčkova opera Národného divadla v Brne
Opera Národného divadla v Brne sa stala minimálne v českom priestore miestom, kde sa dômyselne snúbi pestrá dramaturgická ponuka s výnimočnou kvalitou hudobných naštudovaní. Hoci Figarova svadba od Wolfganga Amadea Mozarta nie je raritou, jej brnianske naštudovanie (premiéra 22. marca 2024) prinieslo jedinečný zážitok.
Hudobné naštudovanie a orchester
Vedenie operného súboru Národného divadla v Brne sa rozhodlo prepožičať orchestrálnu jamu medzinárodne renomovanému súboru Collegium 1704, primárne zameranému na barokovú a ranoklasicistickú hudbu, pochopiteľne s jeho zakladateľom a dirigentom Václavom Luksom. Vnímať Mozartovu inštrumentáciu prostredníctvom telesa, hrajúceho na dobových nástrojoch, bolo výnimočné. Collegium 1704, umiestnené v mierne zdvihnutej orchestrálnej jame a hrajúce brilantne, malo ambíciu oživiť zvukovú podobu, akú mal zrejme Mozart vo svojej dobe na mysli. Václav Luks určil štyrom dejstvám ideálne tempá. Rovnako vynikli vypointované recitatívy (secco recitatívy sa hrali na kladivkovom klavíri), árie, ansámble a obzvlášť finálové scény. Boli vystavané tak, aby sa v strhujúcej gradácii (napríklad vyše 20-minútové finále 2. dejstva) prehupli do nadčasovej platnosti. Tretie dejstvo s evidentne španielskym espritom fandanga (vrátane kastaniet) bolo tiež nemalým prekvapením. Podobne ako veľmi zriedkavé otvorenie dvoch árií v 4. dejstve, Marcellininej a Basiliovej, ktoré nezaznievajú často ani na mnohých zahraničných pódiách. Pokiaľ ide o mieru ozdobnosti vokálnych partov, Luksova koncepcia bola striedma a nepatrne sa objavovala napríklad v árii Grófky Dove sono.
W. A. Mozart – Figarova svatba, předehra k opeře
Réžia a scéna
Pre režiséra a umeleckého šéfa Janáčkovej opery NdB Jiřího Heřmana išlo o prvé uchopenie Mozartovej opery vôbec. Šance sa ujal šťastnou rukou, keď ako hlavné vodidlo javiskových akcií mu slúžila výlučne partitúra. Necítil potrebu dianie aktualizovať, zápletku vnímal ako nadčasovú a snažil sa rozvinúť každý moment, vyvierajúci z hudby. Heřmanova, z princípov barokového divadla vychádzajúca koncepcia, bola mimoriadne vynaliezavá a zmysluplná. Nachádzala nekaždodenné pointy a tou najnenásilnejšou cestou vyvolávala i hlasitejšie úsmevy publika, čo je dôležité pre buffa operu s delikátnym humorom.
Scéna bola vymyslená veľmi nápadito, využívajúc horizontálne i vertikálne možnosti javiska. Široký základný, neurčitým tapetovým vzorom dohneda uzavretý priestor, sa podľa potreby menil spúšťaním štyroch vrstiev izbových kulís rôznych rozmerov. Dynamika zmien bola absolútne funkčná a celkový nápad priam geniálny. Heřmanova réžia sa pri vedení základnej vzťahovej línie zaoberala aj takými nepatrnými, ale významovo vypovedajúcimi detailmi, ako je práca s kvetmi a ich farbami. Profily postáv boli cizelované do detailov. Ešte zreteľnejšie ako v prípade grófskeho páru, vyšli mladistvou energiou nabité portréty Figara a Zuzanky. Obľúbenou súčasťou Heřmanovho mobiliáru bol stôl, na ktorom sa odohralo azda až priveľa akcií, ale mnohé výjavy boli naplnené decentným vtipom, napríklad pod bielym látkovým krytom schovaný Cherubín v scénke s Barbarinou.
Zatiaľ čo za najdokonalejšie spracované sa považuje 2. dejstvo, záverečné zvykne byť inscenačným rizikom. Jiří Heřman s výtvarníkom tento labyrint (schovávačku v parku, vymenené kostýmy, nachystané nástrahy) vyriešil mobilnými, sólistami posúvanými sochami a fragmentmi parku, a tento konvenčnejší model sa osvedčil. Zaujímavo bolo vyriešené finále opery. Nielen priestorovo, keď všetky kulisy putovali nad javisko a na vyprázdnenej scéne malo dôjsť ku generálnemu pardonu. K viditeľnému zmiereniu grófskeho páru ani nedochádza. V parku už ostáva len Grófka, za ktorou sa rozbehne Cherubín - dôvtipná bodka za „bláznivým dňom“.
Obsadenie sólistov v brnianskej produkcii
Sólisti na javisku zvládli celú spleť náročných akcií, nielen spevácky, ale aj herecky a pohybovo. Tvorili kvalitatívne veľmi vyrovnaný tím, kde nikto nevyčnieval, ani nezapadol.
- Doubravka Novotná bola šarmantnou a živou Zuzankou s krásne sfarbeným a okrúhlym sopránom v strednej a vyššej polohe.
- Tadeáš Hoza (Figaro) je obdarený nevšedným talentom, vďaka ktorému s úplnou prirodzenosťou skĺbil spev s herectvom a tancom. Hoci part, ktorého sa zhostil po prvýkrát, bol fokusovaný trocha nižšie, než je jeho komfortná barytónová zóna, vďaka technicky výborne vedenému hlasu nestratili rezonanciu ani najhlbšie polohy.
- Simona Houda Šaturová (Grófka) je osvedčenou mozartovskou interpretkou a jej kultivovaný, štýlovo príkladne vedený soprán bez výkyvov prešiel celým partom. Krásne jej zneli piana, výšky, stred i hĺbky, frázovanie.
- Taliansky barytonista Luigi De Donato, timbrovo tmavší Almaviva než Hozov Figaro, spočiatku v recitatívoch šetril objemom tónu. No keď mal možnosť využiť veľkosť fondu naplno, najmä v árii z 3. dejstva Vedrò mentr'io sospiro, potvrdil svoje kvality.
- Václava Krejčí Housková bola Cherubínom poňatým skôr tradične, dodala mu príjemnú mezzosopránovú farbu v každej polohe a pracovala s dynamikou.
- Sopranistke Daniele Strakovej-Šedrlovej (Marcellina) síce troška chýbala mezzosopránová farba v nižšej polohe, nahradila ju však plastickým výrazom a v otvorenej árii zo 4. dejstva i zdatnou pohyblivosťou tónu.
- Šťavnatý bas Jana Šťávu si hravo poradil s Bartolom, o áriu obohatený Basilio výborne vyhovoval lyrickému tenoru Ondřeja Koplíka.
- Pôvodne obsadený kontratenorista Maayan Licht musel pre chorobu vystúpenie odrieknuť.
Mozart bol jednoducho génius. Vytvoriť hudobne, vizuálne a spevácky inscenáciu, ktorá je plne zdôvodnená, netriafa mimo, neznásilňuje predlohu a lahodí sluchu i zraku, nie je vôbec samozrejmosťou. V Brne sa práve taká zrodila.