Dnes, 21. júla 2025, si na Slovensku pripomíname 145. výročie narodenia jednej z najvýznamnejších osobností slovenských a československých dejín - generála Dr. Milana Rastislava Štefánika. Tieto spomienkové slávnosti sa konajú na viacerých pietnych miestach, vrátane Košarísk, Brezovej pod Bradlom, na Bradle, v Ivanke pri Dunaji a v Bratislave, ako aj na ďalších miestach po celom Slovensku.
Milan Rastislav Štefánik (narodený 21. júla 1880 v Košariskách) bol výnimočnou osobnosťou, ktorej meno je neoddeliteľne spojené so vznikom 1. Československej republiky. Vďaka svojmu mimoriadnemu diplomatickému talentu, vedeckej práci a vojenskej odvahe zohral kľúčovú úlohu v boji za slobodu a sebaurčenie slovenského a českého národa.
Pripomienka výročia a živý odkaz
Pri príležitosti tohtoročného výročia si zároveň pripomíname aj významný krok k uchovávaniu jeho odkazu. V júni 2024 bola v priestoroch Starej radnice v Pezinku založená pobočka Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika. Dňa 19. júla 2024 sa tu uskutočnilo kladenie vencov pri príležitosti 144. výročia jeho narodenia, za účasti delegácie ZV SR Klub Pezinok.
Osobnosť Milana Rastislava Štefánika zostáva svetlom, ktoré nás vedie v snahe o lepšiu spoločnosť. Dnešná spomienka je vyjadrením úcty k velikánovi, ktorý nielen sníval o slobodnom národe, ale sa zaň aj aktívne zasadzoval. Vďaka nemu a jeho spolupracovníkom sa myšlienka československej štátnosti stala skutočnosťou.
Ako výraz úcty k jednej z najväčších osobností moderných slovenských dejín je 4. máj, teda výročie úmrtia Milana Rastislava Štefánika, na Slovensku pamätným dňom. Vyhlásený bol na základe zákona Národnej rady SR o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, ktorý prijali poslanci 20. októbra 1993.
Spoločnosť M.R. Štefánika - miestny klub Banská Bystrica, Mesto Banská Bystrica a Asociácia slovenských levov si v pondelok 5. mája 2025 na spomienkovom stretnutí pripomenú tragické úmrtie generála Štefánika o 12:30 hod. pri Štefánikovej buste v starej Sásovej a potom o 13:15 hod. pri pamätníku padlých počas Prvej svetovej vojny v Rudlovej.
Život a štúdiá: Od Košarísk k pražským hviezdam
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách (do roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) ako šiesty syn z dvanástich detí tamojšieho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny rodenej Jurenkovej. V neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť detí. Rodičovská výchova a prostredie, v ktorom vyrastal, mu vštepili neobyčajne pevné citové základy národného povedomia.
Základné vzdelanie získal v rodnej obci, kde ho učil slovenský národovec Martin Kostelný, absolvent slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavol sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie, a preto, aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. Už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu.
Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku, kde už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Na pomaďarčenom lýceu učil už len z vlasteneckých profesorov Ján Kvačala. Štefánikovými obľúbenými profesormi boli učiteľ matematiky Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. Milan Rastislav aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal jednorazové Telekiho štipendium. Následne študoval na evanjelických lýceách v Šoproni a Sarvaši, kde nakoniec s vyznamenaním zmaturoval.
V roku 1898 zamieril do Prahy na vysokoškolské štúdiá. Roky 1898 - 1904, s polročným intermezzom pobytu v Zürichu, prežil Štefánik v Prahe, kde najskôr dva roky študoval na technike stavebné inžinierstvo a od roku 1900 matematiku a astronómiu na Karlovej univerzite. Zároveň pôsobil v akademickom spolku slovenskej mládeže Detvan. Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok T. G. Masaryka, ktorý bol v tej dobe riadnym profesorom Karlovej univerzity. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom spolku Detvan, a na jeseň roku 1901 sa stal jeho predsedom.
Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu, kde získal nové kontakty. Štefánik bol činný aj ako publicista; na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. V roku 1903 sa ako predseda Detvana zúčastnil na zjazde medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma.
Posledný rok na univerzite sa plne venoval štúdiu. Výsledkom bola dizertačná práca nazvaná Nové hvězdy z doby předtychonové a Nová Cassiopea. Prácu napísal česky, obhájil, urobil predpísané rigorózne skúšky z astronómie, fyziky a filozofie a 12. októbra 1904 bol promovaný za doktora filozofie.
Vedecká kariéra a svetobežníctvo: Cesta za poznaním
Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž, kam dorazil 28. novembra 1904. Po pol roku života v Paríži sa Štefánikovi podarilo uplatniť v slávnom observatóriu Meudon, kde pod vedením známeho astrofyzika J. Janssena pracoval ako asistent. Janssen Štefánika upútal a ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta. Po odchode Janssena však musel Štefánik z Meudonskej hvezdárne odísť.
Až do prvej svetovej vojny sa venoval vedeckému bádaniu. Na pôde Francúzskej akadémie vied predniesol sedem vedeckých prác týkajúcich sa osobitne výskumu slnečnej korony. Trikrát vystúpil na Mont Blanc, kde v malom Janssenovom observatóriu robil meteorologické a astronomické pozorovania. Bol tiež prvým Slovákom, ktorý vystúpil na Mont Blanc.
Štefánik sa 30. augusta 1905 zúčastnil na pozorovaní zatmenia Slnka v Alcosebre v Španielsku a 13. januára 1907 v turkestanskom Ura Tjube. Na sklonku roka 1906 dostal poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho lekára Dušana Makovického. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu.
Zviditeľnil sa však aj ako vedec a vynálezca. V jeho hlave sa zrodili nápady na rôzne konštrukčné vylepšenia prístrojov a „zlepšováky“, ktoré sa používajú dodnes. Patrí sem napríklad hozentrágle (dnes nazývané traky) a nápady na rýchlopalné delo či ďalekomet. Zastával názor, že veda nemá byť samoúčelná, ale má slúžiť všetkým.
Jeho vášeň pre cestovanie bola taká veľká, že neváhal navštíviť tie najexotickejšie a najodľahlejšie kúty zemegule. Od roku 1905 do roku 1919 precestoval všetky kontinenty, okrem Antarktídy. 18. októbra 1910 sledoval prechod Halleyho kométy na Tahiti, 28. apríla 1911 zatmenie Slnka na ostrove Vavau a 10. októbra 1912 v Passa Quatro v Brazílii. Na ostrove Tahiti strávil desať mesiacov, založil tu observatórium, mapoval okolité súostrovia a ako vášnivý fotograf zachytával domorodcov a prírodu. Štefánikove fotografie z Tahiti sú fascinujúcim pohľadom na život a kultúru tohto tichomorského ostrova na začiatku 20. storočia.
V roku 1912 sa M. R. Štefánik stal francúzskym občanom. O rok neskôr pôsobil s vedecko-diplomatickým poslaním v Ekvádore a v roku 1914 v Marakeši v Maroku, kde mal získať povolenie od ekvádorskej vlády pre vybudovanie telegrafickej siete a meteorologických staníc. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera čestnej légie. Zásluhou svojej zberateľskej vášne a cieľavedomým úsilím o získanie najhodnotnejších predmetov vytvoril zbierku tzv. exotickej etnografie.
Štefánikova vedecká kariéra trvala desať rokov. Keď chcel byť dobrým astronómom, musel byť aj dobrým meteorológom, pretože priaznivé počasie bolo podmienkou pre úspešné astronomické pozorovania. V rámci expedícií zbieral meteorologické údaje a významne prispel k rozvoju tejto vedy. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka.
Vojnový letec a architekt štátnosti
Štefánikovu ďalšiu kariéru vedca a diplomata prerušilo vypuknutie prvej svetovej vojny. Začiatok vojny ho neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. Napriek zlému zdravotnému stavu sa prihlásil do francúzskej armády a po absolvovaní leteckého výcviku bojoval v hodnosti podporučíka v rámci stíhacej leteckej skupiny MF-54 na západnom fronte. Vyznamenal sa najmä v „druhej bitke artoiskej“. Ako prvý v danom úseku frontu začal zavádzať meteorologickú službu vo francúzskej armáde.
Od jesene 1915 pôsobil na vlastnú žiadosť v zostave leteckej skupiny MFS-99 na exponovanom srbskom fronte. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku ho opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia, ktorí ho dopravili do Ríma. V jej parížskom salóne sa stretol v roku 1915 s Louise Weissovou, ktorá mu pomáhala šíriť myšlienku vzniku česko-slovenského štátu.
Po návrate zo Srbska sa Štefánik 13. decembra 1915 stretol v Paríži s E. Benešom a ohromil ho koncepciou i detailmi svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa spod nemecko-maďarského útlaku. Štefánik si vytýčil novú úlohu - vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj Slovákov a Čechov, ako aj zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko a presadiť ho medzi politikmi. Prof. T. G. Masarykovi sprostredkoval významné audiencie u francúzskych štátnikov. Štefánik nebol čechoslovakistom; vo všetkých medzinárodných dohodách, ktoré pripravil alebo podpisoval, uvádzal v názve Česko-Slovensko s rozdeľovníkom, prípadne obe krajiny písal osobitne Česko a Slovensko.
Bol zakladajúcim členom Národnej rady českých krajín, ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu (ČSNR). Od jari 1917 bol podpredsedom ČSNR v Paríži. V roku 1916 sa stal podpredsedom Československej národnej rady, ktorá koordinovala činnosť týchto vojenských jednotiek a pripravovala základy pre budúcu správu a organizáciu nového štátu.
Štefánik sa výrazne angažoval v Taliansku, Rumunsku, Rusku, Veľkej Británii a USA. Od apríla 1916 pôsobil v Taliansku a dal výrazný impulz k letákovej akcii, v ktorej nabádal slovanských vojakov rakúsko-uhorskej armády k prebehnutiu na taliansku stranu. Podarilo sa mu získať významné kontakty medzi talianskou politickou elitou. V júli 1916 bol francúzskou vládou vyslaný do Ruska a Rumunska, kde rokoval v rámci tzv. „zajateckej akcie“ o nábore čs. dobrovoľníkov z radov zajatcov pre francúzsky front. Presadil vylúčenie J. Düricha z ČSNR, inicioval tzv. Kyjevský zápis a po februárovej revolúcii 1917 v Rusku dosiahol uznanie ČSNR za jedinú predstaviteľku čs. odboja v zahraničí.
V máji 1917 odcestoval major Štefánik do USA, kde organizoval nábor čs. dobrovoľníkov medzi americkými krajanmi do čs. armády. Na základe dekrétu o čs. armáde, ktorý spracovali M. R. Štefánik a E. Beneš a podpísal francúzsky prezident R. Poincaré 19. decembra 1917, sa de facto konštituovali čs. légie vo Francúzsku, politicky podriadené ČSNR v Paríži a vojensky hlavnému veleniu francúzskej armády.
Po dlhých a náročných rokovaniach sa plukovníkovi Štefánikovi podarilo zlomiť aj postoj talianskej vlády a 21. apríla 1918 podpísal s talianskym ministerským predsedom V. E. Orlandom a ministrom vojny V. Zupellim dohodu o konštituovaní politicky a právne samostatných čs. légií v Taliansku a osobne sa podieľal na ich výstavbe. Mnohí spojeneckí činitelia hodnotili zmluvu ako fakticky prvé uznanie budúceho Česko-Slovenského štátu niektorou z dohodových mocností.
V júni 1918 bol Štefánik menovaný do hodnosti francúzskeho brigádneho generála. Spolu s generálom M. Janinom odišiel v auguste cez USA a Japonsko k čs. légiám v Rusku. Vo februári 1919 sa čs. minister vojny gen. Štefánik vrátil do Európy, krátko sa zúčastnil na mierových rokovaniach v Paríži. Vynaložil maximálne úsilie, aby sa urýchlil návrat čs. légií z Ruska do vlasti. Zároveň ho prezident Masaryk poveril riešením napätých vzťahov medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou v ČSR. Samostatný československý štát vznikol 28. októbra 1918 a Štefánik zastával funkciu prvého ministra vojny.
Brigádny generál Dr. Milan Rastislav Štefánik (1880 - 1919)
Tragický koniec a večný odkaz
Minister vojny novovzniknutého štátu, generál Štefánik, zahynul 4. mája 1919 vo veku nedožitých 39 rokov, keď sa po dlhých rokoch strávených v zahraničí vracal z Talianska späť do vlasti. Na rodnú vlasť sa Milan Rastislav Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca v roku 1913.
Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do dvojplošníka typu Caproni Ca.33 (v niektorých zdrojoch Caproni 450), aby sa vrátil do vlasti. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Pri pristávacom manévri sa však lietadlo zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji v katastrálnom území obce Most pri Bratislave. Celá posádka, vrátane Štefánika, dvoch talianskych letcov a mechanika, našla v troskách lietadla okamžitú smrť. Štefánikov život sa skončil náhle, na prahu nového života v oslobodenej vlasti, o ktorej vznik sa tak mimoriadne zaslúžil.
Smútočné obrady sa konali 10. mája v Bratislave a 11. mája 1919 v Košariskách. Milan Rastislav Štefánik je spolu s talianskymi letcami pochovaný v mohyle na vrchu Bradlo, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou a kde sa každý rok konajú spomienkové slávnosti. Tragická nehoda dodnes nie je objasnená a okolnosti leteckej havárie sú predmetom špekulácií a rôznych teórií, ktoré sú súčasťou Štefánikovej legendy.
Odkaz Milana Rastislava Štefánika v súčasnosti
Odkaz Milana Rastislava Štefánika je na Slovensku živo udržiavaný. Mohyla na Bradle bola slávnostne odhalená 23. septembra 1928 pri príležitosti desiateho výročia vzniku Československej republiky a za národnú kultúrnu pamiatku bola vyhlásená v roku 1968. Každoročne sa tu konajú celoslovenské spomienkové slávnosti.
Inštitúcie a pamätníky
- V roku 1993 bola Vysoká vojenská letecká škola SNP v Košiciach premenovaná na Vysokú vojenskú školu letectva gen. M. R. Štefánika. S platnosťou od 20. novembra 1996 sa názov zmenil na Vojenskú leteckú akadémiu generála M. R. Štefánika v Košiciach. Po jej zániku bola k 1. septembru 2004 zriadená Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši ako štátna vysoká škola. Na počesť tejto osobnosti a pri príležitosti 50. výročia vojenského vysokého školstva na Liptove, akademická knižnica AOS pripravila výberovú personálnu bibliografiu o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, vydanú v online a printovej forme.
- Dňa 25. júna 2008 bol vojenskému útvaru - dopravnému leteckému krídlu v Kuchyni zapožičaný čestný názov Dopravné letecké krídlo generála Milana Rastislava Štefánika. Po reorganizácii tohto útvaru bol rozkazom prezidenta SR č. 6/2017 z 10. januára 2017 upravený zapožičaný čestný názov na Dopravné krídlo generála Milana Rastislava Štefánika.
- Prvú sochu M.R. Štefánika dostala Banská Bystrica v dôsledku obsadenia Komárna. V bývalej samostatnej obci Sásová, teraz miestnej časti Banskej Bystrice, je na podstavci osadená kópia pôvodnej busty generála Milana Rastislava Štefánika. Unikátna je tým, že údajne ako jediná ho zobrazuje bez generálskej čiapky. Busta „usvedčuje“ Štefánika z toho, že mal málo vlasov a plešinu od čela až za polovicou temena.
- Busta M.R. Štefánika je aj na Pomníku padlým občanom Rudlovej počas prvej svetovej vojny v rokoch 1914 - 1918. V roku 1934 bol v Rudlovej zaregistrovaný športový klub pomenovaný podľa neho ako ŠK Štefánik Rudlová.
Kultúrne a spoločenské uznanie
- V roku 1990 bol schválený Zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika, ktorý oficiálne uznal, že „sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov“.
- Priaznivci vojenskej histórie môžu na YouTube kanáli VHÚ Bratislava vzhliadnuť videofilm „Generál Milan Rastislav Štefánik - Osloboditeľ“, ktorý inovatívnym spôsobom zobrazuje život a dielo tohto veľkého syna slovenského národa.
- Jeho záľuby boli pestrejšie − zaujímal sa o umenie, literatúru, fotografovanie, numizmatiku, hudbu, kúzelníctvo, rád hral šach, tancoval či varil. Nazrieť do najosobnejšieho života M. R. Štefánika nám umožňujú dochované fotografie z interiéru jeho parížskeho bytu na Rue Leclerk 6.
- Milan Rastislav Štefánik bol mimoriadne všestranným človekom. „Raz Štefánika vnímame ako zapáleného vedca, ktorý napriek podlomenému zdraviu precestoval celý svet, inokedy ako šarmantného leva parížskych salónov a zvodcu žien alebo ako vizionára a odhodlaného bojovníka za myšlienku spoločného štátu,“ popisuje Štefánika riaditeľ spoločnosti Moja mincovňa SK Luboš Krčil.
- V roku 2019 sa stal víťazom celonárodnej ankety RTVS „Najväčší Slovák“ o najvýznamnejšiu osobnosť slovenskej histórie.
Do jednoduchého kréda „Veriť - Milovať - Pracovať“ zhrnul Milan Rastislav Štefánik svoj životný postoj. Štefánikov životný príbeh nám pripomína, že vďaka odvahe a odhodlaniu je možné dosiahnuť veľké veci. Aj po vyše storočí od svojej smrti zostáva inšpiráciou pre dnešné aj budúce generácie a jeho odkaz žije v srdciach mnohých Slovákov.
tags: #vyrocie #milana #rastislava #stefanika