Výročie Memoranda národa slovenského

V piatok 7. júna uplynulo 163 rokov od prijatia Memoranda národa slovenského, ktoré si Slovenská republika pripomína ako pamätný deň. Poslanci Národnej rady SR o tom, že 7. jún bude Pamätný deň - Výročie Memoranda národa slovenského, rozhodli na základe zákona z 20. októbra 1993. Memorandum národa slovenského patrí k základným dokumentom národno-emancipačného procesu formovania moderného slovenského národa. V turbulentných časoch 19. storočia odráža politickú a spoločenskú situáciu slovenskej a uhorskej spoločnosti.

Historický kontext a prijatie Memoranda

Vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine sa 6. a 7. júna 1861 konalo Slovenské národné zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnilo okolo 6000 zástupcov slovenského národného života. Medzi účastníkmi boli aj župani Turčianskej a Liptovskej stolice. Zhromaždenie prebiehalo na voľnom priestranstve pod lipami pred evanjelickým kostolom. V diskusii vedenej Jánom Franciscim sa posudzoval návrh programového dokumentu, ktorého hlavným zostavovateľom bol Štefan Marko Daxner. Búrlivo sa rokovalo aj o tom, komu má byť memorandum adresované, či iba uhorskému snemu, alebo aj panovníkovi. Konečné znenie memoranda účastníci martinského stretnutia prijali 7. júna 1861. Bol to súhrn slovenských národných požiadaviek prijatých na celonárodnom zhromaždení. Východiskovým textom bol spis Štefana Marka Daxnera, ktorý proklamoval politické a kultúrne ciele slovenského národa.

Kľúčové požiadavky Memoranda

Memorandum národa slovenského kládlo dôraz na potrebu zabezpečiť svojbytnosť slovenského národa a jeho rovnoprávnosť v rámci Uhorska. Deklarovalo nároky na slovakizáciu správy, súdnictva a školstva na území samosprávneho Hornouhorského slovenského Okolia. Najdôležitejšou požiadavkou Memoranda bolo dosiahnutie územnej politickej autonómie, vyjadrenej vetou: „Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona jako súvislá nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.“ Tento priestor bol vymedzený hranicami slovenského etnického územia. Napriek tomu, že táto požiadavka obsahovala dezintegračný prvok, považovali ju za „uholný kameň jednoty našej vlasti“. Ohradzovali sa proti možnej námietke, že by vyčlenením svojho územia išli proti celistvosti a integrite štátu, odvolávajúc sa na históriu.

Trvalou a neodmysliteľnou súčasťou národných programov Slovákov sú jazykové požiadavky. Memorandum ich sformulovalo takto: „Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom: 1. Jedine a výlučne reč slovenská bola žlebom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho a školského prúdiť sa má… Žiadame teda, aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom zriadení krajiny a stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, tak tiež aspoň jeden zmenkový súd, pri ktorých by úradnia reč slovenská bola, utvorený bol; aby pri najvyššom súde krajinskom, taktiež i pri najvyšších správnych dikasteriách krajinských mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i v reči slovenskej dokonale zbehlí v pomeru počtu obyvateľstva jako referenti s potrebným osobníctvom postavení boli, ktorí by tam nie len úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského národa zastávali.“ Požadoval sa adekvátny pomer v používaní slovenčiny a maďarčiny v úradnom styku a vo vyučovaní. Medzi požiadavky patrilo aj zriadenie slovenskej právnickej akadémie či povolenie zakladať slovenské kultúrne spolky a vznik katedry slovenského jazyka na peštianskej univerzite.

V záverečnom bode Memoranda sa vyhlasuje, že v zápase o občianske práva Slovákov chce slovenský národ stáť po boku všetkých ostatných uhorských národov: „Jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov.“ Nič z týchto žiadostí ani len nenaznačovalo odtrhnutie sa Slovenska od Uhorska. Išlo skôr o prvý náznak, o nejakú podobu školskej a kultúrnej autonómie. Memorandum slovenského národa sa od Žiadostí slovenského národa odlišuje v tom, že požiadavky Žiadostí sa prezentovali skôr v rovine politickej (uznanie Slovákov za osobitný národ). Memorandum slovenského národa išlo ďalej, vnieslo požiadavku Hornouhorského slovenského okolia, čím predstavovalo posun od politických požiadaviek k štátno-právnym požiadavkám. Vnútorná štruktúra Hornouhorského slovenského okolia nebola v Memorande upravená, pričom by sa dalo prirovnať k dištriktu.

Jednou z najpodstatnejších častí Memoranda je definovanie rovnoprávnosti národov, konkrétne rovnoprávnosti slovenského národa s inými národmi, menovite s národmi Uhorského kráľovstva. Nosnou časťou slovenskej argumentácie v tomto dokumente je zdôvodnenie autochtónnosti Slovákov: „Dejepis a národnie podanie naše hovoria nám, že my Karpatami zakolesenej zeme tejto najstaršími obyvateľmi sme. Už dávno pred príchodom Maďarov otcovia naši zem túto nazývali vlasťou svojou, už dávno pred tým viedli tuná dlhotrvanlivé a krvavé boje za národniu samostatnosť svoju oproti potlačovateľom západným, už dávno predtým mali tuná mimo kvetúceho roľníctva a obchodu, mimo upevnených miest a hradov i štátnu sústavu, ktorej jednotlivé ustanovenia v ústave Uhorska až dosiaľ udržali sa.“

Reakcia a bezprostredné dôsledky

Memorandum predložila delegácia na čele s Jánom Franciscim 26. júna 1861 podpredsedovi uhorského snemu Kolomanovi Tiszovi v Pešti v súkromnom byte. On ho následne odovzdal predsedníctvu snemu, ktoré sa ním však nezaoberalo a v polovici augusta 1861 bol snem rozpustený. Uhorský snem o memorande nerokoval. Napriek tejto skutočnosti maďarská politická reprezentácia aj po zamietnutí Memoranda slovenského národa rozpútala protimemorandovú akciu, kde sa obce nútili, aby sa od memoranda dištancovali. Ustanovil sa tiež 23-členný Slovenský národný výbor, ktorý mal presadzovať požiadavky z memoranda, ktoré odovzdali podpredsedovi snemu Kolomanovi Tisovi aj panovníkovi. Panovník ho poslal do Peštianskej komisie.

Dlhodobý význam a vplyv

Požiadavky sa síce nepodarilo naplniť, ale neskôr sa o memorandum opierali zakladatelia Matice slovenskej v roku 1863 i zakladatelia Slovenskej národnej strany v roku 1871. Memorandum národa slovenského je významný dokument slovenských dejín a nikto nepochybuje, že ho nemožno chápať iba ako historický dokument bez vzťahu k slovenským dejinám 19. a 20. storočia. Schematickým rozborom textu Memoranda, či už z hľadiska právneho, historického, alebo literárnovedného, dospejeme k záverom, ktoré majú vedeckú vážnosť. Súdobé tlače dotvárajú obraz doby, v ktorom vznikli a pomáhajú nám pochopiť pohnútky a snahy národných dejateľov o sebaurčenie.

Vďaka bohatému historickému fondu Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach sa môžete začítať do Wyswetlenia Memoranda, w ktorom Národ slowenský dňa 6. a 7. Junia roku 1861. w Turč. Sw. Martine shromáždený swoje žiadosti wys. snemu uhorskému predložil. Jeho autorom je činorodý katolícky kňaz, národnokultúrny pracovník, spoluzakladateľ Matice slovenskej i Slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia v Kláštore pod Znievom a účastník memorandového národného zhromaždenia v Martine Július Plošic. Obsah a zmysel Memoranda prístupným spôsobom vo forme rozhovoru viacerých osôb ponúka 54-stranová brožúrka Rozhowor o Memorandum národa slowenského vydaná v Budíne v roku 1861. Samotný text Memoranda i jeho výklad je dostupný v knihe Slovenské Memorandum roku 1861. Dielko vyšlo v Turčianskom Sv. Martine v roku 1911. Jeho autorom je slovenský jazykovedec, historik, publicista a prekladateľ Jozef Škultéty.

Odkaz Memoranda v 20. storočí

Memorandové požiadavky rovnoprávnosti národov, rešpektovania slovenskej národnej identity, autochtónnosti Slovákov, a najmä požiadavky územnej politickej autonómie a práva na používanie slovenčiny, boli relevantné aj v 20. storočí. Slovenské elity sa o ne usilovali v rámci nového štátneho útvaru s Čechmi, hoci už neboli uplatňované na spolužitie s Maďarmi.

Clevelandská a Pittsburská dohoda

Clevelandská dohoda, ktorá bola prijatá v čase, keď v USA žijúca početná slovenská komunita predstavovala slobodnejšiu a vyspelejšiu časť národa, hovorila v mene slovenského národa. U amerických krajanov postupne začala prevládať mienka, že pre Slovákov bude optimálne štátne spojenie s Čechmi. Po niekoľkomesačnom vyjednávaní bola 22. októbra 1915 v Clevelande podpísaná dohoda medzi Slovenskou ligou v Amerike a Českým národným združením. Táto dohoda hovorila o spolupráci medzi Čechmi a Slovákmi pri plnení päťbodového programu, ktorý v sebe niesol ducha memorandových požiadaviek. Z hľadiska štátoprávneho by pri uplatnení zásad Clevelandskej dohody vznikla personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku. Text dohody navrhlo České národné združenie. Za hlavný cieľ považovala získanie samostatnosti českých krajín a Slovenska, federatívne usporiadanie nového štátu s úplnou národnou autonómiou českého a slovenského národa (snem, politická, finančná, kultúrna administratíva, slovenčina ako štátny jazyk). Nový štát mal mať demokratický charakter vrátane všeobecného volebného práva. Clevelandská dohoda bola výsledkom spolupráce slovenských a českých organizácií.

Jej závery, v neprospech právomocí Slovákov, korigovala Pittsburská dohoda. Túto politickú dohodu, ktorú 31. mája 1918 v americkom Pittsburghu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom, schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Hoci zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala Slovákom širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom živote, čo je opäť jedna z kľúčových memorandových požiadaviek. Signatári Pittsburskej dohody schválili politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska: „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“ Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“ Aj tu nachádzame ústrednú myšlienku, alebo ducha slovenských národno-štátnych programov: požiadavku slovenskej územno-politickej autonómie a jazykové požiadavky. V Pittsburskej dohode sú formulované aj ustanovenia, ktoré svedčia o provizórnosti a neúplností národno-štátnych koncepcií, ktoré nasledovali po nej: „Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená.“ Pittsburská dohoda na rozdiel od Clevelandskej dohody, ktorú nahrádzala, upustila od dôsledného federalizmu a priklonila sa k asymetrickému autonomizmu. Po vytvorení nového štátu mali podrobné pravidlá jeho budúceho usporiadania rozpracovať právoplatne zvolení zástupcovia Čechov a Slovákov doma. Štátoprávne zásady dohody sa napokon nenaplnili, Česko-Slovensko sa budovalo ako prísne unitárny štát s ideológiou čechoslovakizmu.

Martinská deklarácia a otázka sebaurčenia

Práve jediný relevantný akt domácej slovenskej národnej reprezentácie - Slovenskej národnej rady - Martinská deklarácia, ktorým sa Slováci prihlásili k československej štátnosti, sa najviac vymyká z koncepcie politických národno-štátnych programov Slovákov. Táto ruptúra národno-štátnej línie spôsobila, že sa memorandový program v modifikovanej podobe ovplyvnil budúci vývoj až do roku 1993. Predtým, zápisnica z dôvernej porady predstaviteľov Slovenskej národnej strany z 24. mája 1918 obsahovala stanovisko „bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa…“ a vychádzajúc z neho nárokovala pre Slovensko účasť v spojenom štáte s Čechami, Moravou a Sliezskom. Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918 sa z línie slovenských národno-štátnych programov najviac vymyká. Zástupcovia všetkých slovenských politických strán sa zhromaždili v Turčianskom Svätom Martine a vytvorili Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa. Táto v 2. bode Deklarácie uviedla: „Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti.“ Pôvodný text Martinskej deklarácie aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa stratili. Tieň na dokument vrhá skutočnosť, že Milan Hodža večer navštívil výkonný výbor SNR, ktorý sa radil u Matúša Dulu a svojvoľne potom v noci schválený dokument zmenili. Išlo najmä o zohľadnenie nových Hodžových informácií, že bola v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika, a že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo. Výsledkom bolo odstránenie požiadavky sebaurčovacieho práva slovenského národa a účasti jeho reprezentantov na mierovej konferencii.

Boj za autonómiu v medzivojnovom Československu

Program politickej autonómie Slovenska v podmienkach ČSR nachádzame v podnetoch Slovenskej ľudovej strany (SĽS). O politickej autonómii Slovenska sa písalo už v programe, ktorý vyšiel tlačou v roku 1919 pod názvom Naša Slovenská ľudová strana. Čo ona chce a za čo bojuje. Heslo politickej autonómie Slovenska na území ČSR sa však už objavilo v programovom dokumente, ktorý predložil poslanec Ferdiš Juriga 14. novembra 1918 Slovenskému parlamentnému klubu, čiže v deň, keď sa začala činnosť Národného zhromaždenia ČSR. F. Juriga v ňom vyzdvihol, že podporuje ideu československej štátnej jednoty, ale súčasne žiadal pre „slovenskú vetvu československého rodu“ legalizovanie práv, ktoré patria zvrchovanému samostatnému národu, teda slovenskú samosprávu a administratívu, slovenčinu ako úradnú reč na Slovensku, slovenské zákonodarstvo (mala ho zabezpečovať stála delegácia slovenských poslancov), školstvo a samosprávu cirkví. Tento program Juriga predložil ako poslanec, nie za politickú stranu.

Vyhlásenie autonómie Podkarpatskej Rusi francúzskym generálom E. Ch. Hennocqueom 18. augusta 1919 v Košiciach, podnietilo Andreja Hlinku k iniciatíve požiadať tohto reprezentanta víťazných štátov Dohody, aby rovnakým spôsobom vyhlásil autonómiu Slovenska, čo on odmietol. Slovenská ľudová strana predložila československému parlamentu v priebehu rokov 1918 - 1938 tri oficiálne stranícke návrhy na politickú autonómiu Slovenska (1922, 1930, 1938). Každý z nich vypracoval iný autor, resp. skupina autorov.

Prvý návrh vypracoval Ľudovít Labaj, zdôraznil nevyhnutnosť existencie slovenskej vlády a slovenského snemu na pôde autonómneho Slovenska. Ešte predtým na Hlinkovu výzvu vypracoval aj prof. Vojtech Tuka návrh zákona, v ktorom požadoval vytvorenie konfederácie štátov. Podľa tohto návrhu mali oba suverénne štáty, Čechy a Slovensko, uzavrieť medzinárodnú dohodu, ktorá by určovala ich vzájomný vzťah a garantovala by úplnú slobodu konania. Obom partnerom by prináležalo právo vlastného diplomatického zastúpenia. Obe časti štátu by mali vlastnú ústavu, zákonodarstvo, vlastnú vládu a národnú brannú moc. Ich nezávislosť by bola obmedzená len osobou spoločného prezidenta a ustanovením, že viesť vojnu a uzatvárať mier môžu len spoločne. K spoločnému riešeniu väčších záležitostí mali medzi sebou uzatvárať zmluvy najvyšších výhod.

Druhý z návrhov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany z roku 1930 bol podstatne miernejší. Odvolával sa na autonómiu Podkarpatskej Rusi. Jeho autorom bol Karol Mederly. Tretí návrh autonómie Slovenska pripravila skupina poslancov SĽS Martin Sokol, Ferdinand Ďurčanský a Aladár Kočiš, pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody v roku 1938. Podľa tohto návrhu mal mať celoštátny parlament v kompetencii iba otázky obrany štátu, meny, colnú politiku, dopravu a poštu. Slovensko malo mať primerané zastúpenie vo všetkých medzinárodných organizáciách a malo mať osobitný najvyšší súd. Prvý a tretí návrh autonómie Slovenska Slovenskej ľudovej strany sa formou približoval k federácii dvoch republík, hoci tento termín sa tam nepoužil. Obsahoval zákaz majorizácie Slovákov v ČSR.

Hoci Slováci v rokoch 1918 - 1938 v ČSR nedosiahli politickú autonómiu, v požiadavke ktorej vidíme podstatný impulz Memoranda slovenského národa z roku 1861, určitý právny a administratívny status Slováci v ČSR dosiahli. Recepčný zákon zo 6. novembra 1918 recipoval na území Čiech rakúsky právny poriadok a na územie Slovenska uhorský právny poriadok. Týmto došlo k stavu, že na území Československa sa zaviedol dualizmus právneho poriadku. Krajinským zriadením, zavedeným zákonom číslo 125/1927 Zb. o organizácii politickej správy s účinnosťou od 1. júla 1928 sa prvýkrát zaviedla jednotná politická správa na celom území Česko-Slovenska. Župy na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, ako aj Úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, sa zrušili a územie Česko-Slovenska bolo rozdelené na štyri krajiny/zeme. Slovenská krajina bola samostatnou právnickou osobou, samospráva (okresná a krajinská) bola poštátnená, volené orgány sa podriadili úradníkom menovaným vládou, policajná a trestná právomoc správnych úradov bola zvýšená. Slovensko spravoval Krajinský úrad na čele s krajinským prezidentom. Účasť občanov na správe krajiny malo predstavovať Krajinské zastupiteľstvo.

Autonómia Slovenska v roku 1938

Program slovenského sebaurčenia v duchu zásad Memoranda národa slovenského sa podarilo dosiahnuť až 6. októbra 1938 vyhlásením Manifestu slovenského národa a prijatím Ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny. Manifest slovenského národa zo 6. októbra 1938 obsahuje v memorandovej línii formuláciu o autochtónnosti aj princíp rovnoprávnosti: „My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme.“ V otázke slovenskej politickej a územnej autonómie Žilinská dohoda vo Vyhlásení v bode I. žiadala: „vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska tak, ako bol podaný v poslaneckej snemovni v roku 1938 a uverejnený v Slováku v čísle 129 zo dňa 5. júna 1938.“ V bode II. sa žiadalo, aby „vládna a výkonná moc na Slovensku mala sa okamžite odovzdať do rúk slovenskej vlády.“

Druhé Memorandum z roku 1991

Druhé Memorandum národa slovenského bolo prijaté v Martine v júni 1991, čo symbolicky nadviazalo na historický význam pôvodného dokumentu a potvrdilo jeho pretrvávajúci odkaz v slovenskom národnom povedomí.

tags: #vyrocie #memorandanaroda #slovenskeho