Leto 1968 sa nieslo v znamení neobyčajnej politickej aktivity v celej Československej socialistickej republike. Intenzívne sa hovorilo o reformách, vrátane federatívneho prebudovania štátu, odstránenia nezdravých javov v spoločnosti, reorganizácie hospodárstva a o nastolení socializmu s ľudskou tvárou. Program týchto reforiem kládol dôraz na občianske slobody, ako bolo právo na zhromaždenie, vznik dobrovoľných organizácií, združení a spolkov. Zaručoval slobodu prejavu, vďaka ktorej bola prakticky zrušená cenzúra, slobodu pohybu spojenú s vycestovaním do zahraničia a mnoho iného.
V júli 1968 vyvolalo veľkú pozornosť rokovanie československej straníckej a vládnej delegácie s najvyššími predstaviteľmi Sovietskeho zväzu v Čiernej nad Tisou. Občania s napätím sledovali z médií priebeh rokovaní, noviny boli vypredané už v skorých ranných hodinách.
Začiatok okupácie
V kalendári ešte svietil dátum 20. august 1968. Večer o 23. hodine vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy - Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Sovietskeho zväzu - prekročili hranice Československa. Rozhlasová správa o tejto udalosti zapôsobila na občanov ohromujúco. Mnoho ľudí vyšlo do ulíc a živo diskutovalo o situácii.
21. augusta v ranných hodinách prechádzali po hlavných cestách silné sovietske a maďarské motorizované vojenské jednotky, obrnené vozidlá a tanky. Mechanizovaný prápor maďarských vojakov obsadil letisko v Piešťanoch, veliteľom práporu bol major Molnár. Napriek napätej situácii sa Mestskému národnému výboru v Piešťanoch podarilo zvládnuť situáciu v meste, panika a nepremyslené činy sa nekonali. Predstavitelia Piešťan vyjednávali s veliteľstvom maďarskej posádky a kategoricky sa postavili proti obsadeniu verejných budov a hotelov vojskom, čo sa im aj podarilo.
Maďarské veliteľstvo postavilo stráže pri pošte, na Kolonádovom a Krajinskom moste. Vojaci sa ubytovali v stanoch na letisku, kde boli umiestnené aj ich tanky a iná technika. K incidentom a zrážkam medzi občanmi a vojakmi s príslušníkmi maďarskej armády nedošlo. V Piešťanoch nebol nikto zabitý ani vážnejšie zranený.
Reakcia obyvateľstva a dôsledky
21. augusta sa v Piešťanoch objavila nákupná horúčka, najmä potraviny ako soľ, múka, cukor a masť sa vo veľkom kupovali. Noviny a časopisy prestali vychádzať, objavili sa len mimoriadne vydania Pravdy a Trnavského hlasu, ktorý informoval o situácii v okrese a vyzýval občanov k zachovaniu pokoja a rozvahy. Mestský národný výbor vydával ohlasy k obyvateľom mesta s výzvami k pokoju a poriadku. Mestský výbor Komunistickej strany Slovenska v Piešťanoch vydával mimoriadny Piešťanský spravodaj.
Rozladenosť a nervozitu zvyšovalo neistota o osude najvyšších predstaviteľov štátu až do 26. augusta. Už ráno 21. augusta sa objavili takmer vo všetkých oknách obrazy Dubčeka, Svobodu, Černíka a Smrkovského. Štátne zástavy na závodoch a úradoch boli spustené na pol žrde. Na múroch a uliciach sa objavilo množstvo nápisov s heslami ako „Dubček a Svoboda - to je naša sloboda!“ alebo „Chceme neutralitu!“. Na cestách boli veľké nápisy v slovenskom, ruskom a maďarskom jazyku, vyzývajúce vojakov Varšavskej zmluvy na odchod. Z ciest zmizli smerovky a orientačné tabule.
Vo štvrtok 23. augusta 1968 sa v celej republike, vrátane Piešťan, konal hodinový štrajk vo všetkých závodoch, sprevádzaný zvonením zvonov.
Neistota a ťažká atmosféra pominuli, keď sa 26. augusta vrátila z Moskvy stranícka a vládna delegácia na čele s prezidentom Svobodom. V rozhlase k občanom prehovorili Dubček, Svoboda, Smrkovský i Černík, vyzývajúc k pokoju a dôvere vo vládu.
Keď do Piešťan prišli vojenské jednotky, domáci sa na ne zvedavo i nenávistne pozerali. Už ráno 21. augusta 1968 nastala veľká panika medzi zahraničnými pacientmi v kúpeľoch, ktorí húfne opúšťali mesto.
Augustové dni nespôsobili v Piešťanoch vážnejšie poruchy a škody. Najviac utrpeli cesty ťažkou vojenskou technikou. Cestovný ruch a hotely sa dlhšiu dobu zotavovali, no na pracoviskách a úradoch sa prevažne pracovalo a školský rok sa začal v riadnom termíne.
V roku 1968 došlo k vysokému prekročeniu maloobchodného obratu. Augustové udalosti viedli k zvýšenému nákupu potravinárskych výrobkov a niektorých priemyselných tovarov. V rozvoji cestovného ruchu došlo k poklesu návštevnosti Piešťan, no nie z cudziny, najmä z kapitalistických krajín.
Predohra a strategické aspekty
V roku 1968 došlo k pokusu o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou, čo v praxi znamenalo snahu o demokratizáciu komunistického systému. Od zvolenia Alexandra Dubčeka za 1. tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 sa začali presadzovať demokratizačné tendencie, ako odstránenie cenzúry, sloboda cestovania, povolenie činnosti nekomunistických spolkov, snahy o zrovnoprávnenie postavenia Slovákov v spoločnom štáte, zlepšenie situácie cirkví či rehabilitácie obetí režimu z 50. rokov.
Súčasne však pôsobil tlak Sovietskeho zväzu a jeho spojencov v rámci Varšavskej zmluvy. Sovietsky zväz sa od začiatku kriticky a s výhradami pozeral na udalosti v Československu. Počas rokovaní a schôdzok predstaviteľov štátov Varšavskej zmluvy v roku 1968 adresovali československej strane viacero varovaní pred zmenou vnútornej politiky. Keďže k tomu vedenie Československa nepristúpilo, rozhodli sa zvrátiť vývoj vojenskou akciou, hoci československé vedenie nikdy nespochybnilo kľúčové komunistické tézy, ako spojenectvo so Sovietskym zväzom či vedúcu úlohu KSČ.
Okupácia sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Okrem vojakov Sovietskeho zväzu sa na nej zúčastnili jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. Sovietsky zväz si ešte pred inváziou zabezpečil tzv. pozývací list podpísaný niektorými dogmatickými československými komunistami, ktorí žiadali „bratské socialistické štáty“ o pomoc proti „kontrarevolúcii“.
Vedenie KSČ však vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu a porušenie medzinárodného práva. Hoci možnosť ozbrojeného odporu vedenie odmietlo, na mnohých miestach sa spontánne postavili neozbrojení ľudia do cesty sovietskym tankom, snažili sa ich zastaviť alebo spomaliť ich postup. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, čo si vyžiadalo obete na ľudských životoch. Podľa najnovších výskumov zahynulo v dôsledku okupácie v Československu najmenej 108 ľudí, z toho 37 na Slovensku.
Okupácia zastavila proces demokratizácie a odštartovala normalizáciu, ktorá zrušila výdobytky socializmu s ľudskou tvárou. Vojenská intervencia časti vojsk niektorých členských štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968 bola najväčšou vojenskou operáciou na európskom kontinente od konca druhej svetovej vojny. Bola plánovaná a realizovaná predovšetkým s cieľom presadiť politické ciele, s predpokladom, že sa Československá ľudová armáda brániť nebude.
Československá ľudová armáda bola dislokovaná prevažne v blízkosti pomyselnej deliacej línie mocenských blokov. Absencia vlastnej štátnej vojenskej doktríny a podriadenosť blokovým záujmom sa prejavili negatívne. Vtedajšia ČSSR bola nútená udržiavať na počet obyvateľov najvyšší početný stav armády v rámci východného bloku. Z týchto dôvodov sa ČSĽA cieľavedome pripravovala na scenár agresie NATO z juhozápadného smeru. Vojenská intervencia sa pripravovala ako jeden z viacerých scenárov s paralelne pôsobiacim politickým tlakom.
Letné mesiace boli charakteristické stupňovaním a dokončovaním príprav operačných plánov. Časť oficiálnych miest členských štátov NATO považovala vojenský variant za nepravdepodobný, hoci ho úplne nevylučovala.
Pred Pražskou jarou - dokument o studenej vojne
Vojenská operácia "Dunaj"
Príprava vojenskej operácie sa začala Nariadením maršala A. A. Grečka zo dňa 8. apríla 1968. Československá a vojenská spravodajská komunita však nemohla monitorovať a vyhodnocovať indikátory o reálnej hrozbe vojenskej intervencie zo strany koaličných partnerov, pretože jej priority boli zamerané výhradne na ideologického protivníka - NATO.
V dňoch 18. až 19. augusta 1968 boli vo východiskových priestoroch na území NDR, Poľska, Maďarska a západnej časti Ukrajiny koncentrované vojenské zoskupenia intervenčných vojsk, rozdelené na tri armádne skupiny.
Vojenská intervencia do ČSSR bola naplánovaná ako operácia pod krycím názvom „Dunaj”. Definitívne rozhodnutie o vojenskom variante schválilo Predsedníctvo ÚV KSSZ. Armádna skupina A, tvorená sovietskymi a poľskými jednotkami, začala intervenciu z priestoru Legnice - Krakova v smere na severnú Moravu a severozápadné Čechy. Časť jej jednotiek postupovala cez Moravskú bránu na Slovensko do priestoru Žiliny.
Armádna skupina B, zložená zo sovietskych a východonemeckých jednotiek, mala podľa pôvodného plánu postupovať z priestoru Gorlitz, Zittau, Drážďan v smeroch na Prahu a do priestoru mesta Klatovy. Nakoniec však účasť NDR bola len symbolická.
Armádna skupina C, zložená zo sovietskych, maďarských a bulharských jednotiek, postupovala v niekoľkých smeroch na Trenčín, Banskú Bystricu, Košice, Prešov a Michalovce. Týmito manévrami uzatvorili juhozápadné hranice s Rakúskom a Nemeckou spolkovou republikou.
Vojenská intervencia a následné obsadenie ČSSR bolo potvrdením teoretických úvah H. Kahna o možnej „demonštrácii sily“. Sovietske mocenské kruhy pripisovali efektívnej vojenskej sile mimoriadny význam. Postup intervenčných vojsk do najdôležitejších politických, hospodárskych a vojenských centier vylúčil uskutočnenie mobilizácie.
Z hľadiska prípadného vojenského odporu disponoval Východný vojenský okruh značnými bojovými možnosťami, aj keď vojenské útvary na Slovensku neboli na plných počtoch a mali značné výcvikové a mobilizačné úlohy.
Legalizácia pobytu a normalizácia
Realita vojenského obsadenia ČSSR bola legalizovaná podpísaním tzv. moskovského protokolu 27. augusta 1968 pod nátlakom sovietskeho mocenského centra. Úlohy, ktoré z protokolu vyplývali pre ČSĽA, boli jej predstaviteľom oznámené na služobných zhromaždeniach.
Minister národnej obrany M. Dzúr prezentoval „líniu postupu“, ktorá spočívala v presadení trendu ústretovosti k intervenčným vojskám. Bolo poverené vypracovanie projektu návrhu Generálneho štábu ČSĽA ohľadom dislokovania intervenčných vojsk.
Zlom v problematike dislokovania kontingentu intervenčných vojsk nastal na rokovaní česko-slovenskej a sovietskej vojenskej delegácie v Mukačeve v dňoch 16. - 17. septembra 1968. Bolo navrhnuté dislokovanie 80 000 sovietskych vojakov s technikou, no sovietsky protinávrh požadoval zvýšenie počtu na 100 000.
Redislokačné opatrenia sa začali 23. septembra 1968. Prísne tajným rozkazom ministra národnej obrany bolo nariadené uskutočniť organizačné a dislokačné zmeny. V celoštátnom rozsahu sa tieto zmeny týkali 100 útvarov a zariadení ČSĽA, čo znamenalo uvoľnenie 32 posádok a presun značného množstva techniky.
Celkové finančné náklady spojené s redislokáciou v roku 1968 boli vyčíslené na 1 až 1,5 miliardy korún. Výdavky na úpravy objektov podľa požiadaviek veliteľstva sovietskych intervenčných vojsk boli zahrnuté v rozpočte armády na rok 1969.
Sovietske intervenčné vojská v celkovom počte 5 divízií boli dislokované v 33 posádkach a na 4 letiskách. Prítomnosť intervenčných vojsk zvyšovala napätie a viedla k rôznym konfliktom s miestnym obyvateľstvom.
Vojenská intervencia a následná dislokácia elitných sovietskych divízií zmenili strategickú situáciu v stredoeurópskom priestore. Sovietska mocenská špička mohla reálne rátať s potenciálnym využitím územia ČSSR na rozmiestnenie taktických jadrových prostriedkov.
Odchod prvých sovietskych divízií sa začal 4. novembra 1968. Na území ČSSR zostalo na základe Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR z 16. októbra 1968 päť divízií pozemného vojska a jedna letecká divízia, tzv. druhého strategického sledu. Bola vytvorená Stredná skupina sovietskych vojsk.
Dopady a pamäť
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bola reakciou na Pražskú jar, snahu o reformu a demokratizáciu komunistického režimu. Okupácia zmarila nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu a nastúpila tzv. politika normalizácie.
Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Československá vláda zaznamenala v septembri 1968 od 21. augusta do 3. septembra 72 mŕtvych, neskôr priznala 90. Škody na majetku boli odhadnuté na 1,4 miliardy vtedajších korún, nepriame škody však boli oveľa vyššie.
Proti snahám prookupačných síl o ustavenie kolaborantskej vlády sa postavil spontánny masový odpor obyvateľstva. Postupne došlo k odvolaniu väčšiny reforiem, komunistický režim bol utužený a reformní politici boli nahradení. Odpor obyvateľstva bol nakoniec zlomený brutálnym potlačením protestov pri prvom výročí okupácie.
Okupačné vojská sa stiahli na jeseň 1968, no časť vojsk ZSSR zostala, pričom ich pobyt bol legalizovaný medzinárodnou zmluvou o „dočasnom pobyte“, ktorý trval až do roku 1991.
Pripomínka 54. výročia tragických dní vojenskej intervencie v auguste 2022 zdôraznila, že išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca 2. svetovej vojny. Tento postup mal byť výstrahou, aby sa podobná revolúcia už nikde inde nezopakovala.
V mestách sa objavovali pamätníky obetí okupácie. Napríklad v Bratislave si pripomínajú obete streľby pri Univerzite Komenského, kde zahynuli Danky Košanová, Ján Holík a Stanislav Sivák. V Košiciach prišli o život celkovo siedmi ľudia pri ostrých protestoch.
