Košickí mučeníci - Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký - sú spoločné označenie pre troch katolíckych kňazov, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach. Ich mučenícka smrť sa odohrala počas povstania Gabriela Betlena a bola obetou bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich svätorečil 2. júla 1995 na košickom letisku.
Historický kontext 17. storočia
Politické a náboženské búrky v Uhorsku
Na začiatku 17. storočia bolo Uhorsko, do ktorého vtedy patrilo aj Slovensko, zmietané veľkými politickými, vojenskými a náboženskými búrkami. Po tragickej bitke pri Moháči v roku 1526 Turci nezadržateľne postupovali do strednej Európy, čo viedlo k rozvratu krajiny. K vojenskému a politickému chaosu sa pridal aj náboženský rozkol, ktorý priniesla reformácia, šíriaca sa od roku 1520. Táto kríza západného kresťanstva bola znásobená vnútornými bojmi a trieštením. Od polovice 16. storočia do cirkevného života v Uhorsku zasahoval aj druhý protestantský prúd - kalvinizmus, ktorý sa zo Švajčiarska rozšíril do stredného Uhorska a Sedmohradska.
Sedmohradské kniežatá, ako napríklad Gabriel Betlen, sa snažili využiť situáciu spojenectvom s Turkami proti habsburskej vláde, aby rozšírili svoju moc na uhorskom území. Betlen sa pôvodne zaradil medzi cisárových verných, no napriek tomu sa spojil s českými stavmi a nemeckými kniežatami, ku ktorým sa pripojilo Dánsko a Švédsko. Cisár Ferdinand II. bol v ťažkej situácii, ktorú chcel Gabriel Betlen využiť na spustenie ofenzívy v roku 1619. V tom čase prebiehala aj Tridsaťročná vojna.
Katolícka cirkev sa v Uhorsku začala reformovať aj zvnútra, napríklad prostredníctvom cirkevne schválených inštitúcií a rozhodnutí Tridentského koncilu. Ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh (1553 - 1568) a neskôr Peter Pázmány (1616 - 1637) zohrali kľúčovú úlohu v systematickej obnove a posilnení jezuitskej rehole, ktorá sa snažila o rekatolizáciu obyvateľstva, predovšetkým na území dnešného Slovenska.
Košice v čase konfliktu
Koncom 16. storočia význam Košíc neustále rástol, stali sa strediskom obchodného a spoločenského života východného Uhorska. V meste sídlil aj kapitán s vojskom uhorského kráľa, ktoré malo obrániť územie pred tureckými vpádmi. Náboženský nepokoj zasiahol Košice veľmi skoro. Už v roku 1525 sa tu Lutherovo učenie šírilo, a v roku 1553 košický richtár Ján Lippai s ozbrojencami napadol dominikánsky kláštor a vyhnal rehoľníkov. Po príchode jezuitov do Košíc v roku 1601 a najmä po opätovnom odovzdaní Dómu sv. Alžbety katolíckej kapitule v roku 1603, rástol vplyv katolíkov, čo však vyvolávalo odpor mestskej rady a protestantov. Košice boli metropolou východného Uhorska, významné hospodársky i politicky. Pod správu Košíc patrili desiatky miest, obcí, hradov, ale aj východné stolice. Finančne silné mesto požičiavalo nielen šľachticom, ale aj panovníkovi.
Život a pôsobenie mučeníkov
Traja mučeníci, hoci každý pochádzal z inej krajiny, spojili svoje životy a vieru v Košiciach.
Svätý Marek Križin (Križevčanin)
Marek Križin, cirkevnou hodnosťou najvyššie postavený, bol kanonik ostrihomskej kapituly. Narodil sa v roku 1588 alebo 1589 v meste Križevci v Chorvátsku, podľa ktorého bol nazývaný aj Križevčanin. Jeho otec bol dôstojník. Od roku 1600 študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni a neskôr v Štajerskom Hradci, kde v roku 1610 získal titul magistra filozofie a fyziky. Po štúdiu teológie na Collegium Germanicum - Hungaricum v Ríme bol v septembri 1615 vysvätený za kňaza.
V roku 1616 prišiel do Trnavy, ktorá bola vtedy centrom uhorskej vzdelanosti, a arcibiskup Peter Pázmány mu zveril funkciu profesora a riaditeľa kapitulskej školy, a tiež ostrihomského kanonika. O dva roky sa stal komárňanským archidiakonom a správcom bývalého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach. Popri správe majetku vykonával aj duchovnú službu v opátstve a v neďalekých Košiciach. Hoci v roku 1619 požiadal o uvoľnenie z funkcie správcu opátstva, zostal v službe Božieho ľudu a podľa príkladu Dobrého pastiera neopustil svoje stádo, keď mu hrozilo nebezpečenstvo.
Svätý Štefan Pongrác
Štefan Pongrác, jezuitský kňaz maďarskej národnosti, sa narodil v roku 1582 alebo 1583 v obci Alvinc pri meste Alba Julia v Sedmohradsku. Pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny. Stredoškolské štúdiá absolvoval na jezuitskom kolégiu v Kluži a v roku 1602 vstúpil do jezuitskej rehole v brnenskom noviciáte. Študoval filozofiu, rétoriku a teológiu v Štajerskom Hradci, pričom pôsobil aj ako učiteľ na gymnáziu v Prahe. V roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Pôvodne pôsobil v Humennom na východnom Slovensku ako kazateľ a prefekt štúdií na jezuitskom kolégiu. Od roku 1618 Pongrác účinkoval v Košiciach a okolí, kde s odvahou plnil ťažkú apoštolskú úlohu, ktorou ho poverili.
Svätý Melichar Grodecký
Melichar Grodecký bol tiež jezuita, poľskej národnosti, pochádzajúci zo sliezskeho Tešína, kde sa narodil pravdepodobne v roku 1584. Jeho rodina bola hlboko veriaca, pričom v príbuzenstve mal viacerých významných cirkevných hodnostárov, vrátane blahoslaveného Jána Sarkandra, umučeného v Olomouci. Študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni a v roku 1603 vstúpil do jezuitského noviciátu v Brne. Počas štúdií a výučby na viacerých miestach (Brno, Praha, Štajerský Hradec) sa venoval aj hudbe. V roku 1614 bol v Prahe vysvätený za kňaza. V decembri 1618 ho predstavení poslali ako misionára a zároveň kaplána cisárskych vojakov do Košíc. Obaja jezuiti, Melichar Grodecký a Štefan Pongrác, bývali a mali kaplnku v dome kráľovského miestodržiteľa Andreja Dóczyho.
Udalosti v Košiciach (september 1619)
Obsadenie mesta a uväznenie kňazov
Na prelome augusta a septembra 1619 sa sedmohradské vojsko pod vedením Juraja Rákocziho, ktoré si platil Gabriel Betlen, utáborilo pod hradbami Košíc. Na dobývanie mesta neboli pripravení, ale Betlen mal v Košiciach svojich spojencov, ktorí stáli proti cisárskemu kapitánovi Andrejovi Dóczymu. Kapitán Dóczy síce vydal rozkaz zatvoriť mestské brány a nevpustiť vojakov, no 4. septembra 1619 proti jeho vôli boli brány otvorené. Rákoczi s vojakmi vtiahol do mesta a hneď uväznil kapitána Dóczyho v Levočskom dome. Vedeli, že v dome sú aj traja katolícki kňazi - Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký.
Zajatcov v Kráľovskom dome zavreli do chladnej miestnosti, kde ich trápili hladom a smädom. Navštívili ich protestantskí predstavitelia a žiadali ich, aby sa zriekli katolíckej viery. Kanonikovi sľúbili aj cirkevné majetky, ktoré spravoval. Keď kňazi odmietli, vojaci s nimi začali surovo zaobchádzať a dňa 6. septembra večer od nich žiadali výkupné. Keďže duchovní nemohli splniť ani túto požiadavku, vojaci im pohrozili smrťou.
Mučenie a smrť
Posledné dejstvo drámy sa odohralo krátko po polnoci zo 6. na 7. septembra 1619. Do izby, kde boli kňazi, sa vtrhla skupina ozbrojencov s kalvínskym kazateľom Alvinczim. Štefana Pongráca hneď zrazili na zem a zviazali. Potom nútili oboch jezuitov, aby sa stali kalvínmi. Keď odmietli, nastalo kruté mučenie. Najviac sa vyvŕšili na Pongrácovi: za ruky ho zavesili na hradu povaly, vyrezali mu pohlavie, hlavu mu stiahli povrazom a pálili ho fakľami, až mu vyšli črevá. Melichara Grodeckého veľmi dobodali a odťali mu hlavu. Marka Križina nabádali, aby sa pridal k tým, čo vyznávajú "uhorské náboženstvo". Keď slušne, ale rozhodne odmietol, tiež ho pálili a napokon sťali. Telá všetkých troch mučeníkov hodili do odpadovej žumpy miestodržiteľovho domu, pričom Pongrác vtedy ešte nebol celkom mŕtvy. Tam zostali ľuďom na výstrahu po celý nasledujúci deň, 7. septembra 1619.
Chýr o krutej smrti bezbranných kňazov sa rýchlo rozšíril a zhrozili sa nad ňou i mnohí protestanti. Ľudia prichádzali ku stoke, verili, že kňazi sú v nebi a modlili sa k nim. Hoci telá mali poslúžiť na zastrašenie, vzbudzovali odpor voči mučiteľom a úctu k trom mŕtvym kňazom. Miestny kat nakoniec tajne telá mŕtvych kňazov pochoval.
Pochovanie a prevoz relikvií
Až o šesť mesiacov po ich smrti, v marci 1620, sa katolíkom podarilo získať telesné pozostatky mučeníkov. Stalo sa to vďaka odvážnej Kataríne Pálffyovej, manželke uhorského palatína Žigmunda Forgácha. Počas hostiny v Košiciach, ktorú usporiadal Gabriel Betlen, požiadala Katarína o tanec s Betlenom pod podmienkou, že jej dovolí slušne pochovať telá troch mučeníkov. Betlen súhlasil a mestský kat prezradil miesto ich tajného hrobu.
Relikvie boli najprv prevezené do Nižnej Šebastovej a potom do Hertníka, kde mali Forgáchovci majetky. Napokon v roku 1635 boli pozostatky košických mučeníkov prevezené do Trnavy, kde boli najprv uložené v kostole klarisiek. Dnes sa kostrové pozostatky, konkrétne lebky, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckého uchovávajú v jezuitskom kostole v Trnave, zatiaľ čo lebka Marka Križina bola prenesená do Ostrihomu.
Na mieste, kde boli kňazi umučení, sa dnes nachádza sakristia Univerzitného kostola Premonštrátov (niekdajší jezuitský univerzitný kostol Najsvätejšej Trojice) na Hlavnej ulici v Košiciach. Kostol postavili jezuiti z úcty ku trom mučeníkom.
Blahorečenie a svätorečenie
Proces kanonizácie
Proces vyhlásenia za svätých má určité pravidlá a bol dlhý. Ostrihomský arcibiskup Peter Pázmány zaviedol kánonický proces už krátko po ich smrti a požiadal pápeža Urbana VIII. o povolenie ich verejného uctievania. Žiadosť opakovane predkladali aj Pázmányovi nástupcovia. V Ríme však proces postupoval veľmi pomaly. Konečne, po viacnásobnom prešetrení života a smrti umučených kňazov, ich pápež Pius X. vyhlásil za blahoslavených 15. januára 1905.
Svätorečenie Jánom Pavlom II.
O 90 rokov neskôr, 2. júla 1995, pápež Ján Pavol II. svätorečil blahoslavených košických mučeníkov na košickom letisku počas svojej návštevy Slovenska. Liturgická spomienka na košických mučeníkov sa na Slovensku slávi vo výročný deň ich smrti - 7. septembra. Úcta košických mučeníkov nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani v období zvýšeného ekumenizmu; naopak, ešte zreteľnejšie zdôrazňuje jeho potrebu a význam, keďže traja noví svätci pochádzali z troch rozdielnych národností, ale vyznávali tú istú vieru a dokázali spoločne podstúpiť smrť.
Úcta a odkaz košických mučeníkov
Relikvie a zázračné uzdravenia
Relikvie košických mučeníkov sú predmetom hlbokej úcty. Sprievodca Slavomír Dzvoník pripomína, že pri ich uctievaní došlo k mnohým zázračným uzdraveniam a rozličným znameniam. Už pri ich mučení sa podľa svedectiev ich mučitelia nemohli zbaviť krvi, aj keď sa prezliekli, čo sa považovalo za prvé zázraky. O relikvie je v Trnave veľký záujem zo strany turistov aj pútnikov. Všetky tri lebky sa zachovali, pričom lebky jezuitov Štefana Pongráca a Melichara Grodeckého sú v Trnave, zatiaľ čo lebka Marka Križina bola prenesená do Ostrihomu.
JA SOM - Dokumentárny film o Eucharistii
Miesta uctievania a jubilejné oslavy
V roku 2019 sa slávilo veľké jubileum - 400. výročie mučeníckej smrti košických mučeníkov. Košická arcidiecéza vyhlásila prípravný rok na toto jubileum, ktorý odštartoval 1. decembra 2018. Počas tohto roka boli do jednotlivých farností celej arcidiecézy vyslané dva relikviáre s ostatkami svätých Košických mučeníkov, ako aj materiály s formačnými a pastoračnými aktivitami. Jubilejný rok bol zavŕšený slávnostnými svätými omšami v Katedrále sv. Alžbety a v Univerzitnom kostole Premonštrátov v Košiciach za účasti kňazov, kardinálov a provinciálov jezuitských rádov z Chorvátska, Maďarska a Poľska. Kostol svätých Košických mučeníkov v Košiciach je významným duchovným centrom, úzko spätým s ich životmi. V Hertníku, na mieste kde boli uložené pozostatky mučeníkov pred prenesením do Trnavy, sa tiež konali spomienkové koncerty.
Medzi miesta, kde bolo možné získať odpustky z príležitosti jubilea (od 1. decembra 2018 do 30. novembra 2019), patrili Katedrála sv. Alžbety v Košiciach, Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove, Bazilika sv. Egídia v Bardejove, Bazilika Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou, Kostol sv. Vojtecha v Gaboltove - diecézna svätyňa, Kostol ružencovej Panny Márie - diecézna svätyňa, Kostol Najsv. Tela Pána v Stropkove - diecézna svätyňa, Kostol sv. Jakuba vo Veľkom Šariši - diecézna svätyňa, Kostol Božieho milosrdenstva v Košiciach - diecézna svätyňa, a ďalšie kostoly zasvätené sv. Košickým mučeníkom vo Fričovciach, Humennom, Košiciach, Stanči, Stretavke, Pustom Čemernom, ako aj pri uctení relikvií v Trnave a Ostrihome.
Forenzná rekonštrukcia tvárí
Pri príležitosti jubilejného roka 400. výročia mučeníckej smrti Košických mučeníkov Košická arcidiecéza zorganizovala projekt zameraný na forenznú rekonštrukciu skutočných tvárí mučeníkov. Túto rekonštrukciu vykonal uznávaný brazílsky 3D dizajnér Cicero Moraes v spolupráci so Svätou stolicou, Slovenskou provinciou Spoločnosti Ježišovej a Ostrihomskou arcidiecézou, a odborníkmi zo Slovenska a Čiech. Rekonštrukcia bola zverejnená 30. apríla 2019.
Antropologickým skúmaním a digitalizáciou pozostatkov umučených kňazov sa podarilo zistiť, nakoľko stopy po zraneniach korešpondujú s historickými popismi mučenia. Napríklad u Štefana Pongráca boli zistené poranenia na temennej kosti na ľavej strane a v oblasti krku. Na pozostatkoch Melichara Grodeckého sa objavili stopy naznačujúce posmrtné odrezanie hlavy. Antropologická obhliadka potvrdila brutalitu a krutosť páchateľov, čo svedčí o úmyselnej vražde, ktorá trvala hodnú chvíľu. Realistická podoba mučeníkov má slúžiť ako inšpirácia a pripomienka ich odkazu.
Trvalý odkaz vernosti a viery
Košickí mučeníci sú veľkým príkladom vernosti Cirkvi, Svätému Otcovi, svojmu povolaniu a viere. Ich vôľa a duch boli nezlomené, prijali utrpenie, ktoré im zapríčinilo smrť, namiesto toho, aby zapreli katolícku vieru. Ich príklad oživuje úsilie o vzájomné porozumenie a posilňuje zväzky priateľstva a spolupráce, najmä medzi Slovákmi a maďarskou menšinou na Slovensku. Ich svedectvo je výzvou pre každého veriaceho, aby bojoval o vernosť vo svojom povolaní a nebál sa dať za Ježiša celý svoj život. Ich slová sú živé a skutky príťažlivé, inšpirujúce k prehlbovaniu poznania katolíckej Viery a k jej hájeniu až na smrť.