Jozef Miloslav Hurban, narodený 19. marca 1817 v Beckove a zosnulý 21. februára 1888 v Hlbokom, bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenského národného hnutia 19. storočia. Bol spisovateľom, novinárom, politikom, evanjelickým kňazom a vedúcou osobnosťou Slovenského povstania v rokoch 1848 - 1849. Ako nekompromisný bojovník za národné práva Slovákov a priekopník slovanskej vzájomnosti výrazne ovplyvnil slovenské dejiny a kultúrny život.
Mladé roky a vzdelávanie
Jozef Hurban sa narodil v rodine evanjelického kňaza Pavla Hurbana a jeho manželky Anny, rodenej Vörösovej. Krstený bol ako Jozef Ľudovít. Základné vzdelanie získal v rodičovskom dome. V rokoch 1826 - 1830 navštevoval mestskú školu v Trenčíne, kde na časy strávené v školských laviciach spomínal negatívne kvôli zastaraným metódam a povinnému vyučovaniu maďarčiny. Po štyroch rokoch odišiel v roku 1830 na evanjelické lýceum do Bratislavy, kde študoval teológiu až do roku 1840. Tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý v ňom prebudil silné vlastenecké cítenie a získal ho pre slovenskú vec. V tomto období bol Hurban aktívnym členom tajného spolku študentov lýcea „Vzájomnosť“, ktorý sa hlásil k občianskej rovnosti, národnej slobode a slovanskej vzájomnosti.
Dňa 24. apríla 1836 sa zúčastnil pamätného výstupu mládeže na Devín, kde prijal slovanské meno Miloslav, ktoré používal po celý život. Po ukončení štúdia bol 11. júna 1840 v nemeckom evanjelickom kostole v Bratislave ordinovaný na evanjelického kňaza.
Cirkevné pôsobenie a osvetová činnosť
Po vysvätení pôsobil Jozef Miloslav Hurban najprv ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom (od júna 1840) a od roku 1843 ako farár v Hlbokom neďaleko Senice. Obe tieto pôsobiská sa vďaka jeho neúnavnej práci stali centrami národnooslobodzovacieho hnutia a boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Organizoval tu prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, nedeľné školy a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom. Jeho spis Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných svedčí o tejto činnosti.
V roku 1860 Hurban dokončil ďalšie vzdelávanie a získal tituly PhDr. a ThDr. h. c. (čestný doktor teológie). Po smrti Karola Kuzmányho v roku 1866 sa stal načas superintendentom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Od roku 1863 tiež vydával a redigoval časopis Cirkevné listy pro weškeré záležitosti cirkwe evanjelicko-luteranské, ktorý dával priestor národným buditeľom a riešil cirkevné aj národné otázky.
Kodifikácia spisovnej slovenčiny
Najznámejším činom Jozefa Miloslava Hurbana je jeho aktívna účasť na tvorbe novej spisovnej slovenčiny. V júli 1843 sa na jeho fare v Hlbokom uskutočnilo pamätné stretnutie s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom. Na tomto stretnutí prijali zásadné rozhodnutie uzákoniť stredoslovenský dialekt ako základ celonárodného spisovného slovenského jazyka. Cieľom bolo zjednotiť národnobuditeľské hnutie a poskytnúť prostriedok pre šírenie osvety, vzdelanosti a kultúry medzi širokými vrstvami národa.
Hurban bol prvým, kto novú spisovnú slovenčinu uviedol do literárneho života. Už v roku 1844 prepracoval druhý ročník almanachu Nitra (pôvodne pripravený v češtine) celý do štúrovčiny, teda dva roky pred vydaním Štúrovej kodifikačnej gramatiky. V tom istom roku sa stal aj zakladateľom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín. V rokoch 1846 - 1852 začal vydávať literárne periodikum Slovenské pohľady, ktoré sa stalo platformou pre novú slovenčinu a neskôr, od roku 1881, bolo obnovené jeho synom Svetozárom Hurbanom Vajanským a vychádza dodnes ako jeden z najstarších literárnych časopisov v Európe.
Revolučné roky 1848 - 1849
V rokoch 1848 - 1849 bol Hurban vedúcou osobnosťou slovenského národnorevolučného a národnooslobodzovacieho hnutia. Dňa 18. marca 1848 sa na jeho fare v Hlbokom uskutočnila porada slovenských národovcov, kde vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. Dňa 28. apríla 1848 sa v Brezovej pod Bradlom konal veľký národnorevolučný míting, na ktorom boli vyhlásené tzv. Nitrianske žiadosti. V máji toho istého roku boli na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši prijaté Žiadosti slovenského národa, ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu.
Pre svoju revolučnú činnosť bol Hurban na čele uhorskými úradmi vydaný zatykač, čo ho prinútilo odísť do českých krajín. Na Slovanskom zjazde v Prahe v roku 1848 sa zasadzoval za prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci habsburskej monarchie (Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských). Aktívne sa zúčastnil aj pražského povstania a po jeho potlačení spolu so Štúrom odišiel do Chorvátska a neskôr do Srbska, odkiaľ naďalej podporoval slovenské revolučné hnutie. V rokoch 1848 a 1849 bol jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou Čechov na strane cisárskych armád. Stal sa spoluzakladateľom a prvým predsedom Slovenskej národnej rady, prvého slovenského národnopolitického orgánu, ktorý sídlil v Myjave.
Pôsobenie po revolúcii a národné obrodenie
Po víťazstve kontrarevolúcie v Rakúsku bol Jozef Miloslav Hurban v čase neoabsolutizmu pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Bolo mu znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom 50. rokov 19. storočia sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a literatúry.
Bol spolutvorcom Memoranda národa slovenského (1861), ktoré ako člen memorandového výboru odovzdal na Ministerstve vnútra vo Viedni. Patril medzi zakladateľov Matice slovenskej v roku 1863, čo bolo tisíce výročie príchodu Konštantína a Metoda na naše územie. V tomto období sa naplno venoval politike, ale aj cirkevno-politickým otázkam, vystupoval proti princípom rakúsko-uhorského vyrovnania a uhorského národnostného zákona z roku 1868. Za články Čomu nás učia dejiny? a Pravdivé slovo bol väznený a finančne pokutovaný. V roku 1875 bol opäť väznený pre politický článok v Cirkevných listoch. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej vydal ďalší ročník almanachu Nitra (1876 - 1877), tentoraz v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka.
Literárna a publicistická činnosť
Hurban výrazne zasiahol do slovenskej kultúry ako prozaik, literárny kritik, historik, vydavateľ, redaktor a novinár. Jeho tvorba bola vždy poznačená aktuálnosťou a spoločenskou zaangažovanosťou. Na rozdiel od Ľudovíta Štúra bol Hurban predovšetkým publicistom, čo sa prejavovalo v jeho próze, poézii, literárnohistorických štúdiách i memoárovej literatúre. Publicistický štýl si zámerne volil, aby mohol pohotovo reagovať na meniaci sa politický a národný život a oslovovať široké vrstvy ľudu.
Medzi jeho najvýznamnejšie prozaické diela patria realistické poviedky ako Korytnické poháriky (črty o stave spoločnosti), satirická novela Od Silvestra do Troch kráľov (kritika klebiet a pretvárky) a historické romány Olejkár, Svadba kráľa veľkomoravského a Svatoplukovci aneb Pád říše velkomoravské. Vydal tiež cestopis Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách. Jeho publicistické texty určené ľudovým vrstvám zahŕňajú napríklad Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných. Spracoval rozsiahly štvorzväzkový životopis Ľudovíta Štúra a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku 1848, ako aj dielo Ľudovít Štúr - Rozpomienky. Písal literárno-historické štúdie, kritiky, recenzie, úvodníky, fejtóny, komentáre, správy i glosy, pričom sa zaoberal slovenskou i slovanskou národnou prítomnosťou i minulosťou, otázkami školskými, kultúrnymi, národnoobrannými, politickými, ľudovýchovnými, osvetovými, cirkevnými a filozofickými.
Jozef Miloslav Hurban / by Hoku Kamaaina
Filozofické a teologické názory
Jozef Miloslav Hurban sa vo svojich názoroch vyvíjal od inšpirácie Fichtem cez hegelianizmus až po obdobie poľského mesianizmu a Schellinga. Svoj vzťah k filozofii chápal ako univerzálnu "vedomosť" o prejavoch ducha v prírode i v ľudskej spoločnosti, ktorá je potrebná tak pre jednotlivca, ako aj pre celé národy. Zvlášť dôležitou ju považoval pre nanovo sa prebúdzajúci slovenský národ, pretože mu mala pomôcť k poznaniu svojho určenia a povolania.
Spočiatku bol Hurban ovplyvňovaný kantovcom M. Gregušom a fichteovcom P. Marečkom. Kontakt s Hegelovou filozofiou, sprostredkovaný F. M. Klácelom v roku 1839, však pôvodne odmietol pre jej "špekulatívne teoretizovanie". Neskôr, pod vplyvom Ľudovíta Štúra, ktorý ho "odvrátil od Fichteho a priviedol k Heglovi", sa Hurban stal zástancom hegelianizmu. Hegelovu interpretáciu dejín Hurban rozvíjal analýzou a interpretáciou objektivizácie ducha v historickom vývoji Slovanov a Slovákov s dôrazom na prejavovanie sa ducha v ich vede, náboženstve a literatúre.
Charakteristickou črtou slovanskej vedy, podľa Hurbana, je jej schopnosť "živiť sa" všetkými duchovnými aktivitami človeka - filozofiou, náboženstvom, umením. Jej základom je syntéza rozumu a viery, ktorú nazýval "viero-veda" alebo "vido-veda". Hurban veril v unikátne "duchovné oko" Slovanstva, ktoré im umožňuje vidieť pravdu inak ako západné národy. Odmietal izoláciu slovanskej vedy, ale zdôrazňoval potrebu prebrať a spracovať poznatky z cudzích systémov.
Záver života a odkaz
Jozef Miloslav Hurban prežil zaujímavý a mimoriadne plodný život, ktorý ovplyvnil národné aj regionálne dejiny Slovenska. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom vo veku 70 rokov. Jeho odkaz spočíva v boji za národnú svojbytnosť, kodifikácii spisovnej slovenčiny, organizovaní kultúrneho života a neúnavnej publicistickej činnosti. Jeho pamiatku pripomína pomník na jeho hrobe, postavený v roku 1892 z verejných zbierok.