Dňa 19. novembra 2024 si pripomenieme 20. výročie ničivej víchrice, ktorá zasiahla Vysoké Tatry v roku 2004. Táto udalosť zanechala hlbokú stopu nielen v našich lesoch, ale aj v srdciach všetkých, ktorí boli jej svedkami. Na pamiatku tejto tragédie sú pripravené spomienkové podujatia, ktoré budú venované nielen prírode, ale aj ľuďom, ktorí priložili ruku k obnove našich veľhôr.
Príďte si s nami uctiť túto významnú udalosť a spoločne si zaspomínať na to, ako sme sa postavili pred výzvu obnovy Tatranskej prírody.
Alžbeta - víchrica, ktorá zmenila Tatry
Chronológia a rozsah skazy
Dňa 19. novembra 2004 po štvrtej hodine poobede prišiel do Vysokých Tatier vietor, ktorý ich za hodinu zmenil na nepoznanie. Tak, ako sme boli zvyknutí žiť v Tatrách doslova v lese, sa z večera do rána náš život zmenil. Prudká víchrica, ktorá sa 19. novembra 2004 prehnala cez Vysoké a Nízke Tatry, spôsobila obrovské materiálne škody a vyžiadala si dve ľudské obete.
Veterná smršť, prezývaná Alžbeta, odnášala strechy, stromy, konáre či dopravné značky aj desiatky, stovky metrov. Vo Vysokých Tatrách, ktoré sa práve pripravovali na otvorenie zimnej sezóny, doslova zmizol les. Pri hornej hranici lesa dosahoval vietor rýchlosť až 230 km/h, čo malo za následok vyvrátenie miliónov kubických metrov dreva. Vysoké Tatry postihla víchrica Alžbeta, ktorá sa do Tatier vrátila po sto rokoch.
V slovenských veľhorách zasiahla plochu približne 12 600 hektárov lesa a zničila 2,3 milióna kubíkov drevnej hmoty. Nasledujúce ráno prinieslo miestnym obyvateľom aj návštevníkom pohľad na panorámu Tatier, akú dovtedy nevideli - kalamitnú spúšť značného rozsahu.
Okamžité následky a obete
Polámané stromy v oblasti od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu zatarasili všetky cesty, poškodili elektrické a trolejové vedenie. Cestná i železničná doprava bola prerušená. Vo Vysokých Tatrách večer vyhlásili mimoriadnu situáciu. Na niektorých úsekoch ciest bolo množstvo padnutých stromov a prekážky miestami dosahovali až šesťmetrovú výšku.
Husté sneženie a silný mráz komplikovali záchranné práce aj odstraňovanie následkov. Mnohé časti Tatier ostali odrezané od okolitého sveta. Víchrica si vyžiadala dve ľudské obete: vo Vysokých Tatrách zahynul vodič auta, na ktorého padol strom, a v Nízkych Tatrách víchrica pravdepodobne strhla českého turistu z horského svahu. Ničivý živel vyvolala tlaková níž prechádzajúca cez územie Slovenska, ktorá priniesla príliv arktického vzduchu sprevádzaný silným vetrom.
Obnova a dlhodobé výzvy
Spor o spôsob manažmentu kalamity
Víchrica priniesla aj doteraz pretrvávajúci spor medzi štátnymi organizáciami, lesníkmi a ochranárskymi združeniami o to, ako postupovať pri odstraňovaní jej následkov v najprísnejšie chránenom území Tatranského národného parku. Lesníci a majitelia lesov naliehali na to, že kalamitné drevo je potrebné vyťažiť, aby sa nerozšíril lykožrút, predišlo by sa možným požiarom a drevo sa mohlo ešte zhodnotiť.
Ochranári trvali na bezzásahovom prístupe. Les podľa nich mal v tejto časti prírodného parku ostať v nedotknutom stave a príroda by sa s následkami živlu prirodzene vyrovnala sama. Dnes je už viac ako samotná víchrica medializovaný spor medzi lesníkmi a predstaviteľmi ochranárskych združení, nevynímajúc Štátnu ochranu prírody SR. Napríklad v Tichej doline vo Vysokých Tatrách si príroda žije vlastným životom, bez zásahu človeka a bez hospodárskych aktivít. Vývoj v tejto chránenej oblasti našich Tatier je jasným dôkazom, že príroda sa s veternou a neskôr aj lykožrútovou kalamitou dokáže vyrovnať sama. Veľmi dôležité sú odumreté stromy, ktoré predstavujú biotop pre rôzne druhy organizmov.
Lykožrút podľa viacerých erudovaných odborníkov patrí do prírodných procesov, ktoré si príroda zreguluje sama. Dôkazom je Tichá a Kôprová dolina, ktoré sú aj po výskyte lykožrúta domovom jedinečných biotopov. Tvrdenie ochranárov potvrdzuje aj výskum Štátnej ochrany prírody SR a vedcov z Ústavu ekológie lesa SAV. Z aktuálnej štúdie vyplýva, že k odumieraniu smrekov došlo v bezzásahovom území len v deviatich zo 117 prípadov.
Obnova lesov po rokoch
Dôsledky víchrice boli citeľné dlhé roky. Obnova poškodených lesných ekosystémov bola náročná a zdĺhavá. Lesy Tatranského národného parku po pätnástich rokoch od veternej kalamity už nepripomínajú mesačnú krajinu ani púšť. Pri príležitosti výročia ničivej víchrice to skonštatoval riaditeľ Správy Tatranského národného parku Pavol Majko.
„Kým v nižších stupňoch ochrany bola kalamita spracovaná a územie zalesnené, v tom najprísnejšom stupni ochrany ostala bez zásahu, prácu za lesníkov tam vykonala matka príroda a dnes sa tam nachádza zelený mladý les,“ tvrdí Pavol Majko s presvedčením, že voči podobne silným vetrom bude odolnejší práve ten prírodný les než ten, ktorý tam vysadil človek. Dnes, po dvadsiatich rokoch, sú následky víchrice stále viditeľné. Lesy sa postupne obnovujú, no jazvy po kalamite zostávajú. Víchrica z roku 2004 bola tvrdou skúškou pre Vysoké Tatry.
Vysoké Tatry - Dokument
Finančná pomoc a solidarita
Na pomoc postihnutým Vysokým Tatrám vznikali mnohé peňažné zbierky na obnovu zničeného lesa a zalesňovanie. Z fondu solidarity poskytol vtedy Slovensku finančnú pomoc aj Európsky parlament.
Spomienky priamych svedkov
O bezmocnosti či zdesení v súvislosti s dňom, keď víchrica nazvaná Alžbeta zničila v Tatrách takmer 13-tisíc hektárov lesa a jedného človeka pripravila o život, hovoria viacerí jej pamätníci.
Jozef Štefaňák - primátor Vysokých Tatier
Súčasný primátor Vysokých Tatier Jozef Štefaňák, ktorý v tom čase pôsobil ako zástupca náčelníka tamojšej mestskej polície, mal v ten deň voľno. „Práve som sa presúval s bratom a našimi manželkami autom do Starolesnej doliny, keď začalo silno fúkať. Keďže cez priecestie v Starolesnej sa už nedalo prejsť, otočili sme sa a vrátili naspäť,“ povedal pre agentúru SITA. Cesta späť do Lomnice však nebola jednoduchá. „Niekde sme už museli ísť po vrcholkoch stromov, niekde po chodníku. Vysadili sme manželky a odviezli auto do garáže, aby ho nejaký strom nepoškodil. Cesta naspäť, ktorá nám trvá necelých päť minút, nám však vtedy trvala viac ako polhodinu,“ zaspomínal si Štefaňák. Následne kalamitu prečkali doma.
Po skončení víchrice odštartovali vyslobodzovacie práce. Štefaňák sa pridal ku kolegom policajtom, asistovali hasičom a pilčíkom, ktorí prerezávali cesty. „Bolo to veľmi náročné. Boli miesta, kde boli stromy možno až osem metrov do výšky skrižované,“ skonštatoval. Spomenul si aj na deti v Šrobárovom ústave detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci, ktoré skončili v pivnici, pretože zariadeniu zobrala víchrica strechu.
Ján Slivinský - Štátne lesy TANAP-u
Veľký problém dostať sa domov mal aj Ján Slivinský, ktorý v tom čase pracoval pre Štátne lesy Tatranského národného parku. „Stromy okolo padali. S malou dušičkou som stál na kraji cesty. Človeku vtedy vírilo v hlave hocičo. Snažil som sa nájsť s autom také miesto, aby som sa vyhol padajúcim stromom,“ spomenul si v súčasnosti vedúci ochranného obvodu Tatranská Javorina v Správe TANAP-u.
Miroslav Jurčo - Správa TANAP-u
O zvláštnom tichu pred dramatickými udalosťami hovoril v tejto súvislosti súčasný vedúci odboru starostlivosti o chránené územie Miroslav Jurčo zo Správy Tatranského národného parku. V ten deň odchádzal z práce o 15:00. „Bolo úplné ticho. Už dve hodiny predtým. Akoby to bola predzvesť toho, že sa niečo bude diať. S kolegami sme sa rozprávali, že dva alebo tri dni predtým nebolo vidieť žiadnu zver, akoby sa vytratila,“ vrátil sa v čase o dvadsať rokov dozadu. O tom, čo sa v Tatrách stalo, sa začal dozvedať doma postupne až zo správ. „Keď sme mali v nedeľu prvú krízovú poradu, ktorú zvolal riaditeľ, dozvedel som sa, že niektorí kolegovia sa nedostali celý víkend domov,“ dodal. Spomínal si, že v prvých dňoch po víchrici nevedel spolu s kolegami trafiť na miesta, ktoré navštevovali pravidelne dvadsať rokov. „Napríklad Danielov dom sme úplne prešli, zabudli sme, že tam musíme odbočiť. To územie sa vôbec nedalo spoznať,“ dodal.
Peter Olexa - súčasný riaditeľ Správy TANAP-u
Súčasný riaditeľ Správy TANAP-u Peter Olexa podľa jeho slov pôsobil v čase kalamity na území TANAP-u. „Bol som jeden z prvých, ktorý sa dostal do Smokovca. Čírou náhodou som mal v kufri auta sekeru a pomáhal som vyslobodiť sa bývalým kolegom, ktorí boli zavalení na Peknej Vyhliadke,“ uviedol. Pri návrate v čase k týmto udalostiam si spomína na zdesenie. „Ráno sa dalo do Smokovca dostať jedine tak, že bola vyrezaná cesta na auto, respektíve nákladné auto.“
Spomienkové podujatia k 20. výročiu
Dvadsiate výročie veternej kalamity si v utorok vo Vysokých Tatrách pripomínajú viacerými podujatiami. Okrem vedeckej konferencie v Múzeu Tatranského národného parku (TANAP) sa koná aj výstava v Novom Smokovci a pietna spomienka pri Pamätníku víchrice v Starom Smokovci. Podtatranské múzeum v Poprade o 16:00 premietne film Tatranská bóra po dvadsiatich rokoch. Dňa 19. novembra 2024 sú plánované spomienkové podujatia v čase od 9:00 do 18:00.