Tento predvianočný čas radostného očakávania narodenia nášho Spasiteľa sme sa rozhodli obohatiť úryvkami z knihy Mystickom mesto Božie, ktorej autorkou je ctihodná Mária z Agredy. Toto najrozsiahlejšie mariánske dielo má päť pápežských schválení a stovky imprimatúrov. Dnes sa začítame do udalostí, ktoré predchádzali narodeniu Ježiška, a ktoré vykresľujú vzťah a život Svätej rodiny s hĺbkou a detailmi presahujúcimi tradičné biblické záznamy.
Život Márie pred Zvestovaním
Rodičmi Márie boli Jáchym a Anna, ktorí veľmi túžili po dieťati. Roky utekali a dieťa neprichádzalo. Hoci boli už v požehnanom veku - mali okolo 50 rokov - nestrácali nádej. Nakoniec dali sľub Bohu, že ak sa dieťa narodí, zasvätia mu ho. Pred narodením Márie sa schyľovalo k búrke, obloha sa zatiahla. Avšak po jednom silnom blesku sa objavila dúha a do ticha zaznel detský plač. Narodila sa Mária. Vtedy sa na oblohe objavila dúha, vyšla hviezda a okrem slnka sa zjavil aj mesiac. O Márii sa v zjaveniach píše, že mala plavé vlasy a celá bola po otcovi. Kristus o nej povedal, že bola Božou útechou a radosťou. Ako malé dievča bola uvedená do chrámu, kde sa jej učiteľkou stala prorokyňa Anna. Potom ešte nasledovalo obdobie troch rokov, počas ktorých žila s rodičmi, aby nakoniec odišla a žila v blízkosti chrámu. V tej dobe bola Mária jedinou ženou, ktorá mala kráľovský pôvod a pripravovala sa na zasvätený život.
Môže to znieť zvláštne, ale Židia očakávali Mesiáša a ten sa mal zrodiť z panny, ktorá pochádza z rodu Dávidovho. Dokonca podľa prepočtov vedeli, že ten čas prichádza. Prorokyňa Anna o nej vydala svedectvo, že sa veľmi rada a často modlila. Mária sa už ako dieťa rozhodla zasvätiť život Bohu. No na prahu dospelosti sa jej plány zmenili.
Zasnúbenie Márie a Jozefa
Keď veľkňaz rozhodol, že sa má Mária stať manželkou a matkou, rozplakala sa a pred veľkňazom a prorokyňou Annou vydala svedectvo: „dala som svoje srdce Bohu. Viem, že mu mám zostať verná.“ Hneď na začiatku dostala Mária možnosť vybrať si manžela. Avšak vzhľadom na to, že od mala žila v chráme, nepoznala mužov, z ktorých by si mohla vybrať. A tak výber partnera zobral do svojich rúk Zachariáš, ktorý nechal zhromaždiť všetkých slobodných mládencov z Dávidovho rodu. Medzi nimi bol aj Jozef. V tom čase mal asi tridsať rokov, tmavé oči, tmavohnedé krátke vlasy, bradu a fúzy. Keď do sály vstúpil veľkňaz, potomkom Dávida povedal: „sväté dieťa, sláva Chrámu a svojho rodu… zaslúži si dozvedieť sa meno snúbenca, ktorý obstojí pred Pánom. Tento muž musí byť spravodlivý, Bohom vyvolený, ak sa má stať poručníkom Panny, ktorá je Bohu tak drahá!“
Pri výbere, ktorý sa udial zrejme prostredníctvom suchej ratolesti každého nápadníka, voľba padla na Jozefa. Veľkňaz mu povedal: „nevesta ktorú ti Boh dal, nie je bohatá, no má všetky cnosti. V Izraeli niet kvetu, ktorý by bol rovnako krásny a čistý, ako je ona.“ Obidvaja sa červenali. Jozef sa usmial na Máriu, nežne ju pohladil a prehovoril: „zdravím ťa Mária. Videl som ťa ako maličkú, keď si mala len niekoľko dní. Bol som priateľom tvojho otca. Spomínam si na večer tvojho narodenia. A na zázrak veľkého dažďa, ktorý zachránil úrodu… To ja som urobil tvoju kolísku. Práve vtedy som sa priúčal remeslu… Pochoval som tvojho otca. Bol mi radcom na duchovnej ceste… Priniesol som ti vetvičku z mandľovníka, ktorý rastie hneď vedľa domu tvojich rodičov. Nedúfal som, že voľba padne na mňa, ale ak by sa tak stalo, chcel som ťa potešiť kvetom z tvojej záhrady.“
Jozef Márii povedal o svojom sľube nazireátu, ktorým sa zaviazal k zasvätenému životu. Povedal jej: „Chcem ťa urobiť šťastnou. Nemilujem ťa pre telo. Milujem ťa svojím duchom.“ Po týchto slovách bolo pre Máriu ľahšie povedať mu o svojom sľube. A tak sa rozhodli spojiť tieto túžby. Zašli spolu do chrámu, vyznali si lásku a sľúbili, že budú kráčať spolu. Obidvaja boli potomkami kráľa Dávida, mali teda kráľovský pôvod. Dievčatá sa pýtali Márie na Jozefa, a ona odpovedala: „hoci som mladšia ako on, prijal moje pokyny. Snaží sa byť mi na blízku a pomôcť mi, skôr, než o niečo požiadam. Naposledy mi ponúkol, že budeme žiť v dome, ktorý mi ostal po rodičoch. Vie, že sa k nemu viažu moje spomienky a chce, aby som sa cítila ako doma…“ Pri zásnubách jej Jozef priniesol ratolesť z mandľovníka. Neskôr jej doniesol myrhu, ktorá rozkvitla počas cesty. Tesne pred samotným obradom Jozef Márii povedal: „som obyčajný remeselník. Dávam ti to najcennejšie, čo mám. Pochopil som ťa. Preto ti dávam svoju čistotu. Keď prorok napísal záhrada uzatvorená a prameň zapečatený, myslel tým teba.“ Veľkňaz vložil jej pravú ruku do ruky Jozefa a slávnostne im požehnal.
Po svadbe, ktorá sa konala v Jeruzaleme, ich čakala cesta do Nazareta, kde Jozef pripravil dom, ktorý patril Máriiným rodičom. Príchod do tohto kraja, ktorý Mária nevidela niekoľko rokov, priniesol veľa spomienok. Dom, ktorý Mária zdedila, bol malý. Za domom bola rozsiahla záhrada, zakončená olivovým sadom. Jozef jej zakázal fyzickú prácu a povedal: „vo všetkom ostatnom splním tvoje želanie, ale nie v tomto. Ty sa budeš starať o dom a pripravovať jedlo.“ Pri príchode ju požiadal, aby mu sľúbila, že nech sa stane čokoľvek, obráti sa na neho. Nechcel, aby mali pred sebou tajomstvá. Bolo zaužívaným pravidlom, že manželia začali spolu bývať až po druhej časti svadby, ktorú Mária s Jozefom mali v pláne až o niekoľko mesiacov - po sviatku Stánkov.
Zvestovanie a Máriina návšteva u Alžbety
Mária bola sama doma, tkala látku a spievala modlitbu za príchod Spasiteľa. Vtedy zazneli slová: „Zdravas Mária, milosti plná!“, ktoré pochádzali od archanjela Gabriela. Keď ho zbadala, kľakla si tiež. Bol to postoj vzájomnej úcty a pokory. Zjavenia okrem slov zachytených v Písme však prinášajú aj tieto: „si povolaná byť Matkou jeho Syna.“ Mária položila otázku: „a či Boh neprijíma moju obetu a nechce, aby som ostala pannou?“ Archanjel odpovedá: „dieťa nebude dielom muža. Ostaneš Pannou.“ Až teraz zazneli slová o zostúpení Ducha Svätého. Archanjel sa Márie spýtal, čo má povedať Bohu, či prijíma toto poslanie. Až potom zazneli slová: „hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova…“ Anjel žiari radosťou, misia splnená, Duch Svätý zostupuje na Máriu a ona ostáva sama s týmto tajomstvom.
Mária mala sesternicu Alžbetu. Keď sa Mária dozvedela, že Alžbeta je tehotná, rozhodla sa vrátiť jej láskavosť a prísť jej na pomoc. Večer Jozefovi oznámila novinu, že Alžbeta čaká dieťa a spýtala sa ho, či môže ísť za ňou. Jozef pochválil Máriu za ochotu pomôcť Alžbete. Jediné, čo chcel, bolo, aby túto cestu zladili s jeho pracovnou cestou, aby ju mohol odprevadiť do Jeruzalema. Bál sa o ňu a nechcel, aby cestovala sama. Pre Máriu obstaral somárika, ktorému pripevnil za sedlo drevený kufor, aby si Mária mohla zobrať zo sebou to, čo má rada. Počas celej cesty sa rozprávali málo, Jozef sa len tu a tam chcel uistiť, či je v poriadku. Keď ich počas cesty zastihla búrka, schovali sa pod skalný previs. Jozef si dal dole nepremokavý plášť a zabalil do neho Máriu, aby neprechladla. V Jeruzaleme navštívili svojich príbuzných, a kým Mária oddychovala, Jozef našiel dôveryhodnú osobu, ktorá cestovala do kraja, kde bývala Alžbeta, aby Mária nemusela pokračovať v ceste sama.
Alžbeta Márii pri stretnutí povedala: „keď som ťa objala, Duch Svätý mi odovzdal v hĺbke môjho srdca veľké pravdy. Požehnaná si, pretože prostredníctvom svojej viery umožňuješ, aby bolo vykonané to, čo predpovedali proroctvá.“ Mária našla v Alžbete spriaznenú dušu. Obidve poznajú proroctvá, ale nepoznajú spôsob, ako sa to stane. Mária plakala pri pomyslení na bolesť, ktorej bude jej syn vystavený, aby spasil svet. Vtedy ju Alžbeta utešovala: „Mária, neplač. Je to tvoj syn, ale zároveň je to aj syn Boží. Boh sa postará…“ Mária pomáhala Alžbete s prípravou na príchod dieťaťa a pri pôrode sa jej venovala, snažila sa tíšiť jej bolesť. Alžbeta vydáva svedectvo: „svojím príchodom si nám priniesla milosť… kam prichádzaš, tam Boh koná zázraky…“ Keď Alžbeta, Zachariáš a Mária privádzajú Jána do chrámu, ľudia najprv za matku považujú Máriu a nie Alžbetu. Alžbeta so Zachariášom vzhľadom na vek pripomínali skôr starých rodičov. Keď sa okolnosti vyjasnili, ľudia sa pýtali, či Ján nebude tým ohlasovaným Spasiteľom.
Jozefova dilema a Boží zásah
Po obetovaní Jána poslal Jozefovi správu, aby prišiel do Jeruzalema a potom sa môžu spolu vrátiť do Nazareta. Mária sa trápila otázkou, ako vysvetliť, že bude matkou. S Jozefom ešte neboli svoji - ešte nebola hostina, takže všetkým muselo byť jasné, že ešte nemala čakať dieťa. Okrem toho sa rozhodli pre čistotu a zasvätený život. Mária sa veľa modlila, aby našla tie správne slová, a vtedy dostala vnuknutie od Ducha Svätého: mala prenechať Bohu, aby ju pred jej manželom ospravedlnil. Jozefov príchod sa blížil a na Márii už bolo poznať, že je tehotná. Správa, že Mária bude v Jeruzaleme, do Nazareta dorazila, no Jozef bol vtedy na pracovnej ceste, takže chvíľu trvalo, kým sa vrátil domov a dostal sa k správe. Hneď ako sa to dozvedel, ponáhľal sa do Jeruzalema. Keď sa konečne stretli, Jozef navrhol, aby cestovali v noci, a vďaka tomu sa vyhli dennej páľave. Utrpenie Márie začalo v okamihu, keď si uvedomila, že čaká dieťa a nevie, ako to povedať Jozefovi. Utrpenie Jozefa sa začalo v okamihu, keď Márii pomáhal v Jeruzaleme nasadnúť na osla a všimol si, že je tehotná. Situácia nebola jednoduchá: Jozefovi hrozilo, že na neho budú ukazovať prstom, Márii zas ukameňovanie. Mária o Jozefovi píše: „želám si, aby ste milovali môjho Jozefa, toho múdreho a opatrného, trpezlivého a dobrého muža… nebol vzdialený tajomstvu Vykúpenia… Keby nebol svätý, konal by inak… on sa však obetoval… a svojím milosrdenstvom zachránil Spasiteľa. Chápala som utrpenie, ktorým prechádzal, no nemohla som mu pomôcť.“ Bola to dlhá cesta z Jeruzalema. Bolo vidieť, že Jozef zoči-voči tajomstvu zostarol, cestou mu pribudli sivé vlasy.
Jozef prišiel za Máriou v čase, keď to u neho nebolo zvykom. Po vstupe do domu Máriu požiadal o odpustenie. „Ja ti nemám čo odpúšťať. Skôr ja sa ti musím poďakovať za to všetko, čo si urobil okolo domu a za tvoju lásku…“ Vtedy sa Jozef rozplakal, kľakol si a prosil o odpustenie: „Obvinil som ťa vo svojom srdci. Obvinil som ťa, pretože som ťa nepožiadal, aby si mi povedala pravdu a prehrešil som sa proti Božiemu zákonu, pretože som ťa nemiloval tak, ako si ty milovala mňa.“ Mária mu povedala, že bola v dôvere v Boha.
Cisársky dekrét a príprava na cestu do Betlehema
Nezmeniteľnou vôľou Prozreteľnosti bolo ustanovené, že Jednorodený Syn Otca sa má narodiť v mestečku Betlehem (Mich 5, 2), ako to predpovedali svätí proroci predošlých vekov (Jerem 10, 9). Splnenie tohto nezmeniteľného ustanovenia dosiahol Pán prostredníctvom nariadenia cisára Augusta, ktorý nariadil, aby sa v celom rímskom mocnárstve vykonalo sčítanie ľudu, ako hovorí svätý Lukáš (Lk 2, 1). K tomuto zápisu mal každý ísť do svojho rodného mesta. Toto nariadenie bolo vyhlásené aj v Nazarete a dopočul sa o ňom svätý Jozef, keď bol niečo vybavovať. Vrátil sa domov zarmútený a zvestoval tú novinu svojej nebeskej Snúbenici. Nanajvýš múdra Panna odpovedala: „Neznepokojuj sa pre toto nariadenie pozemského vladára, môj pán a snúbenec, lebo všetko, čo sa nám prihodí, ustanovil Pán, Kráľ neba a zeme; a vo všetkom, čo nás stretne, jeho Prozreteľnosť nám bude pomáhať a nás riadiť (Sir 22, 28).“
Najsvätejšia Mária bola spôsobilá na to, aby sa Jej zverili všetky tajomstvá týkajúce sa najsvätejšieho Syna a poznala proroctvá o ich splnení; preto tiež vedela, že jednorodený Otca i Jej sa má narodiť v Betleheme ako cudzinec a nepoznaný. Ale Jozefovi o tom nepovedala nič, lebo bez príkazu Pána nezverovala žiadne tajomstvá. Preto sa radili spolu, čo by mali urobiť, lebo tehotnosť nebeskej Panej už ďaleko pokročila a blížil sa čas Jej pôrodu. Svätý Jozef povedal: „Kráľovná nebies a moja Pani, ak Ti Všemohúci nedal príkaz, zdá sa mi, že bude nutné, aby som išiel sám. Tvoj pôrod je už veľmi blízky, nemôžem Ťa žiadať, aby si išla so mnou do Betlehema, kam nás rozkaz volá a tiež sa bojím vystaviť Ťa nejakému nebezpečenstvu, ako s ohľadom na Tvoj stav, tak tiež pre moju chudobu.“
Pokorná Snúbenica poslúchla svätého Jozefa, hoci poznala vôľu Božiu. Predniesla Pánovi vrúcne prianie svätého Jozefa a dostala túto odpoveď: „Moja najdrahšia Holubička, vyhovej prianiu môjho služobníka Jozefa v tom, čo navrhuje. Choď s ním. Ja budem s tebou a budem ti s otcovskou láskou pomáhať v útrapách, ktoré kvôli Mne vytrpíš.“ Pán dal jej anjelom strážcom nový zvláštny príkaz, aby jej so zvláštnou pozornosťou a starostlivosťou slúžili. Okrem tisíc anjelov, ktorí Jej obyčajne slúžili ako stráž, nariadil Pán ďalším deviatim tisícom anjelov, aby sprevádzali svoju Kráľovnú a Paniu a slúžili jej ako čestná stráž desiatich tisícov silných. Po tomto nebeskom rozhovore vrátila sa k svätému Jozefovi a oznámila mu vôľu Najvyššieho, že má podľa Jeho priania ísť s ním do Betlehema. Jozef nadobudol novú nádej a radosť, hoci vedel, že bude čeliť ťažkostiam pre ich chudobu. Najsvätejšia Mária ho povzbudila slovami: „Snúbenec a pán môj, veľmi rada pôjdem s tebou a vykonáme tú cestu ako chudobní ľudia v mene Pána, lebo Najvyšší nepohŕda chudobou, ktorú prišiel hľadať s takou láskou.“
Zároveň ustanovili deň, kedy sa vydávajú na cestu a svätý Jozef usilovne hľadal v Nazarete nejakého oslíka. Nakoniec našiel skromného oslíka, ktorý bol vyznamenaný tým, že niesol Kráľovnú všetkého tvorstva a požehnaný plod Jej života. Zaobstarali si veci na cestu, aby im vydržali na päť dní. Výbava týchto nebeských pocestných bola rovnaká, akú mali na predošlej ceste do domu Zachariáša pri návšteve Alžbety. Niesli so sebou chlieb, ovocie a niečo rýb. Najmúdrejšia Panna z opatrnosti vzala so sebou potajomky prádielko a šatôčky potrebné pre pôrod dieťaťa. Svoj dom dali na starosť susedke.
Strastiplná cesta do Betlehema
Nastal deň a hodina ich odchodu. Nanajvýš verný a šťastný svätý Jozef sa snažil pilne a úzkostlivo vykonať všetko, čo mohol, aby sa Jej zavďačil. Pokorná Kráľovná mu ďakovala za jeho láskavú pozornosť a povzbudila ho, aby odhodlane prijal ťažkosti cesty, uisťujúc ho, že Všemohúcemu sa páči jeho láskyplná starostlivosť. Povedala mu tiež, že vôľa Jeho Velebnosti je, aby trpezlivo a s radostným srdcom prijímali a znášali ťažkosti, ktoré cestou skúsia v dôsledku svojej chudoby.
Cisárovná nebies pokľakla pred svätým Jozefom a žiadala ho o požehnanie. Hoci muž Boží sa takej žiadosti zhrozil a veľmi sa tomu bránil kvôli dôstojnosti svojej snúbenice, Ona predsa vo svojej pokore zvíťazila a prinútila ho, že Jej dal požehnanie. Svätý Jozef Jej vyhovel s veľkou skromnosťou a úctou a hneď nato sa plačom vrhol k Jej nohám a prosil Ju, aby ho znovu odporúčala svojmu najsvätejšiemu Synovi a vyprosila mu od Neho jeho božské odpustenie a milosť. Tak pripravení vydali sa na cestu z Nazareta do Betlehema v polovici zimy, ktorá urobila ich cestovanie plnšie útrap a ťažkostí.
Na ceste ich sprevádzalo 10 000 anjelov, ktorých sám Boh ustanovil za služobníkov vznešenej Kráľovnej. Tieto nebeské oddiely pochodovali s nimi ako ich družina v ľudských postavách, ktoré nebeská Pani videla, žiariace viac než mnoho sĺnk. Napriek tejto ochrane sa však stretli s mnohými útrapami. Cesta trvala päť dní, lebo pre tehotnosť svojej snúbenice svätý Jozef skrátil každý deň dobu cestovania. Najvyššia Kráľovná netrpela nočnou tmou na tejto ceste, lebo keď niekoľkokrát predĺžili cestovanie až do zotmenia, svätí anjeli šírili okolo seba taký jas, aký by ani slnko na poludnie za najjasnejšieho dňa nevydávalo. V takom čase aj svätý Jozef videl anjelov, ktorí potom utvorili nebeské chóry a spievali obdivuhodné hymny a chválospevy.
Hľadanie prístrešia v Betleheme
Pán spojil tieto obdivuhodné dobrodenia a útechy s ťažkosťami a nepríjemnosťami. Nával ľudí v hostincoch, spôsobený cisárskym rozkazom, bol veľmi nepríjemný pre skromnú a samotu milujúcu panenskú Matku a jej snúbenca. Pre svoju chudobu a nesmelú zdržanlivosť dostávali menej pohostinstva a pozornosti než iní. Naši svätí pútnici znovu a znovu museli vypočuť ostré výtky v hostincoch, kde odmietli pobyt ako bezvýznamným a nežiaducim ľuďom. Niekoľkokrát Panej neba a zeme pridelili akýsi kútik na chodbe a inde ani to nie, takže sa musela s manželom uchýliť na miesta ešte horšie a podľa ľudského úsudku menej slušné. Avšak na každom mieste, kde sa zdržovala, nebeskí dvorania vždy utvorili čestnú stráž okolo svojho najvyššieho Kráľa a Kráľovnej. Jej verný snúbenec, keď videl, že Pani nebies je tak dobre chránená zástupmi anjelov, odobral sa na odpočinok a mohol pokojne spať.
Pre väčšiu hanbu ľudského nevďaku sa stalo, že v týchto zimných dňoch naši pocestní prišli k zastávke za búrlivej plieskanice dažďa so snehom a museli tam prijať ako prístrešie dobytčí chliev, pretože majiteľ im nechcel poskytnúť lepšie miesto. Nerozumné zvieratá sa k nim lepšie zachovali než ľudia, ktorí im odopreli ľudský príbytok. Kráľovná tvorstva mohla prikázať vetru, mrazu i snehu, aby Ju neobťažovali, Ona však nechcela dať taký rozkaz, aby sa nezbavila utrpenia, napodobňujúc svojho najsvätejšieho Syna. Verný svätý Jozef Ju síce podľa možnosti chránil, a ešte viac sa snažili Ju chrániť svätí anjeli, najmä svätý knieža Michal.
Tak rozmanito a obdivuhodne podporovaní prišli naši pocestní piateho dňa cesty do mestečka Betlehem o štvrtej hodine popoludní, v sobotu. Keď vošli do mestečka, prešli mnoho ulíc, hľadajúc dom alebo hostinec na prenocovanie. Klopali na dvere svojich známych a bližších rodinných príbuzných, ale nikde ich neprijali, ba na mnohých miestach ich ešte s nevľúdnymi slovami a urážkami odmietli. Nanajvýš skromná Kráľovná nasledovala svojho snúbenca, hoci vedela, že srdcia a príbytky ľudí ostanú pre nich zatvorené. Keď žiadali už na viac než päťdesiatich miestach a všade ich odmietli, poznali, že by sa ďalej márne pokúšali nájsť miesto v ľudských príbytkoch. Nebeskí duchovia žasli nad týmito nevyspytateľnými tajomstvami Najvyššieho, ktoré vyjavili trpezlivosť a tichosť Jeho panenskej Matky a bezcitnú tvrdosť ľudí.
Bolo už deväť hodín večer, keď nanajvýš verný Jozef plný horkosti a srdcervúceho zármutku vrátil sa ku svojej nanajvýš múdrej Snúbenici a povedal: „Moja najmilšia Pani, srdce mi puká ľútosťou pri myšlienke, že Ti nielen nemôžem nájsť prístrešie, aké si zaslúžiš, ale nemôžem Ti ani poskytnúť nijakú ochranu proti nepriaznivému počasiu, ani žiadne miesto pre odpočinok. Spomínam si teraz, Pani moja, že vonku za mestským múrom je jaskyňa, ktorá slúži ako útulok pastierov a ich stádam. Poďme sa tam pozrieť, možno je prázdna a tam môžeme očakávať nejakú pomoc z neba.“ Najmúdrejšia Panna odpovedala: „Môj snúbenec a pán, nepripúšťaj svojmu najláskavejšiemu srdcu taký zármutok. Miesto, o ktorom sa zmieňuješ, mi úplne postačí. Zmeň svoje slzy zármutku na slzy radosti a privítajme s láskou chudobu, ktorá je neoceniteľným a vzácnym pokladom môjho najsvätejšieho Syna. Poďme s radosťou, kam nás Pán zavedie.“ Svätí anjeli sprevádzali tento svätý pár, ožarovali jasne cestu a keď prišli za mestskú bránu, zistili, že jaskyňa je opustená a neobývaná. Spoločne prichádzajú do jaskyne, kde sa o niečo neskôr narodí náš Spasiteľ.
Narodenie Ježiša Krista | Vianočný príbeh pre deti | Animované biblické príbehy pre deti, sväté rozprávky
Charakter Márie a Jozefa v svetle mystických zjavení
Mária videla a poznávala tajnosti duší rôznych osôb, s ktorými sa stretla, prenikla aj ich zmýšľanie a stav. Všetky tie rôzne pohľady do vnútra povzbudzovali Ju na konanie rôznych hrdinských čností. Pre mnohých z nich dosiahla milosť zotrvania, za iných prosila Pána s ľútostivými slzami. Často bola touto ľútosťou vysilená viac než ťažkosťami cesty, až Jej telesné sily vypovedali službu; pri takých príležitostiach svätí anjeli vzali Ju na ruky, aby si mohla odpočinúť. Chorých, zarmútených a núdznych potešila a prispela im na pomoc prímluvou u svojho najsvätejšieho Syna. Zachovávala mlčanie a vyhýbala sa množstvu ľudí, zaoberajúc sa stále s plodom svojho tehotenstva. Mária bola v každom ohľade nadmieru čistá a diela jej rúk boli ako krištáľové ozdoby. S rovnakou starostlivosťou dbala o čistotu šiat a ďalších potrieb svätého Jozefa. Pokrmy, ktoré jedla, boli veľmi obmedzené čo do pestrosti i množstva, nikdy nejedla mäso. Najčistejšia Mária prejavovala vo všetkom najvyššiu dokonalosť, bez akýchkoľvek chýb alebo nedostatkov milosti a všetky jej skutky, prirodzenej i nadprirodzenej povahy, dosahovali vrchol dokonalosti.
Jozefovo šťastie bolo jedinečné, nielen preto, že mal pri sebe vo svojom dome jemu zverenú živú a pravú Archu Nového zákona, Oltár, Obeť a Chrám, ale aj preto, že sa o všetko náležite staral a ako verný sluha, menovaný samým Pánom pre jeho rodinu, v pravý čas ako najvernejší opatrovník zabezpečoval všetky jej potreby. Nech ho všetky pokolenia a všetci ľudia uznávajú, dobrorečia mu a velebia jeho zásluhy, pretože Najvyšší si nikoho iného neobľúbil v rovnakej miere ako jeho.
Skromný, ale požehnaný domček svätého Jozefa v Nazarete mal tri izbice, ktoré zaberali skoro celú jeho plochu a vytvárali výhradný obytný priestor týchto dvoch snúbencov, ktorí nemali žiadneho sluhu ani slúžku. Obaja svätí manželia žili vo svojom dome sami, aby mohli náležite pred svedkami ukrývať divy, ku ktorým u nich dochádzalo a ktoré sa nemali dostať na verejnosť. Svätý Jozef nikdy nevidel svoju snúbenicu spať ani z vlastnej skúsenosti nevedel, či niekedy vôbec spala. Jej miestom odpočinku bolo jednoduché lôžko, ktoré zhotovil svätý Jozef. Jej spodné ošatenie tvorila akási tunika, zhotovená z bavlny, ktorú nikdy nemenila a ktorá sa nikdy nezodrala, nezostarla ani sa neznečistila. Nikdy ju žiadny človek nevidel a ani svätý Jozef nevedel, že takýto odev nosí, pretože on na nej nevidel nikdy nič iného než jej vrchné šaty, ktoré mohol vidieť každý iný človek.