Vianoce už stáročia patria k najkrajším sviatkom v roku. Tradície ich oslavy sa za posledných 100 rokov výrazne zmenili. Tento článok, inšpirovaný dobovou tlačou a výskumom etnologičky Kataríny Nádaskej, približuje, ktoré zvyky ešte pred storočím pretrvávali a aké boli rozdiely medzi mestskými a vidieckymi Vianocami v Československu.
Úvod do Vianoc spred storočia
So vznikom Československa v roku 1918 a nastupujúcou industrializáciou sa miešali aj zvyky. Mešťania začali tráviť sviatky inak ako vidiečania, ktorí sa dlhšie držali pôvodných tradícií. Vianoce rovnako ako i za čias monarchie boli veľmi obľúbené. Etnologička Katarína Nádaská podotýka, že k Vianociam sa viaže najviac pekných národných obyčajov.
Slováci vynikali v pôvodnosti krojovej, premeňujúcej jeho podobu, farbu a spôsob nosenia od dediny k dedine, rovnako sa odlišovali od seba aj ich vianočné zvyky. Hoci sa u všetkých ozýva jednotný, základný prvok, z obyčajov najmilších kresťanských sviatkov vianočných sa na povrch často tíska ešte kvet pohanský. Veľmi pekné a svojské zvyky si zachoval ľud východoslovenských dedín z bývalých žúp - spišskej, šarišskej, abauj-turňanskej a zemplínskej.
Slovom Vianoce označujeme nielen samotný Štedrý deň, ktorý je vždy 24. decembra, ale aj celé obdobie sviatkov a dní, ktoré sa k Štedrému dňu viažu. Na rozdiel od Veľkej noci nejde o pohyblivý sviatok. Najdôležitejšie trojdennie je iba vyvrcholením príprav, ktoré sa začínajú dňom sv. Martina (11. november) a končia sa na Troch kráľov (6. január).
Spoločenské pomery v Československu v roku 1924
Rok 1924 bol pre mnohých obdobím, keď sa spoločnosť pomaly spamätávala z prvej svetovej vojny. Československo bolo v tom čase už niekoľko rokov stabilnou parlamentnou demokraciou s prezidentom, parlamentom a najvyšším súdom. Na Slovensku sa začínal rozvoj, a hoci chudoba bola stále prítomná, ľudia pociťovali zlepšenie životných podmienok.
Slovenské ženy patrili medzi prvé v Európe, ktoré získali volebné právo a mali možnosť študovať na novozaloženej Univerzite Komenského. Na Slovensku sa rozvíjala infraštruktúra - budovali sa nové cesty a železnice, priemysel postupne dobiehal české regióny. V kultúre dominovalo Slovenské národné divadlo, kde sa hrali predstavenia v slovenčine, češtine, maďarčine a nemčine, čo odrážalo jazykovú rôznorodosť krajiny.
Štedrý deň: Od príprav po večeru
Predvianočné prípravy a zvyky
V dávnych dobách boli Vianoce spojené s množstvom zvykov a povier, ktoré mali symbolický význam a odrážali spôsob života ľudí. V domácnostiach sa už niekoľko týždňov pred Vianocami dôkladne pripravovali nielen upratovaním, umývaním jedálenských súprav a leštením striebra, ale aj vyberaním receptov, kontrolovaním objednávaním a doplňovaním zásob múky, vajec, cukru, maku, orechov, čokolády, sušeného ovocia, lekvárov, ako aj rýb a mäsa. Zásoby na vianočné sviatky boli viac ako dostatočné.
Jedným z dôležitých úkonov bolo upratovanie, kedy matky s dcérami prali v korytách posteľnú a osobnú bielizeň, vyvarili ju, vyplákali v mrazivo studenej vode potoka, vysušili a uložili. Steny izby boli vybielené vápnom, hlinená podlaha vymazaná, drevená dlážka vydrhnutá lúhom a okienka umyté. Nič neviselo na klinci, lebo ten, komu šatstvo patrilo, by do roka zomrel. Na periny a vankúše navliekli čisté obliečky, na vymazanú hlinenú podlahu dali čečinu, ktorú pred Štedrým večerom vyložili na podstenie.
Na Štedrý deň, najvýznamnejší deň celých sviatkov, sa ľudia postili. V poludnie jedli iba pečené zemiaky a surovú kapustu. Gazdiná prataním izby a pečením opekancov, oplátok a bobáľok vytvárala atmosféru. Pri upratovaní, ak slobodné dievča smetie vynieslo na dvor, pozorovalo, z ktorej strany pes breše, lebo ztadiaľ mal prísť jej pytač. V Kokšove na Štedrý deň nikto nič nemohol požičať z domu, aby sused, ktorý by si požičal, neodobral kravám mlieka. Všeobecne platilo, že sa z domu nesmie nič požičiavať - či už potraviny, alebo predmety, aby sa tieto veci nevrátili „počarované“.
Skoro ráno na Štedrý deň bolo zvykom, že muži prišli do domu zaželať požehnané sviatky, čo bolo považované za dobré znamenie. Naopak, nebolo žiadúce, aby sa prvými návštevníkmi v ten deň stali ženy, pretože to prinášalo smolu. Smetie sa niekedy odnieslo k dverám suseda, verilo sa, že sa tým rodina zbaví bĺch na celý rok.
K dávnym rituálom patrilo hádzanie orecha, jablka, oplátky, kúska chleba či cesnaku do studne, aby si na nasledujúci rok zabezpečili dosť zdravej vody. Muži išli zrána po čerstvú vodu a doniesli ju do domu s vinšom: "Pán Boh daj dobrý deň, prv voda než oheň." Doma do vody vložili orechy, jabĺčka, alebo peniažky. Vzápätí sa v nej všetci umyli, aby boli zdraví a bohatí.
Príprava na štedrovečerný stôl
Keď bola rodina hotová s prataním a pečením, chystali sa k večeri. Pod strom priniesli malú viazanku sena, okolo stola rozložili na zem župu slamy a do kúta postavili snop ovsa. V Barci slamu nosili chlapci, ktorí pritom vinšovali gazdovi, gazdinej a deťom a pripomínali, že sa Ježiško narodil v chlieve na slame. Tieto symboly mali zabezpečiť dobrú úrodu v nasledujúcom roku. Na východnom Slovensku bol ešte v roku 1924 zachovaný zvyk, že rodina po štedrej večeri spala na zemi na slame. Tento zvyk mal pripomínať, že Ježiš Kristus sa narodil v maštali na slame.
Stôl sa zakryl čistým obrusom a do prostriedku sa vysypalo troška obilia a na obilie sa položila jedna oblátka. Na vidieku sa stôl prikryl čistým, novým obrusom, pod ktorý sa kládlo obilie na znak hojnosti. Niekde pod obrus dali trochu obilia, strukovín a maku, aby bola na budúci rok bohatá úroda, niekde i drobné mince, aby sa ich hodnota rozrastala. Gazda obmotal nohy stola reťazou a niekedy ju ešte uzamkol železnou zámkou, aby bola rodina svorná, pevná a držala pohromade. Pod stôl dal železný predmet, symbolizujúci zdravie, niekde i džbán s vodou. Niekde prestreli biele plachty, ktoré potom gazdovia použili na jar pri siatí obilia.
Vianočné vinše a koledy
Každý, kto v priebehu dňa prišiel do domu, prial všetkého dobrého: "Vinčujem, vinčujem na toté sväté Hody, že by sme mohli tote prežic a druhé dožic pri ščascu, pri zdraviu, pri božom požehnaniu, že by vás pán Boh požehnal." V Barci pri Košiciach sa prialo takto: "Vinčujem, vinčujem, na peci koláče čujem."
Po večeri často prichádzali koledníci, ktorí spievali vianočné piesne pod oknami domov. V Košickej Novej Vsi "Po večeri chodia chlapci a cigáni pod obloky, hrajú a spievajú piesne o narodení Kristovom a prajú gazdom všetkého dobrého." Tento zvyk na vidieku pretrval až do druhej svetovej vojny.
Štedrá večera: Jedlá a symbolika
Tradičné vidiecke jedlá
Na obilie, na ktorom je oblátka, sa stavala misa s jedlami. Na stole nechýbali oplátky - tie si už gazdiná pripravovala sama a každý si z nich odlomil kúsok pred jedlom, aby celá rodina lámal oblátky a želala si šťastný a dlhý život. Na vidieku sa Štedrá večera niesla v duchu tradičných zvykov a symboliky.
Jedlá na vidieku zahŕňali rôzne druhy polievok: kapustovú, hubovú, mliečnu alebo fazuľovú. Z hlavného jedla sa podávali bobáľky (opekance) s makom, ryža, varená alebo pečená ryba, a kaše - kukuričná, krupicová či ryžová. Na východnom Slovensku boli súčasťou večere aj pirohy - buď sladké s lekvárom, alebo slané so zemiakmi. V katolíckych rodinách bol prísny pôst, mäsité jedlá mohli jesť až na prvý sviatok vianočný. Gazdiné pripravili pečenú bravčovinu, hydinu, klobásky, jaternice, či huspeninu. Evanjelické rodiny to mali benevolentnejšie, hodovali už na štedrý večer, väčšinou si pochutili na kapustnici s mäsom a zabíjačkových špecialitách.
Vianočné koláče a pochúťky
Na vidieku sa piekli kysnuté koláče - makovníky, tvarohovníky a orechovníky, ktoré mali vydržať celé sviatky. Tieto pletené kysnuté koláče mali zabezpečiť súdržnosť rodiny. Medovníky sa pripravovali už na začiatku adventu a slúžili nielen ako pochúťka, ale aj ako ozdoba na stromček. Typickou pochúťkou bolo sušené ovocie - slivky, jablká a hrušky, ktoré si ľudia pripravovali vo veľkom množstve. Deti si ich obľúbili ako jednoduchú a zdravú náhradu sladkostí.
Meštiansky vianočný stôl a sladkosti
V mestách sa začali objavovať modernizované zvyky. Pod obrus sa namiesto obilia kládli šupiny z kapra alebo peniaze, ktoré si ľudia uchovávali v peňaženkách pre finančnú hojnosť. Pečenie koláčov bolo rozmanitejšie - objavovali sa vianočky, bábovky a prvé druhy drobného pečiva, ako grilážky, kokosové pusinky či medvedie labky. V polovici 19. storočia začali v zámožných meštianskych domácnostiach piecť najprv vianočné perníčky, po nich robili kandizovanú pomarančovú a citrónovú kôru, tzv. oranžáty a citronáty. Ak ich poliali horkou čokoládou, mali vianočné cukríky. Do sladkých pochúťok dávali veľa cukru, čokolády, šľahačkovej smotany, masla, vajec, rumu, fíg. Recepty si gazdiné opatrovali vo svojich ručne písaných zošitoch.
Vianočné zvyky a povery
Rituály pre budúcnosť
- Keď na Štedrý deň večer jedli bobáľky, dievčina priskúšila k mládencovi a vzala mu prvú bobáľku, ktorú položila na stredný oblok. Potom počúvala, z ktorej strany pes breše - odtiaľ mal prísť pre ňu pytač.
- V Barci ku bobáľkam priložili sviečku a po večeri trikrát zapálili a trikrát zhasili.
- V Nižných Slovinkách sa prestrel stôl a na obrus položili veľký chlieb, aby mali cez celý rok čo jesť.
- V Košiciach dievča, ktoré bolo na vydaj, šlo na Štedrý deň o polnoci do kuchyne, nabralo si maku a s tým šlo von na cestu. Tam rozsypala mak, ale tak, aby ju nik nevidel.
- K ďalšiemu rozšírenému zvyku patrilo, že o 12. hodine na Štedrý deň sa dievky pozbierali a šli na jarok. Tam si každá z vody do hrsti nabrala drobných kamienkov. V izbe si kamienky sčítala.
- Pri Bardejove varili dievčatá na Štedrý deň pirohy. Do každej pirohy položili papierik s menom mládenca.
- Kedysi ľudia z Kokšova chodievali do svojho kostola, ktorý bol v susednej dedine "Košickom Mincente" po kolenách. Dnes už to nerobí nikto.
- V Nováčanoch pri Košiciach, keď sa ľudia vrátili z kostola, prvá robota bola dať statkom jesť. Potom kartali a na slame sa váľali.
- Cez sviatky bola zakázaná každá práca, ženy nesmeli priasť, vyšívať, šiť, muži rúbať drevo. Dobytok museli vopred opatriť a cez sviatky dostal len vodu a poživeň. Domáci odniesli prebytočné náradie do komory a na povalu. Mládenci nachystali drevo na kúrenie na celé sviatky a na vianočné pečenie.
Pôvod Vianoc | História
Povianočné tradície
Na druhý alebo tretí deň po Vianociach vymetalo dievča izbu. Slamu a seno pozbierala a dala statkom. Smetie vysypala na smetisko a pozorovala, z ktorej strany vták na smetisko priletí. Z tej strany ju mal prísť vziať mládenec za ženu. Toho dňa chodili jasličkári s veselým Kubom, ktorý všelijaké fígle vystrájal a žartmi a spevmi zabával poslucháčov.
Vianočná propaganda a symboly
Propaganda v mladom štáte
V roku 1924 ešte nebola vianočná propaganda výrazným prvkom sviatočných osláv. Československo bolo mladým unitárnym štátom a vianočné sviatky sa často využívali na zdôraznenie významu vzniku republiky. V mestách sa organizovali „Vianočné stromy republiky“, čo boli veľké verejné vianočné stromčeky symbolizujúce jednotu a nový začiatok pre obyvateľov Československa. V Bratislave bol tento strom postavený pred Národným divadlom a bol ozdobený elektrickými svetlami, čo bolo novinkou spojenou s elektrifikáciou Slovenska. Stromy boli osvetlené aj v ďalších väčších mestách, ako Košice a Žilina. Elektrifikácia postupne prenikala aj na vidiek, hoci oveľa pomalšie.
Na vidieku sa tento politický rozmer prejavoval len mierne, najmä prostredníctvom článkov v tlači, ktoré oslavovali výhody republiky. Tieto texty mali často jemne propagandistický tón a zdôrazňovali, že ľudia žijú lepšie ako počas Rakúsko-Uhorska. Tvrdá systémová propaganda, akú poznáme z neskorších období, prišla až v 30. rokoch, keď nacistické Nemecko a Sovietsky zväz využívali sviatky na šírenie ideológií. Na Slovensku sa takéto vplyvy objavili až neskôr. Vianoce roku 1924 tak predstavovali predovšetkým oslavu pokoja a jednoty v novovzniknutom štáte s dôrazom na národné hodnoty a nový začiatok pre obyvateľov Československa.
Betlehem vs. vianočný stromček
Vianoce mali v roku 1924 hlbší duchovný charakter, keďže ich podstata spočívala najmä v oslave narodenia Ježiša Krista. Betlehem bol symbolom Vianoc, nie vianočný stromček, ktorý sa v tom čase ešte len dostával do popredia. Každá rodina mala svoj vlastný Betlehem, ktorý si vážila a často si ho generácie odovzdávali. Betlehemy boli rôzne - drevené, voskové či papierové a ich výroba i starostlivosť o ne patrili k významným tradíciám.
Vianočný stromček ako novinka sa začal v domácnostiach objavovať až v medzivojnovom období 20. storočia. Ihličnan zavesili na hradu v rohu izby nad stôl. Dievčatá ho ozdobili jabĺčkami, slamenými ozdobami, vlašskými orechmi, sušenými slivkami, retiazkami zo šípok, z jarabiny, časom z nastrihaných farebných papierikov. Deti si v tom čase nepriali darčeky pod stromčekom, ale stromček samotný. Stromček sa považoval za darček a jeho zdobenie bolo jednoduché, často pozostávalo zo slamených ozdôb. Už koncom 19. storočia objednávali zámožní košickí mešťania darčeky z katalógov obchodných domov vo Viedni. Deti sa odjakživa tešili hračkám, často dostávali aj knižky, ktoré sú dodnes obľúbeným darčekom.
Rozdiely medzi Vianocami kedysi a dnes
Východoslovenské múzeum v Košiciach otvorilo vianočnú výstavu "Vianoce dvoch svetov", ktorá približuje dva obrazy z minulosti - dva obrazy slávenia Vianoc - tradičného vidieckeho a meštianskeho. Rok 1924 bol v Československu obdobím, keď sa mladý štát snažil upevniť svoje základy a zlepšiť životné podmienky svojich obyvateľov. Slovenské mestá začali pociťovať výhody modernizácie, no na vidieku boli tradície a zvyky stále hlboko zakorenené v každodennom živote. Vianočné sviatky vtedy mali iný charakter - boli menej komerčné, no o to viac prepojené so zvykmi, poverami a symbolikou.
Dnešné Vianoce sú často spojené so stresom, najmä pre ženy, ktoré popri práci zabezpečujú, aby bolo všetko dokonale pripravené - upratané, navarené a darčeky nakúpené. Tento tlak môže zatieniť pokoj a pohodu, ktoré by mali byť základom Vianoc. Zdobenie domácností sa od roku 1924 výrazne zmenilo. Zatiaľ čo v tom čase bol novinkou strom republiky s prvými elektrickými žiarovkami, dnes sú Vianoce charakteristické prezdobenými stromčekmi, svetelnými dekoráciami, blikajúcimi reťazami a osvetlenými domami, čo je fenomén posledných desaťročí.
Aj keď sa mnohé zvyky a tradície zmenili, podstata Vianoc zostáva. Ide o sviatky zimného slnovratu, zamerané na vítanie znovu sa prebúdzajúceho slnka. Až neskôr prevládla kresťanská tradícia narodenia Ježiša Krista - syna Božieho. Preto sa vo vianočnom období snúbili pozostatky predkresťanského slnečného kultu s oslavami narodenia Božieho syna. V 4. storočí sa dátum slávenia narodenia Ježiša Krista ustálil na 25. decembra a kresťanstvo postupne nahradilo pohanské sviatky a zvyky kresťanskými. Napriek všetkým zmenám je posolstvo Vianoc, spájajúce rodinu a oslavujúce nový začiatok, stále rovnako silné.