Milí bratia a sestry!
Vstupujeme do obdobia, ktoré nás bezprostredne blížia k Vianočným sviatkom, kedy slávime narodenie Ježiša Krista. Za posledných niekoľko týždňov či mesiacov sme si prešli kadečím. Zažili sme nádeje, ale aj zúfalstvá, istotu i neistoty. Každý sa rozhodol kráčať podľa svojich ciest, niekto sa sťažoval viac, niekto menej. V tomto čase nás Vianoce opäť pozývajú k hlbšiemu zamysleniu.
Pravý zmysel Vianoc: Medzi tradíciou a komerciou
Vianoce je možno prežívať rôznym spôsobom. Ľudia, ktorí cítia, že Vianoce sú súčasťou ich tradičnej kultúry, ale nevnímajú ich v náboženskom rozmere, to majú v podstate dosť ťažké. Na Západe a vo všetkých sférach, kde sa presadil výlučne komerčný duch Vianoc, panuje Santa Klaus či Dedo Mráz, ktorý sa z reklamnej postavičky propagujúcej Coca-Colu, stal úspešnou novou fikciou napĺňajúcou obchody a presúvajúcou peniaze z peňaženiek nakupujúcich do bankových kont nadnárodných koncernov.
Našťastie, na našom Slovensku, po neblahej 40-ročnej skúsenosti so sovietskym Dedom Mrázom, ktorý prichádzal pod Novoročnú jedličku z ďalekej Sibíri, sa akosi podvedome veľmi nehrnieme do vytvárania nových fikcií zaváňajúcich reálnym socializmom v jeho ešte reálnejšom kapitalistickom prevedení.
Vianoce ale ostávajú Vianocami a súčasne výzvou pre každého, aby si k nim našiel svoj vzťah. Pre mnohých to nie je jednoduché, najmä u ľudí, u ktorých fenomén osobne prežívanej kresťanskej viery netvorí centrálny pilier ich duchovného života. Väčšina z nich teda spája Vianoce s romantikou skutočnej, alebo aspoň dobre predstieranej rodinnej pohody. Pre iného sú zavŕšením zhonu predchádzajúcich dní a počas nich si plánuje v prvom rade odpočinúť. Iný sa teší na prázdniny a na lyžovanie, pre niekoho je to zasa nuda, lebo všetci musia sedieť doma a zdanlivo sa nič nedeje. Ďalší sa tešia na darčeky a dúfajú, že dostanú niečo, čo si naozaj prajú, a nie len to, čo je pre nich - podľa názoru ich blízkych - užitočné.
Pre veľkú časť ľudí na Slovensku - aj pre tých, ktorí nie sú pravidelnými, celoročnými návštevníkmi chrámov - sa však predsa len atmosféra Vianoc spája aj s účasťou na polnočnej omši či aspoň so zaspievaním nejakej koledy. To už je ten lepší prípad - keď sa Vianociam prisudzuje istý duchovný rozmer a chápu sa v prvom rade ako náboženský sviatok.
Historická udalosť a jej duchovná hĺbka
Vianoce sú tu so svojím tajomným čarom, s tichou radosťou, so štedrou večerou i mnohými darmi, s atmosférou, ktorá dýcha sviežou smrečinou, šíri v ľuďoch nezvyklú dobrotu a oživuje túžbu po vnútornom pokoji. Naraz sa cítime viac ľuďmi, odkrývame krásu rodiny a priateľstva, zažívame sviatočnú pohodu. Čo však v nás spôsobuje to jemné chvenie srdca a akési posvätné vzrušenie? Sú to len darčeky, sladkosti, jedlá, spomienky? Aká je príčina, ktorá je za radostnou náladou; aká skutočnosť sa skrýva za dojmami, ako si môžeme pre každodenný život z vianočných sviatkov zachovať to, čo je milé, krásne, hrejivé, ľudské?
Tajomné kúzlo Vianoc nie je rozprávka, vybásnený mýtus, pekný sen. Vianoce, to je o udalosti, o dieťati, o zážitku pastierov pri známom mestečku Betleheme, o svetle za tmavej noci. To je o skutočnej príhode, ktorá sa stala pred dvetisíc rokmi, ale siaha až k nám a týka sa nás osobne. Stačí si prečítať svedectvo jedného historika, pôvodným povolaním lekára, evanjelistu Lukáša, ktorý sa priznáva, že opisuje udalosti „po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom“ (Lk 1,3). Jeho rozprávanie je presné, s udaním času, miesta a hlavných účastníkov opísanej udalosti.
Stalo sa to za rímskeho cisára Augusta, ktorý predpísal súpis ľudu po celej rímskej ríši. Jeden mladý pár, Jozef a Mária, prišli z Nazaretu do Betlehema, aby si splnili občiansku povinnosť. Ale nenašli už miesto v hostinci a tak sa utiahli do maštaľky pre zvieratá. Tam Mária porodila svojho syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ. Na prvý pohľad jednoduchá udalosť. Ale zvláštne zjavy sprevádzajú toto narodenie.
Bezprostredne ich zažijú pastieri, ktorí v noci strážia neďaleko svoje stádo. Naraz ich osvieti svetlo z neba. Nebeský posol im oznámi veľkú novinu: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ Nebeskí poslovia pritom ohlasujú: “Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,10-13).
Toto dieťa je stredobodom pozornosti: je príčinou veľkej radosti pre všetkých ľudí, teda aj pre nás; je naším Spasiteľom, osloboditeľom, záchrancom, vykupiteľom, Pánom, ktorého oslavujú nebeskí poslovia a sprevádzajú jeho príchod na svet svetlom zhora. Jeho narodenie je dôležité pre všetkých ľudí, všetkým prináša svetlo a radosť. Toto dieťatko je aj pre nás znamením. Lebo v tom dieťatku sa „Boh stal človekom“, Božie „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). V ňom Boh vstúpil do našej ľudskej histórie. V tú noc večnosť vstúpila do časnosti a čas vstupuje do večnosti. Ako zdôraznil pápež Benedikt XVI. v homílii na polnočnú omšu: „V betlehemskej maštaľke sa stretáva nebo so zemou. Nebo zostúpilo na zem. Preto odtiaľ vychádza svetlo pre všetky časy, preto sa tam rodí svetlo, preto ztade zaznieva spev.“
Pôvod Vianoc | História
Tajomstvo Vtelenia a Božia láska
Sú to dni, keď si pripomíname najdôležitejšiu pravdu dejín ľudstva i našich osobných dejín: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ a ešte priamejšie a jednoznačnejšie „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16). Kto by sa netešil z toho, že je milovaný?!
Tajomné čaro Vianoc je práve tu: je to tajomstvo malého dieťatka, ktoré sa volá Ježiš, čiže v preklade Spasiteľ. Toto chudobné pachoľa je Boží dar pre nás a dôkaz, že Boh je Láska. „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život... A my sme spoznali lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4,8.16).
Stojac pred jasličkami, môžeme spolu s deťmi - teda s tými malými princmi, ktorí sú ešte schopní vidieť predovšetkým srdcom - vnímať narodenie Božského dieťaťa ako čosi nesmierne dôležité a krásne, čo dáva dôstojnosť a zmysel nášmu životu - s jeho radosťami i bolesťami, s jeho zrodom i smrťou. Krásne to vystihol svätý Augustín slovami: „Preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom. Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a Kristus ťa osvieti.“ Ešte raz hovorím: Kvôli tebe sa Boh stal človekom. Bol by si býval naveky mŕtvy, keby sa on nebol narodil v čase. Nikdy by si sa nebol oslobodil od slabostí hriešneho tela, keby si on nebol vzal telo podobné hriešnemu. Postihlo by ťa večné nešťastie, keby sa on nebol podujal na toto milosrdenstvo. Nikdy by si nebol získal nový život, keby on nebol prijal tvoju smrť. Bol by si padol, keby ti on nebol prišiel na pomoc. Bol by si zahynul, keby nebol on prišiel. Keď Ježiš vyhlásil, že prišiel preto, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti, nerozlišoval medzi životom a duchovným životom. Išlo mu o život „v hojnosti“, v bohatom naplnení všetkým, čo robí život životom.
Paradox Vianoc a dôstojnosť kresťana
Vianoce sú sviatky plné paradoxov. Kontemplujeme malé, bezbranné dieťa, aby sme si uvedomili Božiu veľkosť a moc. Prichádzame k jasličkám a môžeme pred nimi stáť s tou pokorou, ktorá človeka napĺňa práve vtedy, keď si uvedomuje svoju veľkosť a obrovskú zodpovednosť, ktorá z nej pramení. Iný veľký cirkevný otec, svätý Lev Veľký, to zdôraznil vo svojej vianočnej kázni: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti, preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva.“
Nekonečný, všemohúci Boží Syn sa v betlehemskom dieťatku akoby vzdal svojej rovnosti s Bohom, ukryl svoj božský majestát a vzal si prirodzenosť človeka, stal sa podobným ľuďom - ako sa vyjadruje svätý Pavol (porov. Flp 2,6-7). Stal sa maličkým, aby sa priblížil aj najmenším; stal sa chudobným a bezmocným, aby pritiahol k sebe aj najchudobnejších, aj bezmocných. V ňom sa „všetkým ľuďom“, ako to oznámil anjel, teda aj nám, našej generácii, „prejavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa a jeho láska k ľuďom“ (Tit 3,4). Boh sa nám naraz ukázal taký blízky, milosrdný, láskavý, dobrotivý - dalo by sa povedať: natoľko „ľudský“. Náš Boh je láska a dobrota, akú vyžaruje nevinná tvár a milota dieťatka.
Východní kresťania sa v tieto dni zdravia slovami „Christos raždajetsja - Slavite jeho! Kristus sa rodí - Oslavujte Ho!“ Tento pozdrav je ozvenou vianočnej kázne konštantinopolského patriarchu svätého Gregora Naziánskeho z roku 379: „Kristus sa rodí, oslavujete ho! Kristus prichádza z nebies, vyjdite mu v ústrety! Kristus prichádza na zem, zvelebujte ho!“
Vianoce ako aktuálna prítomnosť Krista
Pápež Benedikt XVI. zdôraznil, že sa máme snažiť, aby vianočné pozdravy ako „Veselé Vianoce! Šťastné a veselé sviatky!“ nestratili svoj duchovný význam. Vianoce by nemali byť len sviatkami vonkajšieho aspektu, ale mali by sa dotknúť hĺbky ľudského srdca. Všetky vonkajšie znaky Vianoc sú pekné a dôležité, ak nás neodvádzajú od skutočného posvätného a kresťanského zmyslu, aby naša radosť nebola len povrchnou, ale opravdivou a hlbokou.
Vo Vianočnej liturgii nás Cirkev uvádza do veľkého tajomstva Vtelenia. Vianoce nie sú len výročím narodenia Ježiša, hoci aj to si pripomíname. Dôležitejšie je sláviť Tajomstvo, ktoré sa dotklo a neustále sa dotýka celej ľudskej histórie: Sám Boh prišiel, aby prebýval medzi nami (porov. Jn 1,14) - stal sa skutočne jedným z nás. Je to tajomstvo, ktoré sa vzťahuje na našu vieru aj na našu existenciu, a ktoré konkrétne prežívame v liturgických sláveniach, predovšetkým vo svätej omši.
Možno sa niekto pýta: Je možné, aby som túto udalosť prežil dnes, tak časovo vzdialený od okamihu, keď sa stala? Ako môžem mať účasť na narodení Božieho Syna, ktoré sa uskutočnilo pred vyše dvetisíc rokmi? Pri polnočnej svätej omši budeme opakovať antifónu responzóriového žalmu: „Dnes sa nám narodil Spasiteľ.“ Tento časový prívlastok - „dnes“ - sa viackrát vyskytuje vo všetkých vianočných sláveniach: vzťahuje sa na udalosť Ježišovho narodenia a na spásu, ktorú Vtelenie Božieho Syna prinieslo. V liturgii táto udalosť prekračuje ohraničenia času a priestoru: stáva sa aktuálnou, súčasnou; jej pôsobenie zostáva, aj keď pribúdajú dni, roky, stáročia. Keď liturgia hovorí, že Ježiš sa rodí „dnes“, nepoužíva len nejakú frázu, ale zdôrazňuje, že jeho Narodenie sa dotýka celých dejín. Aj dnes pre nás zostáva skutočnosťou, ku ktorej nás privádza liturgia.
Nás veriacich Vianočné slávenie utvrdzuje v istote, že Boh je medzi nami skutočne - svojím Telom - prítomný; nie je nám vzdialený: aj keď je s Otcom, zostáva nám nablízku. Boh sa v Betlehemskom dieťati skutočne priblížil človeku; on sám sa stal človekom, a my sa s ním môžeme stretnúť aj dnes: je to deň, ktorý nikdy nekončí.
Spása ľudstva sa uskutočnila v konkrétnom a presne definovateľnom okamihu našej histórie: v udalosti Ježiša z Nazaretu. No Ježiš je Božím Synom, je to Sám Boh, ktorý nielenže prehovoril k človeku, dal mu zázračné znamenia a viedol ho počas dejín, ale sa aj stal človekom a človekom zostáva. Večnosť vstúpila do ohraničenia priestoru a času, aby nám „dnes“ umožnila stretnutie s Ním.
Vianočné liturgické texty nám pomáhajú pochopiť, že udalosti spásy uskutočnené prostredníctvom Krista sú stále aktuálne a týkajú sa každého človeka. Keď počúvame alebo vyslovujeme počas liturgických slávení toto „dnes sa nám narodil Spasiteľ“, nemáme na mysli len naučenú frázu, ale naozaj to, že Boh nám ponúka dnes, teraz, každému z nás - možnosť spoznať ho a prijať - tak ako to urobili betlehemskí pastieri - aby sa narodil aj v našom živote; aby ho obnovil, prežiaril a premenil svojou milosťou a svojou prítomnosťou.
Vianoce nám teda nielenže pripomínajú Ježišovo narodenie z Panny Márie, ale sú aj udalosťou, ktorej účinok sa vzťahuje na každého z nás. Pápež Lev Veľký, v snahe vysvetliť hlboký zmysel Vianočných sviatkov, povzbudzoval veriacich týmito slovami: „Tešme sa v Pánovi, moji drahí, a otvorme svoje srdcia pre čistú radosť, pretože vyklíčil deň, ktorý nám prináša novú spásu, zavŕšenie dávnej prípravy, večnú radosť. A naozaj, v každoročnom cykle sa nám obnovuje najväčšie tajomstvo našej spásy, ktoré bolo prisľúbené na začiatku časov, zavŕšené bude na ich konci a potrvá na večné veky.”
Ten istý Lev Veľký v ďalšej zo svojich Vianočných kázní hovorí: „Dnes sa pôvodca sveta narodil z lona panny: ten, čo urobil všetky veci, stal sa dieťaťom ženy, ktorú on sám stvoril. Dnes sa Božie Slovo zjavilo v tele a to, čo doteraz pre ľudské oko zostávalo skryté, stalo jasným a očividným. Dnes pastieri pochopili z anjelových slov, že sa Narodil Spasiteľ - prišiel na svet v našej podobe - s telom i dušou.“
Žiť Vianoce: Spojenie s Kristom a Eucharistia
Najmä cez Vianoce by sme mali všetci pouvažovať o tom, ako dôverne a ako hlboko sme spojení s Kristom Pánom my kresťania dvadsiateho prvého storočia - a konkrétne ja sám. Ježiš zázračne prišiel na tento svet počatý mocou Ducha Svätého a narodený z Panny Márie. On urobil prvé potrebné kroky smerom k nám ľuďom a my teraz, vďaka jeho veľkodušnosti, máme veľkú príležitosť vykročiť k nemu.
Veľký cirkevný učiteľ, svätý Augustín, zdôrazňoval, že ak človek chce žiť s Kristom, teda v Kristovom duchu, nevyhnutne musí žiť v Kristovom tele. Žiť v Kristovom tele podľa Nového zákona znamená žiť v Kristovej cirkvi a pravidelne prijímať Eucharistiu. Najkrajšie a najdokonalejšie spojenie s Kristom Pánom tu na zemi totiž existuje vo svätom prijímaní. Potrebnosť Eucharistie pre vzťah k Pánu Bohu, pre celý náš duchovný život, stojí na prvom mieste v celej sviatostnej ekonómii spásy - tak to naplánovala Božia múdrosť. Preto objavujme nanovo túto Najsvätejšiu sviatosť s radosťou a dôverou. Pravdaže, na hodné sväté prijímanie sa musíme zakaždým náležite pripraviť. Jasne to prikázal aj apoštol Pavol, keď Korinťanom napísal: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha.“
Pritom s nepredstieraným súcitom viem, že aj medzi vami, drahí veriaci, sú takí, ktorí z dočasných a zatiaľ neprekonateľných príčin nemôžu pristúpiť k svätej spovedi a následne k prijímaniu. Aj takíto veriaci sú však Bohom milovaní a veľmi im odporúčam, aby sa naučili a často praktizovali tzv. duchovné sväté prijímanie. Je to starý a osvedčený súkromný úkon nábožnosti, ktorého oficiálne korene siahajú do roku 1000. Duchovné sväté prijímanie je vrúcna túžba - vyjadrená najmä modlitbou a pôstom - ktorou sa Oltárna sviatosť neprijíma skutočne, ale len v duchu. Duchovné sväté prijímanie nie je sviatosť.
Vianoce a Veľkonočné tajomstvo
Betlehemskú udalosť by sme mali vnímať vo svetle Veľkonočného Tajomstva. Jedno i druhé je totiž súčasťou jediného vykupiteľského diela Kristovho. Vtelenie a narodenie Ježiša nás pozývajú, aby sme svoj pohľad zamerali na jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Vianoce i Veľká noc sú sviatkami Vykúpenia. Veľká noc oslavuje Vykúpenie ako víťazstvo nad hriechom a smrťou: označuje záverečný moment, keď už sláva Bohočloveka žiari ako svetlo vo dne. Vianoce Vykúpenie slávia ako vstup Boha do dejín, okamih, keď sa stal človekom, aby človeka priviedol späť k Bohu: označujú takpovediac začiatočný moment, ktorý dáva tušiť prvý záblesk svitania. Avšak presne tak, ako svitanie predchádza denný svit a dáva nám tušiť jeho príchod, aj Vianoce ohlasujú kríž a slávu Vzkriesenia.
Cirkevní otcovia vždy čítali narodenie Krista vo svetle celého diela spásy, ktoré má svoje zavŕšenie vo Veľkonočnom Tajomstve. Vtelenie Božieho Syna sa u nich nejaví len ako začiatok a podmienka celej spásy, ale aj ako samotná prítomnosť Tajomstva našej spásy: Boh sa stáva človekom, rodí sa ako ľudské dieťa, berie na seba naše telo, aby porazil smrť a hriech. Dobre to ilustrujú dva texty od svätého Bazila. Svätý Bazil hovoril svojim veriacim: „Boh na seba berie telo práve preto, aby zničil smrť, ktorá sa v ňom ukrývala. Tak ako protidávky jedu po prehltnutí rušia smrtonosný efekt a ako sa temnoty domu rozplývajú vo svetle slnka, aj smrť, ktorá panovala nad ľudskou prirodzenosťou, je zničená Božou prítomnosťou. A tak, ako ľad zostane neroztopený vo vode, kým trvá noc a vládnu temnoty, ale hneď sa roztopí pod vplyvom slnečného tepla, aj smrť, ktorá vládla až do príchodu Krista, v okamihu, keď sa zjavila milosť Boha Spasiteľa a vyšlo slnko spravodlivosti, „bola pohltená víťazstvom“ (por. 1 Kor 15, 54), pretože nemohla zotrvať v prítomnosti Života.“ V ešte ďalšom texte ponúka toto pozvanie: „Slávime spásu sveta, zrodenie ľudského rodu. Dnes bola odpustená Adamova vina. Už nemusíme vravieť: „Si prach a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19), ale: spojený s tým, ktorý zostúpil z neba, budeš do neba prijatý.”
Vo Vianočných sviatkoch sa stretávame s nežnosťou lásky Boha, ktorý sa sklonil k našej ohraničenosti, k našim slabostiam, k našim hriechom a zostupuje až k nám. Svätý Pavol hovorí, že Ježiš Kristus „hoci má božskú prirodzenosť... zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6-7). Pozrime sa na Betlehemskú jaskyňu: Boh sa skláňa až k tomu, že ho vložia do jasieľ: je to akoby prelúdium jeho sklonenia sa v hodine utrpenia. Vyvrcholenie dejín lásky medzi Bohom a človekom prechádza skrze jasle v Betleheme a hrob v Jeruzaleme.
Boh ako Svetlo a Cesta v dnešnej dobe
Nebeský posol prináša chudobným pastierom radostnú zvesť o narodení dávno čakaného Spasiteľa v plnom svetle, ktoré ožiari betlehemskú noc. Ohlasuje im príchod toho, ktorý je Svetlom a prináša nové svetlo celému ľudstvu. Ján Krstiteľ prišiel vydať svedectvo o Ježišovi ako o pravom svetle, ktoré osvecuje každého človeka (porov. Jn 1,8-9). Aj starý Simeon nazval malého Ježiša pri obetovaní v chráme „svetlom na osvietenie pohanov“ (Lk 2,32).
Je to Boží Syn, ktorý prišiel na zem, aby nám zjavil pravdu o Bohu a pravdu o človeku, aby nás naučil žiť naozaj po ľudsky, teda ako jedna rodina, ako bratia a sestry. Priniesol nám jasné svetlo a istotu o základných životných otázkach: odkiaľ pochádzam, načo žijem, aký je môj koniec, čo po smrti. Učí nás, ako dať zmysel životu, celej existencii i každodennému klopoteniu. Priniesol nám zákon lásky ako vrcholné pravidlo ľudského spolunažívania. Ba čo viac, „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). Veru, to nie je čosi bezvýznamné, najmä v našej dobe, keď na nás doliehajú cez rôzne kanály duchovné a kultúrne chmáry a mrákavy.
Možno ho už nenájdeme vo verejnom živote, hádam už nenachádza miesto ani v našich domoch, vyhadzujeme ho von zo škôl, z politiky, z kultúry. Svojím hriešnym sebectvom a korupciou sme priviedli svetové hospodárstvo do ťažkej krízy a hrozí nám nezamestnanosť, ničíme si rodinu a manželstvo, stávame sa stále viac ľudstvom bez srdca. Práve viera v Krista a časté sväté prijímanie nám dáva silu, aby sme s dôverou hľadeli do budúcnosti. Vieme, že zlo odjakživa sídli v ľudských srdciach a iba vtedy, keď sa človek, ktorého sa Kristus dotkne, nechá ním „podmaniť“, stane sa schopným šíriť okolo seba pokoj a lásku.
Pozvanie k stretnutiu s Emanuelom a prijatiu svetla
Betlehemskí pastieri poslúchli výzvu zhora a povedali si: „Poďme teda do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo.“ Je to výzva, ktorá platí aj pre nás: poďme a pozrime sa zblízka na toto Dieťa, kto to vlastne je; čo nám prináša, aké svetlo vo tme, akú pomoc v životných ťažkostiach, aký prísľub dôstojného života v rodine, v spoločnosti, akú odpoveď na záhadu posmrtnej existencie. Nájdime si trochu pokoja, zastavme sa pri jasličkách, odkiaľ sa na nás usmieva Dieťa, ktoré sa nám núka ako Emanuel - „Boh s nami“. Poďme teda a pozrime sa zblízka na Ježiša, ktorého možno slabo poznáme. Veď aj v Betleheme nenašiel miesta v hostinci; „prišiel do svojho a vlastní ho nepoznali“ (Jn 1,11).
Preto milí bratia a sestry, my sme tie sviečky a duchovní pastieri sú tou zápalkou, ktorá má roznecovať oheň viery v našich srdciach. Či nepovedal Pán Ježiš: „Oheň som priniesol na svet a chcem, aby horel?“ Veľmi pekne to vystihuje jedna poviedka o sviečke a zápalke. Jedného dňa sa prihovorila zápalka ku sviečke: „Počuj, svieca, mám úlohu ťa zapáliť.“ Ale svieca sa veľmi naľakala a odpovedala: „Ach to nie, keď ma zapáliš, potom sú moje dni spočítané. Nikto už nebude môcť obdivovať moju krásu.“ Zápalka sa jej spýtala: „Ale to chceš celý svoj život prežiť tak, že zostaneš studená a tvrdá, bez toho, aby si najprv žila?“ „Ale horieť znamená trpieť a to strávi všetku moju silu,“ povedala svieca. „To je pravda,“ odpovedala zápalka. „Ale predsa to je tajomstvo nášho povolania. Sme povolaní, aby sme boli svetlom. Čo ja mám urobiť, je málo. Ak ťa nezapálim, tak stratím zmysel svojho života. Ja som tu na to, aby som roznietila oheň. Ty si však svieca, ktorá má svietiť iným a darovať teplo. A všetko, čo dávaš v bolesti, utrpení a sile, všetko sa pretvorí vo svetlo. Ty nezahynieš, keď sa stráviš. Iní ponesú ďalej tvoje svetlo.“
Vianoce sú sviatkom Božej lásky k nám. Božej lásky, ktorá inšpiruje, usmerňuje a koriguje zmenu a premáha ľudský strach zanechať „bezpečie“ a opätovne vstúpiť do „tajomstva“. Sme povolaní byť svetlom pre iných. Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život, a preto môžeme s dôverou hľadieť do budúcnosti. Preto objavujme nanovo túto Najsvätejšiu sviatosť s radosťou a dôverou.
Vianočné prianie kňaza
Drahí bratia a sestry, prežime s radosťou Vianoce, ktoré sa blížia. Prežime tento úžasný moment: Boží Syn sa rodí aj „dnes“, Boh je skutočne blízky každému z nás a chce sa s nami stretnúť, chce nás priviesť k sebe. On je pravým svetlom, ktoré rozptyľuje temnoty, čo zahaľujú náš život a našu ľudskosť. Prežime Narodenie Pána v kontemplácii nekonečnej lásky Boha, ktorý nás pozdvihol k sebe prostredníctvom tajomstva Vtelenia, Utrpenia, Smrti a Zmŕtvychvstania svojho Syna, pretože - ako hovorí svätý Augustín - „V (Kristovi) sa Božstvo Jednorodeného stalo účastným na našej smrteľnosti, aby sme sa my stali účastnými na jeho nesmrteľnosti.“
Kontemplujme a prežime toto Tajomstvo predovšetkým v Eucharistickom slávení, ktoré je centrom Vianoc; v ňom sa reálne sprítomňuje sám Ježiš, opravdivý chlieb, ktorý zostúpil z neba, skutočný baránok obetovaný pre našu spásu.
Prajem vám všetkým i vašim rodinám, aby ste prežili opravdivo kresťanské Vianoce, aby aj vianočné priania, ktoré si budete vymieňať, boli vyjadrením skutočnej radosti z poznania toho, že Boh je nám nablízku a chce s nami kráčať po ceste života. Zažnime sviečky na stromčeku, vymeňme si pozdravy a prípadne aj dary, zabavme sa medzi svojimi drahými. Ale zároveň sa pozastavme pri betlehemskom Dieťati, ktoré nám prináša najkrajší dar: pokoj v duši, lásku, odpustenie. V ňom nájdeme ozajstnú vianočnú radosť, nevinnú radosť detí.