Vážení žiaci, rodičia, kolegovia a priatelia našej školy, s blížiacimi sa najkrajšími sviatkami roka by sme sa Vám chceli zo srdca poďakovať za spoluprácu, dôveru a podporu, ktorú ste nám počas uplynulého roka prejavili.
Vianoce sú obdobím, kedy si viac než inokedy uvedomujeme hodnotu rodiny, priateľov a všetkého, čo nás spája. „Vianoce nie sú len o svetle na stromčeku, ale o svetle v našich srdciach.“ Nech tieto sviatky prinesú do Vašich domovov radosť, pokoj a chvíle, na ktoré budete dlho s láskou spomínať. Do nového roka Vám želáme veľa zdravia, šťastia, osobných i pracovných úspechov.
Výnimočnosť a čaro Vianoc
Vianočné sviatky sú obdobím, na ktoré netrpezlivo čakáme, lebo ich čaro a výnimočnosť nás napĺňajú pocitmi šťastia, pohody a harmónie. Atmosféra týchto dní je plná spomienok i očakávaní, nič nie je bežné ani všedné, napriek tomu, že Vianoce sú každý rok, ich okúzľujúce čaro sa nedá ničím nahradiť ani napodobniť.
V tento sviatočný čas chceme byť dobrí navzájom k sebe, chceme každému rozdávať len radosť. Vianoce sú obdobím, keď sa každý snaží byť s blízkymi, keď si uvedomujeme silu priateľstva, lásky, úcty a obetavosti. Pre každého z nás je dôležité, aby sa dni napĺňali spokojnosťou, ľudskou spolupatričnosťou, osobným uplatnením, ako i dosahovaním vytúžených cieľov.
Vianočný čas má svoje neopísateľné čaro pre každého, kto sa nepozerá iba očami, ale i srdcom, a je príležitosťou zastaviť sa a pozrieť sa do hĺbky svojej duše. Blikajúce sviečky - symbol Vianoc nech rozžiaria plápolavým plameňom naše srdcia, naše vnútro. Veď každý z nás s vďakou prijíma teplé ľudské slovo, pohladenie či len pohľad a svet sa zrazu stáva krajším. Človek sa musí vedieť tešiť i zo šťastia toho druhého, čas veselosti a radosti nastal svetu.
Nech v príjemnom teple domova znejú vianočné koledy a modlitby, ako poďakovanie sa za odchádzajúci rok i ako prosba za zdravie našich rodín a spokojnosť všetkých blízkych a priateľov. Vianočné sviatky - čas radosti, vychutnajme si ich so všetkým, čo k nim patrí.
Vianočný príhovor a reflexia
Milí spoluobčania, Vianoce sú časom radosti a veselosti nielen pre deti, ktoré ich milujú, ale aj pre nás dospelých. Vône vianočného stola a vianočného stromčeka sú pre nás nezabudnuteľné, asi aj preto sa na Vianoce tak veľmi tešíme.
Vianoce však nemôžu byť iba o dobrom jedle a krásnych darčekoch, ale aj stretnutiach rodičov so svojimi deťmi, vnúčatami a blízkymi, s ktorými sa počas celého roka tak často nestretávame. Tá neopakovateľná atmosféra, ktorá patrí k Vianociam sa nedá zabudnúť. Pozastavme sa a v duchu sa poďakujme za lásku, porozumenie, pomoc a za prácu, ktorá bola vykonaná pre nás všetkých. Tešme sa z maličkostí a z každého úprimného úsmevu.
„Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ján 1, 11.“ V očakávaní Vianoc sme každoročne malí i veľkí, starí i deti, boli akosi samozrejme bez váhania naladení na čarokrásny, neopakovateľný dohviezdny čas vianočný.
Cez Vianoce, vtedy nás vládnuci a všemocní, chceli za každú cenu zbaviť hĺbky zážitku viery v Boha. Preferovali Deda Mráza a sviatky zimy! Iní zase najmä pred Vianocami, v sektárskej protikresťanskej snahe, ako následníci odpadlíka Ária, chodili z domu do domu a hlásali, že kresťania svätia pohanské sviatky!
Preto sme našim deťom z besiedky, náboženstva a konfirmácie, ale aj širokej verejnosti vysvetľovali, že v roku 313. sa ediktom cisára Konštantína skončilo prenasledovanie kresťanov a po svätení Veľkej noci, aj svätodušných sviatkov sa začali svätiť aj sviatky vianočné s pripomenutím narodenia Spasiteľa Pána Ježiša Krista. Aby sa zamedzilo dvojkoľajnosti zámerne zamenili pohanské sviatky zimného slnovratu boha Slnka za oslavu Slnka spravodlivosti, narodeného betlehemského Dieťaťa. Toľko známa história! No čím viac chceli nám zakázať vianočné tradície, tým viac sme ich slávili a kostoly sa plnili.
Aj na Myjave, pri našom príchode do zboru pred 45 rokmi na Štedrý večer bolo v kostole pár ľudí, no o to viac ich bolo na vianočných nešporoch na kopaniciach, kde sa tradíciu nepodarilo utlmiť. Postupne však stúpali počty a na záver ateistickej doby myjavská katedrála “praskala vo švíkoch”.
Posledných 20 rokov misia v podobe pravidelných adventných koncertov prilákala aj vlažných, či váhajúcich luteránov, ba aj iných. Kto to zažil, má na čo spomínať. Tento rok pandémia zatvorila kostoly v našom najviac infikovanom kraji. „Online“ prenos posledného adventného koncertu bez tradičnej výzdoby a vysokých vyzdobených vianočných stromov pred oltárom len dokreslil to, čo sa nám ani v zlom sne nikdy neprisnilo! Kostol zavretý, dokonca aj na Štedrý večer a ostatné sviatočné dni. Koledy a vianočné spevy len z ampliónov na veži či z mestského rozhlasu. Márne obliehanie chrámu neinformovanými; to všetko je čosi nepoznané, neslýchané, akoby z inej planéty!
Čo na to betlehemské Dieťa? Náš známy text odpovedá, že síce každoročne v tomto čase prichádza, ale tento rok akoby sme ho nevedeli, nedokázali, či nechceli prijať?! Znie to síce paradoxne, ale táto skutočnosť nám chce čosi naznačiť… Boli sme príliš bezstarostní, spokojní, uveličení, každoročne automaticky vianočne naladení, ako perpetum mobile si privlastňujúc všetko, čo patrí k Vianociam… Nákupy, zhon, očakávania, v spánku na vavrínoch bohatej postmodernej doby, uveličení v akomsi sne zotrvačnosti, bezpečnosti, stereotypnosti a zrazu totálny šok!
Dánsky filozof, teológ a psychológ Sören Kierkegaard píše: „To, čo máme pred sebou, nie je kresťanstvo, ale nesmierny klam zmyslov a ľudia nie sú pohania, žijú blažení v domnienke, že sú kresťania. Preto obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva.“ Tento takmer 200 rokov starý výrok je stále aktuálny. Kresťanstvo ako klam zmyslov, život v domnienkach a blaženosti.
Keď nadišiel Štedrý večer, aspoň vtedy sme sa chceli venovať niečomu, čo by nás pozdvihlo, dodalo silu. Chceli sme mať pokoj, cítiť radosť. Každý rok sme čítali ten istý vianočný príbeh. Zdá sa však, že to, čo sme počuli, sme si v mysli dotvárali - ovplyvnení romantikou obrázkov Ježiška v jasličkách, vysvietenými Betlehemčekmi, aké ukladáme pod farebne zladený stromček a piesňami o sladkom Ježiškovi.
Mestečko Betlehem nebola pre Jozefa a Máriu dovolenková destinácia, ktorú si vybrali. Prišli sem, lebo museli. Cisár Augustus vydal príkaz sčítať ľud vo svojej ríši, aby sa mohli vyčíslili dane. Mladý pár má za sebou dlhú, náročnú cestu, ktorú Mária absolvuje v pokročilom štádiu tehotenstva. Obaja sú vystavení obavám a stresom. Všetko sa komplikuje. V Betleheme ich vítajú. Nemajú kde prenocovať. Chýbajú im základné veci. Najprv sú bezdomovci, potom utečenci, ktorí pred Herodesom chránia holý život na úteku.
Podľa ďalších informácií evanjelistov sa v Ježišovom živote ani neskôr neobráti všetko na dobré. Boží Syn je opakovane vystavený nepochopeniu, sklamaniu, nakoniec zrade a násiliu. Tí, u ktorých sa predpokladalo, že Božieho Syna prijmú, uvítajú, rozhodli inak. Sledovali Ho, prenasledovali a ukrižovali.
Milí priatelia, na tých, ktorí by mali byť nositeľmi ideálov, nasledovať Krista v Jeho radikalite pravdy a lásky, pozorujeme, že sa správajú opatrne. Pragmaticky. Aj cirkevní predstavitelia, od ktorých by sme očakávali, že by na zjavnú nespravodlivosť mali upozorňovať, reagovať, využiť svoj vplyv, na to, aby v zodpovedných prebúdzali svedomie, mlčali. Aby evanjelici neustupovali z pozícií, čo nám predkovia za mnohých obetí zanechali. Aby sme sa nevytrácali nielen z médií (až na výnimky privilegovaných prikyvujúcich). Táto snaha po „pokoji“ je v situácii, keď sa preukázateľne odhaľuje lož, korupcia, kde sa prikrývajú podvody s pokrytectvom a kauzami, niekde už trestne stíhanými. To všetko je odmietaním Krista.
Kierkegaardovej parafráze slov evanjelistu o neprijatí Krista, že obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva, mnohí rozumieme. Ľudia chcú mať pokoj, cítiť radosť a „neriešiť“, čo sa ich netýka. Ale ak to tak bude, v našom živote a vo svete sa nič zásadne nezmení. Takto k radosti a pokoju neprídeme, budeme ich iba predstierať.
Dnes prijať Krista neznamená lamentovať nad zavretým kostolom, robiť gestá obetavosti pre cirkev, šikanovať a odstavovať nepohodlných, čo veľa vedia a veľa si pamätajú a tým sú pre niektorých nebezpeční, možno zavádzajúci niektorým pri kariérnom či inom postupe. V snahe po “vyššej spravodlivosti”, nebrať nepohodlným zásluhy, ale pre istotu umlčať, či prikyvovať, príp. inak odstaviť, možno likvidovať. Držať sa zásady: zíde z očí, zíde z mysle! Mať patent na jediné správne kresťanstvo! Zdá sa to prehnané?! Kiež by si, milý čitateľ, nepoznal taký pocit.
Ako teda prijať narodeného Spasiteľa? V prvom rade v pokore si opakovať Jeho slová: “učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duší!” Vidieť, spoznať Ho v núdznom a trpiacom, možno v starom, odpísanom človeku.
Nasledovať Krista znamená mať odvahu nechať niektoré ťažké témy radšej otvorené, priznať si, že ich zatiaľ nevieme riešiť, nie sa tváriť, že neexistujú. Kresťanstvo, kde ľudia nebudú schopní konfrontovať sa s núdzou biednych nemá budúcnosť. Nie, nezničí ho “lockdown” ani islam.
Slovo dnešného evanjelia otvára však aj inú možnosť: tým, ktorí Krista prijali, dal moc stať sa dietkami Božími. Božími deťmi nie sú tí, ktorí to o sebe hovoria. Sú to ľudia, ktorým praktiky, zamerané proti človeku a teda aj proti Bohu, Kristu, prekážajú a nebudú sa ich zúčastňovať. Ani za cenu strát, za cenu toho, že prídu o výhody, o miesto, dokonca aj o život. Božími deťmi môžeme byť aj v hojnosti, keď sa o tú hojnosť delíme. Sme nimi vtedy, keď sa nenecháme presvedčiť, že tým, čo dnes platí, sú peniaze a hrubá sila.
O tom, či Krista prijmeme alebo odmietneme, sa nerozhoduje raz. Rozhodujeme o tom každý deň. celý život, nielen na Vianoce. Nasledovať Krista znamená byť vystavený nepochopeniu, neprijatiu. Obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva. Je to paradox. Boh však vidí a vie všetko. Pozná naše motivácie a skryté túžby. Rozumie im.
Každé stretnutie s Ním v Jeho slove a sviatosti, tichu a hudbe, ktoré mi pomôže vidieť moje omyly a zlyhania, bude Vianocami. Vianoce budú tam, kde si uvedomím, kto som a kým chcem byť. Tam, kde zistím, čo mi bráni, aby som prejavoval lásku, pozornosť človeku v dlhodobom vzťahu, tam, kde sa naučím sústrediť na svoje dieťa, keď referuje o svojom dni v škole. Budem počúvať partnera, s ktorým som doma zavretý a uvedomím si, ako sme na seba odkázaní. Pomocou pokornej modlitby trpezlivo bojovať s ponorkovou nemocou, tak častou v tomto čase v mnohých domácnostiach. Tou zanedbanou modlitbou budem sa snažiť “reštartovať” svoj vzťah k Bohu i ľuďom!
Pri nečakane dostatočnom nadbytku času, pokľaknem na kľakátko (ja som ho zdedil po otcovi), alebo jednoducho na zem pri posteli, alebo pri stole. Vianoce budú tam, kde budem mať trpezlivosť počúvať starca, aj keď hovorí o svojich bolestiach a vždy znovu sa vracia k spomienkam z mladosti. Budem vykupovať čas, lebo dni sú zlé. Budem viac počúvať a menej hovoriť, o to viac komunikovať s Pánom Bohom… Prijmem človeka, ktorého odmietajú, alebo mi je nesympatický, možno zavádzajúci v ďalšom pechorení…
Vianoce budú tam, kde nájdem odvahu prosiť o odpustenie. Každý prejav úprimnej viery, ktorá sa prejaví v láske. To je perspektíva obnovy a dobrej budúcnosti, skutočného pochopenia Vianoc. Pre každého - pre všetkých nás.
Ako sa začali VIANOCE? - Relácia Dr. Binocs | Najlepšie vzdelávacie videá pre deti | Peekaboo Kidz
Vianočné posolstvo pre súčasnosť
Vážení spoluobčania, vianočné sviatky sú obdobím lásky, pokoja a mieru. V tento sviatočný čas dávame starosti bokom a venujeme sa jeden druhému, pomáhame osamelým, chceme každému rozdávať len radosť. Atmosféra týchto dní je plná spomienok i očakávaní, nič nie je bežné ani všedné. Napriek tomu, že Vianoce sú každý rok, ich okúzľujúce čaro sa nedá ničím nahradiť ani napodobniť.
Posledné roky sme prežívali trochu inak, boli náročnejšie. Preto mi dovoľte, aby som vám vyjadrila úprimné poďakovanie za dôveru a spoluprácu, ktorú ste obci Malinovo prejavili v roku 2021. Vážim si, že aj vďaka vašej podpore a úsiliu sa nám darí prispievať k tomu, aby bola naša obec krajšia a život v nej pokojný.
Milí spoluobčania, prajem vám pokojné a šťastné prežitie vianočných sviatkov v zdraví v kruhu rodiny, vo vzájomnom porozumení. Rok 2022 nech je naplnený predsavzatiami, úspechmi, vzájomnou toleranciou, dobrým a milým slovom. Zabudnime na to zlé, čo nás v starom roku postretlo a spojme svoje sily pre dobro našej obce. Prajem vám všetkým požehnané vianočné sviatky, nech ticho Vianoc nás všetkých naplní pravým pokojom, radosťou, láskou a zdravím po celý nový rok.
S úctou Edit Valacsai, v.r.
Vianoce v médiách a realite
Milí čitatelia, nachádzame sa v období radosti a pokoja, keď sa všetci pripravujú na prichádzajúce Vianoce. V nákupných centrách, v obchodoch počuť len vianočné piesne a odzváňajúce slová pesničky Andyho Williamsa It´s the most wonderful time of the year. V televízii je už celý zoznam vianočných filmov, ktoré si netreba nechať ujsť.
Poznáme tie filmy. Viac-menej každý má podobný dej. Hlavná hrdinka s dobrou kariérou, žijúca vo veľkom meste, nemajúca čas na rodinu či na oslavovanie sviatkov vôbec sa zrazu ocitá v malom mestečku, kde má urobiť niečo pracovne veľmi dôležité. Dostáva sa do malej dedinky, kde je všetko dokonale zasnežené a vyzdobené vianočnou výzdobou. Ľudia sú šťastní a štedrí, spievajú vianočné koledy, pečú vianočné koláče a odpočítavajú dni do Vianoc. Nič iné nie je podstatné.
Hlavná hrdinka prichádza plná skepticizmu a cynizmu a snaží sa celou silou nenakaziť sa touto šialenou vianočnou atmosférou. Hneď na začiatku spoznáva chalana, ktorého najprv neznáša, no časom si k sebe nájdu cestu a zamilujú sa. Naša hrdinka zrazu zistí, že vlastne život, aký mala vo veľkomeste, bola len naháňačka za kariérou a tu v tomto mestečku si našla ozajstné šťastie, pravú lásku, a to najpodstatnejšie - zistila, čo je pravá podstata Vianoc. Všetko je nakoniec ideálne, všetci sú šťastní a veselo si vymieňajú vianočné darčeky, kým sneh husto padá.
Vieme, že život tak nefunguje, no predsa si radi takéto filmy pozrieme, lebo zobrazujú to, po čom sami túžime. Byť milovaní. Byť ocenení. Byť všimnutí. Idylické prežitie vianočných sviatkov. A možno je kus pravdy aj v tom, že vlastne nevieme, ako osláviť Vianoce. Prečo je všade v médiách taký nátlak na „správne“ oslávenie týchto sviatkov?
Vianoce nie sú žiadny romantický vianočný film. Vianoce sú pripomenutie si a oslávenie toho, že Boh sa stal človekom. Dieťa, ktoré sa narodilo v maštali veľmi netradičným spôsobom a za nepriaznivých podmienok, je vlastne Božím Synom. Paradox, ktorý tu vidíme, je neprehliadnuteľný, ale zároveň symbolický. Boh sa znížil k človeku, a človekom sa aj stal. Vtelil sa, aby mohol cítiť to, čo ľudia cítia, a žiť tak ako ľudia. Všetky emócie, bolesti, neresti. Prečo? Aby nás spasil.
Stal sa človekom, aby sa človek mohol stať Božím dieťaťom. Rozbil všetky ilúzie o tom, že Mesiáš príde na svet, ako si ľudia predstavovali svetského kráľa. V idylke. Namiesto toho narodil sa v maštali, bez všetkého, v tichosti, skromnosti, pokore a chudobe. Netradične. Jeho narodenie nebolo idylické, aj keď sa ho tak opakovane snažíme predstaviť. Pán Ježiš sa narodil tak, ako sa rodia ľudské deti, a Mária trpela bolesťami, ako všetky ostatné rodiace ženy. Nikde nemáme náznak, žeby sa to bez týchto normálnych ľudských vecí obišlo. No napriek tomu snažíme sa to ľudské dať bokom, a vytvoriť predsa len idylku. Ale práve v tom je pointa. Boh sa stal človekom. A ako človek sa narodil, so všetkým ľudským, čo k tomu patrí.
Naša snaha zahnať to ľudské do úzadia a označiť ho za zlé a nevhodné sa prejavuje aj tu. A prejavuje sa to potom aj v našich životoch a v našom vlastnom vzťahu s našou ľudskosťou. Nad čím by sme sa mohli zamyslieť je, že ak sa Boh mohol stať človekom, a mohol akceptovať to ľudské ako súčasť osoby, prečo to tak často nedokážeme urobiť aj my? Čo nám bráni akceptovať samých seba, našu ľudskosť, naše nedostatky a nedokonalosť? Boh nás takých akceptuje. Ba presne vie, čím kedy ako prechádzame, lebo sám sa stal človekom. Ak máme taký problém akceptovať vlastnú ľudskosť, dokážeme akceptovať ľudskosť Ježišovu?
Neexistuje jeden a ten správny spôsob, ako stráviť vianočné sviatky. Tešíme sa na tradičné veci a jedlá, ktoré sa v našej kultúre pravidelne robia na Vianoce. Ale tie pravé Vianoce sa dejú v každom jednom z nás, keď si uvedomíme ich dôležitosť a milosť, ktorej sa nám dostalo, že Boh nás miluje so všetkými našimi nedostatkami, a to tak veľmi, že sa stal jedným z nás.
Vianoce nie sú idylka predstavená vo filmoch, ale sú prežívanie radosti v našom okolí, takom, aké je. No po všetkom nie je nič zlé v tom, že sa nám vianočné filmy páčia. A že ich radi pozeráme. Pozerajme ich. Len nezabúdajme pritom, že idylka vykreslená v nich sa nerovná tej našej realite, a to neznamená, že naše oslavovanie Vianoc je menej hodné. Moderné vianočné filmy majú málo toho spoločného so samými Vianocami. No prezentujú lásku a jej dôležitosť. Nereálnym spôsobom, ale predsa.
Pokojne sa nechajme uniesť atmosférou vianočných filmov, len pritom nezabúdajme, že pravé Vianoce sa neodohrávajú len vonku, ale aj v našom vnútri. Ako hovorí aj Origenes: „Čo by nám to prospelo, že sa Ježiš kedysi narodil v Betleheme, keď sa nenarodí v našom srdci?“
Preto Vám všetkým prajem krásne a spokojné prežitie vianočných sviatkov, aby ste dovolili Kristovi, aby sa narodil aj vo vašich srdciach, a tak objavili pravé čaro a ozajstnú podstatu Vianoc. Aby ste boli k sebe a k svojim blízkym láskaví a akceptovali aj seba, aj ostatných láskou. Láskou, akou prijímate medzi seba aj narodeného Krista.